Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 401/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., V., toho času vo výkone väzby v Ústave

na výkon väzby N., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , základného práva na prezumpciu neviny

podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 18. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2010 doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prezumpciu neviny podľa a práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“ ) sp. zn. z 18. augusta 2010.

Svoju sťažnosť sťažovateľ doplnil podaním doručeným ústavnému súdu

22. decembra 2010.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c)

(ďalej len „“). Väzba

sťažovateľa začala plynúť 8. apríla 2009. Proti sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite ČVS: PPZ-9/BOK-

-2009 z 20. marca 2009 vznesené obvinenie pre zločin hrubého nátlaku

spolupáchateľstvom podľa k

(ďalej len „“).

Krajskou prokuratúrou v Nitre bola 2. augusta 2010 na sťažovateľa a ďalších

spolupáchateľov podaná na okresnom súde obžaloba. Uznesením sp. zn.

z 12. augusta 2010 okresný súd rozhodol podľa

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe s poukazom na to, že u neho naďalej trvajú dôvody

väzby podľa . Zároveň okresný súd rozhodol

o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -2238 z 18. augusta 2010 tak, že sťažnosť sťažovateľa

zamietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol, že krajský súd

sa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní vo väzbe

„vôbec nevysporiadal s dôvodmi v nej uvedenými“.

Krajský súd „neprihliadal a neposudzoval účel samotnej väzby ako výnimočného

a krajného opatrenia, ktorým sa tým najzávažnejším spôsobom zasahuje odo osobnej

slobody ešte nevinného (právoplatne neodsúdeného) človeka“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že jeho trestné stíhanie je aj

vo vzťahu k trvaniu väzby „determinované tým, že ostatní obvinení sú trestne stíhaní

z obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa $ 186 ods. 1 a ods. 2 Trestného

zákona, pričom práve skutky napĺňajúce tento obzvlášť závažný zločin boli dôvodom

zdĺhavého a na dokazovanie náročného prípravného konania, ktoré predchádzalo podaniu

obžaloby“.

Sťažovateľ teda vidí dôvod zdĺhavosti trestného stíhania v spojení jeho trestnej veci

s trestnou vecou spolupáchateľov stíhaných pre obzvlášť závažný zločin vydieračského

únosu podľa a a , v rámci ktorej sú trestne

stíhaní ostatní spoluobvinení.

K doterajšiemu priebehu trestného stíhania sťažovateľ uviedol:

„Od začiatku spojenia týchto trestných vecí, je táto skutočnosť jednoznačne mne

na ujmu, nakoľko v mojej trestnej veci sa nerobilo žiadne dokazovanie od mesiaca jún 2009

až do konca roka 2009. pričom v priebehu roka 2010 tvrdím, že v prípade skutkov hrubého

nátlaku a vydierania, z ktorých som obvinený, nebolo vykonané taktiež žiadne dokazovanie,

a ja napriek tomu mám obmedzenú osobnú slobodu v podobe väzobného stíhania, reálne

úplne zbytočne, keďže v priebehu roka 2010 sa v rámci vyšetrovania objasňovala jedine

trestná činnosť vydieračských únosov, kde opätovne zdôrazňujem ja nevystupujem dokonca

ani v pozícii svedka.“

Povinnosťou krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe bolo podľa sťažovateľa „primárne sa zaoberať

naplnením základného princípu trvania väzby formulovaného v , teda skúmať

naplnenie požiadavky, aby väzba trvala len nevyhnutne dlhý čas. Mám za to, že v mojom

prípade s poukazom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých sa viedlo prípravné konanie,

resp. vyšetrovanie, nie je už v súčasnosti splnená požiadavka, aby väzba ako výnimočné

a krajné opatrenie vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody obvineného, trvala skutočne len

nevyhnutnú dobu, a nie ako tomu bolo a aj je v mojom prípade, keď som zbytočne vo väzbe

len kvôli vykonávaniu obsiahleho dokazovania v trestnej veci, v ktorej ja nijako

nevystupujem. Mám za to, že týmto sa stráca nevyhnutnosť trvania väzby v prípade mojej

osoby a teda väzba ako taká nie je v súlade so zákonom ( ).“.

Krajský súd sa s uvedenými námietkami sťažovateľa vo svojom uznesení

„nevysporiadal a nesnažil sa ich nejakým spôsobom vyvrátiť“.

Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

sťažovateľ uviedol, že väzba v jeho prípade nie je dôvodná a nebola dôvodná ani v čase

rozhodovania krajského súdu, keďže v danom prípade boli v prípravnom konaní dlhodobo

vyšetrované skutky, ktoré sa sťažovateľa „nijako netýkali“.

Krajský súd sa tiež podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou, že

okresný súd vo svojom uznesení porušil zásadu prezumpcie neviny, keď v jeho odôvodnení

vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol, že „bol v minulosti dvakrát trestne stíhaný za majetkovú

a násilnú trestnú činnosť, takže ide o trestaného recidivistu, ktorý oba tresty vykonal

a napriek tomu neviedli k náprave, ba naopak v trestnej činnosti pokračoval“.

Takéto tvrdenie okresného súdu podľa názoru sťažovateľa svedčí o zaujatosti senátu

rozhodujúceho v jeho veci, keďže tento „má už dopredu vytvorený názor na otázku mojej

vinu zo skutkov, pre ktoré bola voči mne podaná obžaloba, čo následne v celom konaní

znemožňuje jeho nezaujaté rozhodovanie vo vzťahu k mojej osobe. Práve v súvislosti

s vyššie citovaným odôvodnením súdu tvrdím, že súd predsa pri zachovaní zásady

prezumpcie neviny nemôže vysloviť v rozhodnutí o väzbe, ktoré vydal dokonca ešte pred

predbežným prejednaním obžaloby, že ja som pokračoval v páchaní trestnej činnosti, bez

toho, aby to vzbudzovalo pochybnosti o nezaujatosti súdu k meritu veci, teda k otázke mojej

viny a v podstate tým aj k otázke viny ostatných spoluobvinenych.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci

rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. , Uznesením zo dňa

18.08.2010 porušil právo B. B. na ochranu osobnej slobody zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5

a právo na slobodu zaručené v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, a rovnako aj právo na nestranný súdny proces

zaručené v SR, ako aj právo na prezumpciu neviny zaručené v

ods. 2 SR.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Nitre vydané dňa 18.08.2010, sp.zn.:

a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v prvom rade namieta

nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Krajský súd sa

pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ

ponechaný vo väzbe, nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa. Sťažovateľ

namietal najmä:

a) neprimeranú dĺžku trvania jeho väzby,

b) porušenie zásady prezumpcie neviny,

c) rozhodnutie o väzbe vylúčeným senátom okresného súdu.

Krajský súd nereflektovaním uvedených námietok, ako aj nedostatočnou

argumentáciou svojho rozhodnutia zasiahol, podľa názoru sťažovateľa, do jeho základného

práva na osobnú slobodu podľa a 5 , základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a základného práva na prezumpciu neviny podľa

, ako aj do práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému zásahu do jeho základného práva podľa

ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia

upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia a 5

týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už

vo svojej judikatúre konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej

pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne

ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia

o základnom práve na súdnu ochranu (napr. , ).

K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. augusta 2010,

pretože toto uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k ním vzneseným

námietkam, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny

dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ), ako aj

právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr.

).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 12. augusta 2010 bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

z dôvodov podľa a o nenahradení jeho väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že

okresnému súdu bola 2. augusta 2010 podaná obžaloba na sťažovateľa (a ďalších

spoluobvinených) pre zločin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 189 ods. 1

.

K dôvodom väzby sťažovateľa okresný súd uviedol:

„Po oboznámení sa s obžalobou Krajského prokurátora v Nitre a s priloženým

spisovým materiálom apo vypočutí obvinených, dospel súd k záveru, že zadokumentované

listinné dôkazy, znalecké posudky ako i svedecké výpovede nasvedčujú tomu, že skutky, pre

ktoré bola podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného činu a zistene skutočnosti

nasvedčujú dôvodnosti podozrenia, že sa ich mohli dopustiť obvinení. Ďalej súd u všetkých

obvinených vzhliadol i dôvody väzby podľa písmeno c) ,

lebo podľa vzneseného obvinenia páchali obvinení trestnú činnosť po dlhšiu dobu a pre

zárobok, resp. zištných dôvodov, dopustili sa niekoľkých skutkov a jedná sa o závažnú

trestnú činnosť. Ani jeden z obvinených nemal pred zadržaním stály zdroj obživy, boli bez

pracovného pomeru - bez riadnych príjmov. Z tohto potom vyplýva skutočnosť, že v prípade

ich prepustenia na slobodu, by v obdobnej trestnej činnosti pokračovali. ...Na všetky tieto

odsúdenia a potrestania vyššie uvedených obvinených treba prihliadať pri rozhodovaní

o väzbe a pri posudzovaní konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu z pokračovania

trestnej činnosti. “

K osobe sťažovateľa okresný súd osobitne uviedol:

„Taktiež obvinený B. B. bol v minulosti dvakrát trestne stíhaný za majetkovú a

násilnú trestnú činnosť, takže ide o trestaného recidivistu, ktorý oba tresty vykonal

a napriek tomu neviedli k náprave, ba naopak v trestnej činnosti pokračoval.“

K námietkam obvinených k doterajšiemu priebehu prípravného konania okresný súd

zvlášť uviedol:

„Súd tiež dáva do pozornosti, že nezistil žiadne také procesné pochybenie orgánov

činných v trestnom konaní, pre ktoré by mala byť väzba obvinených nezákonná. ... Taktiež

súd nezistil žiadne porušenie zákona týkajúce sa zásady proporcionality a primeranosti

väzby. Vzhľadom k všetkým uvedeným dôvodom a skutočnosti, že súd vzhliadol, že dôvody

väzby trvajú, je väzba všetkých obvinených zákonná.“

Na základe sťažnosti sťažovateľa preskúmal uznesenie okresného súdu krajský súd

a uznesením sp. zn. z 18. augusta 2010 sťažnosť zamietol.

V odôvodnení svojho uznesenia, ktorého nedostatočnosť sťažovateľ namieta, krajský

súd vo vzťahu k sťažovateľovi okrem iného uviedol:

„Pokiaľ ide o námietky všetkých šiestich obvinených, že u nich nie sú dané dôvody

väzby podľa krajský súd poukazuje na dôvody uvedené

v napadnutom uznesení súdu I. stupňa, z ktorých je zrejmé, že aj v súčasnom štádiu

trestného konania t.j. po podaní obžaloby, tieto dôvody väzby u obvinených sú aj naďalej

dané. ... Pokiaľ ide o obvineného B. B., obhajca obvineného namietol porušenie prezumpcie

neviny, keď podľa jeho názoru mal súd uviesť v uznesení, že ani doposiaľ uložené tresty

neviedli k jeho náprave, ale naopak v trestnej činnosti pokračoval.

Je nepochybné, vyplýva to aj zo spisu, že obvinený bol v minulosti 4-krát súdne

trestaný. Z toho v dvoch prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Naposledy sa

z výkonu trestu vrátil 2.8.2006. Tento obvinený je stíhaný pre zločin vydierania a hrubého

nátlaku. Konania podľa obžaloby sa mal dopustiť v rokoch 2007 a 2008. Pred vzatím

do väzby, keď do väzby bol vzatý 8.4.2009, bol bez zamestnania. Z uvedených dôvodov

preto správne súd I. stupňa konštatoval že aj u tohto obvineného naďalej trvajú dôvody

väzby podľa , pretože je tu dôvodná obava, že v prípade

prepustenia z väzby by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti a touto si zadovažovať

zdroj príjmov.

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti ako aj na tie, na ktoré poukázal súd I. stupňa,

nadriadený súd je toho názoru, že u všetkých obvinených je i naďalej dôvod väzby podľa

a preto bolo v súčasnom štádiu trestného konania správne

rozhodnutie o ich ponechaní vo väzbe.“

K námietke primeranosti dĺžky trvania väzby sťažovateľa ústavný súd pripomína, že

vo väzobných veciach skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým

všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť

alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených v týchto

rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho

žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články

a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Uznesenie okresného

súdu a krajského súdu pritom tvoria z obsahového hľadiska jeden celok. Pokiaľ sa teda

okresný súd pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa zaoberal aj otázkou

splnenia podmienky osobitnej starostlivosti orgánov činných v trestnom konaní

v doterajšom konaní, a teda aj otázkami zachovania zásady proporcionality a primeranosti

väzby (ako to vyplýva z citovanej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu),

a konštatoval, že porušenie zákona v tomto smere nezistil, ústavný súd nemá dôvod jeho

záver spochybniť. To platí rovnako aj pre záver krajského súdu, ktorý v tomto smere žiadne

výhrady voči rozhodnutiu okresného súdu neuplatnil, naopak, so závermi okresného súdu sa

v podstate stotožnil a na tieto v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal. Takéto

odôvodnenie rozhodnutia o väzbe ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre akceptuje

ako prípustnú formu odôvodnenia rozhodnutia (napr. , ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný zásah do práva na prezumpciu neviny podľa

zo strany okresného súdu, túto skutočnosť sťažovateľ namietal už

vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd túto námietku nepovažoval

za dôvodnú a vysporiadal sa s ňou poukázaním na viacero právoplatných odsúdení

sťažovateľa v minulosti, z existencie ktorých okresný súd vychádzal, keď konštatoval, že

sťažovateľ napriek právoplatným odsúdeniam pokračoval v trestnej činnosti.

Ústavný súd z obsahu namietaného rozhodnutia ani z obsahu uznesenia okresného

súdu nezistil, aby konajúce všeobecné súdy v okolnostiach daného prípadu prejudikovali

rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa

ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd

nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne ).

Aj vo vzťahu k tejto námietke teda možno konštatovať, že krajský súd sa touto

zaoberal v rozsahu potrebnom pre zdôvodnenie rozhodnutia o väzbe, pričom samotnú

skutočnosť, že sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, nemožno vnímať zo strany krajského

súdu ako prejav svojvôle či arbitrárnosti v jeho rozhodnutí (napr. ,

).

Sťažovateľ napokon namieta, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že o jeho

ponechaní vo väzbe mal rozhodovať vylúčený senát okresného súdu. Dôvodom vylúčenia

má byť zaujatosť členov senátu okresného súdu, ktorá je podľa názoru sťažovateľa založená

presvedčením členov senátu o jeho vine. Toto presvedčenie má vyplývať z už analyzovanej

časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorou malo dôjsť k zásahu do práva

sťažovateľa na prezumpciu neviny.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na tú časť odôvodnenia svojho uznesenia,

v ktorej zaujal stanovisko k námietke zásahu do práva sťažovateľa na prezumpciu neviny.

Pokiaľ sa krajský súd nestotožnil s námietkou sťažovateľa o zásahu do jeho práva

na prezumpciu neviny zo strany okresného súdu, nemohol ani vysloviť záver o tom, že

na prvom stupni rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe vylúčený senát okresného

súdu, keďže okolnosti vylúčenia senátu okresného súdu viazal sám sťažovateľ výlučne

na konštatovanie porušenia zásady prezumpcie neviny. Navyše, sťažovateľ uplatnil

v zmysle námietku zaujatosti celého senátu okresného súdu,

o ktorej však, podľa tvrdenia sťažovateľa, nebolo právoplatne rozhodnuté ani v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu, a teda ani v čase rozhodovania krajského súdu o

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Postup pri rozhodovaní o námietke zaujatosti

členov senátu upravuje , pričom v danom prípade bol podľa

ods. 3 na základe vznesenej námietky zaujatosti príslušným na

rozhodnutie o vylúčení samotný dotknutý senát okresného súdu, a nie krajský súd v rámci

rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe.

Pokiaľ teda krajský súd k otázke vylúčenia senátu okresného súdu v rámci

rozhodovania o väzbe sťažovateľa nezaujal v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitné

stanovisko, nemožno takýto postup vnímať ako nezákonný či porušujúci základné práva

sťažovateľa. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že povinnosťou súdu pri odôvodnení

jeho rozhodnutia nie je dať odpoveď na každú námietku procesnej strany, iba na námietky

právne významné a relevantné (napr. , ).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný

súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom

na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu

bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označenými článkami .

Ústavný súd je preto toho názoru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 18. augusta 2010 spočívajúcim v rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe nedošlo k takému porušeniu

sťažovateľovho základného práva zaručeného v a 5 a

a práva zaručeného v dohovoru, ktoré by znamenalo ipso facto porušenie

práva na osobnú slobodu alebo základného práva na prezumpciu neviny.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide

o krajský súd rozhodujúci o predĺžení lehoty trvania väzby) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho

rozhodnutia neopomenul tvrdenia sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe, pričom, hoci

nedal sťažovateľovi vyčerpávajúcu odpoveď ku všetkým nastoleným problémom, je

s prihliadnutím na dosiaľ uvedené potrebné rozhodnutie krajského súdu spolu

s rozhodnutím okresného súdu, na ktoré odkazuje, považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné.

S ohľadom na uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011