Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 350/2011
PDF · 188 KB
No categories available
III. ÚS 350/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp.
zn. Rvp 1778/2011, sp. zn. Rvp 1784/2011 a sp. zn. Rvp 1788/2011, zastúpenej A., spol.
s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach namietaného porušenia jej
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 104/2011-37 z 31. marca 2011, č. k. 13 CoE 246/2010-30 z
21. októbra 2010, č. k. 1 CoE 100/2011 z 21. marca 2011 a č. k. 17 CoE 29/2011-29
z 31. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1778/2011, sp. zn. Rvp 1784/2011 a sp. zn. Rvp 1788/2011 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1778/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE
104/2011-37
z 31. marca 2011, č. k. 13 CoE 246/2010-30 z 21. októbra 2010, č. k. 1 CoE 100/2011
z 21. marca 2011 a č. k. 17 CoE 29/2011-29 z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu decembra 2004 až marca 2005 (ďalej len „zmluvy“) poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 531,10 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.
Sťažovateľka uviedla, že na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej
zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli notárskymi zápisnicami
z 5. júna 2005 (vo veci sp. zn. Rvp 1778/2011), z 28. mája 2005 (vo veci Rvp 1784/2011)
a z 12. marca 2006 (vo veci sp. zn. Rvp 1788/2011) zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne
boli súdnemu exekútorovi podané návrhy na výkon exekúcie a na základe poverení
Okresného súdu Rimavská Sobota a Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej aj „okresné súdy“)
súdni exekútori začali viesť proti dlžníkom exekúciu.
Okresný súd Revúca uznesením č. k. 4 Er 2029/2008-14 z 29. júna 2010
(Rvp 1778/2011) a Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. 5 Er 1583/2006-18
z 24. novembra 2010 (Rvp 1788/2011) vyhlásili exekúcie v týchto veciach za neprípustné
a nadväzne na to ich týmito uzneseniami zastavili. V ďalšej právnej veci vedenej pod sp. zn.
7 Er 1046/2005 Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 3. mája 2010 (Rvp 1784/2011)
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a po právoplatnosti rozhodnutia uznesením č. k.
7 Er 1046/2005-38 z 19. novembra 2010 konanie zastavil. Krajský súd sťažnosťou
napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia v merite ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupmi,
ktoré im predchádzali, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom
sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v
podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. Všeobecnému súdu okrem iného
vyčítala, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného,
zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol
priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení
exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie
užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným
zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa sťažovateľky v týchto prípadoch „okresný súd ani krajský súd neidentifikoval
ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu
zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť
zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu..., vyplývajúce z odôvodnenia
predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania,
a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a
možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez
návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať
svoj majetok.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a
prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd uznesením č. k.
17 CoE 104/2011-37 z 31. marca 2011, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Revúca
č. k. 4 Er 2029/2008-14 z 29. júna 2010 (Rvp 1778/2011), ďalej uzneseniami č. k.
13 CoE 246/2010-30 z 21. októbra 2010 a sp. zn. 1 CoE 100/2011 z 21. marca 2011,
ktorými boli potvrdené uznesenia Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7 Er 1046/2010-30
z 3. mája 2010 a č. k. 7 Er 1046/2010-38 z 19. novembra 2010 (Rvp 1784/2011), a napokon
aj uznesením č. k. 17 CoE 29/2011-29 z 31. marca 2011, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 5 Er 1583/2006-18 z 24. novembra 2010 (Rvp 1788/2011), porušil jej
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a
skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá
osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom
súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1778/2011, sp. zn. Rvp 1784/2011 a sp. zn. Rvp 1788/2011 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na
spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.
2. K dôvodom odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp.
zn. 13 CoE 246/2010 z 21. októbra 2010 (Rvp 1784/2011)
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Lehota na podanie sťažností podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť najneskôr dňom, ktorým uznesenia krajského súdu nadobudli právoplatnosť.
Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).
Uznesenie sp. zn. 13 CoE 246/2010 z 21. októbra 2010 (Rvp 1784/2011) nadobudlo
právoplatnosť 12. januára 2011. Sťažnosť proti označenému uzneseniu krajského súdu bola
však ústavnému súdu doručená až 15. júla 2011 (na pošte bola podaná 12. júla 2011), teda
zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Keďže sťažnosť proti označenému uzneseniu
krajského súdu bola podaná oneskorene, ústavný súd ju z tohto dôvodu v uvedenej časti
odmietol.
3. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu
č. k. 17 CoE 104/2011-37 z 31. marca 2011 (Rvp 1778/2011), sp. zn. 1 CoE 100/2011
z 21. marca 2011 (1784/2011) a č. k. 17 CoE 29/2011-29 z 31. marca 2011 (1788/2011)
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v
ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
3.1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd vo všetkých posudzovaných prípadoch potvrdil uznesenia okresných
súdov. Z napadnutých uznesení krajského súdu tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutiami
okresných súdov, ktoré zastavili exekučné konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) alebo písm. g)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“). Exekúciu
nebolo možné vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej chýbal
súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a notárske zápisnice, na podklade
ktorých sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov proti povinným, neboli spôsobilými
exekučnými titulmi, pretože boli v rozpore s Občianskym zákonníkom (napr. § 31, ale i § 22
ods. 2, § 23, § 574 ods. 2 a podobne).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúciu je nevyhnutné zastaviť.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony
(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka)
podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS
265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný
súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný
súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom už uvedenej.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Sťažnosti sú preto v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011