Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 470/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., M., L.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011

doručená sťažnosť J. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ uviedol, že 13. marca 2009 podal na Okresnom súde Lučenec (ďalej

len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal od odporcu

vyplatenia náhrady mzdy za obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru; za obdobie

od februára 2007 do augusta 2008. Sťažovateľ požadoval istinu vo výške 10 544,40 €

s príslušenstvom. V priebehu konania sťažovateľ svoj návrh upravil tak, že požadoval

od odporcu sumu 10 005 €. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 13. júla 2010, ktorým uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 813,21 €

s príslušenstvom. V časti zaplatenia sumy 6 191,79 € návrh zamietol a zároveň rozhodol, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. zo 16. novembra 2010. Krajský súd ako

súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu z 13. júla 2010 a zaviazal sťažovateľa

zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ podal 30. decembra 2010 dovolanie z dôvodu podľa § 237 písm. f)

. Podľa sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací

nerozhodol o jeho odvolaní v časti, ktorá sa týkala rozhodnutia o trovách konania, a ani sa

v odôvodnení touto skutočnosťou nezaoberal. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa

uznesením sp. zn. z 11. mája 2011 tak, že dovolanie odmietol a nepriznal

odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ vyčíta okresnému súdu, krajskému

súdu a aj najvyššiemu súdu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí týkajúce sa najmä

námietok sťažovateľa voči vedeniu konania na okresnom súde a rozhodnutiu o trovách

konania. Sťažovateľ nesúhlasí s odmietnutím dovolania najvyšším súdom, pretože podľa

jeho názoru „... existovali dôvody dovolania, čo vyplýva aj z priložených dôkazov... “.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Základné právo sťažovateľa J. J. podľa ,

postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod porušené bolo.

2. Podľa ruší uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo

20/2011 zo dňa 11.05. 2011.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo

vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, , ). Tvrdenie o porušení iných ustanovení

( ), ktoré sťažovateľ uviedol v texte sťažnosti mimo petitu, je preto

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

argumentácie sťažovateľa (, ).

6. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti

vymedzil, že sa domáha ochrany svojho základného práva podľa , ktoré

malo byť porušené postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo

20/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“). Z tohto hľadiska preto ústavný súd preskúmal

postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V je zakotvené základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. V prípade sťažovateľa sa napadnuté konanie na najvyššom súde

začalo podaním dovolania sťažovateľom 30. decembra 2010. Najvyšší súd rozhodol

o dovolaní uznesením sp. zn. z 11. mája 2011, ktorým dovolanie odmietol.

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie na najvyššom súde trvalo necelých päť

mesiacov. Takáto dĺžka konania nemôže v žiadnom prípade vyvolať ani len pochybnosti

o možnom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa . Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

7. Navyše, sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v čase, keď napadnuté konanie už

bolo právoplatne skončené. Sťažovateľ sám v sťažnosti uvádza, že uznesenie najvyššieho

súdu z 11. mája 2011 mu bolo doručené 23. mája 2011, pričom sťažnosť ústavnému súdu

podal na poštovú prepravu 25. júla 2011.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej poskytuje

ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom

čase ešte mohlo trvať (m. m. , , , ).

Preto, ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju odmietne ako zjavne

neopodstatnenú podľa zákona o súde (napr. ).

Táto skutočnosť je ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej podľa .

8. Ústavný súd preto nezistil žiadnu spojitosť medzi postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a možným porušením základného práva podľa .

Uznesenie najvyššieho súdu z 11. mája 2011, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní

sťažovateľa, nemožno hodnotiť ako svojvoľné či neodôvodnené. Sťažovateľ v sťažnosti

vyjadril svoju nespokojnosť s právnym názorom a hodnotením najvyššieho súdu, pričom

však v petite svojej sťažnosti jednoznačne vymedzil, že sa domáha ochrany základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný

súd aj napriek tomu po oboznámení sa s uznesením najvyššieho súdu z 11. mája 2011

konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v jeho uznesení

zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo s podrobným odôvodnením, z akých

dôvodov dovolanie sťažovateľa odmietol.

9. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že

sťažnosť je potrebné odmietnuť v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011