Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 369/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 13.

apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna

2011 doručená (doplnená podaním z 23. augusta 2011) sťažnosť P. J. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základných práv podľa ods.

1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“

alebo „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu v právnej veci proti žalovanému Mestu P. o vydanie

bezdôvodného obohatenia vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. . Okresný súd jeho žalobu z 3. decembra 2008 zamietol rozsudkom

z 28. júna 2010 a uložil mu povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške

3 440,27 €. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom (bod 1).

3. Sťažovateľ tvrdí, že „Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd

v Prešove... Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je

rozhodnutie: Rozsudok Krajského súdu..., sp. zn. zo dňa 13. 04. 2011,

ktorým Krajský súd... potvrdil rozsudok Okresného súdu... sp. zn. zo dňa

28. júna 2010, a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania...

Napadnutým rozhodnutím, postupom všeobecného súdu boli porušené základné práva

sťažovateľa, zakotvené v článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 ..., článku 11 ods. 1,

článku 36 ods. 1 Listiny..., článku 6 ods. 1 Dohovoru... a článku 1 Dodatkového

protokolu...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 ... a podľa

článku 11 ods. 1 Listiny..., základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., práv na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového

protokolu..., rozsudkom Krajského súdu..., sp. zn. zo dňa 13. 04. 2011,

porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 €...“

5. Sťažovateľ okrem iných písomností k sťažnosti pripojil žalobu z 3. decembra 2008,

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 28. júna 2010 a rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 13. apríla 2011.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského

súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , podľa

čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže

domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. listiny a práva podľa

dohovoru) v tom, že „K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa

súdom... došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v danom spore sťažovateľovi primerané

procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť ochranu svojich práv, nakoľko súd

zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia iba z dôvodu rozporu s dobrými

mravmi, pričom nerešpektoval základné zásady , v zmysle ktorých uplatnenie práva

priznaného zákonom nemôže samo o sebe vyvolať rozpor s dobrými mravmi“.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. listiny) a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 2011 sú

zlučiteľné s označeným článkom (resp. listiny) a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa, náležite

odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového

stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd okrem

iného (v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) uviedol: «Krajský súd v Prešove

(ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z , a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní bolo

rozhodnuté postupom podľa v spojení s ust.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich aj správny právny záver, hoci tento nie je

dostatočným spôsobom odôvodnený.

Odvolací súd považuje za potrebné upresniť, že predmetom konania je vydanie

bezdôvodného obohatenia za užívanie parciel KN C 1518/2 - zastavaná plocha a nádvorie

22

o výmere 1 646 m, KN C 1518/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 126 m, KN C

2

1518/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1 648 ma KN C 1518/39 - ostatná plocha

22

o výmere 84 m, čo spolu predstavuje 3 504 m.

Predmetom konania nie je a nebolo ani pred súdom prvého stupňa vydanie

bezdôvodného obohatenia za užívanie parcely KN C 1518/1 - orná pôda o výmere

2

15 467 m, preto vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti bolo odôvodnenie prvostupňového súdu

nadbytočné, ako na to poukázal aj žalobca vo svojom odvolaní.

2

Vo vzťahu k parcele KN C 1518/39 - ostatná plocha o výmere 84 msúd prvého

stupňa konštatoval, že na tejto nehnuteľnosti sa nenachádza žiadna stavba, cesta, chodník,

ktoré by boli vo vlastníctve žalovaného, preto vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného

obohatenia za užívanie tejto nehnuteľnosti nie je daná jeho pasívna legitimácia. Z obsahu

spisu, a to predovšetkým geometrického plánu vyplýva, že táto nehnuteľnosť nie je

nehnuteľnosťou bezprostredne susediacou s parcelami KN C 1518/2, 1518/3, 1518/4,

z čoho bez ďalšieho je možné dôvodiť, že nejde o súčasť komunikácie v zmysle § 8 ods. 1

vyhlášky č. , teda o svah cestného násypu, ako to uvádza žalobca vo svojom

odvolaní. Tvrdenie súdu prvého stupňa sa preto vo vzťahu k tejto parcele zakladá na

predložených dôkazoch. Je preto správne konštatovanie súdu prvého stupňa, že vo vzťahu

k tejto nehnuteľnosti nie je daná pasívna legitimácia žalovaného, teda jeho vecná pasívna

legitimácia.

Základnou odvolacou námietkou žalobcu je nevyporiadanie sa súdom prvého stupňa

s otázkou posudzovanie komunikácií nachádzajúcich sa na jeho nehnuteľnostiach ako

miestnych komunikácií. Podľa názoru odvolacieho súdu zaoberanie sa otázkou, či na

nehnuteľnostiach žalobcu sa nachádza miestna komunikácia, účelová komunikácia alebo

akákoľvek iná stavba je pre posúdenie vzniku a vydania bezdôvodného obohatenia právne

irelevantné. Dôležité je faktické užívanie veci (bez ohľadu na jej charakter) a dôvod

takéhoto užívania. Preto nie je právne významná námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho

posúdenia komunikácií ako miestnych komunikácií a tiež administratívneho postupu

predchádzajúceho zaradeniu komunikácií do pasportu miestnych komunikácií. Aj bez

takéhoto zaradenia nezakazuje vykonávať údržbu naviac.

Rozhodujúce je, že žalovaný nepopiera vlastníctvo k dotknutým komunikáciám.

Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 2 citovaného ustanovenia, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo, plnenie

z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých

zdrojov.

Ak žalobca opieral svoj nárok o citované ustanovenie, teda domáhal sa vydania

bezdôvodného obohatenia, tak bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, kto a v akej

výške sa na jeho úkor obohatil. Bezdôvodné obohatenie tvrdené žalobcom je potrebné

posúdiť v dvoch časových rovinách. Prvou je vznik bezdôvodného obohatenia v čase

prevzatia veci bez právneho dôvodu. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že na

nehnuteľnostiach žalobcu sa nachádzajú cesty a chodníky, ktoré boli postavené bez

prechádzajúceho vyporiadania nehnuteľnosti. Zo strany právneho predchodcu žalovaného

tak došlo k zásahu do vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu bez právneho

dôvodu. Dotknuté nehnuteľnosti neboli od právneho predchodcu žalobcu odkúpené a tieto

neboli ani vyvlastnené v správnom konaní. Napriek tomu došlo k spracovaniu povrchu

nehnuteľnosti výstavbou komunikácie.

Moment prevzatia časti nehnuteľnosti je momentom odňatia vlastníctva bez právneho

dôvodu, dôsledkom čoho je vznik bezdôvodného obohatenia.

Podľa v znení účinnom do 31. 03. 1983,

vyvlastniť vec, ktorá je v osobnom vlastníctve, možno len v dôležitom záujme spoločnosti,

a to na základe zákona a za náhradu. To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvalé

obmedziť.

Právny predchodca žalovaného nepostupoval v súlade s citovaným ustanovením

a dopustil sa obmedzenia vlastníckeho práva v rozpore so zákonom, ak nehnuteľnosti, na

ktorých zriadil komunikácie, pred výstavbou nevyvlastnil alebo neodkúpil za náhradu.

Prevzal tak nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo tvorí právny základ pre vydanie

bezdôvodného obohatenia. Ten, na úkor koho obohatenie vzniklo, teda subjektom vecne

aktívne legitimovaným pre uplatnenie nároku, je v danom prípade osoba, ktorej vlastníctvo

bolo odňaté. Takýmto subjektom sú právni predchodcovia žalobcu a nie žalobca, ktorý

nehnuteľnosti nadobudol kúpou v roku 2007 už s existujúcimi komunikáciami. Subjektom

pasívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia za bezprávne odňatie

nehnuteľnosti je ten, kto sa takéhoto protiprávneho konania dopustil. K protiprávnemu

odňatiu nehnuteľnosti došlo vo vzťahu k pôvodným vlastníkom. Preto vydanie

bezdôvodného obohatenia je možné žiadať len od subjektu, ktorému zákon ukladal

povinnosť vyplatiť protihodnotu nehnuteľnosti, či už z titulu vyvlastnenia alebo kúpy. V

konaní bolo preukázané, že k odňatiu nehnuteľnosti a výstavbe komunikácií došlo v 70 -

tych rokoch príslušnými štátnymi orgánmi, teda len vo vzťahu k štátu mohlo dôjsť k

bezdôvodnému obohateniu, výška ktorého predstavuje nevyplatenú sumu - náhradu za

vyvlastnenie alebo kúpu zastavaných nehnuteľností.

Druhou časovou rovinou vzniku bezdôvodného obohatenie je celé obdobie

neoprávneného užívania. Počas neho je obmedzený výkon vlastníckych oprávnení, medzi

ktoré patrí aj právo vec užívať, s vecou nakladať, teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší

právny osud veci. Ochrana vlastníctva garantovaná SR, ako aj Listinou základných

práv a slobôd (čl. 11 ods. 1) spočíva vtom, že sa vlastníkovi poskytne a súčasne aj trvale

garantuje právna istota, že vlastnícke právo k veci sa nemôže obmedziť alebo využiť bez

právneho dôvodu.

Stav obmedzenia výkonu vlastníckych práv žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam

nepochybne trval v období od 24. 01. 2007 do 19. 11. 2007, teda v období, za ktoré si

žalobca uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia v predmetnom konaní. Pre uplatnenie

takéhoto nároku je daná jeho aktívna vecná legitimácia, keďže v uvedenom období bol

vlastníkom nehnuteľnosti KN C 1518/2, 1518/3, 1518/4 a 1518/39. V súlade so zákonom

č. o majetku obcí sa vlastníkom stavieb (komunikácií) nachádzajúcich sa na

parcelách KN C 1518/2, 1518/3 a 1518/4 stal žalovaný. V rozsahu svojich oprávnení

komunikácie a chodníky užíva, aj keď je potrebné súhlasiť s prvostupňovým súdom, že mu

to neprináša žiaden finančný zisk, len náklady. Komunikácie nie sú spoplatňované mýtom

alebo cestnými známkami, ktoré by boli zdrojom rozpočtu žalovaného. Jeho úlohou ako

samosprávneho celku je však vytvárať čo najlepšie podmienky pre občanov, vrátane ich

premiestňovania a zabezpečovania služieb, k čomu slúžia inžinierske siete. Ak však chcel

žalovaný obhospodarovať na cudzej nehnuteľnosti verejne prístupnú cestu, musel ju

zákonným spôsobom získať do vlastníctva alebo aspoň získať zákonné oprávnenie na jej

užívanie, napr. formou dlhodobého prenájmu. Ak sa tak nestalo, nedošlo na jeho strane

k zmenšeniu majetku, čím sa bezdôvodne obohacuje. Za takéhoto právneho stavu je

správna aj vecná pasívna legitimácia žalovaného, čo prvostupňový súd nepopiera.

Súd prvého stupňa však zamietol žalobu v dôsledku aplikácie ust. § 3 ods. 1

, teda z dôvodu, že nárok uplatnený žalobcom je nutné považovať za

nárok v rozpore s dobrými mravmi. S týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje.

Podľa ust. , výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca v predmetnom konaní uplatňoval právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia ako jedno z oprávnení vlastníka. Ide o nárok, ktorého priznanie by však bolo

vo vzťahu k žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je potrebné

vidieť v širších súvislostiach, teda aj v okolnostiach, za akých došlo k získaniu vlastníctva

žalobcom. V čase kúpy nehnuteľností (08. 01. 2007) bol žalobca dostatočne oboznámený

so stavom nehnuteľností v prírode, o čom svedčí čl. IV. zmluvy. Hoci sa ďalej uvádza, že na

nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy ani vecné bremená, ide v tejto časti o formuláciu

nezodpovedajúcu skutočnému (hoci nie právnemu) stavu. Ak žalobca prehlásil, že pozná

stav predávaných nehnuteľností, vedel, že sa na nich nachádzajú stavby, ktoré neboli

predmetom zmluvy. Žalobca preto konal v úmysle získať následne finančné výhody. To, že

2

žalobca kupoval zaťažené nehnuteľnosti, svedčí aj nízka cena nehnuteľností (201 Sk/m)

v lukratívnej časti mesta. Žalobca tak už pri kúpe nehnuteľností získal určité finančné

„zadosťučinenie“. Z rozhodovacej činnosti je súdu známa skutočnosť, že onedlho po kúpe

začal žalobca uplatňovať finančné nároky voči rôznym subjektom majúcim stavby na

zakúpených nehnuteľnostiach. Doposiaľ však neuplatnil nárok, ktorý by s konečnou

platnosťou vyriešil otázku neoprávnených stavieb. Paradoxne preto vyznieva jeho

argumentácia o porušení dobrých mravov na strane žalovaného, ktorý vstúpil do

existujúcich vzťahov a ktoré boli dôsledkom porušovania práv v socialistickom štátnom

zriadení.

Podľa ust. , upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa ust. , v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne,

a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených

záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

V súvislosti s citovanými ustanoveniami odvolací súd si dovolí poukázať opäť na

skutočnosť, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v roku 2007, teda v čase, kedy

mu boli známe tak faktické, ako aj právne vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam, teda

o zaťažení nehnuteľností vedel. Ku kúpe nehnuteľností napriek tomu pristúpil bez výhrad.

Za daného stavu by nebolo spravodlivé poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu spočívajúcu

v priznaní bezdôvodného obohatenia.

Podľa ust. , ak niekto zriadi stavbu na cudzom

pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že

stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).

Podľa ust. , pokiaľ by odstránenie stavby

nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým

vlastník pozemku súhlasí.

Podľa ust. , súd môže usporiadať pomery medzi

vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné

bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Pre posúdenie nárokov v zmysle odvolací súd

uvádza, že ust. rieši postup pri vyporiadaní vzťahov pri

stavbe zriadenej na cudzom pozemku, pričom poradie tohto vyporiadania je záväzné.

Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal odstránenie stavby, resp. jej prikázania do

jeho vlastníctva v prípade neúčelnosti odstránenia stavby. V odvolaní poukazuje hneď na

tretí spôsob usporiadania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby s tým, že

pod pojem „aj iného usporiadania“ podriadil zaplatenie bezdôvodného obohatenia

zodpovedajúceho nájmu nehnuteľností. Za uplatnenie nárokov z neoprávnenej stavby nie je

možné považovať prednes žalobcu spočívajúci vo všeobecnom odkaze na ust. § 135c

, zvlášť v prípade, že tento bol zastúpený kvalifikovaným zástupcom.

Nežiadal ani poskytnúť časový priestor na zmenu, príp. rozšírenie žaloby. V prípade, že by

sa chcel domáhať nároku aj v súlade s ust. , bolo jeho

povinnosťou zachovať zákonom stanovené poradie a tomuto prispôsobiť petit žaloby.

Žalobca však tak neurobil, čo dosvedčuje tomu, že jeho zámerom je výlučne získanie

finančných prostriedkov. V súvislosti s touto úpravou však je dôležité podotknúť, že ide

o úpravu pomerov do budúcna a nie za čas minulý, na ktorom skutkovom základe žalobca

svoj nárok založil. Odvolacia námietka žalobcu je preto v uvedenom smere nedôvodná.

Odvolací súd s poukazom na uvedené potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa

ust. , teda ako vecne správny.»

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa (resp. listiny) a

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

19. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa , (resp. listiny) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

20. Podľa resp. podľa listiny každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba

alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva.

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z (resp. listiny a dodatkového

protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (namietaných) práv by bolo možné v danej

veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského

súdu nebolo porušené právo zaručené (resp. listiny) a

ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1

, listiny a dodatkového protokolu.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že „V odôvodnení rozsudku... nedostal žiadnu

odpoveď, prečo súd postupoval ináč, keď žalobu zamietol, než tomu bolo v obdobných,

právoplatne skončených veciach...“. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych

názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu.

III.

24. V podaní z 23. augusta 2011 označené ako „Doplnenie sťažnosti“ k sp. zn.

sťažovateľ

a) „poukazuje na to, že v totožnej právnej veci o vydanie bezdôvodného obohatenia

za užívanie tých istých pozemkov vo vlastníctve sťažovateľa, nachádzajúcich sa v kat. úz. P.

- žalovaným - mestom P., bez právneho dôvodu, ale za iné časové obdobie, rozhodol

Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. tak, že žalobu

sťažovateľa zamietol. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

rozsudkom zo dňa 21. 04. 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o zamietnutí žaloby do sumy 33.328,- EUR s prísl.. V časti nad sumu 33.328,- EUR s prísl.

do sumy 230.379,- EUR s prísl., t.j. vo vzťahu k sume 197.051,- EUR s prísl., vo výroku

o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Voči potvrdzujúcemu rozsudku KS v Prešove, sp. zn. zo dňa 21. 04. 2010,

podal žalobca ústavnú sťažnosť. Sťažnosť je vedená na Ústavnom súde SR pod sp. zn.

. Z tlačovej informácie ústavného súdu č. S zo dňa 28. 06. 2011

vyplýva, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí IV. senátu Ústavného súdu SR dňa

23. 06. 2011, vo veci vedenej pod sp. zn. , o sťažnosti P. J. rozhodol tak, že:

1. Základné právo P. J. podľa ... a podľa Listiny... a

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. z

21. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -329 z

21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom,

porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. z 21. apríla 2010, ... zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania na účet jeho právnej

zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.“.

b) V ďalšom konaní „vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. ,

sa žalobcovia (včítane sťažovateľa, pozn.) domáhali vydania bezdôvodného obohatenia za

užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu, nachádzajúcich sa v kat. úz. S., na ktorých sa

nachádzajú stavby vo vlastníctve žalovaného - komunikácia a chodník. Súd prvého stupňa

návrh žalobcov zamietol. Krajský súd v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co

53/2009 zo dňa 26. 05. 2010, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Voči rozsudku KS v

Prešove, sp. zn. zo dňa 26. 05. 2010, podali žalobcovia – P. J. a P. K.,

ústavnú sťažnosť. Z tlačovej informácie ústavného súdu č. S zo dňa 19. 07. 2011

vyplýva, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí IV. senátu Ústavného súdu SR dňa 07.

07. 2011, vo veci vedenej pod sp. zn. , o sťažnosti... rozhodol tak, že:

1. Základné právo P. J. a Ing. P. K. podľa ... a podľa

Listiny... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 2 Co

53/2009 z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 11

C 9/2007 zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania P., porušené

boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. z 26. mája 2010... a..., zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie...“.

c) Sťažovateľ súčasne poukázal na časť (nesúvislé fragmenty) právnych názorov

ústavného súdu vyslovených v odôvodneniach nálezov sp. zn. zo 16. februára

2009 a sp. zn. z 26. januára 2011.

d) Z uvedeného dôvodu sťažovateľ žiada, „aby v prípade, ak I. senát Ústavného súdu

SR dospeje pri posudzovaní sťažovateľovej sťažnosti k právnemu záveru odchylnému

od právneho záveru vyjadreného v Náleze ÚS SR, sp. zn. zo dňa 16. 12.

2009, resp. v Náleze ÚS SR, sp. zn. zo dňa 26. 01. 2011, resp. v Náleze ÚS

SR, sp. zn. zo dňa 23. 06. 2011, resp. v Náleze ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS

94/2011 zo dňa 07. 07. 2011, aby pred rozhodnutím vo veci predložil plénu ústavného súdu

návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa o

organizácii Ústavného súdu SR“.

25. K námietkam sťažovateľa (bod 24 a, b) a jeho požiadavke (bod c) ústavný súd

poznamenáva, že v čase podania „Doplnenia sťažnosti“ t. j. 23. augusta 2011, neboli

sťažovateľovi ešte doručené nálezy sp. zn. z 23. júna 2011 a sp. zn.

zo 7. júla 2011, teda nebol ešte dostatočne oboznámený s rozsahom

(vecným ohraničením) rozhodnutia (výroku) predmetných nálezov vyplývajúcich

(vychádzajúcich) z ich odôvodnenia. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd za

relevantné citovať v zásade nosné (základné) dôvody vedúce k vysloveniu záverov

uvedených v enunciátoch predmetných nálezov ústavného súdu vyplývajúcich z ich

odôvodnenia:

a) nález č. k. -46 z 23. júna 2011: „... Krajský súd sa napadnutej časti

namietaného rozsudku v zásade obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov

odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom sa nevysporiadal

s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa. Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd

napadnutú časť namietaného rozsudku krajského súdu ako nepreskúmateľnú

a nezodpovedajúcu požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a tiež práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj

požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom

a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými

právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného

súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto nálezu... (s. 21 nálezu pozn.)

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ), pričom

bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní

bude najmä zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľa, ktoré ústavný súd

v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do

záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľa, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam

sťažovateľa, ktoré formuloval tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,

zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery...“ (s. 23 nálezu, pozn.).

b) nález č. k. -44 zo 7. júla 2011: «...Krajský súd sa v namietanom

rozsudku v zásade obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia okresného súdu, pričom sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími

námietkami sťažovateľov. Predovšetkým nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku,

ako vec právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku sťažovateľov

s odkazom na „rozpor s dobrými mravmi a bezplatné uspokojovanie verejných potrieb“.

Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd namietaný rozsudok krajského súdu z hľadiska

kľúčových odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní sťažovateľov ako nepreskúmateľný

a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a tiež práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj

požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom

a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými

právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného

súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu... (s. 21 nálezu, pozn.).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ), pričom

bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní

bude najmä zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľov, ktoré ústavný súd

v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do

záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam

sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery...» (s.. 25 nálezu, pozn.)

c) Vychádzajúc z uvedeného niet vecnej súvislosti medzi sťažovateľom

posudzovanou touto vecou a označenými rozhodnutiami ústavného súdu. Ústavný súd preto

považuje požiadavku sťažovateľa uvedenú v bode 24 d) za neopodstatnenú a bezpredmetnú.

26. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011