Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 147/2010
PDF · 260.26 KB
No categories available
IV. ÚS 147/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti Z. I., S., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Cb 13/2006, za účasti Okresného súdu Rožňava, takto
rozhodol:
1. Základné právo Z. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 13/2006 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Rožňava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Cb 13/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Z. I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Rožňava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Rožňava j e p o v i n n ý uhradiť Z. I. trovy konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. E. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 147/2010 z 1. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 13/2006 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že obchodná spoločnosť L., s r. o., podala 18. novembra 1999
okresnému súdu tri samostatné návrhy na začatie konania smerujúce voči sťažovateľovi
v procesnom postavení odporcu, ktorými sa domáhala zaplatenia peňažných súm z titulu
kúpnej ceny za tovar. V priebehu konaní po viacerých zmenách návrhov, čiastočných
späťvzatiach, pripustení zmeny účastníka na strane navrhovateľky a rozhodnutí o spojení
predmetných konaní je vec okresným súdom vedená pod sp. zn. 11 Cb 13/2006.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté
konanie právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, požadoval aj prikázať
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr 10/2010 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2010, v ktorom okrem iného
uviedol, že priebeh napadnutého konania bol takýto:
„Pôvodný navrhovateľ L., s. r. o., podal na tunajší súd návrh na zaplatenie
437.637,30 Sk s prísl. proti odporcovi Z. I., podnikateľovi, bytom v S. dňa 18. 11. 1999
a konanie sa viedlo pod sp. zn. Cb 113/2000. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz dňa
27. 12. 1999, proti ktorému podal odporca odpor. Vo veci bolo nariadené pojednávanie
na 25. 7. 2000, ktoré bolo odročené na 14. 9. 2000 z dôvodu neúčasti účastníkov
na pojednávaní. Pojednávanie bolo odročené na 19. 10. 2000, na ktoré pojednávanie sa
účastníci znova nedostavili. Nakoľko právna zástupkyňa navrhovateľa čiastočne zobrala
návrh späť, súd uznesením zo dňa 14. 11. 2000 konanie čiastočne zastavil ohľadom nároku
navrhovateľa vo výške 163.973,60 Sk a nárok navrhovateľa vo výške 173.417.30 Sk vylúčil
na samostatné konanie.
Navrhovateľ podal aj ďalšie návrhy na začatie konania, a síce o zaplatenie
753.424,10 Sk, ktoré konanie sa viedlo pod sp. zn. Cb 20/2001, v ktorej veci súd pripustil
zmenu účastníka na strane navrhovateľa a namiesto doterajšieho navrhovateľa pripustil
do konania A., s. r. o. Vzhľadom k tomu, že došlo k späťvzatiu návrhu ohľadom sumy
94.947,10 Sk, súd v tejto časti zastavil konanie uznesením zo dňa 25. 2. 2003 a nárok
navrhovateľa ohľadom sumy 1,755.196,10 Sk vylúčil na samostatné konanie.
Ďalší návrh navrhovateľ podal ohľadom zaplatenia sumy 941.306,80 Sk, ktoré
konanie sa viedlo pod sp. zn. Cb 21/2001. Súd uznesením zo dňa 25. 2. 2003 zastavil
konanie ohľadom zaplatenia sumy 94.947,10 Sk a v časti o zaplatenie sumy 1.755.196,10 Sk
vylúčil na samostatné konanie. Zároveň spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn.
Cb 66/01 a Cb 20/01 s tým, že konanie sa bude viesť pod sp. zn. Cb 20/01.
Vylúčené veci boli zapísané pod sp. zn. 11 Cb 64/03. Pojednávanie vo veci bolo
vytýčené na 16. 9. 2003, ktoré bolo odročené na 21. 10. 2003 pre neprítomnosť odporcu
a jeho právneho zástupcu. Na toto pojednávanie sa nedostavil ani jeden z účastníkov,
a preto pojednávanie bolo odročené na 27. 11. 2003, ktoré bolo odročené na neurčito
za účelom oznámenia mená svedkov a predloženie faktúr, ktoré už boli uhradené. Napriek
viacerým urgenciám adresovaných právnemu zástupcovi odporcu, tieto doklady boli
predložené až 9. 3. 2004. Po doručení týchto dokladov navrhovateľovi, vo veci bolo
vytýčené pojednávanie na 5. 8. 2004. Na pojednávanie sa opätovne nedostavili účastníci
a ich právni zástupcovia, a preto pojednávanie bolo odročené na 16. 9. 2004 a odročené
na 1. 10. 2004. Pojednávanie bolo odročené na 11. 11. 2004 za účelom vyžiadania správ.
Opätovne došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu ohľadom sumy 394.358,50 Sk, v tejto časti
súd konanie vo veci zastavil a nárok navrhovateľa vo výške 1.360.937,60 Sk vylúčil
na samostatné konanie.
Vylúčená vec bola zapísaná pod sp. zn. 11 Cb 90/2004 a pojednávanie vo veci bolo
vytýčené na 14. 12. 2004 a pre neprítomnosť odporcu bolo odročené na 22. 2. 2005,
na 29. 3. 2005, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom objasnenia zúčtovaných faktúr,
ktoré boli predložené policajným orgánom. Právny zástupca navrhovateľa listom zo dňa
27. 4. 2005 súdu oznámil, že vo veci stále nevie zaujať stanovisko, pretože účtovné doklady
sa nachádzajú u vyšetrovateľa. Súd preto konanie vo veci prerušil do 30. 9. 2005. Vo veci
bolo vytýčené pojednávanie na 13. 12. 2005, ktoré bolo na žiadosť právneho zástupcu
navrhovateľa odročené na 19. 1. 2006. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť
právneho zástupcu odporcu na 31. 1. 2006 a na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa
na 9. 2. 2006. Vzhľadom k tomu, že došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu, súd konanie
vo veci ohľadom sumy 332.890.- Sk zastavil a nárok navrhovateľa ohľadom sumy
1.027.497,60 Sk vylúčil na samostatné konanie.
Vylúčená vec sa vedie pod sp. zn. 11 Cb 13/2006. Vo veci bolo vytýčené
pojednávanie na 16. 3. 2006, na ktoré pojednávanie sa účastníci nedostavili, a preto
pojednávanie bolo odročené na 23. 3. 2006, Toto pojednávanie bolo z tých istých dôvodov
odročené na 2. 5. 2006, na 11. 5. 2006 a toto pojednávanie bolo odročené, pretože doterajší
právny zástupca odporcu mu vypovedal plnú moc a odporca chcel splnomocniť iného
právneho zástupcu. Napriek viacerým urgenciám odporca oznámil až listom zo dňa
17. 8. 2006, že splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní JUDr. M. P. Pojednávanie
vo veci bolo vytýčené na 8. 2. 2007, ktoré bolo odročené na 20. 2. 2007 za účelom
predvolania svedkyne a predloženia ďalších dokladov. Pojednávanie dňa 1. 3. 2007 bolo
odročené na neurčito s tým, že súd vo veci uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa
oznámiť, kedy sa vráti zo zahraničnej cesty. Pojednávanie dňa 12. 4. 2007 bolo odročené na
19. 4. 2007 a na 23. 4. 2007 za účelom vyhlásenia rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal
odvolanie odporca a Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 15. 1. 2008 zrušil
rozsudok v napadnutej časti. Toto uznesenie bolo doručené účastníkom aj s výzvou pre
právnych zástupcov účastníkov. Napriek viacerým urgenciám navrhovateľ nepredložil
požadované doklady, preto navrhovateľovi bola uložená poriadková pokuta, Pojednávanie
dňa 19. 3. 2009 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne. Z dôvodu dlhodobej
práceneschopnosti sudkyne, vec bola pridelená sudcovi JUDr. T. dňa 14. 4. 2009. Vo veci
bolo vytýčené pojednávanie na 13. 8. 2009, na ktorom pojednávaní navrhovateľ čiastočne
návrh zobral späť. Pojednávanie bolo odročení na neurčito, aby navrhovateľ súdu oznámil
ohľadom ktorých nárokov berie návrh späť. Vzhľadom k tomu, že sudkyňa JUDr. K. sa
znova stala práceneschopnou, vec bola pridelená na rozhodovanie sudkyni JUDr. J. Súd
uznesením zo dňa 28. 10. 2009 zastavil konanie ohľadom sumy 13.375.- Eur a nárok
navrhovateľa v ostatnej časti vylúčil na samostatné konanie. Vo veci bolo vydané opravné
uznesenie dňa 21. 4. 2010. Po skončení práceneschopnosti sudkyne JUDr. K., vec jej bola
opätovne vrátená na prejednanie v zmysle rozvrhu práce.“
Okrem priebehu napadnutého konania okresný súd vo vyjadrení uviedol:
„Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to
skutkovej ako aj právnej.
Vec sp. zn. 11 Cb/13/2006 je z tohto hľadiska ako vec s vysokým stupňom skutkovej
zložitosti. Vo veci sa jedná o nároky zo zmluvy o predaji a nákupe mäsa a mäsových
výrobkov uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom dňa 2. 12. 1996. V priebehu konania
došlo viackrát k čiastočnému späťvzatiu návrhu navrhovateľom, pričom aj účastníci
zapríčinili, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o celom nároku navrhovateľa. Účastníci sa
na viaceré pojednávania nedostavili, buď bez ospravedlnenia, alebo svoju neúčasť
ospravedlnili. Účastníci v súdom stanovenej lehote nepredkladali požadované doklady,
bez ktorých nebolo možné v konaní pokračovať a rozhodnúť. Vec pôvodne bola pridelená
sudkyni JUDr. K., ktorá aj v dvoch prípadoch bola dlhodobo práceneschopná a vec bola
pridelená na prejednanie iným sudcom.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 4. mája 2010, v ktorom okrem iného uviedol:
«V posudzovanom súdnom konaní rozhodne nejde o „vec s vysokým stupňom
skutkovej zložitosti“, ako to uvádza okresný súd vo svojom vyjadrení. V danom prípade ide
o obyčajný faktúrový spor, ktorý patrí k bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Okresný súd v priebehu viac ako 10-ročného trvania súdneho konania nebol schopný
po opakovaných čiastočných späťvzatiach návrhu ustáliť predmet konania, t. j. ustáliť, ktoré
pohľadávky tvoria zostávajúci predmet konania. Táto okolnosť nesvedčí o vysokom stupni
skutkovej zložitosti veci, ale naopak, svedčí o úplne nedôslednej a neefektívnej činnosti
okresného súdu v priebehu celého doterajšieho viac ako 10-ročného trvania sporu.
Uvedený záver nie je len subjektívnym názorom sťažovateľa, ale tento záver objektívne
dokazujú aj závery odvolacieho súdu, ktorý práve pre tento závažný nedostatok zrušil
rozsudok okresného súdu. Rovnako tento záver dokazuje aj ďalšia činnosť súdu po vrátení
veci na ďalšie konanie.
Za takéhoto stavu neefektívneho vedenia konania okresným súdom vrátane
neefektívneho nariaďovania pojednávaní, skutočnosť, že sa sťažovateľ nezúčastnil
niekoľkých pojednávaní či žiadal o ich odročenie, nie je možné hodnotiť za také správanie
sa sťažovateľa, ktoré by prispelo k prieťahom v posudzovanom konaní.
Prieťahy, ku ktorým došlo v priebehu viac ako 10-ročného trvania posudzovaného
konania, boli spôsobené nie zložitosťou veci a ani nie správaním sa sťažovateľa, ale práve
nečinnosťou a najmä úplne neefektívnou činnosťou okresného súdu v priebehu celého viac
ako 10-ročného trvania sporu.
Pokiaľ okresný súd poukazuje na opakovanú dlhodobú práceneschopnosť zákonnej
sudkyne a prideľovanie veci iným sudcom počas jej práceneschopnosti, tieto okolnosti nie
sú okolnosťami spôsobilými ospravedlniť prieťahy zavinené okresným súdom v označenom
konaní. A to o to viac nie, že aj počas práceneschopnosti zákonnej sudkyne bola vec
pridelená iným sudcom a teda nič nebránilo ďalšiemu bezprieťahovému a najmä
efektívnemu vedeniu konania aj v tomto období.»
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 23. apríla 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie peňažných súm
z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar. Uvedený typ sporov patrí do bežnej rozhodovacej
agendy všeobecných súdov a v zásade tieto spory nie sú ani po právnej ani po skutkovej
stránke zložité. V danom prípade ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti
sporu súvisiacu najmä s vyhlásením konkurzu na majetok navrhovateľky a následného
postúpenia žalovaných pohľadávok na inú obchodnú spoločnosť, ktorej vstup do konania
okresný súd pripustil. Touto skutočnosťou však nemožno ospravedlniť nečinnosť, najmä
však neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní
vyhodnotenú na inom mieste tohto nálezu.
2. Na ťarchu sťažovateľa z pohľadu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní
možno pripísať skutočnosť, že sa nezúčastnil viacerých pojednávaní vo veci, v niektorých
prípadoch aj bez ospravedlnenia, čo ústavný súd zohľadnil pri ustálení priznanej sumy
finančného zadosťučinenia. Na uvedenú skutočnosť poukázal aj okresný súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného
súdu. Aj keď sa v priebehu napadnutého konania vyskytli obdobia nečinnosti, ústavný súd
ich osobitne nešpecifikoval, pretože dospel k záveru, že doterajší priebeh konania ako celok
sa vyznačuje neefektívnosťou a nesústredenosťou. O uvedenom svedčí okrem iného
aj skutočnosť, že okresný súd po 7 rokoch a 5 mesiacoch od začiatku konania vo veci
rozhodol rozsudkom z 23. apríla 2007, ktorý bol po podaní odvolania zrušený a vec bola
vrátená na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 Cob/70/2007 z 15. januára 2008. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu
vyplýva, že okresný súd relevantne neustálil predmet sporu, o ktorom rozhodoval.
V uvedenom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal, či skutočnosti tvrdené odvolateľom možno
subsumovať pod niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/ - f/ OSP.
Odvolateľ tvrdí, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny z dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ - f/ OSP, odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosti tvrdené
odvolateľom možno subsumovať pod ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ OSP, t. j. súd prvého
stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, písmeno g/ citovaného ustanovenia, t. j. súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam a pod písm. a/
ustanovenia § 205 ods. 2 OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ OSP –
účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé.
V prejednávanej veci odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nespĺňa kvalitatívnu
požiadavku jasnosti a zrozumiteľnosti odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, preto odvolací súd považuje takýto postup
za odňatie možnosti konať pred súdom.
Z doteraz vykonaného dokazovania je nesporné, že medzi pôvodným žalobcom
a žalovaným bola uzavretá zmluva na dodávku mäsových výrobkov, pričom úhrada bola
vykonávaná na základe fakturácie, to znamená, že jednotlivé pohľadávky boli identifikované
predovšetkým príslušnými faktúrami.
Z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva požiadavka na zmluvu
o postúpení pohľadávky v smere jej určitosti. Pohľadávku, ktorá je postupovaná je potrebné
dostatočným spôsobom, nevzbudzujúcim pochybnosť identifikovať tak, aby bola
nezameniteľná s inými pohľadávkami (napr. uvedením údajov o čísle faktúry, o dátume jej
vystavenia, o splatnosti, o fakturovanej čiastke a podobne). Zo zmluvy o postúpení
pohľadávky, ktorá bola spísaná dňa 8. 1. 2002 vo forme notárskej zápisnice N 910/02,
Nz 854/02 vyplýva, že bola postúpená pohľadávka vo výške 402 935,09 Sk.
Predmetom spojenej veci sú však pohľadávky v oveľa vyššej výške ako suma uvedená
v notárskej zápisnici, t. j. ako postúpená suma. Bolo chybou postupu súdu prvého stupňa, že
si neujasnil ktoré pohľadávky boli predmetom postúpenia. Postupník sa môže úspešne
domáhať plnenia len vo výške postúpenej pohľadávky, prípadne jej príslušenstva.
Bude úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní ozrejmiť, ktoré pohľadávky boli
postúpené postupníkovi, ktoré pohľadávky z postúpených doteraz neboli uhradené
a až po takomto doplnení dokazovania bude možné rozhodnúť o opodstatnenosti nároku
žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že postupníkovi možno priznať právo na plnenie len z tej
pohľadávky, resp. z tých pohľadávok, ktoré na neho boli postúpené. Touto otázkou sa súd
prvého stupňa nezaoberal.
Súd prvého stupňa sa pri jednotlivých čiastočných späťvzatiach nezaoberal otázkou,
o ktorú konkrétnu pohľadávku obmedzuje svoju žalobu žalobca, preto odvolací súd súhlasí
s dôvodmi uvádzanými v odvolaní, že si neujasnil predmet konania, v ktorom mal čiastočne
zastaviť konanie, a v ktorom mal ďalej pokračovať.“
Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukazoval na dlhodobú
práceneschopnosť zákonnej sudkyne a pridelenie veci na prerokovanie iným sudcom,
ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 137/04) konštatoval, že ani
táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil
na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje štát
zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov
v označenom súdnom konaní.
V súvislosti s hodnotením doterajšej dĺžky napadnutého konania ústavný súd už
vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je
neprijateľná samotná skutočnosť, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom
nebola odstránená ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 127/08,
Keďže ani po vrátení veci krajským súdom na ďalšie konanie (22. január 2008) sa
okresnému súdu dosiaľ nepodarilo nespochybniteľne ustáliť predmet sporu, t. j. rozsah
uplatnených nárokov, o ktorých má byť rozhodnuté, ústavný súd berúc do úvahy doterajší
priebeh konania dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na neodôvodnenosť
dĺžky napadnutého konania, v dôsledku čoho ho okresný súd „vystavuje dlhodobej právnej
neistote“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
11 Cb 13/2006 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že
konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátkou JUDr. E. Š. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie
sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2010