Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 388/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. U., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011

doručená sťažnosť P. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. U.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. marca 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo P. F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 29. 03. 2011 porušené

bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. 03.

2011 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. P. F. priznáva trovy právneho zastúpenia 261,82 EUR (slovom

dvestošesťdesiatjeden EUR a osemdesiatdva centov), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. K. U. so sídlom B. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z obsahu ústavným súdom vyžiadaného spisu

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. a sp. zn.

50 Cb 533/93-Va vyplýva:

Rozsudkom krajského súdu č. k. 50 Cb 220/95-Va-124 z 22. októbra 2001 bola S., a.

s. (ďalej len „poisťovňa“), zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi istinu v sume 2 034 334 Sk,

úroky z omeškania za obdobie od 1. decembra 1993 do 30. apríla 1995 v sume 86 110,90

Sk, úroky z omeškania 22 % z istiny za obdobie od 1. mája 1995 do zaplatenia a trovy

konania v sume 124 725 Sk, a to z titulu poistného plnenia z poistnej udalosti (odcudzenie

motorového vozidla s namontovaným technologickým zariadením), ku ktorej došlo 31.

októbra 1993 až 1. novembra 1993. Na odvolanie poisťovne najvyšší súd rozsudkom č. k. 3

Obo 75/02-153 z 23. januára 2003 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 50 Cb 220/95-Va-

124 z 22. októbra 2001. Oba označené rozsudky v časti zaväzujúcej poisťovňu zaplatiť

poistné plnenie v prospech sťažovateľa nadobudli právoplatnosť 6. marca 2003.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 50 Cb 533/93-Va-206 zo 6. mája 2002 bol

sťažovateľ zaviazaný zaplatiť I., a. s., Bratislava, resp. po premenovaní O., a. s., B. (ďalej

len „banka“), 2 744 673,59 Sk a trovy konania v sume 109 784 Sk, a to z titulu pohľadávky

z úveru poskytnutého sťažovateľovi. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom č. k.

-239 z 13. augusta 2003 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

Va-206 zo 6. mája 2002. Oba označené rozsudky v časti zaväzujúcej sťažovateľa na plnenie

v prospech banky nadobudli právoplatnosť 31. októbra 2003.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. si sťažovateľ

v postavení žalovaného uplatnil proti A., a. s. (ďalej tiež „poisťovňa“), ktorá bola v

postavení žalobcu, protinávrhom doručeným okresnému súdu 30. marca 2005 nárok na

zaplatenie sumy 1 620 874 Sk z titulu náhrady škody. Sťažovateľ si uplatňoval nárok na

náhradu škody z dôvodu oneskoreného plnenia poisťovne z poistnej udalosti (odcudzenie

motorového vozidla s namontovaným technologickým zariadením, ku ktorej došlo 31.

októbra 1993 až 1. novembra 1993 a na poskytnutie plnenia poisťovňou podľa sťažovateľa

došlo až 26. marca 2003) v príčinnej súvislosti s čím došlo ku škode spočívajúcej vo vzniku

povinnosti sťažovateľa uhradiť banke (ktorá poskytla sťažovateľovi úver na zakúpenie

technologického zariadenia a v prospech ktorej bolo vinkulované poistné plnenie v prípade

poistnej udalosti na tomto technologickom zariadení) sumu 1 730 658 Sk, z ktorej po

čiastočnej úhrade si uplatnil sumu 1 620 874 Sk. Poisťovňa v priebehu prvostupňového

konania vzniesla námietku premlčania nárokov sťažovateľa.

Okresný súd rozsudkom č. k. -526 z 13. mája 2008 (ďalej len „rozsudok

z 13. mája 2008“) protinávrhu sťažovateľa vyhovel a poisťovňu zaviazal na náhradu škody

sťažovateľovi, pričom námietku premlčania vznesenú poisťovňou neakceptoval.

Na odvolanie poisťovne krajský súd rozsudkom č. k. -562

z 21. októbra 2008 zmenil rozsudok okresného súdu z 13. mája 2008 tak, že protinávrh

(žalobu) sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 21. októbra 2008 dovolanie,

v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v otázke posúdenia

premlčanosti nárokov sťažovateľa na náhradu škody. Najvyšší súd stotožniac sa s právnymi

závermi krajského súdu dovolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol. Krajský

súd aj najvyšší súd zhodne dospeli k záveru, že k úbytku majetku sťažovateľa, a tým vzniku

škody, došlo poukázaním poistného plnenia poisťovňou v prospech banky (v období do

26. marca 2003), a nie až právoplatnosťou rozsudku krajského súdu č. k.

206 zo 6. mája 2002 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-239 z 13. augusta 2003, dňom 31. októbra 2003. Na základe uvedeného

potom najvyšší súd (aj krajský súd) dospel k záveru o začatí plynutia objektívnej aj

subjektívnej premlčacej doby až najneskôr od 26. marca 2003 a uplynutí dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby pred podaním protinávrhu sťažovateľom 30. marca 2005,

k čomu najvyšší súd uviedol: „Medzi 21. 3. 2003 a 26. 3. 2003 začala preto plynúť

objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody… subjektívna

premlčacia doba môže plynúť len počas plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby,

treba jej začiatok posunúť na dobu medzi 21. 3. 2003 až 26. 3. 2003, kedy došlo k zníženiu

majetku žalobcu. Dvojročná premlčacia doba tak uplynula najneskôr 26. 3. 2005. Ak potom

žalobca podal žalobu (vzájomný návrh…) až 30. 3. 2005, urobil tak oneskorene. Námietka

premlčania vznesená žalovanou je teda dôvodná, ku ktorej odvolací súd dôvodne

prihliadol.“

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných práv v nesprávnych

právnych záveroch najvyššieho súdu (ako i krajského súdu) v otázke posúdenia

premlčanosti nárokov sťažovateľa na náhradu škody a uviedol: „Sťažovateľ v dovolaní

poukazoval na skutočnosť, že úverová banka prijala od žalovanej poistnú náhradu dňa

27. 04. 2003. Pokiaľ dovolací súd prevzal právny názor odvolacieho súdu vtom, že k úbytku

majetku sťažovateľa došlo prevodom finančných prostriedkov – poistnej náhrady z účtu

žalovanej na účet úverovej banky, s argumentom sťažovateľa, že k úbytku jeho majetku

mohlo dôjsť až prijatím poistnej náhrady a jej pripísaním na účet úverovej banky, sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal, napriek tomu, že pre posúdenie

začiatku plynutia premlčacej lehoty má právny význam otázka, aká právna skutočnosť má

za následok úbytok majetku žalobcu a teda či k zmenšeniu jeho majetku došlo okamihom

poukázania finančných prostriedkov dlžníkom sťažovateľa, alebo okamihom prijatia týchto

prostriedkov na účet sťažovateľovho veriteľa.

Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal žalobcovi odpoveď na otázku,

prečo poukázanie poistnej náhrady žalovanou vyhodnotil ako úbytok majetku žalobcu, keď

sa ani nezaoberal otázkou, kedy a na základe akej právne významnej skutočnosti sa poistná

náhrada stala majetkom sťažovateľa. Keďže odpoveď na túto otázku sťažovateľ považuje za

právne významnú pre určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty a v odôvodnení

rozhodnutia absentuje, sťažovateľ považuje zdôvodnenie rozhodnutia za nedostatočné,

majúce za následok porušenie práva sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia.

Sťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie vidí aj v neurčitom a nejednoznačnom stanovení konkrétneho dátumu začatia

plynutia objektívnej premlčacej doby, ktorá bola v odôvodnení rozhodnutia určená

intervalom od 21. 03. 2003 do 26. 03. 2003. Ak by zmenšenie majetku sťažovateľa malo byť

viazané na konkrétny dátum poukázania poistnej náhrady žalovanou, mal dovolací súd

v súlade so svojim právnym názorom začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty určiť

konkrétnym dňom poukázania tohto plnenia, nie v rozpätí šiestich dní...“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by

najvyšším súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Naopak, najvyšší súd svoje právne závery, podľa názoru ústavného

súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou alebo nedostatočne odôvodnený, ani pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný

záver najvyššieho súdu o úbytku majetku, resp. vzniku škody na strane sťažovateľa už

poukázaním vinkulovaného poistného plnenia poisťovňou, a nie až právoplatnosťou

súdneho rozhodnutia ukladajúceho poisťovni plniť sťažovateľovi.

Pokiaľ sťažovateľ videl arbitrárnosť napadnutého rozsudku aj vo vymedzení času

vzniku škody časovým intervalom niekoľkých dní, a nie jedným konkrétnym dňom, resp.

v nevysporiadaní sa s námietkou sťažovateľa, že k úbytku majetku nemohlo dôjsť

poukázaním poisteného plnenia banke poisťovňou, ale až pripísaním poistného plnenia na

účet banky, tieto námietky opomínajú ústavnoprávny rozmer, pretože objektívne nie sú

spôsobilé spochybniť záver o premlčaní nárokov sťažovateľa (aj keby bol čas vzniku škody

ustálený jedným konkrétnym dňom, napr. posledným dňom súdom vymedzeného obdobia,

t. j. 26. marcom 2003 alebo ak by bol ustálený na 27. marec 2003, keď podľa sťažovateľa

došlo k pripísaniu poistného plnenia na účet banky, dvojročná subjektívna premlčacia doba

aj v takomto prípade uplynula pred doručením protinávrhu sťažovateľa okresnému súdu).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom podľa a právom podľa 6 ods. 1

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011