Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 496/2011
PDF · 236.88 KB
No categories available
I. ÚS 496/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., Z., zastúpenej
advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/2010 a postupom Krajského súdu v
Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 179/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., Z. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 167/2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 179/2011.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 27. septembra 2010 proti
obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Z. (ďalej len „žalovaný“), žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku č. SRS 24/2009 z 20. augusta 2009 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“) vydaného Slovenským rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej
asociácii rozhodcovských súdov (ďalej len „rozhodcovský súd“) z dôvodu, že predmetný
rozsudok považuje za neobjektívny, neodôvodnený a arbitrárny.
Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 167/2010 z 21. apríla
2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 179/2011
zo 17. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že rozhodnutiami oboch všeobecných súdov
konajúcich v jej právnej veci bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a súčasne nebola dodržaná rovnosť účastníkov v konaní zaručená
Sťažovateľka namietala, že k porušeniu práva na súdnu ochranu došlo podľa jej
názoru v dôsledku toho, že rokovací poriadok rozhodcovského súdu je nezákonný, pretože
„neposkytuje účastníkom konania ochranu práv, a to predovšetkým vylúčením
dvojinštančnosti konania, keď priamo vylučuje preskúmanie prvostupňového rozhodnutia“.
V rozhodcovskom konaní podľa sťažovateľky tiež došlo k porušeniu rovnosti strán,
pretože rozhodcovský súd sa nezaoberal relevantnými dôkazmi predloženými oboma
stranami sporu, ale postupoval jednostranne prihliadajúc výlučne na dôkazy predložené
žalovaným. Rozhodcovský súd tiež nevyhodnotil všetky dôkazy predložené v konaní
sťažovateľkou, viaceré úplne opomenul, resp. im nevenoval náležitú pozornosť.
Jednostranne sa vysporiadal aj s existenciou dvoch zmlúv o dielo uzatvorených medzi
sťažovateľkou a žalovaným, nesprávne zistil skutkový stav, a to najmä pokiaľ dospel
k záveru, že sťažovateľka nepreukázala dôvody omeškania so začatím stavebných prác,
jednostranne a v neprospech sťažovateľky vyhodnotil dôkazy o termíne ukončenia diela,
ako aj vykonávanie prác sťažovateľkou nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo a existenciu
nájomnej zmluvy medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou C., s. r. o., vo vzťahu k
tvrdeniu žalovaného o vzniku ušlého zisku spôsobeného mu oneskoreným odovzdaním diela
zo strany sťažovateľky. Porušením zásady rovnosti strán v konaní bol aj postup
rozhodcovského súdu, pokiaľ tento nezobral do úvahy vyjadrenia svedkov navrhnutých
sťažovateľkou len s odôvodnením, že „ide o osoby majúce právny vzťah so sťažovateľkou a
z toho vyplývajúci záujem na veci“.
Porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy
podľa sťažovateľky spočíva v spôsobe, akým boli ustanovení v jej právnej veci rozhodcovia
– trojčlenný senát, ktorých v tejto veci priamo určil predseda rozhodcovského súdu bez
možnosti vybrať si jedného rozhodcu zo strany sťažovateľky. Uvedený postup bol síce
v súlade s čl. 4 ods. 4 štatútu rozhodcovského súdu, ktorý považuje sťažovateľka za
rozporný s ústavnou zásadou práva na zákonného sudcu, ako aj rozporný s § 8 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“). Z uvedeného preto vyplýva aj neplatnosť rozhodcovskej
doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd prerokoval a rozhodol vec sťažovateľky.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že rozhodcovský súd, ako aj všeobecné súdy
konajúce v jej veci sa relevantne nezaoberali jej námietkou, že „žalovaným uplatnená
zmluvná pokuta je v rozpore s dobrými mravmi, obdobie, za ktoré je uplatňovaná, je
nesprávne“. Rozhodcovský rozsudok je tak v rozpore aj s § 33 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho
obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol, „že v konaní pred Krajským súdom Banská Bystrica vedenom pod číslom
17Co/179/2011 a pred Okresným súdom v Banskej Bystrici č. k. 13C/167/2010 o zrušenie
rozhodcovského rozsudku bolo porušené ústavné právo sťažovateľa v čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky – právo na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 17Co/179/2011-
88 zo dňa 17. 8. 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici
č. 13C/167/2010-64 zo dňa 21. 4. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici na
nové konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
5.000 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Ban. Bystrica sťažovateľovi v lehote 1 mesiac
od právoplatnosti rozhodnutia.
Okresný súd Zvolen je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 314 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B... do 1 mesiaca od
právoplatnosti rozhodnutia.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k postupu
okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na
uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/2010.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie ňou označených práv postupom okresného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa si žalobou
doručenou rozhodcovskému súdu 21. júla 2009 uplatnila voči žalovanému pohľadávku
v sume 331 898,83 € z titulu neuhradenia splatnej časti ceny diela žalovaným. Nárok na
zaplatenie vznikol sťažovateľke zo zmluvy o dielo uzatvorenej 28. januára 2008.
Rozhodcovský súd o uplatnenej pohľadávke rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie
sumy 307 857,14 € zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Podstatná časť námietok sťažovateľky
v sťažnosti sa vzťahuje práve na priebeh rozhodcovského konania a rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol preskúmaný na základe sťažovateľkou podanej žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku okresným súdom a následne na základe podaného
odvolania krajským súdom, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka v sťažnosti najmä namietala, že
- spôsob ustanovenia rozhodcov v jej právnej veci bol v rozpore s jej základným
právom na zákonného sudcu, pretože trojčlenný senát rozhodcovského súdu konajúci v jej
veci bol ustanovený bez oboznámenia účastníkov konania,
- rokovací poriadok rozhodcovského súdu je nezákonný, pretože vylučuje
dvojinštančnosť konania, keď nezaručuje možnosť preskúmania rozhodnutia nadriadeným
orgánom,
- rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc, je
neplatná,
- došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým, že
rozhodcovský súd rovnakým spôsobom neprihliadol na dôkazy predložené oboma
sporovými stranami ani na výpovede svedkov navrhnutých sťažovateľkou,
- rozhodcovský súd nedostatočne zistil skutkový stav, na základe čoho dospel
k nesprávnym právnym názorom.
Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu (ako aj okresného súdu)
sťažovateľka argumentovala, že tieto sa nedostatočne zaoberali jej námietkami uplatnenými
v prvostupňovom a v odvolacom konaní, pričom podstata námietok sťažovateľky v konaní
pred všeobecnými súdmi spočívala v jej nesúhlase s vykonaným dokazovaním, skutkovými
zisteniami, ako aj právnym posúdením jej veci rozhodcovským súdom zdôrazňujúc najmä
porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými
zistenia a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite
vyhodnotil. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací
súd tým reaguje na námietku navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nie
je v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne s ustanovením § 157
O. s. p., v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces
a k porušeniu jeho práva vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.
Naopak, okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou navrhovateľa, na ktorú poukazoval
v samotnom návrhu, ako aj na pojednávaní a následne i v samotnom odvolaní voči
rozhodnutiu okresného súdu, vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti nároku
navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd
dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
Obsah predmetného odvolania je takmer zhodný s obsahom žalobného návrhu
navrhovateľa, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je
úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové
relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené
prvostupňovým súdom.
Právna úprava Slovenskej republiky neumožňuje odvolanie proti rozhodcovskému
rozsudku. V súlade s ustanovením § 37 ZoRK sa však môžu zmluvné strany v rozhodcovskej
zmluve dohodnúť na možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku. Bez takejto dohody
je preskúmanie rozhodcovského rozsudku vylúčené. Rozhodcovské konanie je spravidla, a
to aj podľa zahraničných právnych úprav jednoinštančné. Naša právna úprava umožňuje
požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak len za
predpokladu v zákone vymedzených formálnych dôvodov. Nie je možné požiadať súd
o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda
napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku.
Osobitným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom
je porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 ZoRK). V zmysle
uvedeného ustanovenia zásada rovnosti účastníkov konania môže byť porušená, ak druhá
strana nedostala návrh na začatie konania, ak sa jej odňala možnosť konať pred
rozhodcovským súdom alebo sa jej odňalo právo vyjadrenia, či podania vzájomného návrhu
a podobne. Prvostupňový súd podrobne skúmal, či bola zásada rovnosti účastníkov konania
v rozhodcovskom konaní porušená a vyhodnotil, že k porušeniu tejto rovnosti nedošlo.
S týmto záverom sa plne stotožňuje i odvolací súd. Prvostupňový, ale ani odvolací súd
nezistil, že by navrhovateľ bol v priebehu rozhodcovského konania procesné znevýhodnený
alebo diskriminovaný. Naopak, je nutné poukázať na to, že každý účastník mal rovnakú
možnosť realizovať procesné práva a povinnosti, pričom je zrejmé, že v rozhodcovskom
konaní nebol navrhnutý dôkaz, či už navrhovateľom alebo odporcom, ktorý by
rozhodcovský súd nevykonal. Dôvod nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia
rozhodcovského súdu nie je zaradený medzi striktne vymedzené možnosti zrušenia rozsudku.
Prvostupňový súd preto nemal inú možnosť, ako predmetný návrh zamietnuť, nakoľko
v prípade, ak by rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušil s poukazom na povinnosť
rešpektovať ústavné práva a základné ľudské práva a slobody, došlo by z jeho strany
k svojvoľnému rozhodnutiu, ktoré by bolo v rozpore s objektívnym právom (contra lege). Do
práva na spravodlivý súdny proces rozhodne nepatrí právo, aby sa súd stotožnil s právnymi
názormi prezentovanými jednou alebo druhou stranou v konaní. Princíp riadneho chodu
spravodlivosti v zmysle článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, resp. článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy na
odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak,
že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto
môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého
prípadu. Prvostupňový súd však jednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie a to vo vzťahu ku
všetkým námietkam prezentovaným navrhovateľom, teda i k námietke týkajúcej sa
uplatnenia zmluvnej pokuty, ktorá mala byť v rozpore s dobrými mravmi, k námietke
týkajúcej sa nevyhodnotenia všetkých dôkazov predložených zo strany navrhovateľa,
k námietke o tvrdenom jednostrannom posúdení existencie platnosti a účinnosti zmlúv
o dielo zo dňa 28. 01. 2008 a 04. 02. 2008 v rozhodcovskom konaní, ako aj k námietke
navrhovateľa ohľadne ním tvrdeného opomenutia ustanovenia článku III. 5 písm. d), e)
zmluvy o dielo zo dňa 28. 01. 2008 a nesprávne a jednostranne zisteného skutkového stavu
v súvislosti so začatím diela, a okolnosťami, že navrhovateľ vykonával práce nad rámec
pôvodnej zmluvy o dielo. Okresný súd sa vysporiadal i s námietkou navrhovateľa ohľadne
rozhodcovského konania, pokiaľ ide o okolnosť existencie nájomnej zmluvy žalovaného
s C., s. r. o., ako aj s vyhodnotením výsluchu svedkov navrhnutých navrhovateľom.“
Podľa § 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom konaní zmluvné strany sa môžu
dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu.
V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13
a § 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym
rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak.
Podľa § 37 ods. 1 o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania sa
môžu v rozhodcovskej zmluve dohodnúť, že rozhodcovský rozsudok môže na základe
žiadosti niektorého z nich preskúmať iný rozhodca (rozhodcovia). Na ustanovenie tohto
rozhodcu (rozhodcov) primerane platia ustanovenia § 6 až § 11. Ak sa účastníci
rozhodcovského konania nedohodli v rozhodcovskej zmluve na preskúmaní
rozhodcovského rozsudku, je jeho preskúmanie iným rozhodcom (rozhodcami) vylúčené, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní účastník
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania (§ 17).
Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú
v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania
sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom rozsudku
stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel
k názoru, že v súlade s § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní je v danom
prípade oprávnený v rámci rozhodovania o zrušení rozhodcovského rozsudku preskúmavať
len skutočnosť, či v rámci konania pred rozhodcovským súdom bola porušená zásada
rovnosti jeho účastníkov zakotvená v § 17 zákona o rozhodcovskom konaní.
V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatuje, že inštitút zrušenia rozhodcovského
rozsudku nie je možné chápať ako riadny, resp. mimoriadny opravný prostriedok proti
rozhodcovskému rozsudku. Za taký možno považovať jedine preskúmanie rozhodcovského
rozsudku iným rozhodcom v súlade s podmienkami upravenými v § 37 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní. Keďže účelom rozhodcovského konania je prenesenie právomoci
v určitých typoch konaní zo všeobecných súdov na rozhodcovské súdy, z uvedeného možno
vyvodiť záver, že zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia veci je
v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vylúčené. V opačnom prípade by právna
úprava rozhodcovského konania stratila opodstatnenie.
Ústavný súd po oboznámení sa s postupom a obsahom rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj
právne závery, ku ktorým krajský súd dospel, je rozsudok krajského súdu aj náležite
odôvodnený. Krajský súd totiž konštatoval, že pokiaľ sťažovateľka namietala nesprávnosť,
resp. nezákonnosť rozhodcovského rozsudku, tieto dôvody nepatria medzi dôvody zrušenia
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací
súd, ako aj prvostupňový súd sa podľa názoru ústavného súdu celkom legitímne zamerali na
preskúmanie tvrdenia o porušení zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu
za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných
ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky smerujúce proti spôsobu ustanovenia rozhodcov
v jej veci, ako aj námietky týkajúce sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, tieto neboli
sťažovateľkou vznesené v konaní pred okresným súdom ani v konaní pred krajským súdom,
a preto nebol splnený základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že rozsudok
krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše
treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského
súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou
právnou úpravou.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu
a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo
potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V závere ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie
bližšie nekonkretizovaného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádzajúc
z obsahu sťažnosti posudzoval predmetnú námietku len ako súčasť sťažovateľkinej
argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka bola
v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom
(advokátom). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),
keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2011