Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 186/09
PDF · 208.31 KB
No categories available
III. ÚS 186/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. J. F.,
P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu
v Pezinku z 15. januára 2009 sp. zn. PK-1T/14/2007 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 sp. zn. 3 Tošs 2/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009
doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku
(ďalej len „Špeciálny súd“) z 15. januára 2009 sp. zn. PK-1T/14/2007 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. februára 2009
sp. zn. 3 Tošs 2/2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol citovaným uznesením Špeciálneho
súdu z 15. januára 2009 sp. zn. PK-1T/14/2007 opätovne vzatý do väzby v trestnej veci
„proti R. O. a spol., obžalovanému pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 a iné trestné činy, v ktorej je jedným z obžalovaných aj sťažovateľ“.
Proti tomuto uzneseniu špeciálneho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší
súd uznesením zo 4. februára 2009 sp. zn. 3 Tošs 2/2009 zamietol.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že podkladom jeho opätovného vzatia do väzby boli úradné
záznamy Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru poriadkovej polície,
pohotovostnej motorizovanej jednotky Košice zo 16. decembra 2008 sp. zn.
KRP-39-107/PP-PMJ-2008 a zo 17. decembra 2008 sp. zn. KRP-39-108/PP-PMJ-2008,
podľa ktorých ho policajti hľadali na troch adresách v K. s tým, že ani na jednej z týchto
adries sa sťažovateľ nenachádzal.
Z týchto dvoch záznamov považoval Špeciálny súd za preukázané, že sťažovateľ sa
pravdepodobne skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu a nezdržiava sa
na adrese, ktorú uviedol súdu po prepustení z väzby na slobodu, čo potom má zakladať
dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku.
Na základe uvedeného Špeciálny súd 7. januára 2009 pod sp. zn. PK-1T/14/2007
vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie, ktorý bol následne 14. januára 2009 v Košiciach
zatknutý. Na verejnom zasadnutí 15. januára 2009 Špeciálny súd rozhodol o vzatí
sťažovateľa do väzby.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že po prepustení sťažovateľa z väzby 27. novembra 2008
nariadil Špeciálny súd dva termíny hlavného pojednávania (4. – 5. decembra 2008 sa
sťažovateľ riadne ospravedlnil z dôvodu zdravotných komplikácií, ktoré mu skoro 43-
mesačný pobyt vo väzbe spôsobil, čo preukázal potvrdením lekára o jeho práceneschopnosti
a súčasne požiadal Špeciálny súd o odročenie pojednávania) a napriek tomu dal súdny
príkaz k jeho predvedeniu na ďalšie pojednávanie 16. a 17. decembra 2008. Špeciálny súd
však pristúpil pri výsluchu 15. januára 2009 k preskúmavaniu jeho zdravotného stavu, čo
považuje sťažovateľ za „absolútne neprináležiace a tým za neprípustné“, a tiež dôvody
jeho rozhodnutia o vzatí do väzby považuje za nehodnoverné a nepreskúmateľné a v rámci
rozhodovania o jeho vzatí do väzby „nevykonal žiadne iné šetrenia miesta zdržiavania
sťažovateľa“, napr. to, že po prepustení z väzby začal pracovať v obchodnej spoločnosti,
resp. sa zdržiaval v priestoroch, ktoré vlastní jeho družka, kde bol napokon aj zatknutý.
Sťažovateľ tiež uvádza, že „v žiadnom prípade nebol ukrytý na neznámom mieste,
svoj pobyt nezatajoval, o úkonoch ŠS vedel a tieto nemaril, riadne komunikoval a stretával
sa aj so svojím obhajcom a trestnému stíhaniu sa nevyhýbal aj napriek tomu, že ho
nepovažoval za dôvodné (naopak, na pojednávaní chcel osobne predniesť posledné slovo).
Akékoľvek tvrdenia súdu o opaku nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, čím ich považujeme
za výlučne účelové.
Tvrdenia ŠS, ktorými tento odôvodnil jeho zatknutie ako aj vzatie do väzby považuje
sťažovateľ za nedostatočné, bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností a účelovo
prispôsobené možnosti súdu zatknutie ako aj vzatie do väzby vykonať...“.
Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že Špeciálny súd a najvyšší súd porušili jeho
základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým je súčasne daný dôvod, aby bolo nariadené jeho
prepustenie z väzby na slobodu.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 04. 02. 2009, sp. zn. 3 Tošs2/2009,
porušil základné právo J. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 15. 01. 2009, sp. zn. PK-1T/14/2007, porušil
základné právo J. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. 02. 2009, sp. zn.
3 Tošs2/2009 v spojení s uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku z 15. 01. 2009, sp. zn.
PK-1T/14/2007 zrušuje a prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby
menovaného neodkladne prepustil z väzby na slobodu.
4. J. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000 € (slovom
tridsaťtisíc EUR).
5. J. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,70 €, ktorú je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Ing. J. F.,
do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu...“
Súčasne požiadal „o nezverejnenie mena a priezviska sťažovateľa a o ich nahradenie
príslušnými iniciálkami na webovej stránke Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto
podmienok je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je daná právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán),
pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej
zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval
zákonné predpoklady na uvalenie väzby ustanovené Trestným poriadkom a či jeho
rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy
dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli
preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových
okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody vzatím do väzby. Vstupovanie
ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných dôvodov ako
pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do väzby
a nadväzne aj skúmanie dôvodov väzby je ústavne prijateľným spôsobom zabezpečené
zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej
každých tridsať dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej žiadosti.
Navyše povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby
trvajú alebo sa zmenili, a to uplatňujú aj v celom trestnom konaní.
Z toho vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru len vtedy, ak ho nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie
podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým,
že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného
väzobného súdu uvedeného dôvodu vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.
1. Sťažovateľ v odôvodnení návrhu a v petite sťažnosti namieta najmä nezákonnosť
uznesenia Špeciálneho súdu z 15. januára 2009 sp. zn. PK-1T/14/2007.
V konaní vedenom Špeciálnym súdom mal sťažovateľ možnosť (a túto možnosť aj
využil) dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185
až 195 Trestného poriadku) na najvyššom súde, čo aj využil. Najvyššiemu súdu prináleží
posúdiť správnosť rozhodnutia Špeciálneho súdu, prípadne po preskúmaní ho zrušiť [§ 194
ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie Špeciálneho súdu, pretože jeho
postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti
uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
(teda vo vzťahu k Špeciálnemu súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Sťažovateľ namietal tiež porušenie označených základných práv a slobôd
rozhodnutím najvyššieho súdu zo 4. februára 2009 sp. zn. 3 Tošs 2/2009, ktorým bola jeho
sťažnosť podaná proti rozhodnutiu špeciálneho súdu z 15. januára 2009 sp. zn.
PK-1T/14/2007 zamietnutá a zároveň nebol prijatý jeho písomný sľub.
Ústavný súd preskúmal namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že sťažnosť
v tejto časti je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide
o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
Najvyšší súd pri rozhodovaní o skutkových a právnych otázkach relevantných
na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby vychádzal zo skutkového a právneho stavu
uvedeného v uznesení Špeciálneho súdu, ktorý konštatoval existenciu podmienok väzby
a ako nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa sa okrem opísania skutkového
stavu vysloveného v rozhodnutí Špeciálneho súdu vysporiadal aj so všetkými podstatnými
namietanými skutočnosťami, predovšetkým vychádzal z dôvodov väzby, ktoré
odôvodňovali obavu vyjadrenú v § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, a z rozhodnutia je
tiež zrejmé, že sťažovateľ si v označenej trestnej veci nesplnil svoje povinnosti zakotvené
napr. v ustanovení § 34 ods. 5 Trestného poriadku.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa
v sťažnosti odpovedal jasne a zreteľne, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúce,
ale aj ústavne relevantné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší
súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba
považovať sťažnosť sťažovateľa v danom prípade za nedôvodnú. Ústavný súd preto
na základe obsahu sťažnosti a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré nie je arbitrárne
a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy dospel
k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Najvyšší súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje také
tvrdené porušenie ústavnoprocesných princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou,
ktorého reálnosť by bolo možné posudzovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
V sťažnosti sú uvedené len skutočnosti, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní
pred všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu (Trestnému
poriadku) a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodnení napadnutého uznesenia. Podľa
názoru ústavného súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia všeobecných súdov dávali
odpoveď na každú námietku v sťažnostiach obvinených osôb, postačuje, ak tieto
odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí
do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.
Výsledky analýzy čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy tiež platia v celom rozsahu aj
na interpretáciu a aplikáciu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý vo svojej podstate
vyjadruje rovnaký ústavný princíp, preto aj v tejto časti ju ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m.
3. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a sťažovateľ zastúpený advokátom v sťažnosti
bližšie ani neuviedol, v čom vidí porušenie svojho základného práva najvyšším súdom
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa preto touto časťou sťažnosti už
nezaberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009