Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 499/2011
PDF · 200.8 KB
No categories available
II. ÚS 499/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.
J. H., B., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 2629/2011
a sp. zn. Rvp 2631/2011 vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.
13 CoE 76/2011-31 z 30. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.
14 CoE 27/2011-34 z 8. júna 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod. sp. zn. Rvp 2629/2011 a sp. zn.
Rvp 2631/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
2629/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. októbra 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE 76/2011-31 z 30. júna 2011 a uznesením
krajského súdu č. k. 14 CoE 27/2011-34 z 8. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 20. januára 2004 sťažovateľka poskytla
dlžníkovi T. K. (sp. zn. Rvp 2629/2011) úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími
poplatkami bol dlžník povinný splatiť v štyroch dvojtýždňových splátkach. Na základe
zmluvy o úvere uzavretej 29. apríla 2003 sťažovateľka poskytla dlžníčke M. P. (sp. zn.
Rvp 2631/2011) úver v sume 265,55 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka
povinná splatiť v trinástich dvojtýždňových splátkach.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe
idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným.
Následne boli 18. júla 2003 v oboch prípadoch notárom spísané notárske zápisnice, ktoré
podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníkov.
1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi T. K. podala 16. septembra 2004 návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 15. októbra 2004 začal nútený výkon
rozhodnutia. Dňa 18. novembra 2010 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora,
ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením č. k. 12 Er 155/2004-20
zo 7. februára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol
návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 76/2011-31
z 30. júna 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke M. P. podala 11. októbra 2003 návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 21. novembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. novembra 2010
sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný
súd uznesením č. k. 11 Er 162/2003-21 zo 7. februára 2011 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 27/2011-34 z 8. júna 2011 tak, že
rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené
jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle
účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov
najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon
práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného
konania pod dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2629/2011 a sp. zn. Rvp 2631/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť,
ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností
na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu namietanými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia
prvostupňového okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení. Podľa
názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť.
Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako
oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).
Krajský súd namietanými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu č. k.
12 Er 155/2004-20 zo 7. februára 2011 a č. k. 11 Er 162/2003-21 zo 7. februára 2011
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení ako vecne správne, pričom
v odôvodnení svojich rozhodnutí v podstatnom uviedol:
Z odôvodnení napadnutých uznesení vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa
v nich stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,
pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je
kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd
ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranu právu
sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli
vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou
formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich
odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej
najvyšším súdom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,
pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie
nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.
Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného okresného
súdu, ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na
príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich
na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na
ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011