Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 496/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., Z., zastúpenej

advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a postupom Okresného súdu Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v

Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., Z. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 27. septembra 2010 proti

obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Z. (ďalej len „žalovaný“), žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku č. SRS 24/2009 z 20. augusta 2009 (ďalej len „rozhodcovský

rozsudok“) vydaného Slovenským rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej

asociácii rozhodcovských súdov (ďalej len „rozhodcovský súd“) z dôvodu, že predmetný

rozsudok považuje za neobjektívny, neodôvodnený a arbitrárny.

Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. apríla

2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že rozhodnutiami oboch všeobecných súdov

konajúcich v jej právnej veci bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa a , základné právo na zákonného sudcu

podľa a súčasne nebola dodržaná rovnosť účastníkov v konaní zaručená

.

Sťažovateľka namietala, že k porušeniu práva na súdnu ochranu došlo podľa jej

názoru v dôsledku toho, že rokovací poriadok rozhodcovského súdu je nezákonný, pretože

„neposkytuje účastníkom konania ochranu práv, a to predovšetkým vylúčením

dvojinštančnosti konania, keď priamo vylučuje preskúmanie prvostupňového rozhodnutia“.

V rozhodcovskom konaní podľa sťažovateľky tiež došlo k porušeniu rovnosti strán,

pretože rozhodcovský súd sa nezaoberal relevantnými dôkazmi predloženými oboma

stranami sporu, ale postupoval jednostranne prihliadajúc výlučne na dôkazy predložené

žalovaným. Rozhodcovský súd tiež nevyhodnotil všetky dôkazy predložené v konaní

sťažovateľkou, viaceré úplne opomenul, resp. im nevenoval náležitú pozornosť.

Jednostranne sa vysporiadal aj s existenciou dvoch zmlúv o dielo uzatvorených medzi

sťažovateľkou a žalovaným, nesprávne zistil skutkový stav, a to najmä pokiaľ dospel

k záveru, že sťažovateľka nepreukázala dôvody omeškania so začatím stavebných prác,

jednostranne a v neprospech sťažovateľky vyhodnotil dôkazy o termíne ukončenia diela,

ako aj vykonávanie prác sťažovateľkou nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo a existenciu

nájomnej zmluvy medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou C., s. r. o., vo vzťahu k

tvrdeniu žalovaného o vzniku ušlého zisku spôsobeného mu oneskoreným odovzdaním diela

zo strany sťažovateľky. Porušením zásady rovnosti strán v konaní bol aj postup

rozhodcovského súdu, pokiaľ tento nezobral do úvahy vyjadrenia svedkov navrhnutých

sťažovateľkou len s odôvodnením, že „ide o osoby majúce právny vzťah so sťažovateľkou a

z toho vyplývajúci záujem na veci“.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného v

podľa sťažovateľky spočíva v spôsobe, akým boli ustanovení v jej právnej veci rozhodcovia

– trojčlenný senát, ktorých v tejto veci priamo určil predseda rozhodcovského súdu bez

možnosti vybrať si jedného rozhodcu zo strany sťažovateľky. Uvedený postup bol síce

v súlade s čl. 4 ods. 4 štatútu rozhodcovského súdu, ktorý považuje sťažovateľka za

rozporný s ústavnou zásadou práva na zákonného sudcu, ako aj rozporný s § 8 ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“). Z uvedeného preto vyplýva aj neplatnosť rozhodcovskej

doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd prerokoval a rozhodol vec sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že rozhodcovský súd, ako aj všeobecné súdy

konajúce v jej veci sa relevantne nezaoberali jej námietkou, že „žalovaným uplatnená

zmluvná pokuta je v rozpore s dobrými mravmi, obdobie, za ktoré je uplatňovaná, je

nesprávne“. Rozhodcovský rozsudok je tak v rozpore aj s § 33 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho

obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol, „že v konaní pred Krajským súdom Banská Bystrica vedenom pod číslom

a pred Okresným súdom v Banskej Bystrici č. k. o zrušenie

rozhodcovského rozsudku bolo porušené ústavné právo sťažovateľa v čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 – právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 17Co/179/2011-

88 zo dňa 17. 8. 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici

č. -64 zo dňa 21. 4. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici na

nové konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

5.000 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Ban. Bystrica sťažovateľovi v lehote 1 mesiac

od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Zvolen je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo

výške 314 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B... do 1 mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na

uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie ňou označených práv postupom okresného súdu

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 postupom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces

zaručeného v a postupom krajského súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa si žalobou

doručenou rozhodcovskému súdu 21. júla 2009 uplatnila voči žalovanému pohľadávku

v sume 331 898,83 € z titulu neuhradenia splatnej časti ceny diela žalovaným. Nárok na

zaplatenie vznikol sťažovateľke zo zmluvy o dielo uzatvorenej 28. januára 2008.

Rozhodcovský súd o uplatnenej pohľadávke rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie

sumy 307 857,14 € zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu, v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Podstatná časť námietok sťažovateľky

v sťažnosti sa vzťahuje práve na priebeh rozhodcovského konania a rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol preskúmaný na základe sťažovateľkou podanej žaloby

o zrušenie rozhodcovského rozsudku okresným súdom a následne na základe podaného

odvolania krajským súdom, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä namietala, že

- spôsob ustanovenia rozhodcov v jej právnej veci bol v rozpore s jej základným

právom na zákonného sudcu, pretože trojčlenný senát rozhodcovského súdu konajúci v jej

veci bol ustanovený bez oboznámenia účastníkov konania,

- rokovací poriadok rozhodcovského súdu je nezákonný, pretože vylučuje

dvojinštančnosť konania, keď nezaručuje možnosť preskúmania rozhodnutia nadriadeným

orgánom,

- rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc, je

neplatná,

- došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým, že

rozhodcovský súd rovnakým spôsobom neprihliadol na dôkazy predložené oboma

sporovými stranami ani na výpovede svedkov navrhnutých sťažovateľkou,

- rozhodcovský súd nedostatočne zistil skutkový stav, na základe čoho dospel

k nesprávnym právnym názorom.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu (ako aj okresného súdu)

sťažovateľka argumentovala, že tieto sa nedostatočne zaoberali jej námietkami uplatnenými

v prvostupňovom a v odvolacom konaní, pričom podstata námietok sťažovateľky v konaní

pred všeobecnými súdmi spočívala v jej nesúhlase s vykonaným dokazovaním, skutkovými

zisteniami, ako aj právnym posúdením jej veci rozhodcovským súdom zdôrazňujúc najmä

porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými

zistenia a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko

v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,

naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite

vyhodnotil. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Odvolací

súd tým reaguje na námietku navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nie

je v súlade s ustanoveniami , konkrétne s ustanovením

, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces

a k porušeniu jeho práva vlastniť majetok podľa článku 20 .

Naopak, okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou navrhovateľa, na ktorú poukazoval

v samotnom návrhu, ako aj na pojednávaní a následne i v samotnom odvolaní voči

rozhodnutiu okresného súdu, vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je

konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti nároku

navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené

v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd

dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

Obsah predmetného odvolania je takmer zhodný s obsahom žalobného návrhu

navrhovateľa, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je

úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové

relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené

prvostupňovým súdom.

Právna úprava Slovenskej republiky neumožňuje odvolanie proti rozhodcovskému

rozsudku. V súlade s ustanovením § 37 ZoRK sa však môžu zmluvné strany v rozhodcovskej

zmluve dohodnúť na možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku. Bez takejto dohody

je preskúmanie rozhodcovského rozsudku vylúčené. Rozhodcovské konanie je spravidla, a

to aj podľa zahraničných právnych úprav jednoinštančné. Naša právna úprava umožňuje

požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak len za

predpokladu v zákone vymedzených formálnych dôvodov. Nie je možné požiadať súd

o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda

napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku.

Osobitným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom

je porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 ZoRK). V zmysle

uvedeného ustanovenia zásada rovnosti účastníkov konania môže byť porušená, ak druhá

strana nedostala návrh na začatie konania, ak sa jej odňala možnosť konať pred

rozhodcovským súdom alebo sa jej odňalo právo vyjadrenia, či podania vzájomného návrhu

a podobne. Prvostupňový súd podrobne skúmal, či bola zásada rovnosti účastníkov konania

v rozhodcovskom konaní porušená a vyhodnotil, že k porušeniu tejto rovnosti nedošlo.

S týmto záverom sa plne stotožňuje i odvolací súd. Prvostupňový, ale ani odvolací súd

nezistil, že by navrhovateľ bol v priebehu rozhodcovského konania procesné znevýhodnený

alebo diskriminovaný. Naopak, je nutné poukázať na to, že každý účastník mal rovnakú

možnosť realizovať procesné práva a povinnosti, pričom je zrejmé, že v rozhodcovskom

konaní nebol navrhnutý dôkaz, či už navrhovateľom alebo odporcom, ktorý by

rozhodcovský súd nevykonal. Dôvod nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia

rozhodcovského súdu nie je zaradený medzi striktne vymedzené možnosti zrušenia rozsudku.

Prvostupňový súd preto nemal inú možnosť, ako predmetný návrh zamietnuť, nakoľko

v prípade, ak by rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušil s poukazom na povinnosť

rešpektovať ústavné práva a základné ľudské práva a slobody, došlo by z jeho strany

k svojvoľnému rozhodnutiu, ktoré by bolo v rozpore s objektívnym právom (contra lege). Do

práva na spravodlivý súdny proces rozhodne nepatrí právo, aby sa súd stotožnil s právnymi

názormi prezentovanými jednou alebo druhou stranou v konaní. Princíp riadneho chodu

spravodlivosti v zmysle článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, resp. článku 46 ods. 1 , zaväzuje súdy na

odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak,

že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto

môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého

prípadu. Prvostupňový súd však jednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie a to vo vzťahu ku

všetkým námietkam prezentovaným navrhovateľom, teda i k námietke týkajúcej sa

uplatnenia zmluvnej pokuty, ktorá mala byť v rozpore s dobrými mravmi, k námietke

týkajúcej sa nevyhodnotenia všetkých dôkazov predložených zo strany navrhovateľa,

k námietke o tvrdenom jednostrannom posúdení existencie platnosti a účinnosti zmlúv

o dielo zo dňa 28. 01. 2008 a 04. 02. 2008 v rozhodcovskom konaní, ako aj k námietke

navrhovateľa ohľadne ním tvrdeného opomenutia ustanovenia článku III. 5 písm. d), e)

zmluvy o dielo zo dňa 28. 01. 2008 a nesprávne a jednostranne zisteného skutkového stavu

v súvislosti so začatím diela, a okolnosťami, že navrhovateľ vykonával práce nad rámec

pôvodnej zmluvy o dielo. Okresný súd sa vysporiadal i s námietkou navrhovateľa ohľadne

rozhodcovského konania, pokiaľ ide o okolnosť existencie nájomnej zmluvy žalovaného

s C., s. r. o., ako aj s vyhodnotením výsluchu svedkov navrhnutých navrhovateľom.“

Podľa § 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom konaní zmluvné strany sa môžu

dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu.

V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13

a § 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym

rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak.

Podľa § 37 ods. 1 o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania sa

môžu v rozhodcovskej zmluve dohodnúť, že rozhodcovský rozsudok môže na základe

žiadosti niektorého z nich preskúmať iný rozhodca (rozhodcovia). Na ustanovenie tohto

rozhodcu (rozhodcov) primerane platia ustanovenia § 6 až § 11. Ak sa účastníci

rozhodcovského konania nedohodli v rozhodcovskej zmluve na preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, je jeho preskúmanie iným rozhodcom (rozhodcami) vylúčené, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní účastník

rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú

v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania

sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom rozsudku

stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel

k názoru, že v súlade s § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní je v danom

prípade oprávnený v rámci rozhodovania o zrušení rozhodcovského rozsudku preskúmavať

len skutočnosť, či v rámci konania pred rozhodcovským súdom bola porušená zásada

rovnosti jeho účastníkov zakotvená v § 17 zákona o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatuje, že inštitút zrušenia rozhodcovského

rozsudku nie je možné chápať ako riadny, resp. mimoriadny opravný prostriedok proti

rozhodcovskému rozsudku. Za taký možno považovať jedine preskúmanie rozhodcovského

rozsudku iným rozhodcom v súlade s podmienkami upravenými v § 37 ods. 1 zákona

o rozhodcovskom konaní. Keďže účelom rozhodcovského konania je prenesenie právomoci

v určitých typoch konaní zo všeobecných súdov na rozhodcovské súdy, z uvedeného možno

vyvodiť záver, že zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia veci je

v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vylúčené. V opačnom prípade by právna

úprava rozhodcovského konania stratila opodstatnenie.

Ústavný súd po oboznámení sa s postupom a obsahom rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj

právne závery, ku ktorým krajský súd dospel, je rozsudok krajského súdu aj náležite

odôvodnený. Krajský súd totiž konštatoval, že pokiaľ sťažovateľka namietala nesprávnosť,

resp. nezákonnosť rozhodcovského rozsudku, tieto dôvody nepatria medzi dôvody zrušenia

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací

súd, ako aj prvostupňový súd sa podľa názoru ústavného súdu celkom legitímne zamerali na

preskúmanie tvrdenia o porušení zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu

za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky smerujúce proti spôsobu ustanovenia rozhodcov

v jej veci, ako aj námietky týkajúce sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, tieto neboli

sťažovateľkou vznesené v konaní pred okresným súdom ani v konaní pred krajským súdom,

a preto nebol splnený základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc

ústavného súdu podľa a .

Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že rozsudok

krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu

ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše

treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského

súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou

právnou úpravou.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo

potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

V závere ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie

bližšie nekonkretizovaného práva zaručeného , ústavný súd vychádzajúc

z obsahu sťažnosti posudzoval predmetnú námietku len ako súčasť sťažovateľkinej

argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka bola

v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom

(advokátom). Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011