Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 497/2011
PDF · 198.81 KB
No categories available
II. ÚS 497/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.
J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 153/2011
z 19. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 153/2011 z 19. mája 2011
(ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 5. septembra 2003 sťažovateľka poskytla
dlžníčke D. B. úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka
povinná splatiť v siedmich dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo
účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere dohodnuté, že splnomocnený
zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, dostala sa do
omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným. Následne bola 3. apríla
2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený
zástupca dlžníka.
Sťažovateľka podala 14. júla 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) 12. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 11. júna
2007 sťažovateľka podala návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené
poverenie. O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením zo 16. júla 2007 tak, že zmenu
súdneho exekútora pripustil. Následne okresný súd uznesením č. k. 3 Er 1071/2004-39
z 27. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 13 CoE 153/2011 z 19. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne
a právne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu bolo porušené jej
právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vyplývajúce
z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle
účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov
najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v namietanom uznesení krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na
ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod
dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ uznesením
krajského súdu sp. zn. 13 CoE 153/2011 z 19. mája 2011, zruší namietané uznesenie a vráti
vec krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu namietaným uznesením, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Podľa názoru sťažovateľky namietaným
uznesením došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý proces tým, že krajský
súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa
sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté
právo na vrátenie majetku od povinného.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).
Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 1071/2004-39 z 27. decembra 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), keď dospel k záveru „o absolútnej neplatnosti dohody
o plnomocenstve uzavretej medzi povinným a JUDr. T. K. v predmetnej zmluve o úvere,
v dôsledku ktorej notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie predmetné exekučné
konanie, nie je spôsobilým exekučným titulom“.
Krajský súd namietaným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
3 Er 1071/2004-39 z 27. decembra 2010 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2
Občianskeho súdneho poriadku, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
«Oprávnená a povinná uzavreli dňa 05. 09. 2003 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 7-8
spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinná
dala advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“.
V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,
aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na
právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu
len so súhlasom povinného (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je nepriateľnou
podmienkou a preto je neplatná (§ 52 a § 53 OZ). Povinná teda platne nesplnomocnila
Mgr. T. K. svojím zastupovaním.
Notárska zápisnica NZ/28976/2004 zo dňa 03. 04 2004 (číslo listu 4-5 spisu) nie je
exekučným titulom ale aj preto, že o jej spísanie za povinnú nepožiadal notára advokát
Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr.
B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedene v úverovej zmluve, spomenutý
ako možná ďalšia osoba, ktorá môže advokáta zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo
132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta
môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient advokáta môže zastúpiť len
pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní
zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom informovať, či za advokáta môže konať
aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta.
V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval správne aj preto, že substitučné
plnomocenstvo nebolo udelené v konkrétnej veci konkrétneho klienta, ale ako tzv.
univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte pred „udelením“ plnomocenstva
klientom advokátovi (už dňa 02.01.2003). „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je
neplatné.
...
Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal
exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z.z. a nezistil rozpor
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto nie je
prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky
exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58
ods. 1 uvedeného zákona).»
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.
Ústavný súd preto konštatuje, že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,
pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je
kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd
ako súd odvolací teda namietaným rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu
sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo
vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou
formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že
z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že ním došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
namietaným uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011