Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 19/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. L., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. augusta 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 11. decembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu

Košice-okolie č. k. -261 z 9. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

5. decembra 2011 doručená sťažnosť Š. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. augusta 2011 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. decembra 2009 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -261 z 9. apríla 2009 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu

č. k. -261 z 9. apríla 2009 bol uznaný vinným z prečinu sprenevery podľa § 213

ods. 1 a 2 písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Krajský súd aj na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom

sp. zn. z 11. decembra 2009 zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu iba

vo výroku o uloženom treste, ktorý zmiernil. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie

svojím rozhodnutím sp. zn. z 18. augusta 2011 odmietol.

3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ koncentroval svoje sťažnostné

námietky proti trestnému konaniu vedenému proti jeho osobe ako celku so zameraním

na spochybnenie právnych záverov súdov, ku ktorým dospeli vykonaným dokazovaním, ako

aj poukazovaním na nedostatky v skutkových zisteniach, ktoré mohli byť odstránené ním

navrhovaným dokazovaním, ktoré podľa názoru sťažovateľa malo byť bez relevantných

zdôvodnení odmietnuté. Zároveň sťažovateľ ponúkol ústavnému súdu vlastné zhodnotenie

vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov, k zhrnutiu ktorých uviedol, že „je

presvedčený, že v jeho prípade nespáchal žiaden trestný čin... Opätovne sťažovateľ

poukazuje, že jednak pri trestnom čine podvodu podľa , ods. 1, 2

a aj trestnom čine sprenevery podľa , , bolo

potrebné sťažovateľovi ako obžalovanému preukázať úmyselné zavinenie. ... prvostupňový

súd pri rozhodovaní o tom, či obžalovaný spáchal trestný čin podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a)

Tr. zákona, nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal dôsledne dokazovanie, pretože

nepreukázal konajúci súd obžalovanému to, že si prisvojil cudziu vec... Prvostupňový súd

a ani súd odvolací, nepreukázali vykonaným dokazovaním, že sťažovateľ ako obžalovaný

mal nakladať z finančnými prostriedkami ako z vlastnými...“. Na podporu svojej

argumentácie a ako dôkaz konzistentnosti svojich obhajobných dôvodov prednesených už

v konaní pred okresným súdom, krajským súdom (v odvolacom konaní) a najvyšším súdom

(v dovolacom konaní) sťažovateľ v podanej sťažnosti poskytol aj presné znenie svojich

dovolacích dôvodov predložených najvyššiemu súdu k rozhodnutiu o podanom dovolaní.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo Š. D... upravené v čl. 46 , čl. 47 , ods. 2 , 3 , čl. 48 ods. 2

... postupom Okresného súdu Košice-okolie, Krajského súdu v Košiciach

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených na Okresnom súde Košice-

okolie , č. k. , Krajskom súde v Košiciach, č. k. -292, a Najvyššom

súde... , č. k. porušené bolo.

2. Rozhodnutia Okresného súdu... č. k. , zo dňa 09. 04. 2009, Krajského

súdu v Košiciach , č. k. -292... zo dňa 11. 12. 2009 a Najvyššieho súdu...,

č. k. o dňa 18. 08. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu... sa prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje sa obnoviť stav

pred porušením základného práva upraveného v čl. 46 , čl. 47, ods. 2 , 3 , čl. 48 ods. 2

...

4. Š. D... sa priznáva finančné zadosťučinenie 10.000 Eur...

5. Š. D... priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 261,82 Eur...“

Sťažovateľ aj požiadal o prednostné vybavenie podanej sťažnosti, a to z dôvodu

prebiehajúcich súdnych konaní vedených aj proti jeho osobe a z tohto dôvodu aj o odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie v petite označených základných práv tak

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, krajského súdu, ako aj napadnutým

rozhodnutím okresného súdu najmä poukazujúc na to, že ním predostreté obhajobné

dôvody, na ktorých je založená aj jeho argumentácia v podanej sťažnosti ústavnému súdu,

dôkazom konzistentnosti ktorých je aj presné odcitovanie/presné znenie dovolacích

dôvodov predložených najvyššiemu súdu k rozhodnutiu o podanom dovolaní, mali ostať bez

relevantnej odozvy v jeho trestnej veci konajúcich orgánov súdnej moci.

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom okresného súdu

č. k. -261 z 9. apríla 2009

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať

odvolanie, ako riadny opravný prostriedok podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), čo

sťažovateľ aj využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. decembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. augusta 2011

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore

(, ).

12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 18. augusta 2011 v podstatnom

uviedol:

„Okresný súd Košice-okolie 27. júna 2011 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie obvineného... Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa

30. júna 2010 a smeruje proti vyššie citovanému rozsudku krajského súdu.

V písomných dôvodoch dovolania obvinený uviedol, že dovolanie podáva z dôvodov

, , i/

V prvom rade vytýkal, že v konaní bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo

na obhajobu - , pretože počas celého konania nebola zmenená

právna kvalifikácia a spáchanie skutku mu nebolo vôbec preukázané, preto mal byť

oslobodený v zmysle zásady in dubio pro reo.

Dôvod dovolania podľa vidí v tom, že vo veci konal

orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania, a to vyšetrovateľka JUDr. V., voči ktorej vzniesli námietky zaujatosti 29. januára

2008.

Dovolací dôvod v zmysle vidí v tom, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom - neboli vôbec vykonané.

Dovolací dôvod v zmysle videl vtom, že bol rozhodnutím

uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 Tr. zák., napriek tomu, že mu skutok

nebol preukázaný. Navrhol preto, aby najvyšší súd vyslovil rozsudkom, že rozhodnutím

krajského súdu bol porušený zákon v ustanovení § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 a § 322 ods. 3

a v konaní ktoré mu predchádzalo v ustanovení , Tr. zák.

v jeho neprospech. Navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného

súdu v celom rozsahu a prikázať vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonom

stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

( ). Dovolanie podal obvinený v súlade s ustanovením

prostredníctvom svojho obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolanie obvineného je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa ()

V prvom rade považuje najvyšší súd uviesť, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého

dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto

dovolacieho dôvodu podľa V prípade, že podané dovolanie len formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania a v skutočnosti obsahuje

argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, takéto dovolanie treba

odmietnuť podľa

Obvinený... vo svojom dovolaní v prvom rade namietal, že v konaní došlo

k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c/

Obvineným uvádzaný dôvod predpokladá, že v konaní došlo k porušeniu práva

na obhajobu najmä tým, že boli porušené ustanovenia o povinnej obhajobe

Predovšetkým ide o prípady, kedy súd vykonával úkony trestného konania bez obhajcu

obvineného napriek tomu, že ho obvinený musel mať z dôvodu povinnej obhajoby.

V posudzovanej veci nešlo o prípad povinnej obhajoby, pretože obvinenému bolo uznesením

vyšetrovateľa z 22. augusta 2007 vznesené obvinenie iba za prečin podvodu podľa § 221

ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Napriek tomu si obvinený na základe plnej moci

zo 16. septembra 2007 zvolil obhajcu..., ktorý sa zúčastňoval úkonov prípravného konania

a bol prítomný počas hlavného pojednávania i verejného zasadnutia o odvolaní. Obhajca

obvineného mal teda možnosť počas celého konania kvalifikovane navrhovať, predkladať

a zadovažovať dôkazy slúžiace na obhajobu obvineného. Za porušenie práva na obhajobu

v zmysle tohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa ,

resp. práva podľa , preto skutočnosť, že súd neakceptoval návrhy

obhajoby na doplnenie dokazovania ešte neznamená, že došlo k porušeniu práv

na obhajobu, z čoho vyplýva, že uvedený dovolací dôvod nebol naplnený.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo

rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania.

Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl obvinený v tom, že vyšetrovanie v jeho

trestnej veci vykonávala vyšetrovateľka OR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície,

Odboru ekonomickej kriminality Košice-okolie..., voči ktorej už v prípravnom konaní

vzniesol námietku zaujatosti.

Z ustanovenia vyplýva, že z vykonávania úkonov trestného

konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný

a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno

mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Účelom tohto ustanovenia o vylúčení orgánov činných v trestnom konám je upevniť

dôveru účastníkov konania i verejnosti v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní. Preto je potrebné už v prípravnom konaní zabezpečiť, aby sa na úkonoch

prípravného konania nepodieľal vyšetrovateľ, ktorý má k predmetnej veci alebo vyššie

vymedzenému okruhu osôb taký vzťah, ktorý môže objektívne vzbudiť pochybnosti o jeho

spôsobilosti postupovať pri objasňovaní trestnej činnosti nestranne. Uplatnenie inštitútu

o vylúčení orgánov trestného konania preto prichádza do úvahy iba

vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.

Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že obvinený už v prípravnom konaní

prostredníctvom obhajcu 30. januára 2008 vzniesol námietku zaujatosti vyšetrovateľky.

O jeho námietke vyšetrovateľka rozhodla v zmysle s poukazom na

ods. 1 uznesením z 31. januára 2008 pod ČVS: ORP-224/OJP-KS-2007, že nie je

vylúčená z úkonov. Predmetné uznesenie vyšetrovateľky bolo doručené obvinenému i jeho

obhajcovi, pričom ani jeden z nich proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľky opravný

prostriedok nepodal a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2008. Z uvedeného

potom vyplýva, že uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle

nemá svoje opodstatnenie.

Existenciu dovolacieho dôvodu podľa obvinený videl

v tom, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom − neboli vykonané vôbec.

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie

súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli

vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným

spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí

byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by

sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Z obsahu spisového materiálu

a z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa najvyšší súd zistil, že oba súdy pri svojom

rozhodovaní brali do úvahy iba dôkazy, ktoré boli vykonané v priebehu dokazovania

na hlavnom pojednávaní resp. verejnom zasadnutí, na ktorom bol obvinený prítomný a mal

teda možnosť vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom. Návrhy na doplnenie dokazovania

zo strany obvineného i jeho obhajcu súdy zamietli, pretože neboli potrebné pre objasnenie

skutkového stavu. Išli nad rámec dokazovania. Nevykonanie navrhovaných dôkazov preto

nemôže byť dôvodom pre naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/

Napokon obvinený ako ďalší dovolací dôvod uvádzal ustanovenie § 371 ods. 1

písm. i/ , pretože podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj jemu

predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu je založené na nesprávnom posúdení zisteného

skutku. Uvedený dovolací dôvod v podstate opieral o nesprávne zistený skutkový stav.

K tomu je potrebné uviesť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

v zmysle tohto ustanovenia je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ

tieto pochybenia spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa

noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov. V praxi to znamená, že

s poukazom na uvedený dovolací dôvod nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových

zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Skutkový stav je možné pri

rozhodovaní o dovolaní hodnotiť iba z hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej

povahy, bola správne posúdená, t.j. či sú právne kvalifikované v súlade s príslušnými

ustanoveniami hmotného práva. Na základe tohto dovolacieho dôvodu nemožno hodnotiť

správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle ,

V posudzovanej veci však uplatnené námietky obvineného smerujú výlučne do oblasti

skutkových zistení. Vytýka súdom neúplné dokazovanie, nesprávne hodnotenie dôkazov

a následne chybné skutkové zistenia, pričom presadzuje vlastné hodnotiace úvahy

vzťahujúce sa na vykonané dôkazy a predkladá vlastnú verziu skutkového stavu. Pre

dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie podľa ktorého obvinený... spáchal skutok tak,

ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj

odvolací súd. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá i právny záver vyjadrený

v posúdení skutku ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Použitú

právnu kvalifikáciu podľa citovaného ustanovenia odôvodňujú všetky skutkové okolnosti,

ktoré sú do popisu skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov

uvedeného prečinu. Z uvedeného vyplýva, že ani tento dovolací dôvod nebol naplnený.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez

preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

V posudzovanej veci ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné

podmienky dovolania podľa , preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Š. D. odmietol.“

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 11. decembra 2009 v podstatnom

uviedol:

„Obžalovaný v odvolaní podanom prostredníctvom svojho obhajcu vytýkal

okresnému súdu, že vo vecí nerozhodol správne a zákonne, pretože nevykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu za účelom náležitého objasnenia veci.

Vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že by obžalovaný sa dopustil žalovaného

skutku právne kvalifikovaného súdom ako prečin sprenevery. Vytýkal okresnému súdu, že vo

veci vykonané dôkazy vyhodnotil v jeho neprospech a neprihliadol na dôkazy, ktoré svedčili

v jeho prospech. Poukázal na to, že predmetná vec má súvislosť aj s činnosťou súdneho

exekútora..., ktorý podľa názoru obžalovaného nepostupoval v zmysle príslušných

predpisov. Zároveň navrhol, aby krajský súd po zrušení veci, vec vrátil okresnému súdu

na nové konanie a rozhodnutie s tým, že v rámci nového konania sa má vykonať

dokazovanie a to nariadenie znaleckého dokazovania z odboru ekonomiky, vedenia

účtovníctva, ďalej vypočutie svedkov, ktorých už obhajoba navrhla vypočuť v pôvodnom

konaní v zmysle návrhov na doplnenie dokazovania.

Na základe včas podaných odvolaní krajský súd podľa

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,

na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa

Uvedeným postupom krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je len

čiastočne dôvodné, avšak z iných dôvodov, ako sú uvedené v písomnom odvolaní.

Úvodom treba uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného prečinu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa striktne

postupovalo podľa , a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by

mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide zistenie, že sa predmetný

skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal

obžalovaný, a že z jeho konania nastal tam uvedený následok.

Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú

vecne správne a v súlade so zákonom. Vzhľadom k tomu odvolací súd v otázke skutkových

zistení odkazuje na podrobne a veľmi precízne rozvedené dôvody rozsudku okresného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje bez potreby jeho doplnenia.

Rovnako po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že

výrok o vine obžalovaného... bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek

pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja, ktorý bol na základe

týchto dôkazov ustálený.

Krajský súd odvolacie námietky obžalovaného považuje za neopodstatnené

a vo svojom súhrne sú opakovaním jeho doterajších obhajobných návrhov, s ktorými

argumentoval počas doterajšieho konania. S nimi sa okresný súd taktiež v odôvodnení

napadnutého rozsudku vecne správne a zákonne vyrovnal. Pokiaľ sa týka návrhov

na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru

ekonomiky, ... vzhľadom k existujúcim vo veci doteraz vykonaných dôkazov. Skúmanie

činnosti exekútora ... taktiež nie je potrebné. V spisovom materiáli sa nachádza dôkaz na č.

l. 251 a násl., a to oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 14. 4. 2009, ktorý

krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil, a z ktorého je nesporne zistiteľné, že súdny

exekútor... postupoval v predmetnej veci správne a sťažnosť obžalovaného, ktorú podal

prostredníctvom svojho obhajcu kompetentné orgány považovali za nedôvodnú.

Pokiaľ sa týka ďalších odvolacích námietok krajský súd konštatuje, že sú v podstate

len námietkami obžalovaného vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom vykonaných

na hlavnom pojednávaní.

Aj právne posúdenie konania obžalovaného ako prečin sprenevery podľa § 213

ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. je v súlade so zákonom, a aj v tomto smere krajský súd

poukazuje na výstižné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia( č. I. 269 Tr. spisu), preto

ani v tomto smere nemožno okresnému súdu nič vytýkať.

Krajský súd sa nestotožnil s okresným súdom pokiaľ ide o uložený trest

obžalovanému pre uvedený prečin. Je potrebné uviesť, že obžalovaný je podnikateľom,

ktorý z miesta bydliska je hodnotený kladne, naviac sa aktívne zapája a spolupracuje pri

spoločenských akciách usporiadaných v mestskej časti, v ktorej býva. Doposiaľ súdom

trestaný nebol.

Z týchto dôvodov preto podľa názoru krajského súdu, nakoľko ide o prvé vybočenie

zo zásad normálneho správania sa nie je potrebné na obžalovaného vplývať trestnom

odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Zákon umožňuje mu uloženie aj

iného miernejšieho výchovného trestu, pretože obžalovaný spĺňa podmienky uvedené

v ustanovení § 56 ods. 2 Tr. zák.

Preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám vo veci

rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného... odsúdil na peňažný trest vo výmere 2.,000 -

(dvetisíc) Eur s tým, že pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu mu stanovil

náhradný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem ) mesiacov.“

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s rozsudkom okresného súdu č. k. -261 z 9. apríla 2009 („... odvolací súd v otázke

skutkových zistení odkazuje na podrobne a veľmi precízne rozvedené dôvody rozsudku

okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje bez potreby jeho doplnenia“),

považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia okresného súdu: „Z dôvodu uvedeného v súd odmietol

vykonať dôkazy, ktoré navrhol vykonať obhajca vo svojom písomnom návrhu, ktorý bol

doručený súdu dňa 6. 3. 2009, nakoľko uvedenými dôkazmi sa majú dokázať jednak

skutočnosti, ktoré súd nepovažuje za podstatné k rozhodnutiu o vine resp. nevine

obžalovaného a tiež skutočnosti, ktoré už súd má za dokázané inými v tejto trestnej veci

vykonanými dôkazmi. Z rovnakého dôvodu t. j. že ide o skutočnosti nepodstatné pre

rozhodnutie súdu boli odmietnuté ako dôkaz správy o šetrení postupu exekútora

v exekučnom konaní vedenom proti spoločnosti obžalovaného ako povinnej spoločnosti,

ktoré súd žiadal zaslať od Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súd dospel

k názoru, že z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne a nepochybne bol zistený

nasledujúci skutkový stav: ako vyplýva zo správy od importéra z č. l. 44, 45, spoločnosť Y. s.

r. o. dňa 23. 11. 2006 objednala v objednávacom softwari vozidlo Š., rok výroby 2007,

farba biela. Uvedená objednávka bola v objednávacom softwari potvrdená. Vozidlo nebolo

na sklade, preto sa objednalo u výrobcu Š., a. s. M., Č.. Vozidlo malo byť vyrobené v

priebehu 4-6 týždňov, dňa 4. 1. 2007 bolo dodané importérovi. Aj keď objednávateľom

vozidla bola spoločnosť Y., s. r. o., ešte pred termínom dodania sa spoločnosť Y. s. r. o.

dohodla so spoločnosťou A., s. r. o. o zmene v osobe objednávateľa. Z uvedeného dôvodu

importér vystavoval na predmetné vozidlo faktúru č. ... zo dňa 14. 1. 2007 na A., s. r. o.

Skutočné objednanie vozidla, jeho výbava a cena sú objektivizované cenovou ponukou a

objednávkou z č. l. 57 a 58. Z cenovej ponuky z č. l. 57 zároveň vyplýva, že dodacia doba

bola 6-8 týždňov od dátumu záväznej objednávky t. j. najneskôr od 23. 11. 2006. Z

uvedeného vyplýva, že spoločnosť Y. s. r. o. mala dodať objednané vozidlo poškodenej

spoločnosti najneskôr do 18. 1. 2007 (t. j. 8 týždňov od 23. 11. 2006). Dňa 5. 12. 2006

svedok M. D. požiadal A., s. r. o. o kúpu dvoch vozidiel, na ktorých mala spoločnosť Y. s. r.

o. zákazníkov, ktorí podpísali záväznú objednávku (viď e-mailová správa z č. l. 35). Z tejto

e-mailovej správy je zrejmé, že v danom čase už inkriminované vozidlo bolo objednané.

Práve túto e-mailovú správu svedkyňa S. označila za začiatok celého obchodu so

spoločnosťou Y. s. r. o. ohľadne prevzatia inkriminovaného vozidla cez spoločnosť A., s. r.

o. Práve v tomto čase, bola spoločnosť obžalovaného upozornená na to, že vozidlo im bude

vydané, len ak bude zaplatená celá jeho cena. Uvedené bolo podmienkou toho, aby A., s. r.

o. pristúpila na celú túto operáciu so spoločnosťou Y. s. r. o. ohľadne prevzatia

objednaného vozidla. Tvrdenie svedkyne, že uvedenú podmienku (zaplatenia ceny ešte pred

dodaním vozidla) navrhla spoločnosť Y., s. r. o. prostredníctvom svedka D. sa vzhľadom

na obsah e-mailovej správy nepotvrdilo, avšak sa ani nevylúčilo. Uvedenú skutočnosť t. j.

nevydanie vozidla bez vopred zaplatenej kúpnej ceny potvrdil aj svedok D., ktorý potvrdil,

že skutočne to bolo podmienkou celého obchodu s A., s. r. o. Navyše uviedol, že túto sku-

točnosť resp. podmienku oznámil obžalovanému. Ďalej o tejto podmienke sa obžalovaný

dozvedel aj priamo od svedkyne S., ktorá vypovedala, že začiatkom januára 2007, oznámila

obžalovanému, že vozidlo nebude vydané, ak nebude vopred vyplatené. Z uvedeného má súd

za preukázané, že obžalovaný musel vedieť o tom, že spoločnosť A., s. r. o., mu dodané

vozidlo pre poškodeného vydá len za podmienky, že obžalovaný zaplatí vopred cenu za toto

vozidlo. O uvedenom informoval svedok D. obžalovaného hneď potom čo sa dohodla celá

operácia so spoločnosťou A., s. r. o. a potom ešte začiatkom januára 2007 túto podmienku

povedala obžalovanému svedkyňa S.. Skutočnosť, že obžalovaný vo svojom vyjadrení

k výpovedi svedkyne S. poprel, že by s ňou rozprával v tom čase, súd hodnotí ako snahu

obžalovaného vyviniť sa spod obžaloby.

Dňa 12. 1. 2007 (čo bolo piatok) spoločnosť obžalovaného vystavila proformafaktúru

č. 12012007( na č. l. 59) kde je ako odberateľ uvedená poškodená spoločnosť, predmetom

tejto faktúry je evidentne vozidlo objednané pre poškodeného v dohodnutej cene, v ktorej je

ako účet dodávateľa uvedený účet I. D. vedený v P., a. s... Uvedenú

faktúru odberateľ −poškodená spoločnosť vyplatila dňa 17. 1. 2007 (t. j. v najbližšiu stredu)

čo jednoznačne vyplýva z výpisu z účtu poškodeného z č. l. 60. Uvedené prostriedky boli

pripísané na účet manželky obžalovaného dňa 17. 1. 2007, čo takisto vyplýva z výpisu

z č. l. 51. Aj keď ide o účet, ktorého majiteľom je manželka obžalovaného podpisový vzor

k tomuto účtu mal aj obžalovaný, čo preukazuje listinný dôkaz na č. l. 50. Objednané

vozidlo bolo A., s. r. o. dodané, ako to uviedla svedkyňa S. vo svojej výpovedi, dňa 16. alebo

17. 1. 2007. O dodaní vozidla ihneď informovala obžalovaného, ktorý sa snažil o prevzatie

vozidla od A., s. r. o. bez zaplatenia vopred. Dňa 18. 1. 2007 o 10.56 hod. obžalovaný

uskutočnil výber sumy vo výške 300.000,-Sk z účtu, na ktorý bola poukázaná poškodeným

cena za objednané auto. Toho istého dňa ale o 12.17 hod. vybral obžalovaný z toho istého

účtu opäť hotovosť znova vo výške 300.000,-Sk. Vybrané prostriedky obžalovaný podľa

svojich slov použil na prevádzkový kapitál spoločnosti, čo bolo podľa obžalovaného bežnou

praxou. To, že prostriedky, ktoré prišli do spoločnosti od klientov sa okamžite použili na

prevádzku spoločnosti potvrdil aj svedok D. Dňa 9. 3. 2007 poškodený odstúpil od zmluvy

so spoločnosťou Y. s. r. o., nakoľko predmet kúpy nebol dodaný ani v náhradnom termíne.

Uvedené odstúpenie od zmluvy bolo doručené spoločnosti obžalovaného 14. 3. 2007. Dňa 3.

7. 2007 poškodený podal na obžalovaného trestné oznámenie.

Teda z takto ustáleného skutkového stavu súd dospel k záveru, že obžalovaný jedno-

značne a nepochybne spáchal skutok, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozhodnutia a tento

skutok je trestným činom.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného túto súd hodnotí ako jednoznačne vyvrátenú

vykonanými dôkazmi. Obžalovaný od počiatku popieral spáchanie skutku. Tvrdil, že

poškodeného informoval o finančných ťažkostiach spoločnosti Y. s. r. o., napriek tomu,

poškodený vstúpil do obchodného vzťahu so spoločnosťou obžalovaného, uvedenie čísla

účtu manželky ako účtu, na ktorý mal poškodený poukázať kúpnu cenu obžalovaný

vysvetľuje tým, že nešlo o podvodný úmysel, ale naopak takto sa malo zaistiť, že vozidlo

bude skutočne aj dodané, nakoľko v danom období spoločnosť Y. s. r. o. mala blokované

účty v dôsledku vedených exekučných konaní. Ak by boli peniaze poukázané na účet

spoločnosti, nemohli by byť použité na vyplatenie objednaného vozidla, pretože by boli

blokované pre účely exekúcie. Za príčinu toho, že vozidlo nebolo zabezpečené pre

objednávateľa, obžalovaný označuje to, že exekúcie, ktoré boli vedené proti jeho

spoločnosti neboli vedené zákonným spôsobom v dôsledku čoho sa spoločnosť dostala do

situácie, že nebola schopná plniť si svoje záväzky.

V prvom rade je potrebné povedať, že už samotná výpoveď obžalovaného sa nesie

vo veľmi všeobecnej rovine. Obžalovaný vypovedá, že poškodený o všetkých skutočnostiach

vedel, na všetkom sa dohodli, poškodený so všetkým súhlasil, sám obžalovaný bol ochotný

riešiť vzniknutú situáciu, s poškodeným rokoval, navrhol iné riešenia, bol ochotný záväzok

splniť, ak by sa vedel dohodnúť s exekútorom a pod..

Súd dospel k záveru, že vykonávané exekúcie bez ohľadu na to, či boli vykonané zá-

konným alebo nezákonným spôsobom, nemohli nijakým spôsobom a v ničom, ani len ne-

priamo ovplyvniť splnenie záväzku spoločnosti Y. s. r. o. dodanie objednaného vozidla pre

poškodeného. Tým, že poškodený (či už vedome alebo nevedome) poukázal prostriedky na

iný účet, ako je účet spoločnosti, tok peňažných prostriedkov bol presmerovaný mimo

účtovný systém spoločnosti obžalovaného. Uvedené prostriedky sa tak dostali mimo sféru

vplyvu exekučného konania, pričom sa tak stalo podľa vôle obžalovaného práve preto, aby

ich nemohol zablokovať exekútor, teda aby neboli zexekvované, ale aby sa použili

na vyplatenie objednaného vozidla. Vzhľadom k tomu, že k účtu, na ktorý boli peňažné

prostriedky poškodeného poukázané, mal obžalovaný dispozičné právo, prostriedky na ňom

neboli nijako blokované, nebola teda daná žiadna prekážka, ktorá by obžalovanému bránila

v použití týchto peňažných prostriedkov na vyplatenie objednaného vozidla pre

poškodeného. Obžalovaný tvrdil, že poškodený vedel, že účet uvedený na faktúre nie je

účtom spoločnosti ale účtom jeho manželky. Svedok Š. poprel, že by o tom vedel. Uvedený

rozpor sa nepodarilo odstrániť ani konfrontáciou medzi obžalovaným a svedkom Š.. Teda

ide o určitú skutkovú pochybnosť, ktorú nebolo možné odstrániť vykonaním iného dôkazu, a

preto je potrebné túto skutkovú okolnosť posúdiť v prospech obžalovaného, teda že

obžalovaný povedal svedkovi, že je to účet jeho manželky. Z uvedeného nemôže ísť o

podvodné konanie zo strany obžalovaného.

Za absolútne nepochopiteľné súd hodnotí konanie obžalovaného, ktorý takto

nadobudnuté prostriedky od poškodeného použil na úhradu záväzkov svojej spoločnosti,

čím ich ako keby vniesol do účtovného systému svojej spoločnosti. Nepochopiteľnosť tohto

konania obžalovaného pramení predovšetkým z týchto úvah: Obžalovaný musel vedieť, že

objednané vozidlo musí byť dodané poškodenému najneskoršie 18. 1. 2007. Vedel, že

vozidlo mu spoločnosť A., s. r. o. nevydá, pokiaľ nebude vyplatená celá cena za toto vozidlo.

Peniaze od poškodeného získal dňa 17. 1. 2007. Tieto peniaze podľa uvedeného potreboval

pre A., s. r. o. na vyplatenie ceny vozidla, najneskôr na druhý deň t. j. 18. 1. 2007, pretože v

tento deň mal vozidlo odovzdať poškodenému. To znamená, že obžalovaný mohol mať

necelých 24 hodín na to, aby tieto peniaze vybral, použil na ten účel, za akým boli

poškodeným poukázané na určený účet t. j. na vyplatenie objednaného vozidla. Ak

obžalovaný chcel splniť daný zmluvný záväzok t. j. zabezpečiť pre poškodeného dodanie

objednaného vozidla tak, ako sa dohodli, nemal čo použiť tieto prostriedky na prevádzkový

kapitál spoločnosti, aj keď v iných prípadoch to mohlo byť bežnou a osvedčenou praxou.

Obžalovaný si musel byť vedomý, že ak vybrané prostriedky použije na prevádzkový kapitál,

v najbližších 24 hodinách nebude mať prostriedky, aby si splnil svoj zmluvný záväzok.

Na viac, ak by aj obžalovaný mal viac času na splnenie jeho záväzku, nemohol sa

odôvodnene spoliehať, že ak použije uvedené prostriedky na prevádzku svojej spoločnosti,

v čase keď bude potrebné splniť predmetný záväzok vo vzťahu k poškodenému bude mať

jeho spoločnosť dostatočné prostriedky aby mohla vyplatiť vozidlo, pretože spoločnosť

obžalovaného nepochybne mala finančné problémy, viedli sa proti nej exekúcie a preto,

ak by nejaké prostriedky spoločnosť obžalovaného nadobudla boli by postihnuté exekúciou.

Preto tvrdenie obžalovaného, že bolo obvyklé, že peniaze od zákazníkov sa používali

na chod spoločnosti až do okamihu, keď bolo dodané vozidlo, je v tomto prípade

irelevantné.“

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a krajského súdu (a s prihliadnutím na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu

v otázkach skutkových zistení a právnych záverov priamo odkazuje na rozhodnutie

prvostupňového súdu, tak v tejto časti aj napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.),

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych ustanovení a procesnoprávnych zákonných ustanovení

sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené a ústavný súd

nezistil, aby aplikácia právnych predpisov najvyšším súdom a krajským súdom nebola

ústavne konformná. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba

uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a ani právne závery najvyššieho

súdu ani krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. V tejto

súvislosti ústavný súd taktiež nezistil dôvody vyslovenia porušenia sťažovateľom

označených ďalších práv, a to práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa

a 3 a práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu

a krajského súdu pre absenciu príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami

a týmito označenými základnými právami.

17. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a s napadnutým rozhodnutím krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48

ods. 1 , a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

18. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v súvislosti

s namietaním porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj

neuviedol žiadnu ústavne relevantnú argumentáciu, z ktorej by bolo

možné identifikovať prípadné východiská pre posúdenie prípadného porušenia označených

práv, ale jeho argumentácia sa opiera o tie isté ním deklarované skutkové zistenia a právne

hodnotenia, ako boli ním prezentované v konaní pred súdmi nižšej inštancie

v prvostupňovom konaní a následne v konaní o riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkoch. Právomoc ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti daná mu vylučuje jeho právomoc na revidovanie zákonom danej

právomoci orgánov súdnej moci, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani

arbitrárny, o to viac, že argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti smerovala výlučne

do sféry skutkových zistení, na ktorých posúdenie/rozhodovanie o nich nie je ústavný súd

a priori povolaný. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí

súdov), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

( prvej vety ). Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu uvedené

vo výroku nebolo potrebné rozhodnúť ani o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012