Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 413/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., R., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4

z 24. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 3. októbra

2011 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa a a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Okresný súd

Revúca (ďalej len „okresný súd“) s účinnosťou od 20. októbra 2010 rozhodol o vzatí

sťažovateľa do väzby, a to z dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V priebehu

vedeného prípravného konania sťažovateľ opakovane požiadal o prepustenie z výkonu

väzby pre neopodstatnenosť jej ďalšieho trvania, keď v podstatnom dôvodil, že

„skutočnosťou odôvodňujúcou obavu, že budem pokračovať v trestnej činnosti, nemôže byť

samotná trestná činnosť, bez ohľadu na ďalšie skutočnosti. Vzhľadom k odhaleniu,

obvineniu a väzobnému stíhaniu, resp. úmrtiu spoluobvinených, som stratil objektívnu

možnosť pokračovať v trestnej činnosti. Neustále poukazujem i na to, že ja som sa k trestnej

činnosti priznal a dobrovoľne vydal veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Ponúkal som

písomný sľub a navyše sa starám o maloletého syna a výkonom väzby by mohlo dôjsť

k ohrozeniu jeho výchovy.“. Okresný súd sa svojím ostatným rozhodnutím č. k.

-1669 z 15. augusta 2011 stotožnil so sťažovateľom prednesenými námietkami

ďalšieho trvania väzby a rozhodol o jeho prepustení na slobodu. Krajský súd na podklade

sťažnosti podanej prokurátorom rozhodol napadnutým rozhodnutím o zrušení

prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a o ponechaní aj sťažovateľa vo výkone väzby.

Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde.

3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„... KS v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. porušil moje právo na

osobnú slobodu upravené v SR, uložil mu povinnosť neodkladne

rozhodnúť o mojom prepustení z väzby na slobodu, nahradiť mi nemajetkovú ujmu v sume

10.000 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia... a zároveň mi priznal právo aj

na náhradu všetkých trov tohto konania...“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, pričom pri svojej argumentácii vychádzal z názoru uvádzaného aj

rozhodnutím prvostupňového súdu: „V odôvodnení OS uvádza, že je zrejmé, že som sa

k spáchaniu skutku doznal, mal som záujem s prokurátorom uzavrieť dohodu o vine

a treste... za obdobie – čas trvania väzby od 20. 10. 2010, t. j. takmer 10 mesiacov, došlo

k prerušeniu kontaktov, či už na strane dodávateľov alebo odberateľov omamných látok...

Naviac väzba ako zaisťovací inštitút nemôže byť na ujmu páchateľovi, ktorý od počiatku

aktívne spolupracuje s OČTK, spáchanie trestného činu priznáva...“ (viac pozri aj bod 2).

8. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

9. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami

významnými pre uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S uvedeným úzko súvisí aj

obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej

úvahy (obdobne ).

10. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie

o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

11. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

12. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody ().

13. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd...

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

15. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. z 24. augusta 2011 v podstatnom

uviedol:

„Krajský súd na podklade sťažnosti v zmysle preskúmal

správnosť výrokov napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Obžalovaní sa nachádzajú vo väzbe od 20. 10. 2010 z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) Proti obžalovaným M. S. je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. c), e) Tr. zák. a

proti obžalovanému Ing. A. T. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §

172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. e) Tr. zák. Trestnej činnosti sa mali dopustiť spôsobom

bližšie uvedeným v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd sa stotožňuje s názorom okresného súdil, že trestné stíhanie je dôvodné

a väzobný dôvod podľa písm, u všetkých troch obžalovaných naďalej

trvá.

V danom prípade nemôže obstáť ani argumentácia okresného súdu, že obžalovaní sa

trestnej činnosti v plnom rozsahu doznali a spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom

konaní až do takej miery, že ich výpovede pomohli odhaliť rozsiahlu trestnú činnosť ďalších

osôb. Pričom tieto skutočnosti boli okresnému súdu známe už pri rozhodovaní o vzatí

obžalovaných do väzby.

Pomermi páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho

osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu, a existujú

v čase rozhodnutia, pričom pri posudzovaní osoby páchateľa sa pozornosť venuje najmä

celému jeho predchádzajúcemu životu.

V nadväznosti na uvedené krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že obidvaja

obžalovaní S. a T., ktorí boli rozhodnutím okresného súdu prepustení z väzby na slobodu sa

priznali k občasnej konzumácii tvrdých drog, ktoré môžu spôsobiť silnú psychickú závislosť,

pričom nie je vylúčené že v prípade obžalovaných sa jedná len o vynútenú intramurálnu

abstinenciu (vyplývajúcu z obmedzenia osobnej slobody, v rámci ktorého je prístup k droge

vylúčený) a v prípade prepustenia z väzby na slobodu by sa vrátili do prostredia predaja a

konzumácie drog.

Pokiaľ ide obžalovaného P. K., krajský súd je toho názoru, že dôvody pokračovacej

väzby podľa u obžalovaného naďalej trvajú. Sú dané

predovšetkým tým, že ako obžalovaný sám uviedol, je nielen občasným konzumentom drogy

ale pristúpil aj k jej predaju a to z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Táto nepriaznivá

finančná situácia obžalovaného je súdu známa aj z civilných sporov obžalovaného.

Vzhľadom na túto nepriaznivú situáciu a nutnosť jej riešenia pretrváva obava z

pokračovania v trestnej činnosti a to aj napriek jeho doterajšej spolupráci s orgánmi

činnými v trestnom konaní a žiadny z inštitútov nahradenia väzby sa v tomto štádiu konania

ani krajskému súdu nejaví ako dostačujúci.

V nadväznosti na uvedené krajský súd dospel k záveru, že u obžalovaných M. S., P.

K. a Ing. A. T. je daný väzobný dôvod podľa V súvislosti s

možnosťou nahradenia väzby krajský súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v

ktorých už vyslovil názor, že zatiaľ nemožno väzbu obžalovaných nahradiť žiadnym z

alternatívnych inštitútov nahradenia väzby.“

16. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto

právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych

názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním

vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia a podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri

posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci,

pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného

zákona a , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd

skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska

relevantných zákonných ustanovení , ale aj v okolnostiach veci

príslušných ustanovení , pričom neopomenul ani hľadisko rešpektovania

základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných . Ďalšie zotrvanie sťažovateľa

vo väzbe krajský súd zdôvodnil aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami jeho trestnej veci

podporených vykonaným dokazovaním v prebiehajúcom prípravnom trestnom konaní,

z ktorého argumentácie je možné vyčítať aj úvahy, ktorými sa pri hodnotení aj záverov už

vykonaného dokazovania, aj dôvodov väzby riadil.

18. Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa

majúce vplyv na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe podľa zákonom predpokladaného dôvodu

podľa , ktoré posudzoval krajský súd vo svojom

napadnutom rozhodnutí, nedomnieva, že závery krajského súdu, ku ktorým v napadnutom

rozhodnutí dospel, sú arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Všetky sťažovateľom

prednesené argumenty, ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli prítomné aj

v rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorý sa s nimi vo svojom napadnutom rozhodnutí

vysporiadal aj s ohľadom na zákonom predpokladané ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo

výkone tzv. „preventívnej väzby“, pričom nič nenasvedčuje tomu, že jeho argumenty

vyplývajúce z odôvodnenia jeho napadnutého rozhodnutia by boli nezlučiteľné s účelom

a zmyslom relevantnej zákonnej úpravy a sťažovateľom označeným právom garantovaným

s právnym dôsledkom jeho porušenia, a to ďalším nezákonným zotrvaním

sťažovateľa vo výkone väzby.

19. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

, , ) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť v tejto

jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom ostatnými návrhmi

sťažovateľa sa už nebol dôvod ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011