Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 246/2011
PDF · 230.8 KB
No categories available
I. ÚS 246/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti A. S., K., zastúpenej advokátkou Mgr. J. S., P., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 po právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice-okolie vo veci
vedenej pod sp. zn. 14 C 242/03 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť A. S., P., trovy právneho
zastúpenia v sume 471,27 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťsedem centov)
na účet jej právnej zástupkyne Mgr. J. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011
doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. J. S.,
P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14
C 242/03.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka vystupuje v pozícii žalovanej v konaní
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 242/03.
Keďže v konaní okresného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľka
porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy namietala v konaní
pred ústavným súdom 22. januára 2008. Ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľky
rozhodol nálezom sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009, v ktorom vyslovil, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 porušil jej základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd v jej veci rozhodol rozsudkom
sp. zn. 14 C 242/03 z 10. júla 2008, proti ktorému podala odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 11 Co 298/08 zo 7. júla
2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku okresného súdu odôvodnil
krajský súd tým, že okresný súd rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení
a neúplne zisteného skutkového stavu, nevyhodnotil všetky ním vykonané dôkazy
a nevykonal navrhnuté dôkazy spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti a vec
nesprávne právne posúdil.
Spis okresného súdu sp. zn. 14 C 242/03 bol z krajského súdu vrátený okresnému
súdu 13. augusta 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že okresný súd 8. decembra 2010 vyzval
súdneho znalca, aby vypracoval dodatok k znaleckému posudku, avšak ku dňu podania
sťažnosti ústavnému súdu tento dodatok vypracovaný nebol a „nedošlo ani ku obhliadke
predmetnej nehnuteľnosti znalcom. Sťažovateľka sa viackrát telefonicky obrátila na znalca
s dotazom, kedy bude znalecký posudok vypracovaný. Znalec uviedol, že znalecký posudok
vypracovať nemôže, pretože súd mu nedoručil podklady potrebné pre jeho vypracovanie,
pričom mal zo strany súdu dostať pokyn, aby na podklady vyčkal a znalecký posudok zatiaľ
nevypracovával.“.
Sťažovateľka „sa podaním doručeným okresnému súdu 29. 11. 2010 obrátila podľa
§ 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov na
predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu
odpovedal na sťažnosť sťažovateľky prípisom Spr. 2104/10 z 9. 12. 2010 tak, že sťažnosť
vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže vo veci sa priebežne koná a v zmysle uznesenia Krajského
súdu v Košiciach sa vykonáva dokazovanie. Uviedol, že bola urgovaná správa z Obecného
úradu Č. a 8. 12. 2010 bol vyzvaný znalec na vypracovanie dodatku ku znaleckému
posudku. Sťažovateľka s názorom predsedu okresného súdu na to, že sťažnosť je nedôvodná
nesúhlasí a to z nasledujúcich dôvodov:
Ako vyplýva z citovaného uznesenia krajského súdu, rozsudok okresného súdu bol
zrušený preto, že okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté sťažovateľkou a vec nesprávne
právne posúdil. Z uvedených dôvodov musela byť vec opätovne vrátená na okresný súd bez
toho, aby krajský súd vo veci meritórne rozhodol. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozsudku
okresného súdu Krajským súdom v Košiciach možno činnosť okresného súdu hodnotiť tiež
ako nesústredenú a neefektívnu, pričom podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu aj
nesústredenou a neefektívnou činnosťou súdu možno porušiť základné právo účastníka
konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 345/08, I. ÚS 15/2010).
Spis bol z krajského súdu po zrušení rozsudku vrátený z krajského súdu 13. 8. 2010.
Prvý úkon v zmysle pokynu krajského súdu urobil okresný súd až 5. 10. 2010, keď vyzval
Obecný úrad Č. a Správu katastra K. o podanie správ. Takýmto bezdôvodným nekonaním
došlo ku zbytočným prieťahom v dĺžke 2 mesiace. Napriek tomu, že Obecný úrad Č. na
výzvu okresného súdu 2 mesiace nereagoval, okresný súd neurobil žiadne opatrenia, ktoré
mu umožňuje Občiansky súdny poriadok, aby tento stav napravil. Zaslanie správy okresný
súd urgoval až 7. 12. 2010, teda až po tom, čo sa sťažovateľka obrátila na predsedu
okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy (ďalšie 2 mesiace bezdôvodnej nečinnosti).
Taktiež znalca vyzval okresný súd na doplnenie znaleckého posudku až 8. 12. 2010, teda tiež
po tom, ako bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť na prieťahy. Nie je teda
pravda, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti vo veci priebežne konal tak, ako to
uvádza predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky, pretože vyššie
uvedená dva úkony boli vykonané až po doručení sťažnosti na prieťahy predsedovi
okresného súdu.“.
Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľky „je zrejmé, že v konaní okresného
súdu došlo ku viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti, obdobiu dlhodobej nečinnosti
a taktiež ku neefektívnej a nesústredenej činnosti, ktoré spôsobili, že vo veci dochádza ku
zbytočným prieťahom v konaní a tým ku porušovaniu základného práva sťažovateľky
chráneného čl. 48 ods. 2 ústavy“.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež zdôraznila, že napriek tomu, že „vo veci už raz
rozhodoval ústavný súd a skonštatoval zbytočné prieťahy v konaní... Je zrejmé, že okresný
súd absolútne ignoruje túto skutočnosť... vo veci nekoná tak aby nedochádzalo ku
zbytočným prieťahom. Domnievame sa preto, že opätovnú sťažnosť na prieťahy v konaní na
ústavný súd je potrebné, vo vzťahu ku súdu voči ktorému sťažnosť smeruje, hodnotiť
prísnejšími kritériami, ako je tomu pri prvej sťažnosti. Navyše celková doba konania
dosahujúca takmer 8 rokov, keď vo veci nerozhodol ešte ani súd prvého stupňa, nie je
z ústavnoprávneho hľadiska podľa názoru sťažovateľky akceptovateľná.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 porušil jej
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikáže okresnému súdu, aby konal bez
zbytočných prieťahov, a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
a náhradu trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 246/08-13
z 23. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku
okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila
k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a sudkyňa poverená plnením úloh predsedu
okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,
preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Vo vyjadrení okresného súdu sp. zn. 1Spr. V 310/11 z 11. júla 2011, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 14. júla 2011, je uvedený chronologický popis procesných
úkonov okresného súdu v posudzovanom konaní od vrátenia súdneho spisu z krajského
súdu po odvolacom konaní. Ďalej okresný súd vo vyjadrení konštatoval: „Z prehľadu
úkonov v spise je zrejmé, že vo veci sa priebežne koná. Pokiaľ došlo ku krátkodobejšej
nečinnosti súdu a k vzniku prieťahov, tieto boli zavinené objektívnymi okolnosťami.
Vybavujúca sudkyňa JUDr. A. A. bola hospitalizovaná v nemocnici a následne dlhodobo
práceneschopná. V dôsledku jej dlhodobej práceneschopnosti vec bola od 1. 4. 2011
pridelená inému senátu.“
Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 2. augusta 2011, ktorým reagovala na
vyjadrenie okresného súdu sp. zn. 1Spr. V 310/11 z 11. júla 2011, okrem iného uviedla:
„Na základe urgencie znalca za účelom vypracovania dodatku ku znaleckému posudku 2. 5.
2011 sa na okresný súd 13. 5. 2011 dostavil znalec, ktorý oznámil, že vo veci bude potrebné
vypracovať nový znalecký posudok. Uznesenie o ustanovení znalca však okresný súd
vypracoval až 29. 6. 2011, teda až 7 týždňov po tom, čo sa dozvedel, že bude potrebné
vypracovať nový znalecký posudok. Poukazujem tiež na tú skutočnosť, že toto uznesenie
bolo vypracované presne v deň, keď bola na okresný súd doručená výzva na vyjadrenie sa
ku ústavnej sťažnosti, čo zvádza ku názoru, že uznesenie bolo vypracované iba kvôli
uvedenej žiadosti ústavného súdu. Zdôrazňujem, že znalec bol na vypracovanie dodatku ku
znaleckému posudku vyzvaný už 7. 12. 2010. Od toho času uplynula už lehota 8 mesiacov
a napriek tomu dodatok ku znaleckému posudku a ani znalecký posudok vypracované
neboli. V priebehu tohto obdobia okresný súd (okrem jednej urgencie) neprijal žiadne
opatrenie na zjednanie nápravy. V tejto súvislosti poukazujeme na ustálenú judikatúru
ústavného súdu podľa ktorej všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať
procesný postup v súdnom konaní tak. aby čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty,
kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne
a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane
poriadkových opatrení je zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný
súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu
znalca pri vypracovaní znaleckého posudku... (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02).
Pasivita znalca resp. neschopnosť okresného súdu zabezpečiť znalcovi potrebné
podklady pre vypracovanie dodatku ku znaleckému posudku spôsobili, že od vypracovania
znaleckého posudku č. 8/2010 z 10. 4. 2010, ku ktorému mal byť vypracovaný z dodatok ku
znaleckému posudku uplynul 10. 4. 2011 už 1 rok a preto už nepostačovalo vypracovanie
dodatku ku znaleckému posudku, ale je potrebné vypracovať nový znalecký posudok, čo
zároveň spôsobilo, že bolo potrebné vypracovať nové uznesenie o ustanovení znalca.
Čo sa týka obrany okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o zmene zákonného
sudcu, túto nie je možné akceptovať, pričom toto je zrejmé aj z ustálenej judikatúry
ústavného súdu. Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka častých
zmien zákonných sudcov, neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy či
dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo
znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. (napr.
Nemôžem súhlasiť s tvrdením predsedu okresného súdu o tom, že súd vo veci
priebežne koná. Spis bol z krajského súdu vrátený na okresný súd 13. 8. 2010, pričom do
dnešného dňa nebol pokyn krajského súdu vyplývajúci zo zrušujúceho uznesenia splnený.
Samotná skutočnosť, že okresný súd v priebehu posledných 12 mesiacov vyzýval rôzne
orgány ku podaniu vyjadrení a je nútený v dôsledku svojej pasivity vypracovať uznesenie
o ustanovení znalca a znalec musí vypracovať úplne nový znalecký posudok neznamená, že
vo veci priebežne koná. Okresnému súdu nič nebránilo vyžiadať si potrebné podklady
v jeden deň ihneď po doručení spisu z krajského súdu a vytvoriť tak podmienky znalcovi na
vypracovanie dodatku ku znaleckému posudku a tým zároveň predísť potrebe vypracovania
úplne nového znaleckého posudku.
Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že v jej veci dochádza ku
zbytočným prieťahom a teda ku porušovaniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a túto skutočnosť sa vyjadrením okresného súdu nepodarilo vyvrátiť.“
Právna zástupkyňa sťažovateľky si v predmetnom vyjadrení uplatnila trovy konania
za uvedené vyjadrenie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na
súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu, v ktorom sťažovateľka vystupuje v pozícii
žalovanej, došlo v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08
z 5. mája 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júla 2009, k porušeniu označeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného
okresným súdom je rozhodovanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
prikázaním veci za náhradu. Vzhľadom na nutnosť nariadenia opakovaného znaleckého
dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Uvedené
konštatoval ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 a nie je potrebné
na ňom nič meniť. Samotnú vecnú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti
s neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní. Po právnej
stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred
okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri
preskúmaní predmetného spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka v období
od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009
prispela k zbytočným prieťahom v konaní.
Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v období po 18. júli
2009, t. j. v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009.
Vychádzajúc zo skutočností uvádzaných v sťažnosti a v jej prílohách, z vyjadrení
účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že
na vrub okresnému súdu nie je možné pripísať obdobie od nadobudnutia právoplatnosti
nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 do 13. augusta 2010, keď bol
súdny spis okresnému súdu vrátený z krajského súdu po odvolacom konaní spolu
s uznesením krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 242/03
z 10. júla 2008 v spojení s uznesením sp. zn. 14 C 242/03 zo 6. októbra 2008 zrušený a vec
vrátená na ďalšie konanie.
V zmysle uznesenia krajského súdu bol okresný súd povinný doplniť dokazovanie vo
veci a na tento účel si vyžiadať od súdneho znalca vypracovanie doplnku znaleckého
posudku z 10. apríla 2010, ako aj dopytom na Obecnom úrade v Č., prípadne na
Katastrálnom úrade v K. zistiť, či v predchádzajúcom období došlo v obci Č. k prevodom
alebo prechodom nehnuteľností, a tiež zabezpečiť pre potreby znalca ďalšie potrebné
doklady. Súdny znalec bol okresným súdom 7. decembra 2010 vyzvaný, aby vypracoval
doplnok znaleckého posudku, teda po uplynutí viac ako 4 mesiacov od vrátenia súdneho
spisu, a napriek tomu, že na výzvu okresného súdu v stanovenej pätnásťdňovej lehote
nereagoval, bol okresným súdom opätovne urgovaný až 2. mája 2011, t. j. po uplynutí
ďalších takmer 5 mesiacov. Následne (13. mája 2011) súdny znalec okresnému súdu osobne
oznámil, že doplnok k znaleckému posudku v uvedenej veci už nie je možné vypracovať a
vo veci bude potrebné vyhotoviť nový znalecký posudok. Uznesenie o ustanovení súdneho
znalca na vypracovanie nového znaleckého posudku bolo okresným súdom vyhotovené 29.
júna 2011, a teda pokyn krajského súdu vyplývajúci zo zrušujúceho uznesenia krajského
súdu nebol dosiaľ splnený. Ústavný súd konštatuje, že toto obdobie neefektívnej činnosti
rozhodne nadobudlo charakter zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. V nadväznosti
na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný
súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu
znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02, IV. ÚS
207/08).
Na tieto skutočnosti poukázala aj sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu
okresného súdu k sťažnosti.
Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu prihliadol najmä na skutočnosť,
že napriek tomu, že ústavný súd už raz vyslovil, že základné právo sťažovateľky bolo
v napadnutom konaní porušené, všeobecný súd neorganizoval svoj procesný postup tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty sťažovateľky. Vec je stále na okresnom súde bez
právoplatného rozhodnutia vo veci samej, a preto mal okresný súd venovať postupu v tejto
veci zvýšenú pozornosť.
Sudkyňa poverená plnením úloh predsedu okresného súdu vo svojom vyjadrení
z 11. júla 2011 uznala, že v napadnutom konaní došlo ku krátkodobejšej nečinnosti
okresného súdu a ku vzniku prieťahov, ktoré odôvodnila dlhodobou práceneschopnosťou
zákonnej sudkyne, ktorá spôsobila pridelenie veci inému senátu okresného súdu v apríli
2011. Obranu okresného súdu spočívajúcu na uvedených argumentoch, ktoré mali byť
objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Ústavný
súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (m. m. IV. ÚS 137/04, IV. ÚS 147/2010)
konštatoval, že ani táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa
obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na
zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje štát
zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov
v označenom súdnom konaní.
Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného
súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania a na skutočnosť, že od
nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009
uplynuli ďalšie dva roky, dospel k záveru, že celková dĺžka konania v trvaní takmer 8 rokov
nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov,
ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy. Nález ústavného súdu, ktorým boli zistené zbytočné
prieťahy, bol vydaný 5. mája 2009. Po tomto období bol postup okresného súdu opätovne
poznačený zbytočnými prieťahmi a jeho činnosť bola neefektívna a nesústredená,
v dôsledku čoho okresný súd vec právoplatne dosiaľ neskončil a nenastolil právnu istotu vo
veci. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 242/03 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vo veci sp. zn.
I. ÚS 316/08 už bol vydaný príkaz na konanie bez prieťahov 3. decembra 2008, ktorý je
platný a účinný do právoplatného skončenia veci okresným súdom.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €, poukazujúc najmä na opakované porušenie jej základných
práv, nerešpektovanie nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009, ako aj
stav jej právnej neistoty trvajúci takmer 8 rokov, ktorý v sťažovateľke vyvoláva pocit krivdy
a nedôvery v súdny systém Slovenskej republiky. Sťažovateľka sumu požadovaného
finančného zadosťučinenia odôvodnila tiež narastajúcou sumou škody, ktorá jej vzniká na
nehnuteľnosti.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
14 C 242/03, ako aj na záver o nesústredenosti a neefektívnosti jeho postupu od
nadobudnutia právoplatnosti nálezu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009, berúc do úvahy
konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po
takmer 8 rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,
ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci
úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou
pozostávajúce z odmeny advokátky za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu, písomné
vyjadrenie k stanovisku predsedníčky okresného súdu). Vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon
právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za tri úkony právnej
služby sumu 392,73 €. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred
ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom)
predstavuje celkovú sumu 471,28 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011