Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 447/2011
PDF · 204.33 KB
No categories available
IV. ÚS 447/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoE 81/2011-48
z 31. mája 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 81/2011-48 z 31.
mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 4. mája 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume
464,71 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných
splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,
dostal sa do omeškania, na základe čoho „sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s
rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 7. februára
2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľný. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) 30. mája 2008
začal nútený výkon rozhodnutia a následne ex offo uznesením č. k. 5 Er 2290/2008-23 z 30.
júna 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o
ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 CoE 81/2011-48 z 31. mája 2011 tak, že
uznesenie okresného súdu „v spojení s dopĺňacím uznesením“ potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti
s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné
práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces
krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva
sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...
tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť
majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 CoE 81/2011-48 z 31. mája
2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé
súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie exekúcie bez toho, aby sa
sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému
zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke
upreté právo na vrátenie majetku od povinného.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 81/2011-48 z 31. mája 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (v okolnosti namietaného prípadu rozhodcovský nález).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Krajský súd uznesením č. k. 8 CoE 81/2011-48 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 5 Er 2290/2008-23 z 30. júna 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením
č. k. 5 Er 2290/2008-40 z 9. decembra 2010, ktorými tento exekúciu zastavil a oprávnenému
uložil povinnosť nahradiť trovy exekúcie vzniknuté súdnemu exekútorovi, ako vecne
správne v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
V uznesení krajského súdu č. k. 8 CoE 81/2011-48 z 31. mája 2011 sa okrem iného
uvádza:
«Krajský súd ako súd odvolací... uznesenie okresného súdu v spojení s dopĺňacím
uznesením ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších
podrobnostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom
konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219
ods. 2 O. s. p.).
Na doplnenie odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom konaní
oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, teda či tento netrpí nedostatkami
uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona alebo či nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35
citovaného zákona v spojení s § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Takýto názor možno
vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého je
zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského
rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj
v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal.
Odvolací súd mal za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným
má charakter zmluvy spotrebiteľskej, túto skutočnosť potvrdil aj sám oprávnený v odvolaní,
preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Práva
spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom.
Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo dňa
04. 10. 2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá
prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd).
Ani skutočnosť, že zmluvné strany založili svoj právny vzťah podľa Obchodného
zákonníka nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1
Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd postup prvostupňového súdu, pri
ktorom preskúmaval obsah exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku za správny
a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil.
Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej
doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
(v nadväznosti na smernicu č. 93/13/ EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej
rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-
243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40,
v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovené podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy
súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky
podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora
spĺňa všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie
všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu
rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský
súd zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku
je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku C-
40/0S Asturcum Telecomunicaciones SL zo dňa 06. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny
súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými
okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny
poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ustanovením
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe
rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla
za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku.»
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, Občianskeho zákonníka a zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval
ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 81/2011-48 z 31. mája 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011