Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 368/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. P. – G. T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 19. apríla 2011 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. z 26. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. K. P. – G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011

doručená sťažnosť Ing. K. P. – G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 26. novembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

v procesnom postavení žalobcu žalobou doručenou okresnému súdu 21. októbra 2009 žiadal

zaviazať žalovaného I. Š. (ďalej len „žalovaný“) zaplatiť mu 4 508,90 € s príslušenstvom,

a to na základe zmluvy o dielo a aj výkonu ďalších prác navyše. Okresný súd rozsudkom č.

k. -154 z 26. novembra 2010 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2011 tak, že

prvostupňový rozsudok potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa „došlo v dôsledku postupu a rozhodnutia vyššie

uvedených súdov k porušeniu jeho základných práv a slobôd zakotvených v Ústave

Slovenskej republiky, keď všeobecné súdy nesprávne aplikovali v konaní slovenské právne

predpisy a pripísali na ťarchu sťažovateľa skutočnosť, že neexistovali písomné doklady

preukazujúce dôvodnosť tvrdení uvádzaných v konaní sťažovateľom (navrhovateľom).

Okresný súd v Trnave v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ neuniesol

dôkazné bremeno. V súdnom konaní však platí princíp kontradiktórnosti, pričom súd je

povinný konanie viesť a usmerňovať a rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná.

Sťažovateľ navrhoval vykonať dôkazy, ktoré Okresný súd v Trnave nevykonal a v dôsledku

nesprávneho postupu tohto súdu bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.“. (Uvedenú

námietku k postupu okresného súdu je možné vzťahovať aj na postup odvolacieho súdu,

ktorý sa „v celom rozsahu stotožnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa

a podľa , rozsudok ako vecne správny potvrdil“; pozn. pozri bod 20).

Ďalšie skutočnosti majúce potvrdiť tento jeho názor („... súdy nesprávne aplikovali...

predpisy...“) však sťažovateľ v sťažnosti neuviedol a ani bližšie nešpecifikoval.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 a článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Trnave, č. k. a

rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. , ako aj postupom uvedených

súdov v konaní, porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 11. 2010, č. k.

a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 4. 2011, č. k. sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd

v Trnave povinný vyplatiť k rukám advokáta...“

5. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nie je jednoznačne zrejmé,

porušenie ktorého zo základných práv zaručených sťažovateľ namieta.

6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil označené rozsudky menovaných všeobecných

súdov.

II.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do

súdneho spisu okresného súdu sp. zn. a požiadal okresný súd a krajský súd

o vyjadrenie k opodstatnenosti sťažnosti.

a) Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. zo 4. júla

2011 v podstatnom uviedla:

„Okresný súd Trnava vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26. 11. 2010, ktorým návrh

sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a to ani vykonaným

dokazovaním pred súdom a tento rozsudok po odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku

bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. -182 zo dňa

19. 4. 2011. Z obsahu spisu vyplýva, že vec prejednávajúca sudkyňa postupovala v konaní

v zmysle ustanovení . Proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave nebolo podané dovolanie...“

b) Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 443/11 z 11. júla 2011 okrem

iného uviedol:

„Z rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. k. -154 zo dňa 26. 11. 2009

vyplýva, že žalobca - sťažovateľ bol v konaní neúspešný a súd jeho návrh, ktorým žiadal

zaviazať žalovaného k povinnosti zaplatiť mu sumu 4,508,90 eur s príslušenstvom zamietol

z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy

ako odmeny za poskytnuté plnenie pre žalovaného, ktorý nárok súd posúdil podľa príslušnej

hmotnoprávnej normy, ale je na žalobcovi, aby súdu preukázal vznik a splatnosť

pohľadávky, ktorú si v konaní uplatňuje. Súd tiež konštatoval, že žalobca síce predložil

dôkazy, ale z následného zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia súd

vyvodil, že dôvodonosť žalobou uplatneného nároku nimi nepreukázal, teda neuniesol

dôkazné bremeno, spôsobom, ktorým by svoj nárok skutkovo odôvodnil.

Rozhodnutie Okresného súdu Trnava č. k. -154 zo dňa 26. 11. 2009

bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -182 zo dňa 19. 4.

2011, keď krajský súd ako súd odvolací vec prejednal podľa , podľa

ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 372p

ods. 1 , postupom podľa v znení účinnom od 15. 10. 2008, o odvolaní

rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keď zistil, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd poukázal

nielen na skutkové zistenia, ktoré nárok žalobcu neodôvodňujú, ale naznačil i možnosť, na

základe akých iných skutočností by sa mohol svojho práva domáhať, keď existencia

záväzkového vzťahu vzhľadom na žalované plnenie nebola medzi účastníkmi v konaní

preukázaná.

Čl. 48 ods. 2 SR neznamená, že všeobecné súdy nemusia dať odpoveď na

všetky otázky predkladané účastníkom konania, ale musí sa zaoberať tými, ktoré majú pre

vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Občianske súdne konanie je založené nielen na povinnosti tvrdenia, ale aj na povinnosti

preukázania tvrdených skutočností, pričom žalobca mal v priebehu konania vytvorený

dostatočný priestor na to, aby tvrdené skutočnosti preukázal, najmä vzhľadom na to, že ich

existenciu žalovaný popieral. Zákonnou povinnosťou žalobcu bolo súdu preukázať, že tak

na základe písomne uzatvorenej zmluvy o dielo č. zo dňa 16. 12. 2005 a

následných ďalších ústnych dohôd zhotovil pre žalovaného dielo a poskytol ďalšie plnenia,

ktorých cenu si v tomto konaní nárokuje.

Vo vzťahu k základným dôvodom sťažnosti podanej sťažovateľom máme za to, že

neakceptovanie návrhov na vykonanie dokazovania tak ako predpokladal vykonanie

dokazovania žalobca, samo o sebe nevedie k záveru o porušení jeho práv, a pokiaľ došlo

medzi účastníkmi k ústnym dohodám a skutkové zistenia ich existenciu tak, ako ju

predkladal sťažovateľ nepreukázali, nemôže byť iba na základe svojich tvrdení žalobca

v konaní úspešný. Zároveň ani nemožno mať za to, že by nevykonanie dôkazu, ktorý žalobca

- sťažovateľ žiadal vykonať a to oboznámenie sa so spisom Okresného súdu Trnava spis. zn.

, ktorým by mal súd preukázané, že si žalovaný neplní aj iné záväzky a tak

koná v rozpore s dobrými mravmi, nie je z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia nároku na

zaplatenie plnenia zo zmluvy o dielo relevantné a významné, ako v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval súd prvého stupňa...“

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal, či

dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

11. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených práv

postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (bod 4).

III.A

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti)

namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. novembra 2010 podal

riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto

nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv

sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.

III.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 19. apríla 2011

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

15. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

17. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

18. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2011.

19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu

z 19. apríla 2011 v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. novembra 2010 nezistil, že by

skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa

vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do

namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127

ods. 2 . Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej ochrany

vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a aj práva podľa dohovoru.

20. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. z 19. apríla

2011 najskôr podrobne opísal skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd,

oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanovisko žalovaného k nej. Svoje

faktické (skutkové) a právne závery po konštatovaní, že „vec prejednal podľa § 212 ods. 1

, podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa

v spojení s / ods. 1 postupom podľa v znení účinnom od

15. 10. 2008 o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania keď zistil, že

odvolanie žalobcu nieje dôvodné“, formuloval krajský súd takto:

«V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné

uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný

odvolaním ( ) podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom

odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám

odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím

súdom preskúmané a dôvody z ktorých má byť preskúmané.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.

podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní“.

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za

dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi

tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich

vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že

žalobca neuniesol bremeno dôkazu a opodstatnenosť žalovaného plnenia súdu nepreukázal,

je správne.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu v súvislosti so

skutočnosťami, na ktoré žalobca poukazuje odvolací súd uvádza, že plnenie, ktoré si

uplatnil faktúrou č. vystavenou dňa 23. 11. 2006 na sumu 40 000,- Sk za

vyhotovenie prevádzkovej dokumentácie je plnenie, ktoré ale nevyplýva zo zmluvy o dielo č.

4/GPA/05, v čl. I. - Predmet diela nie je uvedené, preto sa môže žalobca tohto nároku

domáhať nanajvýš titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému pokiaľ by

preukázal, že predmetné činnosti pre žalovaného vykonal, ale na základe plnenia, ktoré

nevyplýva zo zmluvy. Rovnaké skutkové zistenie a právne posúdenie je i v prípade faktúry č.

vystavenej dňa 20. 2. 2006 za vytýčenie „Hranice rybníkového hospodárstva

v Š.“

Za nárok vyplývajúci zo zmluvy č. je možné považovať iba faktúru

č. vystavenú dňa 23. 11. 2006 na sumu 80.000,- Sk, z ktorej 70.000,- Sk bolo

žalobcovi preukázateľne uhradených.

Nárok uplatňovaný ako plnenie zo zmluvy č. 4/GPA/05 uzatvorenej účastníkmi

konania dňa 16. 12. 2005 na žalovanú sumu môže byť žalobcovi priznaný až po preukázaní

riadneho a včasného splnenia povinností, ku ktorým sa konkrétnou zmluvou v rozsahu

predmetu plnenia uvedeného v čl. I. body 1.- 4. zmluvy zaviazal, čo sa žalobcovi nepodarilo

v konaní splniť, súdu nepredložil dôkazy, ktorými by potvrdil a preukázal, že zmluvné

plnenie v dohodnutom rozsahu aj vykonal a žalovaný ho prevzal. Okrem toho si účastníci

konania pri uzatvorení zmluvy podľa čl. IX. bod 1. vymienili, že zmluvu možno meniť iba

písomne, preto ak práce, za ktoré si žalobca uplatnil v konaní nárok na zaplatenie ceny mali

byť plnením zo zmluvy, mali byť písomne dohodnuté. Žalobca takéto dôkazy neprodukoval,

nepreukázal ani riadne splnenie dohodnutého predmetu zmluvného plnenia, preto je

rozhodnutie súdu prvého stupňa správne. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom

rozsahu stotožnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa a podľa § 219 ods. 1, 2

rozsudok ako vecne správny potvrdil...»

21. Z obsahu sťažnosti (k nej pripojených písomností a zistení ústavného súdu)

vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatnou je nesúhlas sťažovateľa

s nedostatočne vykonaným dokazovaním a právnym názorom krajského (okresného súdu),

teda s jeho (ich) interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho

právnej veci. Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasil so záverom všeobecných súdov pri

interpretácii a aplikácii § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 212 a v konečnom dôsledku aj § 219

v znení neskorších predpisov.

22. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2011 boli svojvoľné a že

by zasahovali do práv sťažovateľa podľa a dohovoru. Podľa

názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona () je

namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup

krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci

možné porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. V závere ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie

bližšie nekonkretizovaného práva zaručeného (bod 5), ústavný súd

vychádzajúc z obsahu sťažnosti posudzoval predmetnú námietku len ako súčasť

sťažovateľovej argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa týkajúcu sa najmä nevyhovenia návrhom na dokazovanie v ním

požadovanom rozsahu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom (advokátom). Podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. ).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4 – 2, 3, 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011