Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 438/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. B., S., zastúpenej JUDr. B. J., pre namietané porušenie

jej základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa , základného práva

na ochranu rodičovstva podľa , základného práva

na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -244 z 10. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2011 doručená sťažnosť D. B., S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa (ďalej len „“), základného

práva na ochranu rodičovstva podľa , základného práva na starostlivosť

o deti a ich výchovu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -244

z 10. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu S. B. B.

(otca, ďalej len „navrhovateľ“) Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. -200 z 26. mája 2011 nariadil návrat maloletého J. S. B. (ďalej

len „maloletý“) na územie a pod jurisdikciu krajiny jeho obvyklého pobytu Nórskeho

kráľovstva.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že sťažovateľka (matka) 27. septembra 2010

maloletého neoprávnene premiestnila z Nórskeho kráľovstva na územie Slovenskej

republiky a odmieta sa dobrovoľne vrátiť.

Sťažovateľka s návratom maloletého na územie Nórskeho kráľovstva nesúhlasila

z dôvodu existencie vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletého vystavil ujme,

pretože rodičia na výchovu a starostlivosť o maloletého nemali vytvorené vhodné

podmienky a navrhovateľ sa o maloletého nedokáže postarať.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia okresného súdu okrem iného vyplýva:

„Súd mal preukázané, že maloletý... sa narodil rodičom počas trvania manželstva

a ich pobytu v USA. V čase narodenia maloletého rodičia dieťaťa žili v USA v spoločnej

domácnosti, v apríli 2009 sa spoločne rozhodli z USA presťahovať do Nórska, kde žili

v spoločnej domácnosti od júla 2009. Rodičia spoločne vykonávali opatrovnícke právo

k maloletému i neskôr, keď od marca 2010 žili v oddelených domácnostiach, pretože

v starostlivosti a výchove o maloletého sa striedali. Ani jeden z rodičov pred 27. 9. 2010

nepodal na príslušnom súde v Nórsku návrh na úpravu práv a povinnosti k maloletému.

Matka dňa 27. 9. 2010 bez súhlasu otca maloletého a bez jeho vedomia premiestnila dieťa

na územie Slovenskej republiky. Od tejto doby matka s dieťaťom žije na Slovensku...

v rodinnom dome svojich rodičov, kde má vytvorené všetky vhodné podmienky pre

starostlivosť o dieťa. Matka pracuje a zabezpečuje osobnú starostlivosť a výchovu

maloletého. Nedostatky v starostlivosti o dieťa zistené neboli...

Súd mal preukázané, že dieťa nadobudlo spoločným rozhodnutím rodičov žiť

v Nórsku, obvyklý pobyt na území Nórska. Za týmto účelom sa rodičia spolu s maloletým...

presťahovali z USA kde od roku 2001 spoločne žili do Nórska. Dá sa konštatovať, že dieťa

malo vytvorené v tejto krajine sociálne a citové väzby, keďže vyrastalo v spoločnej

domácnosti rodičov, ktorí sa spoločne o dieťa starali, dieťa navštevovalo materskú školu. Aj

po rozchode v marci 2010 rodičia opatrovnícke právo vykonávali spoločne, otec sa

plnohodnotne podieľal na výchove a starostlivosti o dieťa.

V ďalšom súd skúmal či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa

matkou dňa 27. 9. 2010 z Nórska na územie Slovenskej republiky. V konaní mal súd

preukázané najmä výsluchom oboch rodičov, že k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa

matkou v zmysle... Dohovoru (o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,

pozn.) skutočne došlo, keďže matka v čase odchodu s maloletým na Slovensko odišla

v neprítomnosti otca a bez jeho súhlasu. Otec matke súhlas na zmenu obvyklého pobytu

dieťaťa nikdy nedal, po jej odchode zisťoval kde sa matka s dieťaťom nachádza, následne

podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu dieťaťa.

Súd v konaní nezistil iné závažné skutočnosti pre ktoré by návrat maloletého nemohol

nariadiť a to v zmysle článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka odvolávala, nakoľko nebola

preukázaná existencia nebezpečenstva, žeby návrat dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Tvrdenia matky o nedostatočných

sociálnych podmienkach v Nórsku, boli vyvrátené oficiálnou správou Nórskeho

Kráľovského ministerstva spravodlivosti a polície o prešetrenie majetkových sociálnych

rodinných a bytových pomerov otca maloletého...

V konaní mal súd preukázané výsluchom rodičov a najmä správou Nórskeho

Kráľovského ministerstva spravodlivosti a polície o prešetrení majetkových sociálnych

rodinných a bytových pomerov otca maloletého v Nórsku, že sa vykonali primerané

opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Dieťa má vytvorené v Nórsku

vhodné sociálne a rodinné zázemie, otec zabezpečil vhodné bytové podmienky, v prípade

návratu matky je ochotný sa presťahovať do bytu svojho brata a vytvoriť pre matku

a maloletého separátne bývanie.

Takto vykonaným dokazovaním súd nezistil žiadne dôvody pre ktoré by návrhu otca

nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletého... do krajiny obvyklého pobytu a pod

jurisdikciu Nórskeho kráľovstva, aby tak zabezpečil pôvodný stav pred neoprávneným

premiestnením dieťaťa matkou dňa 27. 9. 2010.“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -244

z 10. augusta 2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že všeobecné súdy nariadením návratu maloletého

nepostupovali spravodlivo a nesledovali najlepší záujem maloletého, čím zasiahli do jej

rodinného života, ktorého kvalita sa týmito rozhodnutiami výrazne znížila. Odhliadnuc od

správy nórskych orgánov o vhodnosti prostredia, do ktorého sa má maloletý navrátiť,

všeobecné súdy vôbec nesledovali, aký psychický dopad by mohlo mať nariadenie návratu

maloletého na neho samého a na sťažovateľku. Článok 13 Dohovoru o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí

Slovenskej republiky č. – ďalej len „dohovor č. “) aplikovali

striktne bez dôsledného preskúmania všetkých skutkových a právnych dopadov, ktoré by

nariadenie návratu malo na rodinný život sťažovateľky a maloletého. V súčasnom prostredí

má maloletý zabezpečené všetky potreby, ktoré dieťa v jeho veku vyžaduje. Nariadenie

návratu maloletého bez toho, aby jeho „pohyb“ sledovala aj sťažovateľka, znamená

vystavenie maloletého neznesiteľnej situácii, resp. situácii, v ktorej môže utrpieť vážnu

psychickú ujmu spočívajúcu v odlúčení od svojej matky, ktorá nie je schopná zo sociálnych

a ekonomických dôvodov nasledovať maloletého do Nórskeho kráľovstva ako krajiny jeho

obvyklého pobytu. Takéto rozhodnutia všeobecných súdov preto nie sú v najlepšom záujme

maloletého.

Sťažovateľka tvrdí, že tým, že krajský súd neprihliadol na najlepšie záujmy

maloletého, pričom vydané rozhodnutie je spôsobilé násilne pretrhnúť krehké rodinné väzby

medzi sťažovateľkou a maloletým, došlo k porušeniu jej základného práva na súkromný

a rodinný život. Taktiež tým, že krajský súd nepostupoval ústavne konformne a v najlepšom

záujme maloletého, čím sťažovateľku vystavil nebezpečenstvu psychickej ujmy

a maloletého nebezpečenstvu fyzickej a psychickej ujmy, resp. inej neznesiteľnej situácie,

došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivý proces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. -244 z 10. augusta 2011 a aby

rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 a čl.

41 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 08. 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2

a a práv podľa a dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -244 z 10. augusta 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu

prvého súdu o nariadení návratu maloletého na územie a pod jurisdikciu krajiny jeho

obvyklého pobytu Nórskeho kráľovstva. Zároveň ústavný súd, ktorý je v zmysle § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania, vychádzajúc z obsahu

sťažnosti ustálil, že sťažovateľka namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1

a 4 .

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať

sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ).

Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov [§ 132 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)] zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá

predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe

starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti

tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však

má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia

rozsudku upraveného v , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože

inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je

priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, pozn.).

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je

prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti

medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v

procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

V podobnom duchu Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1

dohovoru formuloval viacero zásad odôvodňovania rozsudkov, z ktorých napr. vyplýva, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené

(H. c. Belgicko z 30. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť

s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu

(Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994). Právna teória civilného

procesu tiež vymedzila niekoľko ďalších požiadaviek na kvalitatívnu správnosť

odôvodnenia. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.

Táto má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov,

ale tiež preto, že hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov

samy osebe nepožívajú ústavnoprávnu ochranu, súvisia ale s postupom súdu z hľadiska

práva na spravodlivý proces.

K rovnakým záverom dospel tiež ústavný súd, ktorý vo svojej početnej rozhodovacej

činnosti predovšetkým v súvislosti s (obsahovým pendantom

ods. 1 dohovoru) napr. uviedol: „všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú

poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ).

Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti

a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie ( ) (napr. ). V občianskom

súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných

dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich

alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti ( ).

Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná

na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám

spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä garanciám

obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.“ ().

Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že „žiadne

ustanovenie nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred

súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri

uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní

veci“ ().

Podľa dohovoru č. cieľom tohto dohovoru je

a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do

niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a

b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku

jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa dohovoru č. premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa

považuje za neoprávnené, ak

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého

území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo

buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo

k premiestneniu či zadržaniu.

Podľa dohovoru č. .. justičný alebo správny orgán dožiadaného

štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá

nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak

zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je

vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú

do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný

príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -244

z 10. augusta 2011 odôvodňuje tým, že krajský súd nepostupoval ústavne konformne

a v najlepšom záujme maloletého, čím sťažovateľku vystavil nebezpečenstvu psychickej

ujmy a maloletého nebezpečenstvu fyzickej a psychickej ujmy, resp. inej neznesiteľnej

situácie. Z tohto dôvodu poukázala i na psychologický nález maloletého z 27. júna 2001,

z ktorého vyplýva: „Psychomotorický vývin dieťaťa aktuálne v norme. Senzitívna štruktúra

osobnosti, aktuálne anxiózne nastavená so zjavným emocionálnym naviazaním na matku.

Frustračná tolerancia t. č. oslabená, možné adaptačné ťažkosti.“ Z obsahu sťažnosti

a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka v podstate totožné námietky

(rozhodnutie nezohľadňujúce záujem maloletého, psychická ujma maloletého

a sťažovateľky) vzniesla aj vo svojom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-200 z 26. mája 2011, kde ich spája s nedostatočne zisteným skutkovým stavom

a nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po dôkladnom

oboznámení sa s obsahom spisového materiálu okresného súdu, s odvolaním sťažovateľky,

ako aj s psychologickým nálezom maloletého dospel k zhodnému záveru so súdom prvého

stupňa, a to, že neboli zistené žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu navrhovateľa nemohlo

byť vyhovené. Krajský súd ďalej okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa má odvolací

súd za preukázané, že v čas spolužitia v spoločnej domácnosti v Nórsku sa otec jednoznačne

podieľal na výkone opatrovníckych práv k maloletému...

... obe podmienky [písmeno a) a písmeno b) citovaného článku 3 Dohovoru

(č. , pozn.)] boli naplnené kumulatívne. Teda, že matka maloletého

neoprávnene premiestnila, čím porušila opatrovnícke právo otca, ktorý v čase

premiestnenia toto skutočne vykonával spolu s matkou, a vykonával by ho, ak by

k premiestneniu nedošlo...

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje, že v konaní neboli nezistené žiadne závažné

skutočnosti pre ktoré by návrat maloletého nemohol byť nariadený a to práve v zmysle

článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka odvolávala, nakoľko nebola preukázaná existencia

nebezpečenstva, že by návrat dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak

priviedol do neznesiteľnej situácie. Tvrdenia matky o nedostatočných sociálnych

podmienkach v Nórsku, boli vyvrátené oficiálnou správou Nórskeho Kráľovského

ministerstva spravodlivosti a polície o prešetrenie majetkových sociálnych rodinných

a bytových pomerov otca maloletého ako aj z iných dokladov predložených otcom, ktoré

žiadnym spôsobom nespochybňujú jeho postavenie a začlenenie sa do spoločnosti v Nórsku,

ako krajiny obvyklého pobytu jeho dieťaťa, a ani žiadnym iným spôsobom nezneisťujú jeho

ďalšie pôsobenie v tejto krajine. Naopak, bol predložený aktuálny výpis z účtu (máj 2011),

ako aj vyjadrenie príslušného daňového riaditeľstva, z ktorého vyplýva, že otec je naďalej

prihlásený na adrese v O. s tým, že sa zrušuje rozhodnutie o jeho zapísaní ako odsťahovalca

z Nórska do Slovenskej republiky, nakoľko došlo k omylu pracovníka zodpovedného za jeho

spis. Daňové riaditeľstvo ďalej uviedlo, že sa obráti i na matku maloletého, nakoľko jej

oznámenie o presťahovaní ich syna nie je platné, keďže na tomto jej oznámení chýba podpis

otca. Rovnako otec preukázal, že zabezpečil vytvorenie miesta pre maloletého v materskej

škole od mája 2011 do júna 2013, o čom priložil úradné potvrdenie z materskej školy v A.,

ako aj potvrdenie o skutočnosti, že maloletý robil pokroky v porozumení a rozprávaní

v nórskom jazyku.

Matka maloletého žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala okolnosti uvedené

v písmene a) citovaného článku Dohovoru. Tak ako je uvedené vyššie a ako vyplynulo

z rozsiahleho dokazovania otec maloletého jednoznačne vykonával opatrovnícke právo

k maloletému a nedal súhlas s jeho premiestnením do Slovenskej republiky, čo okrem iného

vyplýva i zo správy daňového riaditeľstva v O. Rovnako nebolo zistené žiadne

nebezpečenstvo, ktoré by bránilo návratu dieťaťa. Súd prvého stupňa celkom logicky

nepristúpil k vykonaniu dôkazu pohovorom s maloletým vzhľadom na to, že tento

nedosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom by bolo vhodné zohľadniť jeho názor.

Zo správy Nórskeho Kráľovského ministerstva spravodlivosti a polície o prešetrenie

majetkových, sociálnych, rodinných a bytových pomerov otca maloletého v Nórsku má

i odvolací súd za preukázané, že nie sú známe informácie, ktoré by naznačovali, že by malo

niečo brániť tomu, aby bol maloletý navrátený do miesta svojho obvyklého pobytu.

Pokiaľ sa argumentácie matky o najlepšom záujme dieťaťa týka, odvolací súd

poznamenáva, že síce najlepší záujem dieťaťa je imanentným princípom pri výklade

Dohovoru avšak neexistuje jeho pozitívna definícia, pričom cieľom a účelom Dohovoru je

zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého

zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva

styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných

zmluvných štátoch. Záujem dieťaťa v konaní o navrátenie dieťaťa musí byť primerane

vykladaný práve v súlade s cieľom a účelom Dohovoru, ktorý je vyjadrený v samotnej

preambule. Ide tak o ideologický výklad, akcentovaný i v komunitárnom práve (napr.: ESD

vo veci CILFIT). Posudzovanie záujmu dieťaťa tak musí byť otázkou posúdenia jednotlivých

okolností prípadu, ktoré sú vo svojej podstate striktne individuálne. Odvolací súd je preto

toho názoru, že záujem dieťaťa musí byť priemerovaný s elementárnymi právami,

priznanými mu medzinárodnými zmluvami. Medzi takéto elementárne práva patrí i právo

dieťaťa nebyť premiestnené v záujme viac či menej diskutabilných práv, ktoré sú

artikulované tým rodičom, ktorý dieťa takto premiestnil. Záujem maloletého dieťaťa na

samotnom zverení jednému z rodičov a následný výkon rodičovských práv a povinností

(vyživovacia povinnosť, úprava styku a podobne) bude preto predmetom ďalšieho konania

v zmysle čl. 19 Dohovoru...

Na tomto mieste Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, dáva obom rodičom

maloletého do pozornosti, že Dohovor sa nesnaží riešiť problém o tom, kto má mať právo

starostlivosti o dieťa. V tejto otázke zaujíma Dohovor implicitne stanovisko, že každý spor

vo veci samej (pokiaľ sa jeho merita týka), t. j. o úprave rodičovských práv a povinností, sa

má realizovať pred príslušným orgánom štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt pred tým, ako

bolo neoprávnene premiestnené. Toto platí tak pre premiestnenie uskutočnené pred

vydaním rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností - v taktom prípade bolo

porušené právo starostlivosti vykonávané ex lége, tak aj pre premiestnenie, ktorým bolo

porušené už existujúce rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností...

Odvolací súd ďalej poznamenáva, a to vzhľadom na tvrdenia matky o jej

starostlivosti v Slovenskej republike podporené správou kolízneho opatrovníka, že pre

konanie o navrátenie dieťaťa podľa Dohovoru je irelevantné, ktorý z rodičov sa lepšie

o dieťa stará, či otec, alebo matka. Dohovor sa netýka vecnej úpravy rodičovských práv

a povinností o dieťa, ale čelí faktickej situácii nastolenej neoprávneným premiestnením

dieťaťa. Otázka starostlivosti o maloletého tak musí byť ponechaná na rozhodnutí súdu

štátu obvyklého pobytu. Dohovor (v prípade rozhodnutia o nenavrátení) len taxatívne

určuje hraničné situácie ako napríklad vážne nebezpečenstvo v zmysle citovaného článku.

Súd prvého stupňa sa teda správne obmedzil len na skúmanie podmienok návratu

maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu s vylúčením existencie vážneho

nebezpečenstva v podobe fyzickej alebo duševnej ujmy...

Na tomto mieste odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa si splnil ústavne

a zákonom vymedzenú povinnosť garantovať účastníkovi konania obsah základného práva

na súdnu ochranu a právo na spravodlivú ochranu jeho práv a oprávnených záujmov tak

ako to má na mysli v spojení s .“

Ústavný súd už v náleze sp. zn. z 12. júna 2008 vyslovil, že pri

rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu podľa dohovoru č.

musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, to znamená, že dôvody,

ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia

byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletého

dieťaťa nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania,

ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné zistiť skutočný postoj

rodiča žijúceho v zahraničí k súčasnému pobytu maloletého dieťaťa v Slovenskej republike,

ako aj relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí pomerne obsiahlo

odpovedal sťažovateľke na všetky ňou predložené námietky [vrátane námietky aplikácie

Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ktorou sa ústavný súd vzhľadom na okolnosti daného

prípadu nepovažoval za potrebné osobitne zaoberať] a uvedené rozhodnutie nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne. V danom prípade nebolo preukázané,

že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme

alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie [čl. 13 písm. b) dohovoru č. 119/2001

Z. z.].

Základné právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa v sebe záruku

úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv

účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie

porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom (, ,

).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2

a a 4 a práva podľa dohovoru

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených základných

práv a slobôd by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa ani právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených

základných práv a slobôd, a z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011