Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 270/2011
PDF · 331.88 KB
No categories available
IV. ÚS 270/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 270/2011-151
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. októbra 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho o sťažnosti MUDr. J. B., R., RNDr. J. B., K., t. č. Česká republika, a Ing. P. B., V.,
právne zastúpených advokátom JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-
okolie v konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99, za účasti Okresného súdu
Košice-okolie, takto
rozhodol:
1. Základné právo MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní
vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice-okolie p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.
D 994/90, Dnot 183/99 konať bez zbytočných prieťahov.
3. MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie,
každému v sume 12 000 € (slovom dvanásťtisíc eur), ktoré j e im Okresný súd Košice-
okolie p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť MUDr. J. B., RNDr. J. B. a
Ing. P. B. trovy konania v sume 567,46 € (slovom päťstošesťdesiatsedem eur a štyridsaťšesť
centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra
2009 doručená sťažnosť MUDr. J. B., R., RNDr. J. B., t. č. Česká republika, a Ing. P. B., V.
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. D. S., K., vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99,
b) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
- v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/30/90 a jeho uznesením z 28. februára 1990,
- v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc/40/90 a jeho uznesením z 30. júla 1990,
- v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc/56/96 a jeho uznesením z 30. decembra 1996,
- v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoD/7/06 a jeho uznesením z 3. augusta 2006,
- v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoD/9/06 a jeho uznesením z 3. augusta 2006,
- v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD/17/2007 a jeho uznesením z 28. apríla 2007,
ako aj
c) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo/32/09 a jeho uznesením z 24. februára 2010.
Predmetom označených konaní je/bolo rozhodovanie o dedičstve (a súvisiacich
otázkach) po poručiteľke E. T., rod. B., na ktoré si uplatňujú nárok tak závetní dedičia
(sťažovatelia), ako aj zákonní dedičia (A. T., rod. J., JUDr. D. T., Ing. Z. S., rod. T.).
Podstatou sťažnosti sťažovateľov bolo namietané porušenie ich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami týchto súdov, predovšetkým v súvislosti s doterajšou dĺžkou
dedičského konania, ktoré začalo v roku 1985.
Pôvodne bola vec vedená Štátnym notárstvom T. pod sp. zn. D 869/85. Krajský súd
rozhodol uznesením z 30. júla 1990 o postúpení veci Štátnemu notárstvu Košice-vidiek a v
súčasnosti je vec vedená okresným súdom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99. Od začatia
dedičského konania až dosiaľ okresný súd a ďalšie v ich veci konajúce súdy rozhodovali v
zásade len o procesných otázkach súvisiacich s dedičským konaním, a nie vo veci samej.
Sťažovatelia namietajú, že dedičské konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. D 994/90,
Dnot 183/99 nie je ani po uplynutí 26 rokov právoplatne skončené a ich právna neistota ako
dedičov nie je odstránená.
Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol o porušení nimi označených práv
a aby im priznal finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy každému v sume
36 500 €, a uplatnili si aj úhradu trov konania, ktorú im má okresný súd, krajský súd
a najvyšší súd uhradiť v sume vyčíslenej ich právnym zástupcom.
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľov ešte pred jej predbežným
prerokovaním vyjadril aj okresný súd vo svojom prípise doručenom ústavnému súdu
6. mája 2010. Okrem chronológie konania, ktorá sa v zásade zhoduje s chronológiou
urobenou ústavným súdom na základe predloženého spisu, uviedol, že „z prehľadu spisu
vyplýva, že dĺžka konania je spôsobená neochotou účastníkov konania spolupracovať pri
riešení najmä rozsahu hnuteľných vecí, ktoré by mali byť prejednané v dedičskom konaní
a taktiež sústavné napádanie vykonaných procesných úkonov rôznymi odvolaniami“.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil dôvody na jej odmietnutie
v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie
ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99, a preto prijal sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie. Vo zvyšnej
časti sťažnosť sťažovateľov odmietol.
Na výzvu ústavného súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie okresný súd svojím
prípisom z 2. augusta 2011 oznámil, že nepovažuje za potrebné doplniť svoje vyjadrenie
k sťažnosti a zároveň súhlasí s tým, aby ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľov predložil ústavnému súdu 30. augusta 2011 vyjadrenie
k uzneseniu o prijatí sťažnosti a k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom uviedol:
«... V sťažnosti sme opísali nie len to, že kedy a aké „úkony“ vo veci boli vykonané,
ale zároveň sme namietali tie, ktoré nesmerovali k odstráneniu našej právnej neistoty.
V sťažnosti namietame nesprávne činnosti okresného súdu v konaní vrátane tých, pri
ktorých štátny orgán zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery, alebo pri
ktorých na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu, resp. konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. V sťažnosti sme objasnili kontra lege
postup štátneho orgánu v konaní a tým sme poukazovali na porušenie základného práva na
prejednanie našej veci v primeranom čase. Predmetná sťažnosť obsahuje naše námietky
nakoľko nesprávne činnosti okresného súdu odporujú príkazu ústavnej normy a boli a sú
s nimi spôsobené zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99.
Jednoznačne namietame hore uvedené tvrdenie okresného súdu, v zmysle ktorého
dĺžku konania pripíše na vrub nám, účastníkom konania.
Tvrdíme, že zbytočné prieťahy aj „pri riešení rozsahu hnuteľných veci“ boli
spôsobené nesprávnymi činnosťami štátneho orgánu v konaní. Jednoznačne je treba
namietať contra lége postup štátneho orgánu, keď ten bez toho pristúpil k súpisu aktív
a pasív dedičstva, aby predtým previedol v súlade s príslušnými ustanoveniami O. s. p.
vyporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Ustanovenie par. 175m
O. s. p. ukladá súdnemu komisárovi zistiť poručiteľkin majetok a jeho dlhy a následne
vykonať súpis aktív a pasív dedičstva. Má vychádzať pritom z výsledkov predbežného
šetrenia, zo správ a listín, ktoré si zadováži súdny komisár podlá par. 128 O. s. p.,
zo zhodných údajov účastníkov a v neposlednom rade z rozhodnutia podľa par. 1751 ods. 3
O. s. p., t. j. z rozhodnutia súdu o vyporiadaní spoločného majetku manželov. ... Súpis aktív
a pasív dedičstva bez predchádzajúceho vyporiadania spoločného majetku manželov (okrem
toho, že nezodpovedá procesným predpisom) je nesprávnou činnosťou aj z hľadiska
procesnej ekonómie, nakoľko len po vyporiadaní je známe, že zo spoločného majetku čo
patrí do dedičstva. Pri takejto nesprávnej činnosť štátny orgán poruší zdravú procesnú
ekonómiu tým, že dedičské konanie záťaži zbytočnými úkonmi, a naviac aj od účastníkov
konania požaduje vykonať zbytočné úkony, zrejme splnenie ktorých pre nich zo zákona nie
je záväzné. Poukazujeme na to, že napriek hore uvedeným sme štátnemu orgánu
v dedičskom konaní poskytli požadovanú súčinnosť. ... Zo spisu vyplýva aj to, že konajúci
štátny orgán sme viackrát upozornili na absenciu vyporiadania spoločného majetku
manželov. Štátnemu orgánu podľa nášho najlepšieho vedomia sme vymenovali aj hnuteľné
veci patriace do dedičstva po poručiteľke. Konajúci štátny orgán sme upovedomili o snahe
pozostalého manžela, zatajiť skutočný rozsah hnuteľného majetku po poručiteľke. ... V tejto
súvislosti poukazujeme aj na to, že notár ako súdny komisár až po uplynutí viac ako dvadsať
rokov začal pátrať po finančných prostriedkoch poručiteľky na vkladných knižkách,
skutočný rozsah peňažnej hotovosti v konaní nezisťoval dodnes. Štátny orgán k zisťovaniu
ďalšej hnuteľnej veci - osobného motorového vozidla - siahlo až vtedy, keď jeho účinok
na dosiahnutie účelu zabezpečenia ochrany záujmov a práv dedičov bol minimalizovaný. ...
Čo sa týka našich procesných úkonov v dedičskom konaní, treba dodať, že všetky
naše odvolania boli podané v súlade s platnými procesnoprávnymi predpismi v záujme
ochrany našich práv.
Na druhej strane, naše odvolanie zo dňa 30. 01. 1986 proti rozhodnutiu Štátneho
notárstva v T. č. k. D 869/85-31 zo dňa 25. 11. 1985 štátny orgán až po štyroch rokoch
predložil krajskému súdu na rozhodnutie. Tvrdíme, že hore uvedené meškanie štátneho
orgánu, a nie naše odvolanie ovplyvnilo v značnej miere dĺžku dedičského konania po
poručiteľke. Po predložení spisu štátnym notárstvom krajský súd o našom odvolaní
promptne rozhodol, a to uznesením č. k. 15 Co 30/90-76 zo dňa 28. 02. 1990. O našom
návrhu na vylúčenie Štátneho notárstva v T., ktorý sme podali spolu s naším hore uvedeným
odvolaním, krajský súd rozhodnúť nemohol, nakoľko štátne notárstvo opakovane
predkladalo spis krajskému súdu bez toho, aby zabezpečilo vyjadrenie vlastných štátnych
notárov k vznesenej námietke predpojatosti. Napokon krajský súd až dňa 30. 07. 1990
rozhodol o našom návrhu na vylúčenie Štátneho notárstva v T. a uznesením č. k. 15 Nc
40/90-96 prejednanie dedičskej veci po poručiteľke prikázal podľa § 12 ods. 3 Not. por.
Štátnemu notárstvu Košice-vidiek. Z hore uvedeného vyplýva, že nie naším odvolaním a nie
naším návrhom na vylúčenie, ale nesprávnou činnosťou štátneho orgánu - ktorý podľa
uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach bol v konaní zaujatý - bola neúmerne
ovplyvnená dĺžka dedičského konania.
Odvolanie zo dňa 28. 06. 2006 proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice - okolie
č. k. D 994/1990-201, Dnot 183/99 z 22. mája 2000, ktorým okresný súd odkázal právnych
nástupcov pozostalého manžela poručiteľky, aby podali žalobu o určenia neplatnosti závetu
napísaného poručiteľkou 20. júna 1984 sme v záujme ochrany našich práv boli nútený
podať, nakoľko namietané rozhodnutie okresného súdu nám bolo doručené až po
rozhodnutí odvolacieho súdu v merite veci v sporovom konaní o určenie neplatnosti závetu
poručiteľky ... uznesenie Okresného súdu Košice-okolie č. k. D 994/90-201, Dnot 183/99 z
22. mája 2000 nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2000. V skutočnosti spomínané uznesenie
nadobudlo právoplatnosť vtedy, keď bolo doručené poslednému účastníkovi dedičského
konania dňa 14. júna 2006), následkom čoho počas celého sporového konania sme boli
vedený a informovaný, že sa nejedná o žalobu v súvislosti s konaním o dedičstve
poručiteľky, ale o inú určovaciu žalobu, a žalobcovia majú súdu preukázať ich naliehavý
právny záujem na požadovanom určení. Naším odvolaním sme mienili odstrániť dodnes
trvajúci nedostatok. dedičského konania, konkrétne to, že sa nerozhodlo o podmienkach
dedičského práva. Tento nedostatok v dedičskom konaní dodnes nie je odstránený napriek
tomu, že v dedičskej veci po poručiteľke E. T. konajúci štátny orgán na to (podľa vtedy
platných procesnoprávnych predpisov sa jednalo o otázku platnosti závetu v nadväznosti na
ust. § 37 Obč. Zák. v spojitosti s ust. § 18 Not. por. posl. veta.) bol upozornený MS SSR,
listom č. 243/90-50 zo dňa 26. januára 1990.
Tvrdíme, že ani našimi ďalšími podaniami, žiadosť o určenie podmienok dedičského
práva zo dňa 03. 05. 2006, návrh na rozhodnutie o podmienkach dedičského práva zo dňa
26. 01. 2007 neboli z našej strany spôsobené prieťahy v konaní. Poznamenávame, že
okresný súd o našom návrhu dodnes nerozhodol.
Dňa 05. 05. 2006 návrhom na neodkladné opatrenia v dedičskom konaní sme
okresný súd okrem iného žiadali, aby aj ohľadne peňažnej hotovosti a úspor na vkladných
knižkách bola v záujme dedičov po poručiteľke vylúčená možnosť straty, zámeny alebo
odcudzenia. Zastávame názor, že naším podaním neboli spôsobené prieťahy v konaní.
Napriek tomu, že náš návrh bol právoplatne zamietnutý, notár ako súdny komisár konečne
začal pátrať po finančných prostriedkoch poručiteľky na vkladných knižkách a siahol aj k
zisťovaniu ďalšej hnuteľnej veci z pozostalosti, osobného motorového vozidla.
Naším podaním zo dňa 03. 05. 2006, v ktorom sme žiadali štátny orgán, aby
odstránil niektoré procesné nedostatky dedičského konania po poručiteľke (napr., že nebol
vyporiadaný spoločný majetok manželov) tiež neboli spôsobené prieťahy v konaní.
Sťažnosťami sme v dedičskom konaní viackrát poskytli príležitosť okresnému súdu,
aby odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením nášho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu, súd naďalej nekonal plynulo, koncentrovane
a efektívne, a nevyplnil obsah nášho práva na súdnu ochranu zákonom upraveným
relevantným konaním. Predseda súdu v konaní, na naše konkrétne sťažnosti týkajúcej sa
prieťahov v konaní väčšinou vecne neodpovedali (napr. v odpovediach nám viackrát len
oznámil predpokladaný termín pojednávania), alebo naše sťažnosti vôbec neprešetril (viď.
napr. sťažnosť zo dňa 29. 01. 2007). K prevedeniu náprav zo strany kompetentného orgánu
súdu však ani v jednom prípade nedošlo. ...
Taktiež považujeme za potrebné odôvodniť, z akého dôvodu požaduje primerané
finančné zadosťučinenie vo výške uvedenej v našej sťažnosti zo dňa 06. 12. 2009.
Pri odôvodnení žiadaného primeraného finančného zadosťučinenia musíme uviesť,
že sme bezradní vo vzťahu k nečinnosti okresného súdu v konaní, pretože všetky dostupné
prostriedky, ktorými sme ho upozorňovali na jeho nečinnosť, resp. na jeho nesprávne
činnosti sme bezúspešne vykonali. Pociťujeme bezmocnosť a nespravodlivosť, ktoré nás
sprevádzajú pri porušovaní nášho základného práva na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov a práva na majetok. Pretrváva u nás pocit neistoty, ktorý vyplýva zo situácie, že
nevieme, kedy budeme môcť užívať zdedený majetok. Žiadame zohľadniť neúmerne dlhú
dobu konania, pretože dôsledkom zbytočných prieťahov v konaní, sa nám kráti možnosť
užívať majetok, a aj v najlepšom prípade sa pomaly obmedzuje na náš neproduktívny vek.
Okrem toho, trvajúce dedičské konanie má negatívny dopad aj na medziľudské
vzťahy, resp. na príbuzenské zväzky, nakoľko v konaní už práve z dôvodu nečinnosti
okresného súdu a neprimeranej dĺžky jeho trvania vystupujú už právni nástupcovia
pôvodného dediča zo zákona. ...
Miera spravodlivého finančného zadosťučinenia iba tak bude zodpovedať kritériám
spravodlivosti, ak Ústavný súd pri jeho posúdení zohľadní skutočnosť, že v dedičskom
konaní sme márne poskytli súdom maximálnu súčinnosť. Naše pravidelné účasti
na nepripravených pojednávaniach; splnenie úloh, ktoré súdny komisár od nás požadoval;
notármi a súdnymi komisármi poskytnuté nesprávne právne poučenia a ich dôsledky;
skutočnosť, že Okresný súd Košice-okolie nás nútil do bezvýsledného sporového konania;
nezvyklá situácia, že v nesporovom konaní (v ktorom súd má konať z úradnej povinnosti)
s nespravodlivým charakterom, sme boli nútení vyvíjať maximálne úsilie, aby štátne orgány
vôbec konali, resp. postupovali v súlade so zákonom, - hlavne tieto skutočnosti (ale
v konečnom dôsledku celé 26 ročné nespravodlivé konanie) nám spôsobili okrem straty
času spojenej s fyzickou a psychickou námahou aj značnú finančnú záťaž. ...
Spravodlivé finančné zadosťučinenie požadujeme aj ako nemajetkovú ujmu
za dlhodobé stresy a viacročnú právnu neistotu v dedičskom konaní, ktoré má pre nás
značný význam a ktoré je treba aj z pohľadu Európskeho dohovoru považovať za záležitosť
dôležitého významu, nakoľko ide o citlivú otázku a problém. Počas 26 ročného dedičského
konania sme nadobudli pocit, že vo veci samej sa rozhodnutiu nedočkáme ani my, čo nás
mimoriadne ponižuje a spôsobuje nám nemalé psychické útrapy. Stratili sme dôveru
v spravodlivosť, nestrannosť a odbornosť štátnych orgánov, ako aj nádej domôcť sa našich
práv na súde v dohľadnom čase.
... doterajšie prieťahy v konaní sa už nedajú napraviť, ani odstrániť. Jedine
primeraným finančným zadosťučinením je možné nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi
poškodeným záujmom a protiprávnym správaním. Primeranosť finančného zadosťučinenia
závisí predovšetkým od vážnosti protiprávneho správania, t. z. hlavne od dĺžky zbytočných
prieťahov v konaní, ale v tomto prípade evidentne žiadame zohľadniť aj význam dôležitosti
tejto dedičskej veci a súvisiacich okolností pre nás.
... spôsobené zbytočné prieťahy vznikli v takom konaní o dedičstve, v ktorom
pozostalý manžel poručiteľky žalobu o určenie neplatnosti závetu v prekluzívnej lehote
nepodal, resp, platnosť závetu poručiteľky jednostranným právnym úkonom uznal, čo je
v spise deklarované verejnou listinou. Následne štátny orgán nepokračoval v dedičskom
konaní podľa záväzného postupu, ktorý je v súlade s ustanoveniami príslušných paragrafov
procesnoprávnych predpisov, ale práve opak okresný súd rozhodnutím č. k. D 994/90-201,
Dnot 183/99 zo dňa 22. 05. 2000 nás nútil do bezvýsledného sporového konania, v ktorom
konaní ten istý okresný súd o otázke platnosti s konečnou platnosťou dodnes nerozhodol. Dá
sa povedať aj to, že šesťročné sporové konanie o neplatnosť závetu bol vynútený (pozostalý
manžel v prekluzívnej lehote nepodal žalobu na určenie neplatnosti závetu poručiteľky,
následne platnosť tohto závetu zápisnične aj uznal) tým Okresným súdom Košice-okolie,
ktorý súd následne v pokračovaní dedičského konania dodnes nerozhodol ani len
o podmienkach dedičského práva. ...
Hore uvedenými odôvodňujeme opodstatnenosť našej žiadosti o primerané finančné
zadosťučinenie, ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej v našej sťažnosti zo dňa
06. 12. 2009. Zároveň uplatňujeme si aj trovy právneho zastúpenia vo výške, ktorú
dodatočne vyčíslime.»
Na výzvu ústavného súdu doručili sťažovatelia 12. septembra 2011 ďalšie
stanovisko, v ktorom doplnili svoje vyjadrenie z 22. augusta 2011 a poukázali na relevantné
skutočnosti, ktoré súvisia podľa ich názoru s rozhodnutím ústavného súdu, z ktorého
ústavný súd uvádza:
„Vo vyjadrení okresného súdu je uvedené, že dňa 01. 11. 1985 bolo zistené, že
pozostalý manžel žalobu proti závetným dedičom ohľadne určenia neplatnosti závetu
v prekluzívnej lehote nepodal. Z vyjadrenia je zrejmé aj to, že štátny orgán nepokračoval
v konaní procesnoprávne záväzným postupom, t. j. následne nerozhodol o otázke platnosti
závetu poručiteľky. Navyše nesprávnou činnosťou pristúpil k súpisu majetku poručiteľky bez
toho, aby predtým vyporiadal spoločný majetok manželov. Na nasledujúcom pojednávaní
štátny orgán jeho ďalšou nesprávnou činnosťou prerušil dedičské konanie a uznesením nás
odkázal, aby sme podali žalobu na súde proti pozostalému manželovi ohľadne dokázania tej
skutočnosti, že poručiteľka v čase svojej smrti vlastnila aj iné zlaté veci. Aj z konečných
výsledkov týchto nesprávnych činností štátneho notárstva je zrejmé, že zo strany štátneho
orgánu boli spôsobené len zbytočné prieťahy.
Naše odvolanie zo dňa 30. 01. 1986 proti rozhodnutiu Štátneho notárstva v T. č. k. D
869/85-31 zo dňa 25. 11. 1985 štátny orgán až po štyroch rokoch predložil krajskému súdu
na rozhodnutie. ...
O našom návrhu na vylúčenie Štátneho notárstva v T., ktorý sme podali spolu s
našim hore uvedeným odvolaním, krajský súd rozhodnúť ani po štyroch rokoch nemohol,
nakoľko štátne notárstvo aj po štyroch rokoch opakovane predkladalo spis krajskému súdu
bez toho, aby zabezpečilo vyjadrenie vlastných notárov k vznesenej námietke
predpojatosti. ...
Z vyjadrenia okresného súdu ďalej vyplýva, že po prikázaní prejednania dedičskej
veci Štátnemu notárstvu Košice - vidiek uznesením D 994/90 zo dňa 30. 07. 1990 ani tento
štátny orgán nepokračoval v konaní procesnoprávne záväzným postupom, t. j. naďalej
nerozhodol o otázke platnosti závetu poručiteľky, ale nesprávnou činnosťou pokračoval
v súpise majetku poručiteľky bez predchádzajúceho vyporiadania spoločného majetku
manželov. ...
Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé aj to, že to bol práve okresný súd, ktorý v
roku 1993 po procesnom úkone, keď prevzal rozhodovaciu právomoc v dedičskej veci po
poručiteľke... nerozhodol o otázke platnosti závetu, resp, po zmene zákona nerozhodol
o podmienkach dedičského práva. Z vyjadrenia vyplýva aj to, že okresný súd ani právnych
nástupcov pozostalého manžela poručiteľky neodkázal na podanie žaloby o určenie
neplatnosti závetu. ...
Z vyjadrenia okresného súdu ďalej vyplýva, že po procesnom úkone právnych
nástupcov pozostalého manžela poručiteľky, ktorým ich právny zástupca dňa 08. 06. 1994
žiadal, aby vec bola prikázaná Okresnému súdu v Trebišove z dôvodu vhodnosti, štátnym
orgánom v konaní boli spôsobené ďalšie zbytočné prieťahy. Z vyjadrenia je zrejmé, že až
dňa 10. 05. 1995 bol vykonaný referát na predloženie spisu na rozhodnutie o návrhu
na delegáciu. Je zrejmé aj to, že Okresný súd Košice - vidiek procesnoprávne vadným
postupom požiadal Najvyšší súd SR, aby ten rozhodol o procesnom návrhu účastníkov.
Z vyjadrenia vyplýva, že okresný súd až dňa 17. 11. 1995 predložil spis vo veci príslušnému
krajskému súdu na rozhodnutie o delegácii. Z vyjadrenia vyplýva, že krajský súd vec vrátil
okresnému súdu, nakoľko tá bola predčasne predložená na rozhodnutie. ...
Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že po procesnom úkone právnych nástupcov
pozostalého manžela poručiteľky JUDr. D. T. a Ing. Z. S., keď dňa 21. 07. 1999 žiadali, aby
boli pribratí do dedičského konania po poručiteľke, následne okresný súd dňa 22. 05. 2000
vydal uznesenie, ktorým odkázal aj vyššie uvedených účastníkov na podanie žaloby o
určenie neplatnosti závetu, bez toho, aby tí namietali jeho platnosť. Túto činnosť v konaní
spravodlivo je treba považovať, za takú nesprávnu činnosť štátneho orgánu, s ktorou boli
spôsobené významné zbytočné prieťahy.
Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé aj to, že žaloba v prekluzívnej lehote opäť
nebola podaná. Okresný súd sám uvádza, že uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.
06. 2000, a taktiež, že z úradného záznamu zo dňa 07. 08. 2008 a z prípisu zo dňa 31. 08.
2008 bolo zistené, že žaloba o neplatnosť závetu dedičmi podaná nebola. ... Z vyjadrenia
okresného súdu (viď 4. ods. 13. str.) a zo spisu však vyplýva, že spomínané uznesenie
Okresného súdu Košice-okolie č. k. D 994/90-201, Dnot 183/99 z 22. 05. 2000 nadobudlo
právoplatnosť až 26. 01. 2009, nakoľko uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.
10CoD/9/2006-257 zo dňa 03. 08. 2006, ktorým krajský súd rozhodol o našom odvolaní
proti rozhodnutiu o odkázaní právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky
na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu okresný súd doručil dedičovi zo závetu Ing.
P. B. až 22. 01. 2009, a ten obdržal dňa 26. 01. 2009. Z hore uvedeného vyplýva nielen to,
že neskorým doručením relevantného uznesenia krajského súdu dedičovi zo závetu v
konaním boli spôsobené ďalšie významné zbytočné prieťahy, ale je zrejmé aj to, že
právnymi nástupcami pozostalého manžela poručiteľky žaloba o určenie neplatnosti závetu
bola podaná predčasne, pred právoplatnosťou vyššie uvedeného uznesenia okresného súdu.
Z toho vyplýva aj to, že konanie vo veci určenia neplatnosti závetu poručiteľky, ktorá
prebieha do dnešného dňa na Okresnom súde Košice okolie pod sp. zn. 15 C 5/00, nesúvisí
s konaním o dedičstve, ale sa jedná o samostatné konanie, v ktorom žalobcovia mali
preukázať ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení. ...
Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé, že ani po našom procesnom úkone, keď sme
dňa 20. 02. 2006 upozornili štátny orgán, že nám nebolo doručené hore uvedené uznesenie
č. k. D 994/90-201, Dnot 183/99 zo dňa 22. 05. 2000, okresný súd nepokračoval v konaní
procesnoprávne správnym postupom a relevantné uznesenie nám naďalej nedoručil, resp.
doručil so značným meškaním (viď vyššie). ...
Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé aj to, že štátny orgán nereagoval na naše
procesné návrhy a žiadosti zo dňa 27. 02. 2006 a 05. 05. 2006 a k odstráneniu namietaných
procesných vád v konaní naďalej nedošlo. ...
Z vyjadrenia je zrejmé aj to, že po podaní nášho odvolania zo dňa 02. 06. 2006 proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa č. k. D/994/1990-211 zo dňa 02. 06. 2006 o zamietnutí
nášho návrhu na neodkladne opatrenia okresný súd naše odvolanie predčasne predložil
krajskému súdu na rozhodnutie, nakoľko zanedbal zistiť úplný okruh právnych nástupcov
pozostalého manžela poručiteľky. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uznesením č. k.
10CoD/7/2006-255 zo dňa 03. 08. 2006 vec vrátil súdu prvého stupňa. Vo vyjadrení nie je
uvedené, že okresný súd uvedené uznesenie následnou nesprávnou činnosťou dňa 14. 09.
2006 doručil advokátovi JUDr. D. S., ktorý v dedičskom konaní Ing. P. B. nezastupoval.
Následkom tejto nesprávnej činnosti je to, že hore uvedené uznesenie dedičovi zo závetu
Ing. P. B. dodnes nie je doručené. ...
... po procesnom úkone krajského súdu, keď ten uznesením č. k. 10 CoD/9/2006-257
zo dňa 03.08.2006 rozhodol o našom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu č. k.
D 994/90-201, Dnot 183/99 zo dňa 22. 05. 2000 okresný súd... rozhodnutie odvolacieho
súdu v lehote nám nedoručil, resp. doručil až v roku 2009 (viď vyššie). ...
Z vyjadrenia nie je zrejmé, že náš ďalší procesný úkon v konaní sme plnili v lehote,
keď sme dňa 07.03.2007 predložili súdu rovnopisy žiadaných podaní. Vo vyjadrení je
datovanie výzvy krajského súdu uvedené s preklepom na deň 16. 02. 2006 (namiesto
skutočného dátumu 16. 02. 2007), pričom výzvu sme obdržali dňa 22. 02. 2007.
Z vyjadrenia je zrejmé, že súdny komisár až dňa 19. 10. 2007 požiadal Slovenskú
sporiteľňu, a. s., Bratislava a Krajský dopravný inšpektorát, Košice o zaslanie výpisu z účtu
(vkladných knižiek na meno poručiteľky) a o oznámenie, či poručiteľka v čase jej smrti bola
evidovaná ako držiteľka motorového vozidla. ...
Sudcovská lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu pozostalému
manželovi dedičovi zo zákona uplynula v roku 1985. Túto lehotu nemožno predĺžiť.
Po márnom uplynuti lehoty právny záujem na určenie sporného práva v rámci
samostatného konania dedičom zo zákona zanikol. Pozostalý manžel poručiteľky v roku
1985 prestal byť účastníkom konania z titulu dediča a jeho postavenie v zmysle zákona už
nemôže byť obnovené. Eventuálni právni nástupcovia pozostalého manžela takisto nemôžu
byť účastníkmi konania z titulu dedenia po poručiteľke. Výsledky doterajšieho konania sú
záväzné. Úkony pozostalého manžela poručiteľky v dedičskom konaní sú účinné aj proti
jeho právnym nástupcom. Právo dovolať sa neplatnosti závetu neprechádzalo
na eventuálnych právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky, nakoľko s týmto
právom pozostalý manžel poručiteľky v čase jeho smrti už nedisponoval. Navyše eventuálni
právni nástupcovia pozostalého manžela poručiteľky v roku 2000 žalobu o určenie
neplatnosti závetu v sudcovskej lehote tiež nepodali. Už aj z toho dôvodu prestali byť
účastníkom konania z titulu dediča. Relevantným faktom je, že poručiteľka v závete
disponovala s celým jej majetkom, a zo závetných dedičov, nikto platne neodmietol
dedičstvo. Nakoniec treba uviesť, že počas dedičského konania štátny orgán nikdy
spoľahlivo nezistil úplný okruh dedičov, a preto pri podaní nášho dovolania sme sa ani mi
nemohli správne orientovať na základe zistenia okresného súdu v tom smere. ...
Vo vyjadrení okresného súdu ďalej je uvedené, že po podaná nášho dovolania zo dňa
24. 01. 2008 proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 10CoD/9/2006-257 zo dňa
3. 08. 2006 Najvyšší súd SR vrátil dovolanie prvostupňovému súdu na doplnenie za účelom
zistenia, komu v skutočnosti bolo doručené hore uvedené uznesenie krajského súdu.
Vo vyjadrení je uvedené, že okresný súd dvakrát vykonal rozsiahle šetrenie prostredníctvom
slovenskej pošty.
Vo vyjadrení nie je uvedené, ale zo spisu vyplýva, že celý problém okolo doručenia
uznesenia bol vyvolaný tým, že okresný súd uvedené uznesenie opomenul doručiť dedičovi
zo závetu Ing. P. B. Zo spisu vyplýva aj to, že... dňa 14. 09. 2006 doručil advokátovi JUDr.
D. S., ktorý v dedičskom konaní Ing. P. B. nezastupoval. Ďalej zo spisu vyplýva, že okresný
súd dedičovi zo závetu RNDr. J. B. uznesenie nedoručil na adresu jeho trvalého bydliska a
nedoručil ani na adresu jeho prechodného pobytu v Českej republike (napriek tomu, že
okresný súd podaním zo dňa 14. 03. 2006 bol výslovne upozornený na dlhodobý pobyt
RNDr. J. B. v zahraničí a na zmenu jeho adresy), ale doručil na adresu trvalého bydliska
jeho brata. ...
Vo vyjadrení okresného súdu je uvedené, že dňa 20. 01. 2009 najvyšší súd aj
druhýkrát vrátil spis prvostupňovému súdu nakoľko uznesenie krajského súdu nenadobudlo
právoplatnosť a preto je potrebné odstrániť procesné nedostatky v doručovaní uvedeného
uznesenia. Dňa 30. 01. 2009 okresnému súdu napokon sa podarilo procesnoprávne
správnym spôsobom postúpiť spis Najvyššiemu súdu SR. ...
Nakoľko predseda okresného súdu v jeho vyjadrení uviedol aj také skutočnosti, ktoré
sa nezakladajú na pravde, preto považujeme za potrebné tie najvýznamnejšie na záver
jednoznačne namietať:
... je uvedené, že uznesenie Okresného súdu Košice-okolie č. k. D 994/90-201 zo dňa
22. 05. 2000 nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 06. 2000.
V skutočnosti uvedené uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa
26. 01. 2009, keď uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 CoD/9/2006-257 zo dňa
03. 08. 2006 (ktorým krajský súd rozhodol o našom odvolaní proti rozhodnutiu o odkázaní
právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky na podanie žaloby o určenie
neplatnosti závetu) obdržal Ing. P. B., ako posledný z dedičov zo závetu.
... je uvedené, že rozsudok Okresného súdu Košice - okolie č. k. 15C 5/00-116 zo dňa
20. 04. 2004 nadobudol právoplatnosť dňa 12. 12. 2005 okrem výroku o trovách konania.
V skutočnosti uvedený rozsudok okresného súdu dodnes nenadobudol právoplatnosť
nakoľko rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoD 45/05-244 zo dňa 24. 10. 2005
(ktorým odvolací súd v sporovom konaní o určenie neplatnosti závetu poručiteľky potvrdil
hore uvedené rozhodnutie okresného súdu vo veci samej) účastníkovi sporového konania
RNDr. J. B. do dnešného dňa nedoručil.
... okresný súd na uvedených relevantných rozhodnutiach vyznačil doložky
právoplatnosti s chybnými dátumami. Skutkové zistenia o dátumoch právoplatnosti
uvedených rozhodnutí sú jednoznačne svojvoľné, a svojvoľný je aj ďalší postup v konaní, pri
ktorom postupe okresný súd pri všetkých jeho procesných rozhodnutiach v dedičskom
konaní po poručiteľke vychádza z týchto svojvoľne zistených chybných dátumov. Uvedené
svojvoľné činnosti aplikácie chybných dátumov právoplatnosti relevantných rozhodnutí
v dedičskom konaní nesmerujú k odstráneniu našej právnej neistoty, a zároveň je s nimi
porušené naše základné právo na prerokovania našej veci bez zbytočných prieťahov.“
Sťažovatelia súčasne oznámili, že trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. V nadväznosti na uvedené ústavný súd v súlade s § 30 ods. 1 zákona
o ústavnom súde nariadil ústne pojednávanie na 20. október 2011.
Na ústnom pojednávaní 20. októbra 2011 sa zúčastnili sťažovatelia. Ich právny
zástupca v konaní pred ústavným súdom svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu kolízie jeho
účasti s účasťou na inom pojednávaní. Zástupca okresného súdu sa na nariadenom
pojednávaní nezúčastnil.
Na pojednávaní neodzneli žiadne skutočnosti, ktoré by neboli obsahom spisu.
Po prijatí sťažnosti sťažovatelia rozšírili svoju sťažnosť podaním doručeným 1. júla
2011 o Štátne notárstvo T., ktoré sa malo podľa ich vyjadrenia dopustiť zbytočných
prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. D 869/1985, a v nadväznosti na túto skutočnosť
žiadali, aby ústavný súd rozhodol o porušení ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Štátneho notárstva T. a žiadali
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume po 38 300 €.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri
predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku
uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené ustanovenie zákona o ústavnom súde vylučuje
možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť či rozširovať, resp. dopĺňať
v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane
vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre
(pozri napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08,
IV. ÚS 305/09). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je
konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“
označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci
samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh
na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho
prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie
konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej
(meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v tomto štádiu konania
(po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) rozšírenie sťažnosti nie je prípustné, a preto o nej
rozhodoval len v rozsahu, v ktorom prijal vec na ďalšie konanie uznesením č. k.
IV. ÚS 270/2011-90 z 23. júna 2011.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby ich záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
V súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd rozhodoval vo veci
sťažovateľov len v rozsahu prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 234/09)
a na rozšírenie sťažnosti doručenej mu 1. júla 2011 pri svojom rozhodovaní neprihliadal.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie v dedičskej veci, ktoré nie je
právoplatne skončené ani po 26 rokoch od jeho začatia. Po právnej stránke konanie v zásade
nie je právne zložité. Vykazuje však značnú skutkovú zložitosť vzhľadom na počet
účastníkov dedičského konania a zmenu okruhu dedičov v dôsledku úmrtia niektorých
dedičov, na potrebu rozhodovať o súvisiacich otázkach v ďalších konaniach, ako aj vykonať
preklady dôkazov z maďarského jazyka i znalecké dokazovanie, rozhodovať o vznesených
námietkach predpojatosti. Napriek uvedeným skutočnostiam nemožno doterajšiu dĺžku
namietaného konania v trvaní 26 rokov ospravedlniť jej skutkovou zložitosťou.
2. Správanie sťažovateľov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu nimi označených
práv.
Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. D 869/85, D 994/90 ústavný súd zistil, že aj
sťažovatelia prispeli čiastočne k doterajšej dĺžke konania, a to svojimi opakovanými
podaniami vo veci, návrhmi na neodkladné opatrenia a následným využívaním procesných
prostriedkov, ktoré sťažovatelia boli síce oprávnení využívať, ale o ktorých však bolo
potrebné rozhodovať, čo podľa názoru ústavného súdu malo vplyv na predĺženie konania,
a tým aj na doterajšiu dĺžku konania. Napriek tomu procesná aktivita sťažovateľov nemôže
ospravedlniť nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu a už vôbec nie
skutočnosť, že okresný súd vo veci právoplatne nerozhodol ani po uplynutí 26 rokov od
začatia konania.
3. Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu v označenom konaní.
Dedičské konanie t. č. vedené na okresnom súde pod sp. zn. D 869/85, D 994/90 začalo
v roku 1985. Celé konanie je síce poznačené skutkovou zložitosťou veci, ktorá však podľa
názoru ústavného súdu nemala vplyv na vykazované obdobia nečinnosti okresného súdu
(4. júna 1993 – 8. júna 1994, 1. apríla 1997 – 23. mája 1998, od 21. mája 2000 –
12. decembra 2005), keďže okresný súd bez ospravedlniteľného dôvodu v týchto obdobiach
vo veci nekonal. Doterajšiu dĺžku konania ovplyvnilo najmä časovo neprimerané
a neefektívne rozhodovanie o procesných návrhoch sťažovateľov – rozhodovanie
o delegácii veci, rozhodovanie o návrhu v súvislosti s pravosťou závetu a o dedičskom
práve, keď sa vo veci rozhodovalo až v dovolacom konaní, problémy s doručovaním
uznesenia č. k. 9 CoD 17/07-295 z 20. apríla 2007.
Ústavný súd napriek zohľadneniu skutkovej zložitosti veci, určitého podielu
sťažovateľov na doterajšej dĺžke dedičského konania a v nadväznosti na to aj na neefektívny
postup okresného súdu nemôže akceptovať doterajšiu dĺžku konania, ktorú považuje
za neprimeranú. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že všeobecný súd
vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila fyzická alebo
právnická osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie
procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových
opatrení v zmysle § 53 OSP). Ústavný súd nemôže akceptovať skutočnosť, že takmer po 26
rokoch od začatia konania nie je ustálený, resp. je sporný okruh oprávnených dedičov
v dedičskom konaní, a nie je vykonaný relevantný súpis najmä hmotného majetku
patriaceho do dedičstva. Ústavný súd napokon hodnotiac postup okresného súdu v súlade
so svojou predchádzajúcou judikatúrou (napr. IV. ÚS 173/05) konštatuje, že
z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby napadnuté dedičské konanie nebolo
právoplatne skončené ani po viac ako 26 rokoch od jeho začatia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším neefektívnym
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99 a aj
opakovanou nečinnosťou došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právo sťažovateľov na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu porušené boli, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa v napadnutom konaní nachádzajú
sťažovatelia v procesnom postavení žalovaných.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému
v sume 36 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že stav
právnej neistoty, v ktorom sa nachádzajú, trvá už 26 rokov.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
D 994/90, Dnot 183/99 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj
skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu ani takmer po 26
rokoch právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 12 000 € každému
zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom
JUDr. D. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej služby
v sume 567,46 € (jeden urobený v roku 2009 a jeden urobený v roku 2011). Úhradu trov
konania priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby v sume požadovanej právnym
zástupcom sťažovateľov, keďže neprevyšuje sumu ustanovenú vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Priznanú úhradu trov
konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto
nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011