Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 496/2011
PDF · 196.49 KB
No categories available
II. ÚS 496/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou, spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14 CoE/224/2011-64 z 27. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 224/2011-64 z 27. júna 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere
uzavretej 24. marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla B. K. (ďalej len „dlžníčka“) úver
v sume 165,97 €. Z dôvodu, že dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, čím sa
dostala do omeškania so splácaním úveru a úver sa stal okamžite splatný.
Dňa 29. augusta 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica. Notárska zápisnica
bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.
Dňa 9. decembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.
Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Veľký Krtíš
(ďalej len „okresný súd“) 20. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia – exekúciu.
Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora,
ktorému bolo 20. februára 2006 udelené poverenie na výkon exekúcie.
Okresný súd uznesením zo 7. januára 2010 pripustil zmenu súdneho exekútora
a uznesením č. k. 5 Er 404/2006-49 zo 14. marca 2011 exekúciu zastavil.
Sťažovateľka podala 31. marca 2011 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie.
Krajský súd uznesením z 27. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu
zo 14. marca 2011 ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej
právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vyplývajúce
z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle
účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov
najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutom uznesení krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na
ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod
dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu namietanými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia
prvostupňového okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení. Podľa
názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť.
Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako
oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).
Krajský súd namietaným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
5 Er 404/2006-49 zo 14. marca 2011 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení ako
vecne správne, pričom v odôvodnení svojich rozhodnutí v podstatnom uviedol:
«Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia
prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov
a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový sud rozhodol, pričom nad rámec
odôvodnenia prvostupňovým súdom uvádza i ďalšie skutočnosti.
Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované
široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,
ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcností. Povinnému
bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu, neexistoval,
odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý výsledok
v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či
určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti
nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez
splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej
nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté
v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,
správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor
záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná
voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri
možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo
do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli
povinného pri zvolení si zástupcu, vôbec hovoriť. Už len všetky tieto skutočnosti,
konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím
súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného
plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších
právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa
nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného
plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného,
ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.
Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného
titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania
exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, neobstojí. Povinnosťou
súdu je počas celého exekučného konania dohliadať na zákonnosť vedenia exekúcie, teda
prihliadať na to, či existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.
Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je exekučný titul vydaný
orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne
vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný titul
v každom štádiu vedenia exekúcie. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Pokiaľ
súd zistí formálne či materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený
nedostatok týkajúci sa plnej moci), majúci zo následok absolútnu neplatnosť exekučného
titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska
zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého záveru súdu vyplýva
následne povinnosť nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť...»
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa
v ňom stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého
exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,
pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je
kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd
ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu
sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo
vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou
formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že
z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že ním došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcie došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmluvy o úvere,
pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie
nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.
Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie príslušného okresného súdu,
ktorým bola exekúcia zastavená, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom
súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie
peňažnej sumy v zmysle úverových zmlúv.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011