Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 456/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. Č., S., zastúpeného advokátkou Mgr. V. L., T., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Galanta, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Galanta p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Č. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Galanta j e p o v i n n ý uhradiť M. Č. trovy konania v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Mgr. V. L., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 21. januára 1999, keď žalobca

podal proti žalovanému (sťažovateľ, pozn.) žalobu o zaplatenie pohľadávky v sume

233 436,78 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo

napadnuté konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal,

aby mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a úhrada trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 963/2011 doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2011, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Z obsahu spisu, ale aj z prehľadu jednotlivých procesných úkonov z časového

hľadiska vyplýva, že súd priebežne vo veci konal až na konanie v období od 22. 1. 2001

do 22. 7. 2001, v ktorom období súd po pojednávaní nariadil znalecké dokazovanie

po šiestich mesiacoch. Následne na to až dňa 18. 1. 2002 spis bol zaslaný znalcovi

a znalecký posudok bol súdu predložený dňa 26. 2. 2002. Po doručení znaleckého posudku

následne súd zaslal znalecký posudok účastníkom konania na vyjadrenie dňa 31. 10. 2002

t. zn. po uplynutí 8 mesiacov.

Je pravdou, že v danom prípade je konanie zdĺhavé, pretože napriek tomu, že vec

napadla na tunajší súd v r. 1999, vec nie je právoplatne skončená. Zdĺhavosť konania vidím

jednak v tom, že vo veci rozhodovali piati sudcovia, ktorí potrebujú určitý čas

na preštudovanie veci. Okrem toho podľa zákonnej sudkyni JUDr. M. H. sa jedná

o skutkovo náročnú vec, kedy je potrebné znaleckým dokazovaním preukázať skutkový stav,

pričom sám sťažovateľ trval na doplnení znaleckého dokazovania ako to vyplýva

zo zápisnice na č. l. 404. Žalobca spochybnil dodatok č. 1 k znaleckému posudku, z ktorého

dôvodu bolo potrebné sa s touto námietkou vysporiadať, predvolať znalcov a opätovne

vykonať dodatok k znaleckému posudku z dôvodu, že súd nemá potrebné odborné znalosti

k danej problematike.

Je pravdou, že sťažovateľ sa na tunajší súd obrátil dňa 29. 11. 2010 vo veci urgencie,

ktorou požiadal o zrýchlenie v konaní v predmetnej veci. Dňa 8. 12. 2010 som sťažovateľovi

odpovedala, kedy som uznala, že sa jedná o zdĺhavé konanie jednak z dôvodu, že

rozhodnutie tunajšieho súdu bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Trnave dňa

27. 2. 2009 vo veci č. k. -393, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa

6. 4. 2009, ako aj z dôvodu nariadených znaleckých dokazovaní.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 24. novembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 9. 2011 OS v Galante sám pripúšťa prieťahy

v konaní , ktoré vidí v tom, že vo veci rozhodovali piati sudcovia a jedná sa

o skutkovo náročnú vec, kedy je potrebné znaleckým dokazovaním preukázať skutkový stav,

čím teda potvrdil naše konštatovanie, že prieťahy v konaní nezavinil v žiadnom prípade

sťažovateľ, ktorý ako žalovaný v konaní má jediný ujmu (zásah do

nerušeného bývania, strata súkromia, rodinnej pohody) a tento stav pretrváva celých

dvanásť rokov.

Súd navrhnuté dokazovanie zo strany sťažovateľa v roku 2005 nenariadil na znalecké

dokazovanie, ale urobil tak až v roku 2009, kedy znalec potvrdil skutočnosti uvádzané

sťažovateľom, v tomto konaní žalovaným, teda jasne dokazujú, že návrh žalobcu je

neoprávnený.

Navyše všetky znalecké posudky potvrdili skutočnosti uvedené žalovaným a tak

žalobca nepreukázal opodstatnenosť svojho návrhu, neuniesol dôkazné bremeno, a preto

mal byť tento návrh v celom rozsahu zamietnutý ako nedôvodný, tak ako uvádzame

vo vyjadrení zo dňa 19. 8. 2011, kde požadujeme, aby OS v Galante bez ďalších prieťahov

o veci rozhodol.

Toto konanie trvá 12 rokov a je teda nesporné, že dĺžka konania nezodpovedá

skutkovej náročnosti veci, resp. je neprimeraná vzhľadom na skutkovú náročnosť sporu

a preto žiadame, aby ústavný súd v celom rozsahu vyhovel našej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 21. januára 1999 domáhal, aby

sťažovateľ v procesnom postavení odporcu bol na základe platobného rozkazu zaviazaný

zaplatiť mu sumu 233 436,78 Sk spolu s 2 % úrokom z omeškania ako rozdiel medzi

poskytnutou zálohou a skutočnou cenou za realizáciu hrubej stavby rodinného domu

na základe uzavretej zmluvy o dielo. Pokynom z 3. februára 1999 bola predmetná vec

zapísaná do registra C a po zaplatení súdneho poplatku bola následne zapísaná do registra

Cb. Po doručení žaloby sťažovateľovi na vyjadrenie (20. december 1999) boli vo veci

nariadené pojednávania na 21. jún 2000, 13. september 2000 a 30. október 2000, ktoré sa

neuskutočnili (prvé dve pre neprítomnosť sťažovateľa a tretie pre ospravedlnenú neúčasť

navrhovateľa). Uskutočnilo sa až pojednávanie 22. januára 2001, ktoré bolo odročené

z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania, pričom uznesenie o ustanovení znalca

z odboru pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností a stavebných prác bolo vydané

až 22. júla 2001. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 26. februára 2002.

Pojednávanie uskutočnené 12. mája 2003 bolo odročené z dôvodu nariadenia kontrolného

znaleckého dokazovania. V období od 12. mája 2003 do 16. novembra 2004 boli vo veci

ustanovení traja súdni znalci, ktorí bez vypracovania znaleckého posudku okresnému súdu

vrátili súdny spis z dôvodu zaujatosti. Až súdna znalkyňa Ing. M. ustanovená uznesením

zo 16. novembra 2004 predložila okresnému súdu znalecký posudok, a to 30. júna 2005.

Pojednávanie uskutočnené 15. decembra 2005 bolo odročené z dôvodu nariadenia ďalšieho

znaleckého dokazovania, ktoré po oznámení otázok na znalca účastníkmi konania bolo

nariadené uznesením z 11. apríla 2006. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený

16. februára 2007 a po pojednávaní uskutočnenom 6. septembra 2007 bol 10. septembra

2007 vo veci vyhlásený meritórny rozsudok. Po podaní odvolania sťažovateľa proti tomuto

rozsudku bol spis okresného súdu predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd bez rozhodnutia vrátil spis okresnému súdu

ako predložený predčasne, keďže okresný súd nerozhodol o celom predmete sporu, lebo

podanie navrhovateľa, ktorým znížil svoj uplatnený nárok z 233 436 Sk na 60 919 Sk bolo

nevyhnutné posúdiť ako čiastočné späťvzatie návrhu. Okresný súd 24. júna 2008 vydal

vo veci dopĺňací rozsudok a 19. augusta 2008 súdny spis opätovne predložil krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd uznesením z 27. februára 2009 zrušil rozsudok

okresného súdu z 10. septembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je

potrebné uskutočniť vo veci ďalšie znalecké dokazovanie.

Pojednávania nariadené na 20. máj 2009 a 17. jún 2009 sa neuskutočnili a boli

odročené. Okresný súd uznesením zo 4. septembra 2009 nariadil doplnenie znaleckého

posudku. Vypracovaný doplnok k znaleckému posudku bol okresnému súdu predložený

27. októbra 2010. Pojednávanie uskutočnené 9. februára 2011 bolo odročené z dôvodu

vypočutia znalcov a pojednávanie uskutočnené 27. apríla 2011 bolo odročené na neurčito

s tým, že bude vypracovaný ďalší doplnok k znaleckému posudku. Tento doplnok

k znaleckému posudku bol okresnému súdu predložený 29. júla 2011. Dosiaľ ostatným

úkonom bolo uznesenie okresného súdu z 8. augusta 2011, ktorým bolo priznané znalečné.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v konaní v procesnom postavení žalovaného sa svojou sťažnosťou okrem

iného domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa , podľa

ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o zaplatenie pohľadávok vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani

skutkovo zložité. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a najmä predloženého súdneho spisu

nezistil, že ide o právne zložitú vec. Aj keď možno v danej veci pripustiť určitú mieru

skutkovej zložitosti, na ktorú vo vyjadrení k sťažnosti poukázala aj predsedníčka okresného

súdu, a to najmä vzhľadom na nutnosť vykonania pomerne rozsiahleho dokazovania,

ústavný súd konštatuje, že touto skutočnosťou nemožno ospravedlniť, že napadnuté konanie

nebolo právoplatne skončené ani po takmer trinástich rokoch od jeho začatia.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho

konania. Ústavný súd nezistil žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by v súvislosti s prieťahmi

v konaní bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd

nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé procesné

úkony vykonané okresným súdom v napadnutom konaní, pretože s poukázaním na svoju

predchádzajúcu judikatúru (napr. , ) konštatuje, že

z ústavnoprávneho hľadiska nie je akceptovateľné, aby napadnuté konanie nebolo ani

po takmer 13 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené. V nadväznosti na uvedené

ústavný súd navyše poukazuje aj na to, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol

neefektívny, čo vyplýva predovšetkým z toho, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 27. februára 2009 zrušil v napadnutej časti rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 10. septembra 2007 v spojení s doplňujúcim rozsudkom sp. zn.

z 24. júna 2008 vyhlásený 8 a pol roka od začatia konania a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení zrušujúceho uznesenia okrem

iného uviedol:

„V predmetnej veci bolo nesporné, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy

o dielo, na základe ktorej mal žalobca vykonať pre žalovaného hrubú stavbu rodinného

domu. Podľa obsahu spisového materiálu, vrátane odvolania žalovaného spornou v konaní

bola výška fakturovanej ceny za vykonané dielo, pretože hodnota vykonaných prác

a dodaného materiálu nezodpovedala podľa žalovaného fakturácii. Odvolací súd zistil

zo znaleckých posudkov vypracovaných v rámci tohto konania pod číslom 5/2005 a číslom

28/2007, že projektová dokumentácia overená v stavebnom konaní nesúhlasí úplne

s vykonanými stavebnými prácami. Z týchto znaleckých posudkov je tiež zrejmé, že detailné

overenie kvantity zrealizovaných základových konštrukcií (základov) je možné vykonať iba

hĺbkovými kopanými sondami, pričom ide všetko o skutočnosti namietané žalovaným.

V súlade s odvolateľom konštatoval odvolací súd nedostatky postupu a rozhodnutia

súdu prvého stupňa spočívajúce v nevysporiadaní sa s obranou žalovaného založenou

na namietaní kvantity a kvality vykonaných základov a tým aj nesprávnosti fakturácie

zo strany žalobcu. Vzhľadom k tomu, že odvolateľom namietané skutočnosti neboli

znaleckým dokazovaním zistené, je potrebné znalecké dokazovanie doplniť vo vyššie

naznačenom smere. Súčasne je potrebné, aby sa súd prvého stupňa vyporiadal

aj s námietkami žalovaného týkajúcimi sa prípadného započítania pohľadávok, ktoré vznikli

žalovanému v dôsledku údajných škôd, ktoré mal spôsobiť žalobca pri vykonávaní diela.

Prvostupňový súd sa týmito odvolateľom namietanými skutočnosťami vôbec nezaoberal, čo

v konečnom dôsledku malo za následok predčasné rozhodnutie vo veci a právne posúdenie

veci nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

Uvedené nedostatky naviac spôsobujú čiastočnú nepreskúmateľnosť rozsudku súdu

prvého stupňa a tým aj odňatie možnosti účastníkovi kvalifikovane uplatňovať a brániť

svoje práva v konaní. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho odvolaním

napadnutej časti podľa a zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.“

Ústavný súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení

predsedu okresného súdu k sťažnosti, keď okrem iného uviedol, že „Zdĺhavosť konania

vidím v tom, že vo veci rozhodovali piati sudcovia, ktorí potrebujú určitý čas

na preštudovanie veci.“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že

Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov

alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej

právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci

sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Prvostupňový súd sa

teda podieľa na prieťahoch v konaní a navyše aj na znehodnocovaní nehnuteľnosti

a zabraňuje tak nerušenému a kľudnému bývaniu sťažovateľa a jeho rodiny, čo je nesmierne

stresujúce a v dôsledku toho došlo aj k narušeniu vzťahov v rodine. Nikto sa zrejme

nezamyslel nad tým, že slušný človek postaví dom raz za život a venuje tomu všetky svoje

financie a úsilie, nechá tam kus života, aby si to potom mohol vo zvyšku svojho života aj

užiť a toto sa nedarí sťažovateľovi už celých 12 rokov, čo je veľmi dlhá doba vzhľadom na

vek sťažovateľa a aj dĺžku života a pritom treba mať na zreteli, že sa na takto vzniknutej

situácii nijakým spôsobom podieľal.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátkou Mgr. V. L. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 247 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,41 € režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Pri výpočte trov konania ústavný súd vychádzal z toho, že predmetom konania pred

ústavným súdom podľa sú základné práva a slobody, porušenie ktorých

sťažovateľ namieta, a tieto v zásade nie sú oceniteľné peniazmi (napr. ,

). Z toho dôvodu nemohol ústavný súd akceptovať vyčíslenie trov konania

predložené právnou zástupkyňou sťažovateľa.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011