Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 467/2011
PDF · 222.4 KB
No categories available
II. ÚS 467/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.
J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 213/2010
zo 17. augusta 2010 a sp. zn. 14 CoE 196/2011 z 5. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 213/2010 zo 17. augusta 2010 a sp. zn. 14
CoE 196/2011 z 5. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 19. apríla 2004 poskytla sťažovateľka fyzickej
osobe (dlžníkovi) úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník
povinný vrátiť v 4 dvojtýždňových splátkach v sume 125,47 € dvojtýždenne od 3. mája
2004. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,
dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným.
Dňa 12. septembra 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica, podpísaná
určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.
Dňa 16. novembra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.
Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej
len „okresný súd“) 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora,
ktorému bolo poverenie na výkon exekúcie udelené 13. decembra 2004.
Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende
z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy
k vyjadreniu sa účastníkov k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania
uznesením sp. zn. 11 Er 2994/2004 zo17. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
O návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 17. marca 2010 odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE 213/2010 zo 17. augusta 2010 tak, že
potvrdil uznesenie okresného súdu zo 17. februára 2010.
Okresný súd následne uznesením z 20. januára 2011 exekučné konanie zastavil.
Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu 22. februára 2011 odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE 196/2011 z 5. mája 2011 tak, že uznesenie
okresného súdu z 20. januára 2011 ako vecne a právne správne potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)
a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania
o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto
konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne na
zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú, ani jej zastavenie ani nové skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie, t. j. či
v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na vyhlásenie
neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné
podmienky pre výkon tejto exekúcie alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu
exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t.j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní a zákonnej úprave, ktorá neposkytuje oprávnenie súdu
zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje
protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne konania na zastavenie exekúcie,
vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného
podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného
titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní
súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal
možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie exekúciu
zastaviť... Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne...
Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok. ...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. ...
Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy
súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria
možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho
vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa
však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné
považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky
v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu
súkromno-právnej povahy.
Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie
majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok
nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať
spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti
s požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný sledovanému
cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu.
V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný
cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa,
sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je
opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na
uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho
vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými
predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon
sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania
nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie
vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v
rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu“ uzneseniami krajského súdu sp. zn. 14 CoE 213/2010 zo 17. augusta 2010
a sp. zn. 14 CoE 196/2011 z 5. mája 2011, zruší predmetné uznesenia krajského súdu, vec
vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 CoE 54/2011-35 z 2. júna
2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý
proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania
bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj
k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke
upreté právo na vrátenie majetku od povinného.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).
1. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko
k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať
v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu
(notárskej zápisnice).
Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
správne v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa
názoru krajského súdu napadnuté uznesenie okresného súdu sú založené na správnom
právnom posúdení veci a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne potvrdil.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka a jej dlžník
uzavreli zmluvu o úvere, ktorej súčasťou je aj splnomocnenie, ktorým dlžník dal advokátovi
Mgr. T. K. okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.
j. aby v jeho mene uznal záväzok dlžníka vyplývajúci z úveru. V čase uzavretia úverovej
zmluvy nemala sťažovateľka žiadny právny dôvod trvať na tom, aby dlžník dal plnú moc
splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému sťažovateľkou na právny úkon, ktorý v
budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť, a to ešte k tomu len so súhlasom
dlžníka (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou, a preto je
neplatná. Dlžník teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím zastupovaním, na základe
čoho notárske zmluvy č. N 2532/2004, NZ 69493/2004 z 12. septembra 2004 nie sú
exekučným titulom.
Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57
ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastaviť, avšak
predpokladom je vydanie rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie.
Keďže okresný súd musí skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania,
a nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to či už na návrh účastníka
alebo bez neho, pretože jedine spôsobilý exekučný titul je podmienkou na pokračovanie
v exekučnom konaní, rozhodol okresný súd správne, keď pre nedostatok spôsobilosti
exekučného titulu, ktorý je neodstrániteľnou podmienkou na výkon, vyhlásil exekúciu za
neprípustnú. Je totiž neprípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až
v budúcnosti.
Na základe uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil s právnym názorom
okresného súdu a potvrdil jeho rozhodnutie o sťažovateľkou napadnutom vyhlásení
exekúcie za neprípustnú.
2. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko aj
k ďalšiemu zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom,
či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu o zastavení exekúcie má právomoc takéto rozhodnutie prvostupňového súdu
potvrdiť.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutými
uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania ako
vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.
Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP. Podľa názoru krajského súdu napadnuté uznesenie
okresného súdu je založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré ako
vecne správne potvrdil.
Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia
o neprípustnosti exekúcie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 51/2004 z 29. septembra 2005).
Z odôvodnenia krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení
exekúcií za neprípustné podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nadobudli
právoplatnosť, z logického výkladu dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že okresný súd
postupoval v súlade so zákonom, keď exekúcie zastavil.
Na základe uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil s právnym názorom
okresného súdu a potvrdil jeho rozhodnutie o sťažovateľkou napadnutom zastavení
exekúcie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že
z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by
signalizovali, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.
1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným
spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej
judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnenej v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011