Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 495/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.

J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. apríla

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2011 (ďalej aj

„namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 15. apríla 2004 sťažovateľka poskytla dlžníkovi

J. S. úver v sume 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný splatiť

v desiatich mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného

vzťahu priamo v zmluve o úvere dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite

v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,

ktorý sa stal okamžite splatným. Následne bola 16. októbra 2004 notárom spísaná notárska

zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Sťažovateľka podala 3. februára 2005 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“) 17. februára 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. novembra

2010 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené poverenie.

Súdny exekútor podaním zo 6. decembra 2010 podal podnet na zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením č. k. -12 z 29. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd

nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 28. apríla 2011 tak, že rozhodnutie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu bolo porušené jej

právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vyplývajúce

z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie za

neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor

účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie

a jej zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie... opätovne preskúmal

exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal

dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, tj. vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť

exekúciu. ...

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v namietanom uznesení krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať majetok

zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na

ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený

zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod

dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2011, zruší namietané uznesenie a vráti

vec krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu namietaným uznesením, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Podľa názoru sťažovateľky namietaným

uznesením došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý proces tým, že krajský

súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa

sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté

právo na vrátenie majetku od povinného.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

Krajský súd namietaným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-12 z 29. decembra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení

ako vecne správne, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého notárska

zápisnica, na podklade ktorej bola exekúcia vedená, je materiálne nevykonateľná, pretože

bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Prioritne krajský súd zdôrazňuje, že poverenie súdneho exekútora vykonaním

exekúcie nie je súdnym rozhodnutím. Nadväzne predmetný úkon súdu nie je spôsobilý

vyvolať účinky právoplatného rozhodnutia o konkrétnej otázke (veci) a vytvoriť do budúcna

prekážku veci rozhodnutej. Možno síce súhlasiť s odvolateľom, že súlad exekučného titulu –

notárskej zápisnice – so zákonom mal exekučný súd náležite skúmať už v štádiu vydania

poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), predmetná

nedôslednosť však nebráni neskoršiemu posúdeniu prípustnosti exekúcie. Naopak, z § 58

ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu v ktoromkoľvek štádiu

exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať, či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57

ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Taktiež skutočnosť, že plnomocenstvo Mgr. K. posudzoval

aj notár pri spísaní exekučného titulu, nijako nelimituje exekučný súd v rozsahu jeho

prieskumu.

Okresný súd neprekročil svoju právomoc, keď posudzoval súvislosti udelenia

plnomocenstva povinným pre Mgr. K. Jedným zo základných predpokladov materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného s obsahom

tejto zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Ak uvedené vykonala osoba odlišná od povinného, je

nutné dôsledne sa zaoberať existenciou riadneho plnomocenstva zo strany povinného pre

túto osobu. Samotný odvolateľ pritom súhlasí s oprávnením exekučného súdu skúmať

formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.

Krajský súd považoval za vecne správny záver okresného súdu o neakceptovateľnej

kolízii záujmov Mgr. K. pri zastupovaní povinného v procese spísania notárskej

zápisnice/exekučného titulu. V súdenej veci je nepochybné, že pri spísaní zápisnice, resp.

v štádiu bezprostredne pred prikročením k tomuto úkonu, Mgr. K. bol v kontakte výlučne

s oprávneným, ktorý uhradil menovanému aj trovy právneho zastúpenia za daný úkon. Stav,

kedy zástupca koná v mene povinného, ale pri úkone komunikuje výhradne s oprávneným,

pričom tento mu uhradí i súvisiace výdavky, nie je prípustné posúdiť inak, ako kolíziu na

strane zástupcu, ktorá vo svojom dôsledku vylučuje platnosť takéhoto právneho úkonu. Na

uvedenom závere nič nemení fakt, že na dotknutom spôsobe „zastupovania“ sa dohodli –

v rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru (bod 06) veriteľ (oprávnený) a dlžník

(povinný). Týmto dojednaním sa jednak obchádzajú kogentné ustanovenia, týkajúce sa

zákazu zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy navzájom kolidujú (§ 22 ods. 2 Obč. zák.

v spojení s a o advokácii) a jednak sa

dlžník v podstate vopred vzdáva svojich práv.

Nadväzne krajský súd, zhodne so súdom I. stupňa, nepovažuje notársku zápisnicu

z 16.10.2004 za exekučný titul súladný so zákonom, keďže v mene povinného konal niekto,

kto takéto oprávnenie (vzhľadom na rozoberanú kolíziu) nemal. Predmetný fakt predstavuje

skutočnosť/dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Predmetný záver činí

neopodstatneným aj ďalší odvolací dôvod oprávneného. Pokiaľ je plnomocenstvo

neplatným úkonom, nemá žiaden vplyv na prejednávaný prípad, že povinný toto

plnomocenstvo nikdy nevypovedal. Inými slovami, nemožno vypovedať niečo, čo je

neplatné, a teda nespôsobuje predpokladané právne účinky.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že vzhľadom na dátum vzniku hmotnoprávneho

vzťahu medzi účastníkmi – 27.3.2003 – nie je možná priama aplikácia ustanovení § 52

a nasl. Obč. zák. Uvedené však neznamená, že otázky ochrany spotrebiteľa nie sú pri

posúdení daného vzťahu významné. Jednak i v dotknutom období existovala vnútroštátna

právna úprava predmetných – spotrebiteľských – právnych vzťahov ()

a jednak povinnosť ochrany spotrebiteľa vyplývala pre Slovenskú republiku (aj

v prístupovom procese) z noriem komunitárneho práva.»

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa

v ňom stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,

že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.

Ústavný súd preto konštatuje, že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,

pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je

kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd

ako súd odvolací teda namietaným rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu

sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo

vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou

formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že

z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že ním došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

namietaným uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011