Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 467/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., M., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátom JUDr. L. C.,

R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 5 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4

z 24. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011

doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má byť trestne stíhaná pre zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa a a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len

„okresný súd“) v spojení s uznesením krajského súdu s účinnosťou od 20. októbra 2010.

Dôvodom väzobného stíhania „bola dôvodná obava, že v prípade môjho prepustenia na

slobodu budem pokračovať v trestnej činnosti v zmysle /1 c) “. Sťažovateľka tvrdí,

že väzobný dôvod nie je v súčasnosti opodstatnený, a poukazuje na to, že „súd

nedostatočne vyhodnotil všetky skutočnosti týkajúce sa dôvodov väzby. Ku skutku, ktorý sa

mi kladie za vinu som sa hneď na začiatku vyšetrovania priznala, pri vyšetrovaní som

spolupracovala, v expedícii drog som vystupovala len ako sprostredkovateľka, mám doma 5

ročnú dcérku a z toho dôvodu som ponúkla záruku dôveryhodnej osoby, ako i nariadenie

väzby peňažnou zárukou.“. V súčasnosti po podaní obžaloby v jej veci koná okresný súd

pod sp. zn.

.

V priebehu konania sťažovateľka viackrát požiadala o prepustenie z výkonu väzby

aokresný súd sa posledným svojím rozhodnutím sp. zn. z 15. augusta 2011

stotožnil so sťažovateľkinými argumentmi a rozhodol o jej prepustení na slobodu.

Krajský súd však na základe sťažnosti podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry

Revúca rozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a zamietol žiadosť

sťažovateľky o prepustenie z väzby. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala sťažnosť

na ústavnom súde, pričom sa domnieva, že je vo väzbe nezákonne a krajský súd svojím

rozhodnutím porušil jej základné právo na osobnú slobodu podľa .

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„KS v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 4 Tos/l/2011 porušil moje právo na osobnú

slobodu upravené v SR, uložil by mu povinnosť neodkladne rozhodnúť o

mojom prepustení z väzby na slobodou, nahradiť mi nemajetkovú ujmu v sume 10.000,- €

titulom primeraného finančného zadosťučinenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti v

prospech účtu môjho právneho zástupcu vedeného v U. a. s. R... a zároveň by mi priznal

právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania v rovnakej lehote, ktorých výška bude

uvedená v písomnom vyhotovení samotného nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky spochybňujúca rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. z 24. augusta 2011, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu

z 15. augusta 2011 (o prepustení sťažovateľky z väzby na slobodu) a zamietol jej žiadosť (aj

ostatných spoluobvinených) o prepustenie z väzby na slobodu. Tým malo dôjsť k porušeniu

jej základného práva na osobnú slobodu podľa .

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na

základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

(, ). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o

väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (,

).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o

ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za

porušovateľa svojich práv (m. m. a ).

V okolnostiach prípadu vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov krajského

súdu je zrejmé, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia najmä [, a ]

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval správne, jeho úvahy vychádzajú z

konkrétnych faktov, sú logické, a právne akceptovateľné.

Krajský súd skúmal dôvody ďalšieho pozbavenia osobnej slobody sťažovateľky a

dostatočne vysvetlil, prečo rozhodnutie okresného súdu zrušil a prečo žiadosť sťažovateľky

a ďalších spoluobvinených o prepustenie z väzby zamietol. V podstatnom k tomu uviedol,

že „Obžalovaní sa nachádzajú vo väzbe od 20. 10. 2010 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.

c) Proti obžalovaným M. S. je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. c), e) Tr. zák...

Krajský súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že trestné stíhanie je dôvodné

a väzobný dôvod podľa u všetkých troch obžalovaných naďalej

trvá.

V danom prípade nemôže obstáť ani argumentácia okresného súdu, že obžalovaní sa

trestnej činnosti v plnom rozsahu doznali a spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom

konaní až do takej miery, že ich výpovede pomohli odhaliť rozsiahlu trestnú činnosť ďalších

osôb. Pričom tieto skutočnosti boli okresnému súdu známe už pri rozhodovaní o vzatí

obžalovaných do väzby.

Pomermi páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho

osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu, a existujú v

čase rozhodnutia, pričom pri posudzovaní osoby páchateľa sa pozornosť venuje najmä

celému jeho predchádzajúcemu životu.

V nadväznosti na uvedené krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že obidvaja

obžalovaní S. a T. , ktorí boli rozhodnutím okresného súdu prepustení z väzby na slobodu sa

priznali k občasnej konzumácii tvrdých drog, ktoré môžu spôsobiť silnú psychickú závislosť,

pričom nie je vylúčené že v prípade obžalovaných sa jedná len o vynútenú intramuráľnu

abstinenciu (vyplývajúcu z obmedzenia osobnej slobody, vrámci ktorého je prístup k droge

vylúčený) a v prípade prepustenia z väzby na slobodu by sa vrátili do prostredia predaja a

konzumácie drog“.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval

zákonné predpoklady na uvalenie väzby ustanovené a či jeho

rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy

dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli

preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových

okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody vzatím do väzby. Vstupovanie

ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných dôvodov ako pre

porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do väzby

a nadväzne aj skúmanie dôvodov väzby je ústavne prijateľným spôsobom zabezpečené

zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej

každých tridsať dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej žiadosti.

Navyše povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú alebo sa zmenili, a to uplatňujú aj v celom trestnom konaní (obdobne napr.

).

Vychádzajúc z týchto právnych úvah ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského

súdu je vydané v súlade s trestným procesným kódexom a nesignalizuje porušenie

základného práva na osobnú slobodu podľa , reálnosť ktorého by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, na základe čoho sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú (obdobne

ako v súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011