Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 275/2011
PDF · 149.73 KB
No categories available
I. ÚS 275/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. V., B., zastúpenej JUDr. Z. B., advokátkou
a konateľkou A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43
CoKR 12/2011 z 23. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. E. V. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2011
faxom doručená a 4. júla 2011 písomne doplnená sťažnosť Ing. Z. V., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Z. B., advokátkou a konateľkou A., s. r. o., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR 12/2011 z 23. marca 2011 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
podanou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 14. júla 2008
domáhala proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., akciovej spoločnosti
„v konkurze“, ako odporcovi vylúčenia nehnuteľností – priestorov nachádzajúcich sa
v bytovom dome na... – zo súpisu konkurznej podstaty a priznania trov konania ako
pohľadávku proti dotknutej podstate. Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 27
Cbi 106/2008.
Podaním z 23. septembra 2009 sa sťažovateľka domáhala prerušenia uvedeného
konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uznesením sp. zn.
27 Cbi 106/2008 z 25. novembra 2010 okresný súd konanie prerušil až do právoplatného
skončenia veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007 (ďalej len
„uznesenie o prerušení“). O trovách konania okresný súd nerozhodol. Proti uzneseniu
o prerušení podal odporca odvolanie.
Uznesením krajského súdu bolo uznesenie o prerušení konania potvrdené a krajský
súd ním tiež zaviazal odporcu nahradiť sťažovateľke trovy odvolacieho konania v sume
555,65 €.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Krajský súd vo výroku svojho rozhodnutia
neuviedol, že trovy konania sú pohľadávkou proti dotknutej podstate, ako vyplýva z § 78
ods. 4 zákona o konkurze. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa k dôvodom, pre ktoré tak
postupoval, pritom vôbec nevyjadril. V zmysle poučenia uvedeného na predmetnom
rozhodnutí nebolo voči uvedenému uzneseniu odvolanie prípustné...
sťažovateľka má za to, že jej právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny
proces bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoKR/12/2011, IČS:
6108214582, zo dňa 23. 03. 2011, porušené v touto sťažnosťou napadnutej časti hneď
z troch dôvodov:
a) absencia akéhokoľvek odôvodnenia zo strany konajúceho súdu, ktorou by bola
vyargumentovaná skutočnosť, prečo konajúci súd vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol,
že trovy konania o vylúčenie majetku zo súpisu sú pohľadávkou proti dotknutej podstate;
b) priamy rozpor napadnutého výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
s ustanovením § 78 ods. 4 zákona o konkurze v nadväznosti na ostatné ustanovenia toho
istého zákona a na požiadavku ústavne konformného výkladu;
c) absencia akejkoľvek možnosti sťažovateľky domáhať sa nápravy uvedeného
rozhodnutia,
t. j. porušený dvojinštančný princíp, a to napriek tomu, že uvedená otázka (trov
konania ako pohľadávky proti podstate) je relevantná pre celé, nielen odvolacie konanie
(t. j. aj pre súd prvého stupňa, ktorý uvedenú otázku do dňa podania tejto sťažnosti vôbec
neriešil)...
Sťažovateľka... uvádza, že voči rozhodnutiu Krajského súdu... z dôvodu opatrnosti
podala aj dovolanie na Najvyšší súd... podaním zo dňa 02. 06. 2011.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo Mgr. E. V... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43 CoKR/12/2011, IČS: 6108214582,
zo dňa 23. 03. 2011, v časti výroku o trovách konania, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43 CoKR/12/2011, IČS:
6108214582, zo dňa 23. 03. 2011, sa v časti výroku o trovách konania zrušuje.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Mgr. E. V... trovy právneho
zastúpenia v sume 314,18 € (slovom: tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. Z. B... za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
právneho zastúpenia a spísanie sťažnosti v sume za dva úkony právnej pomoci po 123,5 € a
2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 € + DPH), do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej
veci dovolanie ešte predtým (t. j. 2. júna 2011), ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (30. júna 2011). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľka
podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila
stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo
v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky
predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti
ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal
dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v danom prípade sťažovateľka, t. j.
k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo
vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011