Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 188/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. J. M., trvale bytom B., t. č. vo väzbe,

zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva

podľa , 2 a 5 , ako aj práva podľa

písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. decembra 2006 sp. zn.

a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2007 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 19. decembra 2006 (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že uznesením

z 19. decembra 2006 sp. zn. zamietol ako nedôvodnú jeho sťažnosť podanú

proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) z 1. decembra 2006

sp. zn. PK – , ktorým ho senát tohto súdu vzal opätovne do väzby podľa § 68

ods. 1 o trestnom konaní súdnom () v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), z dôvodu uvedeného v

písm. a) . Najvyšší súd si pritom osvojil záver špeciálneho súdu, že

sťažovateľ sa nezdržuje na adrese a nepreberá zásielky, dlhšiu dobu marí riadny priebeh

hlavného pojednávania napriek tomu, že ďalší spoluobžalovaní sú vo viacročnej väzbe,

a tým je daný dôvod väzby podľa .

Sťažovateľ uviedol, že v zápisnici o jeho výsluchu z 26. mája 2004 sp. zn. VKE –

10/OVOZTČ-BA-2002, ktorej predmetom bolo vyjadrenie týkajúce sa miesta pobytu

obvineného po prepustení z výkonu väzby na slobodu a adresy na doručovanie

korešpondencie obvinenému, vypovedal, že sa bude zdržiavať na mieste trvalého pobytu B.,

alebo O., okres Z. Sťažovateľov advokát zároveň listom z 26. mája 2004 príslušnému

orgánu činnému v trestnom konaní oznámil, že sťažovateľ sa bude zdržiavať v B. alebo

v objekte, v ktorom bol zadržaný 27. júna 2003, pričom uviedol, že „adresa na doručovanie

písomností je B.,, pokiaľ by doručovanie vykonávala Slovenská pošta. Pokiaľ by však

orgány PZ mienili doručovať písomnosti osobne, tak potom je presná adresa totožná

s informáciou týkajúcou sa pobytu môjho klienta, pričom obe adresy sú orgánom PZ osobne

známe“.

Ak špeciálny súd nepovažoval za dostatočné, aby predmetné písomnosti doručoval

ním zvolenému právnemu zástupcovi, ale doručoval ich jemu osobne, pričom nemožnosť

doručiť mu tieto písomnosti považoval za dôvod väzby, obmedzil jeho osobnú slobodu bez

akéhokoľvek právneho dôvodu. Porušením práva na spravodlivý proces je podľa

sťažovateľa to, ak konanie, ktoré je súčasťou práva obžalovaného na obhajobu, odôvodňuje

rozhodnutie o vzatí do väzby.

Ďalej uviedol, že právny zástupca sťažovateľa listom z 24. novembra 2006 oznámil

špeciálnemu súdu, že sťažovateľ bol prepustený z ústavnej liečby a požiadal, aby mu

písomnosti týkajúce sa súdneho konania a predvolávania doručoval do O. Tento list bol

špeciálnemu súdu doručený 27. novembra 2006. Ak sa špeciálny súd s touto námietkou

v uznesení o vzatí do väzby vysporiadal tak, že ju považoval za irelevantnú, nevysporiadal

sa správne so skutkovými okolnosťami a konal tak nad rámec , hoci

v zmysle dovoľuje konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Najvyšší súd si uvedené stanovisko osvojil

v plnom rozsahu, na základe čoho sťažovateľ vyvodil porušenie jeho základných práv podľa

, 2 a 5 súdmi.

Z toho vyvodil, že súdy porušili , pretože nebol daný dôvod na

jeho pozbavenie slobody z dôvodov uvedených v ,

čím súdy porušili aj čl. 5 dohovoru. Tým súčasne bol daný dôvod, aby bolo nariadené jeho

prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru .

K porušeniu ústavného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru, podľa ktorého: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne

práva: obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu podľa vlastného výberu“,

došlo podľa sťažovateľa konaním špeciálneho súdu pri doručovaní uznesenia

z 13. novembra 2006 o uložení poriadkovej pokuty a uznesenia o pribratí znalca

z 22. novembra 2006. Sťažovateľ namietal, že špeciálny súd doručoval písomnosti jemu

osobne a neschopnosť doručiť mu ich považoval za dôvod pre jeho vzatie do väzby, hoci

tieto písomnosti riadne prevzal jeho advokát, ktorý bol podľa udelenej plnej moci

oprávnený na to, aby v jeho mene vykonával všetky úkony, prijímal doručované písomnosti,

podával návrhy a žiadosti, podával opravné prostriedky (...).

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal nález:

„1.Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 12. 2006 sp. zn.

a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený článok 17 ods. 1, 2 a 5

, ako aj písm. c.) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 12. 2006 sp. zn.

a uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku z 1. 12. 2006 sp. zn. PK –

sa zrušujú.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti podľa .

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je daná právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...)

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán),

pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu (...).

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval

zákonné predpoklady na uvalenie väzby ustanovené a či jeho

rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy

dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli

preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových

okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody vzatím do väzby. Taktiež platí, že

ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť

zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je

preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov,

ktoré upravujú také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS

76/02, ).

Vstupovanie ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných

dôvodov ako pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie

do väzby a nadväzne aj skúmanie dôvodov väzby je ústavne prijateľným spôsobom

zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek,

najmenej každých štrnásť dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej

žiadosti. Navyše povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či

dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a to uplatňujú aj v celom trestnom konaní.

Z toho vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu

základného práva podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva podľa

písm. c) dohovoru len vtedy, ak ho nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie

podľa . Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým,

že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného

väzobného súdu uvedeného dôvodu vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.

1. Sťažovateľ v návrhu na vydanie nálezu navrhol aj zrušenie uznesenia špeciálneho

súdu z 1. decembra 2006 sp. zn. PK – .

Sťažovateľ na ochranu svojich základných práv mohol a aj využil zákonné

prostriedky podľa (podal sťažnosť najvyššiemu súdu), preto vo vzťahu

k špeciálnemu súdu ako porušovateľovi základných práv sťažovateľa ústavný súd

konštatuje nedostatok právomoci a z dôvodu subsidiarity v tejto časti ju odmietol podľa §

25 ods. 2 . Okrem toho ústavný súd nezistil, že by špeciálny súd

postupoval pri uvaľovaní väzby na sťažovateľa v rozpore s vymedzenými

ústavnoprocesnými princípmi a v rozpore s ustálenou súdnou praxou všeobecných súdov,

keď sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré v dôvodoch svojho

rozhodnutia aj uviedol v celom rozsahu.

2. Sťažovateľ porušenie označených základných práv namietal aj rozhodnutím

najvyššieho súdu z 19. decembra 2006 sp. zn. , ktorým najvyšší súd rozhodol

o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu špeciálneho súdu z 1. decembra 2006

sp. zn. PK – .

O námietkach sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 19. decembra 2006

sp. zn. tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky si osvojuje záver Špeciálneho súdu v Pezinku

v tom smere, že obžalovaný sa nezdržuje na adrese, ktorú uviedol orgánom činným

v trestnom konaní a nepreberá zásielky, dlhšiu dobu marí riadny priebeh hlavného

pojednávania, napriek tomu, že ďalší spoluobžalovaní sú vo viacročnej väzbe.

Z uvedených dôvodov si Najvyšší súd Slovenskej republiky osvojuje postup súdu

prvého stupňa z hľadiska ustanovenia Tr, por. a

účinného do 1. januára 2006.

K námietkam obžalovaného treba uviesť, že skutočne sa v ustanovení § 564 ods. 5

č. nenachádza, že by sa mali doterajšie predpisy použiť aj na

konanie o „opätovnom vzatí do väzby“, ale uvedený výraz ani nepozná.

Uvedené ustanovenie však uvádza dôvody a lehoty väzby ako aj rozhodovanie o návrhu na

predĺženie väzby.

Dôvody väzby sú pritom uvedené v prvého oddielu štvrtej hlavy , pričom

ods. 3 spolu s dôvodmi väzby uvedenými pod písm. a) až d) sú nedielnou súčasťou

tohto ustanovenia.

(...) Skutočnosť, že sa prvostupňový súd rozhodol doručovať uznesenie o uložení

poriadkovej pokuty je zrejmá zo zápisnice z hlavného pojednávania (ktoré bolo opätovne

obžalovaným zmarené), keď po vyhlásení uznesenia obhajca obžalovaného uviedol, že on

sťažnosť podáva, ale je to právo obžalovaného, to znamená on si bude reagovať sám (č. l.

2636). Teda evidentne nepodal sťažnosť v mene obžalovaného, ale len vo svojom mene.

Okolnosť, že obžalovaný v roku 2004 uviedol policajným orgánom, že títo mu môžu

osobne doručovať zásielky do usadlosti v lese neznamená, že takúto povinnosť má aj súd.

Súd mal k dispozícii potvrdenie o práceneschopnosti, z ktorej bola zrejmá aj adresa, na

ktorej sa mal obžalovaný počas nej zdržiavať. Je nemysliteľné, aby obžalovaný uviedol

niekoľko adries orgánom činným v trestnom konaní, neinformoval súd o svojom pohybe

a tento bol povinný pred každým procesným úkonom po obžalovanom pátrať, kde sa

momentálne nachádza. Naviac doposiaľ zásielky preberal na mieste trvalého pobytu a teda

bolo jeho povinnosťou prípadnú zmenu pobytu včas a riadne súdu oznámiť. Pri tom

špeciálny súd sa mu pokúšal zásielku doručiť opakovane, a to najskôr poštou a až následne

súdnym doručovateľom, a to taktiež opakovane.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

obžalovaného JUDr. Ing. J. M. ako nedôvodnú podľa

účinného do 1. januára 2006 zamietol.»

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry vychádza z názoru, podľa ktorého

, 2 a 5 obsahuje vymedzenie základného práva, ktorého podstatou je, že

väzba obvineného môže viesť k obmedzeniu osobnej slobody len vtedy, ak sú rešpektované

a naplno realizované tieto ústavnoprocesné princípy:

– proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

– o väzbe rozhodol súd,

– rozhodnutie o väzbe bolo odôvodnené aj skutkovými okolnosťami,

– obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu

vyjadrenú v alebo okolnosti uvedené v odseku 1 písm. a) až c),

ods. 2 alebo ods. 3 tohto ustanovenia,

– osoba bola vzatá do väzby a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom,

resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Odvolací súd sa vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami, predovšetkým

odôvodnil dôvody väzby aj zistenými skutkovými okolnosťami, ktoré odôvodňovali obavu

vyjadrenú v alebo okolnosti uvedené v odseku 1 písm. a) až c),

ods. 2 alebo ods. 3 uvedeného ustanovenia.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide

o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom. Najvyšší súd na všetky zásadné námietky

sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj

ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

sťažnosť sťažovateľa v danom prípade za nedôvodnú.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti, odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených v , 2 a 5

dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje také

tvrdené porušenie ústavnoprocesných princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou,

ktorého reálnosť by bolo možné posudzovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V sťažnosti sú uvedené len skutočnosti, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred

všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu ()

a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodnení napadnutého uznesenia. Podľa názoru

ústavného súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia všeobecných súdov dávali odpoveď na

každú námietku v sťažnostiach obvinených, postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú

odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade

s vymedzenými ústavnými princípmi.

Výsledky analýzy , 2 a 5 platia v celom rozsahu aj na

interpretáciu a aplikáciu čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ktorý

vo svojej podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom

dohovoru zaručuje oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú

mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne

významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie

práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,

o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu (mutatis mutandis , ).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva : obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu.

Sťažovateľ si pre konanie zvolil obhajcu JUDr. P. F., ktorý v konaní vystupoval ako

jeho obhajca už aj pred špeciálnym súdom. Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že obhajca

sťažovateľa v konaní pred špeciálnym súdom, ako aj pred najvyšším súdom mal

zabezpečené všetky procesné práva dané mu zákonom, v rámci ktorých bol prítomný pri

výsluchu sťažovateľa, podával návrhy za neho, ako aj sám, vyjadroval sa k veciam a bol

volaný k procesným úkonom súdov, pričom jeho vyjadrenia boli v plnom rozsahu

zohľadňované súdmi. Ústavný súd preto ani v uvedenom smere nezistil porušenie práv

obhajoby súdmi.

Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2007