Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 186/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. J. F.,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods.

1 , ako aj práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu

v Pezinku z 15. januára 2009 sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009

doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku

(ďalej len „Špeciálny súd“) z 15. januára 2009 sp. zn. a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. februára 2009

sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol citovaným uznesením Špeciálneho

súdu z 15. januára 2009 sp. zn. opätovne vzatý do väzby v trestnej veci

„proti R. O. a spol., obžalovanému pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa účinného

do 1. januára 2006 a iné trestné činy, v ktorej je jedným z obžalovaných aj sťažovateľ“.

Proti tomuto uzneseniu špeciálneho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší

súd uznesením zo 4. februára 2009 sp. zn. zamietol.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že podkladom jeho opätovného vzatia do väzby boli úradné

záznamy Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru poriadkovej polície,

pohotovostnej motorizovanej jednotky Košice zo 16. decembra 2008 sp. zn.

KRP-39-107/PP-PMJ-2008 a zo 17. decembra 2008 sp. zn. -108/PP-PMJ-2008,

podľa ktorých ho policajti hľadali na troch adresách v K. s tým, že ani na jednej z týchto

adries sa sťažovateľ nenachádzal.

Z týchto dvoch záznamov považoval Špeciálny súd za preukázané, že sťažovateľ sa

pravdepodobne skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu a nezdržiava sa

na adrese, ktorú uviedol súdu po prepustení z väzby na slobodu, čo potom má zakladať

dôvod väzby podľa ustanovenia .

Na základe uvedeného Špeciálny súd 7. januára 2009 pod sp. zn.

vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie, ktorý bol následne 14. januára 2009 v Košiciach

zatknutý. Na verejnom zasadnutí 15. januára 2009 Špeciálny súd rozhodol o vzatí

sťažovateľa do väzby.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že po prepustení sťažovateľa z väzby 27. novembra 2008

nariadil Špeciálny súd dva termíny hlavného pojednávania (4. – 5. decembra 2008 sa

sťažovateľ riadne ospravedlnil z dôvodu zdravotných komplikácií, ktoré mu skoro 43-

mesačný pobyt vo väzbe spôsobil, čo preukázal potvrdením lekára o jeho práceneschopnosti

a súčasne požiadal Špeciálny súd o odročenie pojednávania) a napriek tomu dal súdny

príkaz k jeho predvedeniu na ďalšie pojednávanie 16. a 17. decembra 2008. Špeciálny súd

však pristúpil pri výsluchu 15. januára 2009 k preskúmavaniu jeho zdravotného stavu, čo

považuje sťažovateľ za „absolútne neprináležiace a tým za neprípustné“, a tiež dôvody

jeho rozhodnutia o vzatí do väzby považuje za nehodnoverné a nepreskúmateľné a v rámci

rozhodovania o jeho vzatí do väzby „nevykonal žiadne iné šetrenia miesta zdržiavania

sťažovateľa“, napr. to, že po prepustení z väzby začal pracovať v obchodnej spoločnosti,

resp. sa zdržiaval v priestoroch, ktoré vlastní jeho družka, kde bol napokon aj zatknutý.

Sťažovateľ tiež uvádza, že „v žiadnom prípade nebol ukrytý na neznámom mieste,

svoj pobyt nezatajoval, o úkonoch ŠS vedel a tieto nemaril, riadne komunikoval a stretával

sa aj so svojím obhajcom a trestnému stíhaniu sa nevyhýbal aj napriek tomu, že ho

nepovažoval za dôvodné (naopak, na pojednávaní chcel osobne predniesť posledné slovo).

Akékoľvek tvrdenia súdu o opaku nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, čím ich považujeme

za výlučne účelové.

Tvrdenia ŠS, ktorými tento odôvodnil jeho zatknutie ako aj vzatie do väzby považuje

sťažovateľ za nedostatočné, bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností a účelovo

prispôsobené možnosti súdu zatknutie ako aj vzatie do väzby vykonať...“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že Špeciálny súd a najvyšší súd porušili jeho

základné práva podľa a 5 a a práva podľa

písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým je súčasne daný dôvod, aby bolo nariadené jeho

prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 04. 02. 2009, sp. zn. ,

porušil základné právo J. P. podľa a 5, Slovenskej

republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 15. 01. 2009, sp. zn. , porušil

základné právo J. P. podľa a 5, , ako

aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. 02. 2009, sp. zn.

3 v spojení s uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku z 15. 01. 2009, sp. zn.

zrušuje a prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby

menovaného neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

4. J. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000 € (slovom

tridsaťtisíc EUR).

5. J. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,70 €, ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Ing. J. F.,

do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu...“

Súčasne požiadal „o nezverejnenie mena a priezviska sťažovateľa a o ich nahradenie

príslušnými iniciálkami na webovej stránke Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie niektorej z týchto

podmienok je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je daná právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán),

pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval

zákonné predpoklady na uvalenie väzby ustanovené a či jeho

rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy

dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli

preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových

okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody vzatím do väzby. Vstupovanie

ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných dôvodov ako

pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do väzby

a nadväzne aj skúmanie dôvodov väzby je ústavne prijateľným spôsobom zabezpečené

zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej

každých tridsať dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej žiadosti.

Navyše povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú alebo sa zmenili, a to uplatňujú aj v celom trestnom konaní.

Z toho vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu

základného práva podľa a 5 , ako aj jeho práva podľa

písm. c) dohovoru len vtedy, ak ho nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie

podľa . Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým,

že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného

väzobného súdu uvedeného dôvodu vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.

1. Sťažovateľ v odôvodnení návrhu a v petite sťažnosti namieta najmä nezákonnosť

uznesenia Špeciálneho súdu z 15. januára 2009 sp. zn. .

V konaní vedenom Špeciálnym súdom mal sťažovateľ možnosť (a túto možnosť aj

využil) dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185

až 195 ) na najvyššom súde, čo aj využil. Najvyššiemu súdu prináleží

posúdiť správnosť rozhodnutia Špeciálneho súdu, prípadne po preskúmaní ho zrušiť [§ 194

ods. 1 písm. a) a b) ].

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie Špeciálneho súdu, pretože jeho

postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

(teda vo vzťahu k Špeciálnemu súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľ namietal tiež porušenie označených základných práv a slobôd

rozhodnutím najvyššieho súdu zo 4. februára 2009 sp. zn. , ktorým bola jeho

sťažnosť podaná proti rozhodnutiu špeciálneho súdu z 15. januára 2009 sp. zn.

zamietnutá a zároveň nebol prijatý jeho písomný sľub.

Ústavný súd preskúmal namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že sťažnosť

v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide

o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Najvyšší súd pri rozhodovaní o skutkových a právnych otázkach relevantných

na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby vychádzal zo skutkového a právneho stavu

uvedeného v uznesení Špeciálneho súdu, ktorý konštatoval existenciu podmienok väzby

a ako nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa sa okrem opísania skutkového

stavu vysloveného v rozhodnutí Špeciálneho súdu vysporiadal aj so všetkými podstatnými

namietanými skutočnosťami, predovšetkým vychádzal z dôvodov väzby, ktoré

odôvodňovali obavu vyjadrenú v , a z rozhodnutia je

tiež zrejmé, že sťažovateľ si v označenej trestnej veci nesplnil svoje povinnosti zakotvené

napr. v ustanovení .

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa

v sťažnosti odpovedal jasne a zreteľne, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúce,

ale aj ústavne relevantné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší

súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba

považovať sťažnosť sťažovateľa v danom prípade za nedôvodnú. Ústavný súd preto

na základe obsahu sťažnosti a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré nie je arbitrárne

a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených v a 5 dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje také

tvrdené porušenie ústavnoprocesných princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou,

ktorého reálnosť by bolo možné posudzovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V sťažnosti sú uvedené len skutočnosti, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní

pred všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu (Trestnému

poriadku) a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodnení napadnutého uznesenia. Podľa

názoru ústavného súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia všeobecných súdov dávali

odpoveď na každú námietku v sťažnostiach obvinených osôb, postačuje, ak tieto

odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí

do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

Výsledky analýzy a 5 tiež platia v celom rozsahu aj

na interpretáciu a aplikáciu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý vo svojej podstate

vyjadruje rovnaký ústavný princíp, preto aj v tejto časti ju ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa (obdobne napr. m. m.

).

3. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a sťažovateľ zastúpený advokátom v sťažnosti

bližšie ani neuviedol, v čom vidí porušenie svojho základného práva najvyšším súdom

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa preto touto časťou sťažnosti už

nezaberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009