Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 368/2011
PDF · 234.02 KB
No categories available
I. ÚS 368/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. P. – G. T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 9 Cb 164/2009 z 26. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. K. P. – G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011
doručená sťažnosť Ing. K. P. – G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 9 Cb 164/2009 z 26. novembra 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ
v procesnom postavení žalobcu žalobou doručenou okresnému súdu 21. októbra 2009 žiadal
zaviazať žalovaného I. Š. (ďalej len „žalovaný“) zaplatiť mu 4 508,90 € s príslušenstvom,
a to na základe zmluvy o dielo a aj výkonu ďalších prác navyše. Okresný súd rozsudkom č.
k. 9 Cb 164/2009-154 z 26. novembra 2010 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 tak, že
prvostupňový rozsudok potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľa „došlo v dôsledku postupu a rozhodnutia vyššie
uvedených súdov k porušeniu jeho základných práv a slobôd zakotvených v Ústave
Slovenskej republiky, keď všeobecné súdy nesprávne aplikovali v konaní slovenské právne
predpisy a pripísali na ťarchu sťažovateľa skutočnosť, že neexistovali písomné doklady
preukazujúce dôvodnosť tvrdení uvádzaných v konaní sťažovateľom (navrhovateľom).
Okresný súd v Trnave v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno. V súdnom konaní však platí princíp kontradiktórnosti, pričom súd je
povinný konanie viesť a usmerňovať a rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nevykoná.
Sťažovateľ navrhoval vykonať dôkazy, ktoré Okresný súd v Trnave nevykonal a v dôsledku
nesprávneho postupu tohto súdu bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.“. (Uvedenú
námietku k postupu okresného súdu je možné vzťahovať aj na postup odvolacieho súdu,
ktorý sa „v celom rozsahu stotožnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa
a podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil“; pozn. pozri bod 20).
Ďalšie skutočnosti majúce potvrdiť tento jeho názor („... súdy nesprávne aplikovali...
predpisy...“) však sťažovateľ v sťažnosti neuviedol a ani bližšie nešpecifikoval.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 a článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Trnave, č. k. 9 Cb 164/2009 a
rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 31 Cob/17/2011, ako aj postupom uvedených
súdov v konaní, porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 11. 2010, č. k. 9 Cb 164/2009
a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 4. 2011, č. k. 31 Cob/17/2011 sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd
v Trnave povinný vyplatiť k rukám advokáta...“
5. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nie je jednoznačne zrejmé,
porušenie ktorého zo základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namieta.
6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil označené rozsudky menovaných všeobecných
súdov.
II.
7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do
súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb 164/2009 a požiadal okresný súd a krajský súd
o vyjadrenie k opodstatnenosti sťažnosti.
a) Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1 Spr V/348/2011 zo 4. júla
2011 v podstatnom uviedla:
„Okresný súd Trnava vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26. 11. 2010, ktorým návrh
sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a to ani vykonaným
dokazovaním pred súdom a tento rozsudok po odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku
bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob 17/2011-182 zo dňa
19. 4. 2011. Z obsahu spisu vyplýva, že vec prejednávajúca sudkyňa postupovala v konaní
v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave nebolo podané dovolanie...“
b) Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 443/11 z 11. júla 2011 okrem
iného uviedol:
„Z rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. k. 9 Cb/164/2009-154 zo dňa 26. 11. 2009
vyplýva, že žalobca - sťažovateľ bol v konaní neúspešný a súd jeho návrh, ktorým žiadal
zaviazať žalovaného k povinnosti zaplatiť mu sumu 4,508,90 eur s príslušenstvom zamietol
z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy
ako odmeny za poskytnuté plnenie pre žalovaného, ktorý nárok súd posúdil podľa príslušnej
hmotnoprávnej normy, ale je na žalobcovi, aby súdu preukázal vznik a splatnosť
pohľadávky, ktorú si v konaní uplatňuje. Súd tiež konštatoval, že žalobca síce predložil
dôkazy, ale z následného zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia súd
vyvodil, že dôvodonosť žalobou uplatneného nároku nimi nepreukázal, teda neuniesol
dôkazné bremeno, spôsobom, ktorým by svoj nárok skutkovo odôvodnil.
Rozhodnutie Okresného súdu Trnava č. k. 9 Cb/164/2009-154 zo dňa 26. 11. 2009
bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Cob/17/200I-182 zo dňa 19. 4.
2011, keď krajský súd ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p., podľa
ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 372p
ods. 1 O. s. p., postupom podľa § 156 ods. 3 v znení účinnom od 15. 10. 2008, o odvolaní
rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keď zistil, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd poukázal
nielen na skutkové zistenia, ktoré nárok žalobcu neodôvodňujú, ale naznačil i možnosť, na
základe akých iných skutočností by sa mohol svojho práva domáhať, keď existencia
záväzkového vzťahu vzhľadom na žalované plnenie nebola medzi účastníkmi v konaní
preukázaná.
Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR neznamená, že všeobecné súdy nemusia dať odpoveď na
všetky otázky predkladané účastníkom konania, ale musí sa zaoberať tými, ktoré majú pre
vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Občianske súdne konanie je založené nielen na povinnosti tvrdenia, ale aj na povinnosti
preukázania tvrdených skutočností, pričom žalobca mal v priebehu konania vytvorený
dostatočný priestor na to, aby tvrdené skutočnosti preukázal, najmä vzhľadom na to, že ich
existenciu žalovaný popieral. Zákonnou povinnosťou žalobcu bolo súdu preukázať, že tak
na základe písomne uzatvorenej zmluvy o dielo č. 4/GPA/05 zo dňa 16. 12. 2005 a
následných ďalších ústnych dohôd zhotovil pre žalovaného dielo a poskytol ďalšie plnenia,
ktorých cenu si v tomto konaní nárokuje.
Vo vzťahu k základným dôvodom sťažnosti podanej sťažovateľom máme za to, že
neakceptovanie návrhov na vykonanie dokazovania tak ako predpokladal vykonanie
dokazovania žalobca, samo o sebe nevedie k záveru o porušení jeho práv, a pokiaľ došlo
medzi účastníkmi k ústnym dohodám a skutkové zistenia ich existenciu tak, ako ju
predkladal sťažovateľ nepreukázali, nemôže byť iba na základe svojich tvrdení žalobca
v konaní úspešný. Zároveň ani nemožno mať za to, že by nevykonanie dôkazu, ktorý žalobca
- sťažovateľ žiadal vykonať a to oboznámenie sa so spisom Okresného súdu Trnava spis. zn.
31 Cb/71/2010, ktorým by mal súd preukázané, že si žalovaný neplní aj iné záväzky a tak
koná v rozpore s dobrými mravmi, nie je z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia nároku na
zaplatenie plnenia zo zmluvy o dielo relevantné a významné, ako v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval súd prvého stupňa...“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal, či
dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
11. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených práv
postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (bod 4).
III.A
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu
12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti)
namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 Cb 164/2009 z 26. novembra 2010 podal
riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto
nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv
sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.
III.B
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
15. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
17. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
18. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.
31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011.
19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu
z 19. apríla 2011 v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 Cb 164/2009 z 26. novembra 2010 nezistil, že by
skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa
vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do
namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127
ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej ochrany
vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla
2011 najskôr podrobne opísal skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd,
oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanovisko žalovaného k nej. Svoje
faktické (skutkové) a právne závery po konštatovaní, že „vec prejednal podľa § 212 ods. 1
O. s. p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2
v spojení s § 372p/ ods. 1 O. s. p. postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od
15. 10. 2008 o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania keď zistil, že
odvolanie žalobcu nieje dôvodné“, formuloval krajský súd takto:
«V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné
uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný
odvolaním (§ 212 ods. 1 O. s. p.) podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom
odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám
odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím
súdom preskúmané a dôvody z ktorých má byť preskúmané.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005
podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní“.
Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za
dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi
tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich
vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že
žalobca neuniesol bremeno dôkazu a opodstatnenosť žalovaného plnenia súdu nepreukázal,
je správne.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu v súvislosti so
skutočnosťami, na ktoré žalobca poukazuje odvolací súd uvádza, že plnenie, ktoré si
uplatnil faktúrou č. 09/GP/06 vystavenou dňa 23. 11. 2006 na sumu 40 000,- Sk za
vyhotovenie prevádzkovej dokumentácie je plnenie, ktoré ale nevyplýva zo zmluvy o dielo č.
4/GPA/05, v čl. I. - Predmet diela nie je uvedené, preto sa môže žalobca tohto nároku
domáhať nanajvýš titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému pokiaľ by
preukázal, že predmetné činnosti pre žalovaného vykonal, ale na základe plnenia, ktoré
nevyplýva zo zmluvy. Rovnaké skutkové zistenie a právne posúdenie je i v prípade faktúry č.
02/GP/06 vystavenej dňa 20. 2. 2006 za vytýčenie „Hranice rybníkového hospodárstva
v Š.“
Za nárok vyplývajúci zo zmluvy č. 4/GPA/05 je možné považovať iba faktúru
č. 10/GP/06 vystavenú dňa 23. 11. 2006 na sumu 80.000,- Sk, z ktorej 70.000,- Sk bolo
žalobcovi preukázateľne uhradených.
Nárok uplatňovaný ako plnenie zo zmluvy č. 4/GPA/05 uzatvorenej účastníkmi
konania dňa 16. 12. 2005 na žalovanú sumu môže byť žalobcovi priznaný až po preukázaní
riadneho a včasného splnenia povinností, ku ktorým sa konkrétnou zmluvou v rozsahu
predmetu plnenia uvedeného v čl. I. body 1.- 4. zmluvy zaviazal, čo sa žalobcovi nepodarilo
v konaní splniť, súdu nepredložil dôkazy, ktorými by potvrdil a preukázal, že zmluvné
plnenie v dohodnutom rozsahu aj vykonal a žalovaný ho prevzal. Okrem toho si účastníci
konania pri uzatvorení zmluvy podľa čl. IX. bod 1. vymienili, že zmluvu možno meniť iba
písomne, preto ak práce, za ktoré si žalobca uplatnil v konaní nárok na zaplatenie ceny mali
byť plnením zo zmluvy, mali byť písomne dohodnuté. Žalobca takéto dôkazy neprodukoval,
nepreukázal ani riadne splnenie dohodnutého predmetu zmluvného plnenia, preto je
rozhodnutie súdu prvého stupňa správne. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom
rozsahu stotožnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa a podľa § 219 ods. 1, 2
O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil...»
21. Z obsahu sťažnosti (k nej pripojených písomností a zistení ústavného súdu)
vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatnou je nesúhlas sťažovateľa
s nedostatočne vykonaným dokazovaním a právnym názorom krajského (okresného súdu),
teda s jeho (ich) interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho
právnej veci. Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasil so záverom všeobecných súdov pri
interpretácii a aplikácii § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 212 a v konečnom dôsledku aj § 219
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
22. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup
a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 31 Cob/17/2011 z 19. apríla 2011 boli svojvoľné a že
by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa
názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je
namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup
krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci
možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. V závere ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie
bližšie nekonkretizovaného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 5), ústavný súd
vychádzajúc z obsahu sťažnosti posudzoval predmetnú námietku len ako súčasť
sťažovateľovej argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týkajúcu sa najmä nevyhovenia návrhom na dokazovanie v ním
požadovanom rozsahu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom (advokátom). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).
25. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4 – 2, 3, 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2011