Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 147/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti Z. I., S., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Rožňava, takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Rožňava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré mu j e Okresný súd Rožňava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Rožňava j e p o v i n n ý uhradiť Z. I. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. E. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 1. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že obchodná spoločnosť L., s r. o., podala 18. novembra 1999

okresnému súdu tri samostatné návrhy na začatie konania smerujúce voči sťažovateľovi

v procesnom postavení odporcu, ktorými sa domáhala zaplatenia peňažných súm z titulu

kúpnej ceny za tovar. V priebehu konaní po viacerých zmenách návrhov, čiastočných

späťvzatiach, pripustení zmeny účastníka na strane navrhovateľky a rozhodnutí o spojení

predmetných konaní je vec okresným súdom vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté

konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, požadoval aj prikázať

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 10/2010 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2010, v ktorom okrem iného

uviedol, že priebeh napadnutého konania bol takýto:

„Pôvodný navrhovateľ L., s. r. o., podal na tunajší súd návrh na zaplatenie

437.637,30 Sk s prísl. proti odporcovi Z. I., podnikateľovi, bytom v S. dňa 18. 11. 1999

a konanie sa viedlo pod sp. zn. Cb 113/2000. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz dňa

27. 12. 1999, proti ktorému podal odporca odpor. Vo veci bolo nariadené pojednávanie

na 25. 7. 2000, ktoré bolo odročené na 14. 9. 2000 z dôvodu neúčasti účastníkov

na pojednávaní. Pojednávanie bolo odročené na 19. 10. 2000, na ktoré pojednávanie sa

účastníci znova nedostavili. Nakoľko právna zástupkyňa navrhovateľa čiastočne zobrala

návrh späť, súd uznesením zo dňa 14. 11. 2000 konanie čiastočne zastavil ohľadom nároku

navrhovateľa vo výške 163.973,60 Sk a nárok navrhovateľa vo výške 173.417.30 Sk vylúčil

na samostatné konanie.

Navrhovateľ podal aj ďalšie návrhy na začatie konania, a síce o zaplatenie

753.424,10 Sk, ktoré konanie sa viedlo pod sp. zn. Cb 20/2001, v ktorej veci súd pripustil

zmenu účastníka na strane navrhovateľa a namiesto doterajšieho navrhovateľa pripustil

do konania A., s. r. o. Vzhľadom k tomu, že došlo k späťvzatiu návrhu ohľadom sumy

94.947,10 Sk, súd v tejto časti zastavil konanie uznesením zo dňa 25. 2. 2003 a nárok

navrhovateľa ohľadom sumy 1,755.196,10 Sk vylúčil na samostatné konanie.

Ďalší návrh navrhovateľ podal ohľadom zaplatenia sumy 941.306,80 Sk, ktoré

konanie sa viedlo pod sp. zn. Cb 21/2001. Súd uznesením zo dňa 25. 2. 2003 zastavil

konanie ohľadom zaplatenia sumy 94.947,10 Sk a v časti o zaplatenie sumy 1.755.196,10 Sk

vylúčil na samostatné konanie. Zároveň spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn.

Cb 66/01 a Cb 20/01 s tým, že konanie sa bude viesť pod sp. zn. Cb 20/01.

Vylúčené veci boli zapísané pod sp. zn. . Pojednávanie vo veci bolo

vytýčené na 16. 9. 2003, ktoré bolo odročené na 21. 10. 2003 pre neprítomnosť odporcu

a jeho právneho zástupcu. Na toto pojednávanie sa nedostavil ani jeden z účastníkov,

a preto pojednávanie bolo odročené na 27. 11. 2003, ktoré bolo odročené na neurčito

za účelom oznámenia mená svedkov a predloženie faktúr, ktoré už boli uhradené. Napriek

viacerým urgenciám adresovaných právnemu zástupcovi odporcu, tieto doklady boli

predložené až 9. 3. 2004. Po doručení týchto dokladov navrhovateľovi, vo veci bolo

vytýčené pojednávanie na 5. 8. 2004. Na pojednávanie sa opätovne nedostavili účastníci

a ich právni zástupcovia, a preto pojednávanie bolo odročené na 16. 9. 2004 a odročené

na 1. 10. 2004. Pojednávanie bolo odročené na 11. 11. 2004 za účelom vyžiadania správ.

Opätovne došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu ohľadom sumy 394.358,50 Sk, v tejto časti

súd konanie vo veci zastavil a nárok navrhovateľa vo výške 1.360.937,60 Sk vylúčil

na samostatné konanie.

Vylúčená vec bola zapísaná pod sp. zn. a pojednávanie vo veci bolo

vytýčené na 14. 12. 2004 a pre neprítomnosť odporcu bolo odročené na 22. 2. 2005,

na 29. 3. 2005, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom objasnenia zúčtovaných faktúr,

ktoré boli predložené policajným orgánom. Právny zástupca navrhovateľa listom zo dňa

27. 4. 2005 súdu oznámil, že vo veci stále nevie zaujať stanovisko, pretože účtovné doklady

sa nachádzajú u vyšetrovateľa. Súd preto konanie vo veci prerušil do 30. 9. 2005. Vo veci

bolo vytýčené pojednávanie na 13. 12. 2005, ktoré bolo na žiadosť právneho zástupcu

navrhovateľa odročené na 19. 1. 2006. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť

právneho zástupcu odporcu na 31. 1. 2006 a na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa

na 9. 2. 2006. Vzhľadom k tomu, že došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu, súd konanie

vo veci ohľadom sumy 332.890.- Sk zastavil a nárok navrhovateľa ohľadom sumy

1.027.497,60 Sk vylúčil na samostatné konanie.

Vylúčená vec sa vedie pod sp. zn. . Vo veci bolo vytýčené

pojednávanie na 16. 3. 2006, na ktoré pojednávanie sa účastníci nedostavili, a preto

pojednávanie bolo odročené na 23. 3. 2006, Toto pojednávanie bolo z tých istých dôvodov

odročené na 2. 5. 2006, na 11. 5. 2006 a toto pojednávanie bolo odročené, pretože doterajší

právny zástupca odporcu mu vypovedal plnú moc a odporca chcel splnomocniť iného

právneho zástupcu. Napriek viacerým urgenciám odporca oznámil až listom zo dňa

17. 8. 2006, že splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní JUDr. M. P. Pojednávanie

vo veci bolo vytýčené na 8. 2. 2007, ktoré bolo odročené na 20. 2. 2007 za účelom

predvolania svedkyne a predloženia ďalších dokladov. Pojednávanie dňa 1. 3. 2007 bolo

odročené na neurčito s tým, že súd vo veci uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa

oznámiť, kedy sa vráti zo zahraničnej cesty. Pojednávanie dňa 12. 4. 2007 bolo odročené na

19. 4. 2007 a na 23. 4. 2007 za účelom vyhlásenia rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal

odvolanie odporca a Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 15. 1. 2008 zrušil

rozsudok v napadnutej časti. Toto uznesenie bolo doručené účastníkom aj s výzvou pre

právnych zástupcov účastníkov. Napriek viacerým urgenciám navrhovateľ nepredložil

požadované doklady, preto navrhovateľovi bola uložená poriadková pokuta, Pojednávanie

dňa 19. 3. 2009 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne. Z dôvodu dlhodobej

práceneschopnosti sudkyne, vec bola pridelená sudcovi JUDr. T. dňa 14. 4. 2009. Vo veci

bolo vytýčené pojednávanie na 13. 8. 2009, na ktorom pojednávaní navrhovateľ čiastočne

návrh zobral späť. Pojednávanie bolo odročení na neurčito, aby navrhovateľ súdu oznámil

ohľadom ktorých nárokov berie návrh späť. Vzhľadom k tomu, že sudkyňa JUDr. K. sa

znova stala práceneschopnou, vec bola pridelená na rozhodovanie sudkyni JUDr. J. Súd

uznesením zo dňa 28. 10. 2009 zastavil konanie ohľadom sumy 13.375.- Eur a nárok

navrhovateľa v ostatnej časti vylúčil na samostatné konanie. Vo veci bolo vydané opravné

uznesenie dňa 21. 4. 2010. Po skončení práceneschopnosti sudkyne JUDr. K., vec jej bola

opätovne vrátená na prejednanie v zmysle rozvrhu práce.“

Okrem priebehu napadnutého konania okresný súd vo vyjadrení uviedol:

„Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to

skutkovej ako aj právnej.

Vec sp. zn. je z tohto hľadiska ako vec s vysokým stupňom skutkovej

zložitosti. Vo veci sa jedná o nároky zo zmluvy o predaji a nákupe mäsa a mäsových

výrobkov uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom dňa 2. 12. 1996. V priebehu konania

došlo viackrát k čiastočnému späťvzatiu návrhu navrhovateľom, pričom aj účastníci

zapríčinili, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o celom nároku navrhovateľa. Účastníci sa

na viaceré pojednávania nedostavili, buď bez ospravedlnenia, alebo svoju neúčasť

ospravedlnili. Účastníci v súdom stanovenej lehote nepredkladali požadované doklady,

bez ktorých nebolo možné v konaní pokračovať a rozhodnúť. Vec pôvodne bola pridelená

sudkyni JUDr. K., ktorá aj v dvoch prípadoch bola dlhodobo práceneschopná a vec bola

pridelená na prejednanie iným sudcom.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 4. mája 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«V posudzovanom súdnom konaní rozhodne nejde o „vec s vysokým stupňom

skutkovej zložitosti“, ako to uvádza okresný súd vo svojom vyjadrení. V danom prípade ide

o obyčajný faktúrový spor, ktorý patrí k bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Okresný súd v priebehu viac ako 10-ročného trvania súdneho konania nebol schopný

po opakovaných čiastočných späťvzatiach návrhu ustáliť predmet konania, t. j. ustáliť, ktoré

pohľadávky tvoria zostávajúci predmet konania. Táto okolnosť nesvedčí o vysokom stupni

skutkovej zložitosti veci, ale naopak, svedčí o úplne nedôslednej a neefektívnej činnosti

okresného súdu v priebehu celého doterajšieho viac ako 10-ročného trvania sporu.

Uvedený záver nie je len subjektívnym názorom sťažovateľa, ale tento záver objektívne

dokazujú aj závery odvolacieho súdu, ktorý práve pre tento závažný nedostatok zrušil

rozsudok okresného súdu. Rovnako tento záver dokazuje aj ďalšia činnosť súdu po vrátení

veci na ďalšie konanie.

Za takéhoto stavu neefektívneho vedenia konania okresným súdom vrátane

neefektívneho nariaďovania pojednávaní, skutočnosť, že sa sťažovateľ nezúčastnil

niekoľkých pojednávaní či žiadal o ich odročenie, nie je možné hodnotiť za také správanie

sa sťažovateľa, ktoré by prispelo k prieťahom v posudzovanom konaní.

Prieťahy, ku ktorým došlo v priebehu viac ako 10-ročného trvania posudzovaného

konania, boli spôsobené nie zložitosťou veci a ani nie správaním sa sťažovateľa, ale práve

nečinnosťou a najmä úplne neefektívnou činnosťou okresného súdu v priebehu celého viac

ako 10-ročného trvania sporu.

Pokiaľ okresný súd poukazuje na opakovanú dlhodobú práceneschopnosť zákonnej

sudkyne a prideľovanie veci iným sudcom počas jej práceneschopnosti, tieto okolnosti nie

sú okolnosťami spôsobilými ospravedlniť prieťahy zavinené okresným súdom v označenom

konaní. A to o to viac nie, že aj počas práceneschopnosti zákonnej sudkyne bola vec

pridelená iným sudcom a teda nič nebránilo ďalšiemu bezprieťahovému a najmä

efektívnemu vedeniu konania aj v tomto období.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 23. apríla 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie peňažných súm

z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar. Uvedený typ sporov patrí do bežnej rozhodovacej

agendy všeobecných súdov a v zásade tieto spory nie sú ani po právnej ani po skutkovej

stránke zložité. V danom prípade ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti

sporu súvisiacu najmä s vyhlásením konkurzu na majetok navrhovateľky a následného

postúpenia žalovaných pohľadávok na inú obchodnú spoločnosť, ktorej vstup do konania

okresný súd pripustil. Touto skutočnosťou však nemožno ospravedlniť nečinnosť, najmä

však neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní

vyhodnotenú na inom mieste tohto nálezu.

2. Na ťarchu sťažovateľa z pohľadu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní

možno pripísať skutočnosť, že sa nezúčastnil viacerých pojednávaní vo veci, v niektorých

prípadoch aj bez ospravedlnenia, čo ústavný súd zohľadnil pri ustálení priznanej sumy

finančného zadosťučinenia. Na uvedenú skutočnosť poukázal aj okresný súd vo svojom

vyjadrení k sťažnosti.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného

súdu. Aj keď sa v priebehu napadnutého konania vyskytli obdobia nečinnosti, ústavný súd

ich osobitne nešpecifikoval, pretože dospel k záveru, že doterajší priebeh konania ako celok

sa vyznačuje neefektívnosťou a nesústredenosťou. O uvedenom svedčí okrem iného

aj skutočnosť, že okresný súd po 7 rokoch a 5 mesiacoch od začiatku konania vo veci

rozhodol rozsudkom z 23. apríla 2007, ktorý bol po podaní odvolania zrušený a vec bola

vrátená na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. januára 2008. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

vyplýva, že okresný súd relevantne neustálil predmet sporu, o ktorom rozhodoval.

V uvedenom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal, či skutočnosti tvrdené odvolateľom možno

subsumovať pod niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v - f/ .

Odvolateľ tvrdí, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny z dôvodov podľa

- f/ , odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosti tvrdené

odvolateľom možno subsumovať pod ustanovenia , t. j. súd prvého

stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, písmeno g/ citovaného ustanovenia, t. j. súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam a pod písm. a/

ustanovenia v spojení s ustanovením –

účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé.

V prejednávanej veci odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nespĺňa kvalitatívnu

požiadavku jasnosti a zrozumiteľnosti odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, preto odvolací súd považuje takýto postup

za odňatie možnosti konať pred súdom.

Z doteraz vykonaného dokazovania je nesporné, že medzi pôvodným žalobcom

a žalovaným bola uzavretá zmluva na dodávku mäsových výrobkov, pričom úhrada bola

vykonávaná na základe fakturácie, to znamená, že jednotlivé pohľadávky boli identifikované

predovšetkým príslušnými faktúrami.

Z ustanovenia vyplýva požiadavka na zmluvu

o postúpení pohľadávky v smere jej určitosti. Pohľadávku, ktorá je postupovaná je potrebné

dostatočným spôsobom, nevzbudzujúcim pochybnosť identifikovať tak, aby bola

nezameniteľná s inými pohľadávkami (napr. uvedením údajov o čísle faktúry, o dátume jej

vystavenia, o splatnosti, o fakturovanej čiastke a podobne). Zo zmluvy o postúpení

pohľadávky, ktorá bola spísaná dňa 8. 1. 2002 vo forme notárskej zápisnice N 910/02,

Nz 854/02 vyplýva, že bola postúpená pohľadávka vo výške 402 935,09 Sk.

Predmetom spojenej veci sú však pohľadávky v oveľa vyššej výške ako suma uvedená

v notárskej zápisnici, t. j. ako postúpená suma. Bolo chybou postupu súdu prvého stupňa, že

si neujasnil ktoré pohľadávky boli predmetom postúpenia. Postupník sa môže úspešne

domáhať plnenia len vo výške postúpenej pohľadávky, prípadne jej príslušenstva.

Bude úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní ozrejmiť, ktoré pohľadávky boli

postúpené postupníkovi, ktoré pohľadávky z postúpených doteraz neboli uhradené

a až po takomto doplnení dokazovania bude možné rozhodnúť o opodstatnenosti nároku

žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že postupníkovi možno priznať právo na plnenie len z tej

pohľadávky, resp. z tých pohľadávok, ktoré na neho boli postúpené. Touto otázkou sa súd

prvého stupňa nezaoberal.

Súd prvého stupňa sa pri jednotlivých čiastočných späťvzatiach nezaoberal otázkou,

o ktorú konkrétnu pohľadávku obmedzuje svoju žalobu žalobca, preto odvolací súd súhlasí

s dôvodmi uvádzanými v odvolaní, že si neujasnil predmet konania, v ktorom mal čiastočne

zastaviť konanie, a v ktorom mal ďalej pokračovať.“

Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukazoval na dlhodobú

práceneschopnosť zákonnej sudkyne a pridelenie veci na prerokovanie iným sudcom,

ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. ) konštatoval, že ani

táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil

na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje štát

zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov

v označenom súdnom konaní.

V súvislosti s hodnotením doterajšej dĺžky napadnutého konania ústavný súd už

vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je

neprijateľná samotná skutočnosť, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom

nebola odstránená ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia (m. m. napr. ,

).

Keďže ani po vrátení veci krajským súdom na ďalšie konanie (22. január 2008) sa

okresnému súdu dosiaľ nepodarilo nespochybniteľne ustáliť predmet sporu, t. j. rozsah

uplatnených nárokov, o ktorých má byť rozhodnuté, ústavný súd berúc do úvahy doterajší

priebeh konania dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na neodôvodnenosť

dĺžky napadnutého konania, v dôsledku čoho ho okresný súd „vystavuje dlhodobej právnej

neistote“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátkou JUDr. E. Š. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010