Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 496/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou, spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-64 z 27. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -64 z 27. júna 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere

uzavretej 24. marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla B. K. (ďalej len „dlžníčka“) úver

v sume 165,97 €. Z dôvodu, že dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, čím sa

dostala do omeškania so splácaním úveru a úver sa stal okamžite splatný.

Dňa 29. augusta 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica. Notárska zápisnica

bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 9. decembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.

Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Veľký Krtíš

(ďalej len „okresný súd“) 20. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia – exekúciu.

Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora,

ktorému bolo 20. februára 2006 udelené poverenie na výkon exekúcie.

Okresný súd uznesením zo 7. januára 2010 pripustil zmenu súdneho exekútora

a uznesením č. k. -49 zo 14. marca 2011 exekúciu zastavil.

Sťažovateľka podala 31. marca 2011 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Krajský súd uznesením z 27. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu

zo 14. marca 2011 ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej

právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vyplývajúce

z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na

zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle

účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov

najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na

vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové

dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ...

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutom uznesení krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať majetok

zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na

ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený

zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod

dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu namietanými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia

prvostupňového okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení. Podľa

názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť.

Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako

oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

Krajský súd namietaným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-49 zo 14. marca 2011 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení ako

vecne správne, pričom v odôvodnení svojich rozhodnutí v podstatnom uviedol:

«Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením

a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením

uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia a ako vecne

správne potvrdil.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia

prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie , sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov

a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový sud rozhodol, pričom nad rámec

odôvodnenia prvostupňovým súdom uvádza i ďalšie skutočnosti.

Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou

skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcností. Povinnému

bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu, neexistoval,

odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý výsledok

v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či

určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti

nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez

splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej

nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté

v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,

správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor

záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2

, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná

voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri

možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo

do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli

povinného pri zvolení si zástupcu, vôbec hovoriť. Už len všetky tieto skutočnosti,

konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím

súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného

plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších

právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa

nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného

plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného,

ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať.

Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného

titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania

exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, neobstojí. Povinnosťou

súdu je počas celého exekučného konania dohliadať na zákonnosť vedenia exekúcie, teda

prihliadať na to, či existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.

Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je exekučný titul vydaný

orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne

vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný titul

v každom štádiu vedenia exekúcie. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom

obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Pokiaľ

súd zistí formálne či materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený

nedostatok týkajúci sa plnej moci), majúci zo následok absolútnu neplatnosť exekučného

titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska

zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého záveru súdu vyplýva

následne povinnosť nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť...»

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa

v ňom stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a o jej zastavení podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého

exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre

ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,

že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,

pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je

kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd

ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu

sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo

vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou

formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že

z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že ním došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcie došlo

zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmluvy o úvere,

pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie

nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.

Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie príslušného okresného súdu,

ktorým bola exekúcia zastavená, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom

súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie

peňažnej sumy v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011