Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 453/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.

J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -35 z 2. júna

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -35 z 2. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 28. apríla 2003 poskytla sťažovateľka fyzickej

osobe (dlžníkovi) úver v sume 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník

povinný vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach v sume 39,50 € dvojtýždenne od 12. mája

2003. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,

dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným.

Dňa 1. júla 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica, podpísaná určeným

splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 4. októbra 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.

Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Stará Ľubovňa

(ďalej len „okresný súd“) 21. novembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.

exekúciu.

Dňa 18. novembra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora,

ktorému bolo poverenie na výkon exekúcie udelené 21. novembra 2003.

Okresný súd ako vecne a miestne príslušný súd na rozhodovanie o exekučnej agende

v danej veci uznesením č. k. -19 zo 4. februára 2011 exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho

exekútora.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 22. februára 2011 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -35 z 2. júna 2011 tak, že potvrdil

uznesenie okresného súdu z 28. januára 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na

zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na

vykonanie exekúcie, t.j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do konania

na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto

exekúcie alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie exekúciu zastaviť... Dokonca samotné vykonanie

dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...

Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora

(v už prebiehajúcom súdnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. ...

Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy

súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria

možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho

vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa

však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné

považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky

v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu

súkromno-právnej povahy.

Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie

majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok

nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať

spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti

s požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný sledovanému

cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu).

V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný

cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa,

sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je

opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na

uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho

vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými

predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon

sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania

nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie

vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v

rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu“ uznesením krajského súdu č. k. -35 z 2. júna 2011, zruší

predmetné uznesenie krajského súdu, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -35 z 2. júna

2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý

proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania

bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj

k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže

v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke

upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnosti podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

1. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko

k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať

v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu

(notárskej zápisnice).

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne v súlade s (ďalej len „OSP“). Podľa

názoru krajského súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je založené na správnom

právnom posúdení veci a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne potvrdil.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka a jej dlžník

uzavreli zmluvu o úvere, ktorej súčasťou je aj splnomocnenie, ktorým dlžník dal advokátovi

Mgr. T. K. okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.

j. aby v jeho mene uznal záväzok dlžníka vyplývajúci z úveru. V čase uzavretia úverovej

zmluvy nemala sťažovateľka žiadny právny dôvod trvať na tom, aby dlžník dal plnú moc

splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému sťažovateľkou na právny úkon, ktorý v

budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť, a to ešte k tomu len so súhlasom

dlžníka (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou, a preto je

neplatná. Dlžník teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím zastupovaním, na základe

čoho notárska zmluva č. N 1411/2003, NZ 54663/2003 z 1. júla 2003 nie je exekučným

titulom.

Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57

ods. 1 písm. g) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastaviť, avšak

predpokladom je vydanie rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie.

Keďže okresný súd musí skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania

a nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to či už na návrh účastníka

alebo bez neho, pretože jedine spôsobilý exekučný titul je podmienkou na pokračovanie

v exekučnom konaní, rozhodol okresný súd správne, keď pre nedostatok spôsobilosti

exekučného titulu, ktorý je neodstrániteľnou podmienkou na výkon, vyhlásil exekúciu za

neprípustnú. Je totiž neprípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až

v budúcnosti.

Na základe uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil s právnym názorom

okresného súdu a potvrdil jeho rozhodnutie o sťažovateľkou napadnutom vyhlásení

exekúcie za neprípustnú.

2. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko aj

k ďalšiemu zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom,

či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu o zastavení exekúcie má právomoc takéto rozhodnutie prvostupňového súdu

potvrdiť.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutými

uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania ako

vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne v súlade s . Podľa názoru krajského súdu napadnuté uznesenie

okresného súdu je založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré ako

vecne správne potvrdil.

Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia

o neprípustnosti exekúcie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2005).

Z odôvodnenia krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nadobudlo

právoplatnosť, z logického výkladu dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že okresný súd

postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil.

Na základe uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil s právnym názorom

okresného súdu a potvrdil jeho rozhodnutie o sťažovateľkou napadnutom zastavení

exekúcie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že

z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by

signalizovali, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.

1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným

spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej

judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnenej v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011