Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 447/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -48

z 31. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -48 z 31.

mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 4. mája 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

464,71 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných

splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,

dostal sa do omeškania, na základe čoho „sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s

rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 7. februára

2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľný. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) 30. mája 2008

začal nútený výkon rozhodnutia a následne ex offo uznesením č. k. -23 z 30.

júna 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o

ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -48 z 31. mája 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu „v spojení s dopĺňacím uznesením“ potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti

s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné

práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti

sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces

krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva

sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...

tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -48 z 31. mája

2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé

súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie exekúcie bez toho, aby sa

sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému

zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže

v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke

upreté právo na vrátenie majetku od povinného.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -48 z 31. mája 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (v okolnosti namietaného prípadu rozhodcovský nález).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Krajský súd uznesením č. k. -48 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -23 z 30. júna 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením

č. k. -40 z 9. decembra 2010, ktorými tento exekúciu zastavil a oprávnenému

uložil povinnosť nahradiť trovy exekúcie vzniknuté súdnemu exekútorovi, ako vecne

správne v súlade s .

V uznesení krajského súdu č. k. -48 z 31. mája 2011 sa okrem iného

uvádza:

«Krajský súd ako súd odvolací... uznesenie okresného súdu v spojení s dopĺňacím

uznesením ako vecne správne potvrdil podľa ust.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového

súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších

podrobnostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom

konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219

ods. 2 ).

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom konaní

oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, teda či tento netrpí nedostatkami

uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona alebo či nezaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35

citovaného zákona v spojení s . Takýto názor možno

vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého je

zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského

rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj

v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal.

Odvolací súd mal za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným

má charakter zmluvy spotrebiteľskej, túto skutočnosť potvrdil aj sám oprávnený v odvolaní,

preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Práva

spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom.

Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo dňa

04. 10. 2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá

prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd).

Ani skutočnosť, že zmluvné strany založili svoj právny vzťah podľa Obchodného

zákonníka nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1

).

Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd postup prvostupňového súdu, pri

ktorom preskúmaval obsah exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku za správny

a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil.

Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej

doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky

a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl.

(v nadväznosti na smernicu č. 93/13/ EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej

rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-

243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40,

v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovené podmienka v zmluve uzatvorenej

medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola

individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy

súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky

podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora

spĺňa všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo

spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie

všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu

rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský

súd zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku

je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku C-

40/0S Asturcum Telecomunicaciones SL zo dňa 06. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny

súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol

vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny

poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ustanovením

§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe

rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla

za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku.»

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -48 z 31. mája 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011