Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 470/2011
PDF · 149.15 KB
No categories available
I. ÚS 470/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., M., L.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 20/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011
doručená sťažnosť J. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 20/2011.
2. Sťažovateľ uviedol, že 13. marca 2009 podal na Okresnom súde Lučenec (ďalej
len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal od odporcu
vyplatenia náhrady mzdy za obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru; za obdobie
od februára 2007 do augusta 2008. Sťažovateľ požadoval istinu vo výške 10 544,40 €
s príslušenstvom. V priebehu konania sťažovateľ svoj návrh upravil tak, že požadoval
od odporcu sumu 10 005 €. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 110/2009
z 13. júla 2010, ktorým uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 813,21 €
s príslušenstvom. V časti zaplatenia sumy 6 191,79 € návrh zamietol a zároveň rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu
podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 13 Co 203/2010 zo 16. novembra 2010. Krajský súd ako
súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu z 13. júla 2010 a zaviazal sťažovateľa
zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania.
Sťažovateľ podal 30. decembra 2010 dovolanie z dôvodu podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací
nerozhodol o jeho odvolaní v časti, ktorá sa týkala rozhodnutia o trovách konania, a ani sa
v odôvodnení touto skutočnosťou nezaoberal. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa
uznesením sp. zn. 6 Cdo 20/2011 z 11. mája 2011 tak, že dovolanie odmietol a nepriznal
odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ vyčíta okresnému súdu, krajskému
súdu a aj najvyššiemu súdu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí týkajúce sa najmä
námietok sťažovateľa voči vedeniu konania na okresnom súde a rozhodnutiu o trovách
konania. Sťažovateľ nesúhlasí s odmietnutím dovolania najvyšším súdom, pretože podľa
jeho názoru „... existovali dôvody dovolania, čo vyplýva aj z priložených dôkazov... “.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„1. Základné právo sťažovateľa J. J. podľa , čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod 6 Cdo 20/2011 porušené bolo.
2. Podľa § 57 ods. 1 zák. č.38/1993 ruší uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo
20/2011 zo dňa 11.05. 2011.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, I. ÚS 422/2011, I. ÚS 388/2011). Tvrdenie o porušení iných ustanovení
ústavy (čl. 46 ústavy), ktoré sťažovateľ uviedol v texte sťažnosti mimo petitu, je preto
v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
argumentácie sťažovateľa (II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
6. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti
vymedzil, že sa domáha ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré
malo byť porušené postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo
20/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“). Z tohto hľadiska preto ústavný súd preskúmal
postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V čl. 48 ods. 2 ústavy je zakotvené základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. V prípade sťažovateľa sa napadnuté konanie na najvyššom súde
začalo podaním dovolania sťažovateľom 30. decembra 2010. Najvyšší súd rozhodol
o dovolaní uznesením sp. zn. 6 Cdo 20/2011 z 11. mája 2011, ktorým dovolanie odmietol.
Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie na najvyššom súde trvalo necelých päť
mesiacov. Takáto dĺžka konania nemôže v žiadnom prípade vyvolať ani len pochybnosti
o možnom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
7. Navyše, sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v čase, keď napadnuté konanie už
bolo právoplatne skončené. Sťažovateľ sám v sťažnosti uvádza, že uznesenie najvyššieho
súdu z 11. mája 2011 mu bolo doručené 23. mája 2011, pričom sťažnosť ústavnému súdu
podal na poštovú prepravu 25. júla 2011.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej poskytuje
ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď
k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom
čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).
Preto, ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať
k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju odmietne ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde (napr. II. ÚS 55/02).
Táto skutočnosť je ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Ústavný súd preto nezistil žiadnu spojitosť medzi postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a možným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Uznesenie najvyššieho súdu z 11. mája 2011, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní
sťažovateľa, nemožno hodnotiť ako svojvoľné či neodôvodnené. Sťažovateľ v sťažnosti
vyjadril svoju nespokojnosť s právnym názorom a hodnotením najvyššieho súdu, pričom
však v petite svojej sťažnosti jednoznačne vymedzil, že sa domáha ochrany základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný
súd aj napriek tomu po oboznámení sa s uznesením najvyššieho súdu z 11. mája 2011
konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v jeho uznesení
zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo s podrobným odôvodnením, z akých
dôvodov dovolanie sťažovateľa odmietol.
9. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že
sťažnosť je potrebné odmietnuť v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011