Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 413/2011
PDF · 209.79 KB
No categories available
I. ÚS 413/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., R., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4
Tos/1/2011 z 24. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 3. októbra
2011 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos/1/2011
z 24. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd
Revúca (ďalej len „okresný súd“) s účinnosťou od 20. októbra 2010 rozhodol o vzatí
sťažovateľa do väzby, a to z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V priebehu
vedeného prípravného konania sťažovateľ opakovane požiadal o prepustenie z výkonu
väzby pre neopodstatnenosť jej ďalšieho trvania, keď v podstatnom dôvodil, že
„skutočnosťou odôvodňujúcou obavu, že budem pokračovať v trestnej činnosti, nemôže byť
samotná trestná činnosť, bez ohľadu na ďalšie skutočnosti. Vzhľadom k odhaleniu,
obvineniu a väzobnému stíhaniu, resp. úmrtiu spoluobvinených, som stratil objektívnu
možnosť pokračovať v trestnej činnosti. Neustále poukazujem i na to, že ja som sa k trestnej
činnosti priznal a dobrovoľne vydal veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Ponúkal som
písomný sľub a navyše sa starám o maloletého syna a výkonom väzby by mohlo dôjsť
k ohrozeniu jeho výchovy.“. Okresný súd sa svojím ostatným rozhodnutím č. k.
1 T/85/2011-1669 z 15. augusta 2011 stotožnil so sťažovateľom prednesenými námietkami
ďalšieho trvania väzby a rozhodol o jeho prepustení na slobodu. Krajský súd na podklade
sťažnosti podanej prokurátorom rozhodol napadnutým rozhodnutím o zrušení
prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a o ponechaní aj sťažovateľa vo výkone väzby.
Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde.
3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„... KS v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 4 Tos/1/2011 porušil moje právo na
osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, uložil mu povinnosť neodkladne
rozhodnúť o mojom prepustení z väzby na slobodu, nahradiť mi nemajetkovú ujmu v sume
10.000 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia... a zároveň mi priznal právo aj
na náhradu všetkých trov tohto konania...“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
6. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva napadnutým rozhodnutím
krajského súdu, pričom pri svojej argumentácii vychádzal z názoru uvádzaného aj
rozhodnutím prvostupňového súdu: „V odôvodnení OS uvádza, že je zrejmé, že som sa
k spáchaniu skutku doznal, mal som záujem s prokurátorom uzavrieť dohodu o vine
a treste... za obdobie – čas trvania väzby od 20. 10. 2010, t. j. takmer 10 mesiacov, došlo
k prerušeniu kontaktov, či už na strane dodávateľov alebo odberateľov omamných látok...
Naviac väzba ako zaisťovací inštitút nemôže byť na ujmu páchateľovi, ktorý od počiatku
aktívne spolupracuje s OČTK, spáchanie trestného činu priznáva...“ (viac pozri aj bod 2).
8. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
9. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami
významnými pre uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S uvedeným úzko súvisí aj
obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie
konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj
povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej
úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
10. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
11. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
12. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).
13. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd...
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
15. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Tos/1/2011 z 24. augusta 2011 v podstatnom
uviedol:
„Krajský súd na podklade sťažnosti v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal
správnosť výrokov napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.
Obžalovaní sa nachádzajú vo väzbe od 20. 10. 2010 z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por. Proti obžalovaným M. S. je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. c), e) Tr. zák. a
proti obžalovanému Ing. A. T. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §
172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. e) Tr. zák. Trestnej činnosti sa mali dopustiť spôsobom
bližšie uvedeným v napadnutých uzneseniach.
Krajský súd sa stotožňuje s názorom okresného súdil, že trestné stíhanie je dôvodné
a väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm, c/ Tr. por. u všetkých troch obžalovaných naďalej
trvá.
V danom prípade nemôže obstáť ani argumentácia okresného súdu, že obžalovaní sa
trestnej činnosti v plnom rozsahu doznali a spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom
konaní až do takej miery, že ich výpovede pomohli odhaliť rozsiahlu trestnú činnosť ďalších
osôb. Pričom tieto skutočnosti boli okresnému súdu známe už pri rozhodovaní o vzatí
obžalovaných do väzby.
Pomermi páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho
osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu, a existujú
v čase rozhodnutia, pričom pri posudzovaní osoby páchateľa sa pozornosť venuje najmä
celému jeho predchádzajúcemu životu.
V nadväznosti na uvedené krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že obidvaja
obžalovaní S. a T., ktorí boli rozhodnutím okresného súdu prepustení z väzby na slobodu sa
priznali k občasnej konzumácii tvrdých drog, ktoré môžu spôsobiť silnú psychickú závislosť,
pričom nie je vylúčené že v prípade obžalovaných sa jedná len o vynútenú intramurálnu
abstinenciu (vyplývajúcu z obmedzenia osobnej slobody, v rámci ktorého je prístup k droge
vylúčený) a v prípade prepustenia z väzby na slobodu by sa vrátili do prostredia predaja a
konzumácie drog.
Pokiaľ ide obžalovaného P. K., krajský súd je toho názoru, že dôvody pokračovacej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. u obžalovaného naďalej trvajú. Sú dané
predovšetkým tým, že ako obžalovaný sám uviedol, je nielen občasným konzumentom drogy
ale pristúpil aj k jej predaju a to z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Táto nepriaznivá
finančná situácia obžalovaného je súdu známa aj z civilných sporov obžalovaného.
Vzhľadom na túto nepriaznivú situáciu a nutnosť jej riešenia pretrváva obava z
pokračovania v trestnej činnosti a to aj napriek jeho doterajšej spolupráci s orgánmi
činnými v trestnom konaní a žiadny z inštitútov nahradenia väzby sa v tomto štádiu konania
ani krajskému súdu nejaví ako dostačujúci.
V nadväznosti na uvedené krajský súd dospel k záveru, že u obžalovaných M. S., P.
K. a Ing. A. T. je daný väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V súvislosti s
možnosťou nahradenia väzby krajský súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v
ktorých už vyslovil názor, že zatiaľ nemožno väzbu obžalovaných nahradiť žiadnym z
alternatívnych inštitútov nahradenia väzby.“
16. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto
právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych
názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním
vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).
17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri
posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci,
pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného
zákona a Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd
skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska
relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj v okolnostiach veci
príslušných ustanovení Trestného zákona, pričom neopomenul ani hľadisko rešpektovania
základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou. Ďalšie zotrvanie sťažovateľa
vo väzbe krajský súd zdôvodnil aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami jeho trestnej veci
podporených vykonaným dokazovaním v prebiehajúcom prípravnom trestnom konaní,
z ktorého argumentácie je možné vyčítať aj úvahy, ktorými sa pri hodnotení aj záverov už
vykonaného dokazovania, aj dôvodov väzby riadil.
18. Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa
majúce vplyv na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe podľa zákonom predpokladaného dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré posudzoval krajský súd vo svojom
napadnutom rozhodnutí, nedomnieva, že závery krajského súdu, ku ktorým v napadnutom
rozhodnutí dospel, sú arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Všetky sťažovateľom
prednesené argumenty, ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli prítomné aj
v rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorý sa s nimi vo svojom napadnutom rozhodnutí
vysporiadal aj s ohľadom na zákonom predpokladané ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo
výkone tzv. „preventívnej väzby“, pričom nič nenasvedčuje tomu, že jeho argumenty
vyplývajúce z odôvodnenia jeho napadnutého rozhodnutia by boli nezlučiteľné s účelom
a zmyslom relevantnej zákonnej úpravy a sťažovateľom označeným právom garantovaným
ústavou s právnym dôsledkom jeho porušenia, a to ďalším nezákonným zotrvaním
sťažovateľa vo výkone väzby.
19. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02,
III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť v tejto
jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom ostatnými návrhmi
sťažovateľa sa už nebol dôvod ďalej zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011