Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 124/2012
PDF · 258.56 KB
No categories available
III. ÚS 124/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. H., S., a P . R., K., zastúpených A. k., K., v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. A. B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 T/29/2007
zo 7. mája 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 297/10
z 25. novembra 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 30/2011
z 30. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. a P. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. februára
2012 doručená sťažnosť J. H. a P. R. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľ v 1. rade“
a „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 2 druhej vety , čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/29/2007 zo 7. mája 2010, uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 297/10 z 25. novembra 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Tdo 30/2011 z 30. novembra 2011.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T/29/2007
zo 7. mája 2010 boli sťažovatelia uznaní za vinných zo spáchania trestného činu podvodu
vo forme spolupáchateľstva podľa zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý im bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 7 rokov, resp. 6 rokov nepodmienečne, peňažný trest 30 000 € s náhradným
trestom odňatia slobody na 12 mesiacov a trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú
činnosť na 5 rokov.
Proti rozsudku podali sťažovatelia odvolania, ktoré krajský súd uznesením
sp. zn. 2 To 297/10 z 25. novembra 2010 zamietol. Následne uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tdo 30/2011 z 30. novembra 2011 bolo odmietnuté aj dovolanie sťažovateľov proti
rozhodnutiu krajského súdu.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia koncentrovali svoje sťažnostné
námietky proti trestnému konaniu vedenému proti nim ako celku so zameraním
na spochybnenie právnych záverov všeobecných súdov, ku ktorým dospeli vykonaným
dokazovaním, ako aj poukazovaním na nedostatky v skutkových zisteniach. Spochybňujú
najmä výsledky znaleckého dokazovania a výpovede jednotlivých svedkov, ktoré sa rôznia,
a podľa názoru sťažovateľov absentuje aj preukázanie ich úmyselného zavinenia, ktoré si
vyžaduje skutková podstata trestného činu podvodu.
Podľa názoru sťažovateľov závery znaleckého posudku sú nedostatočne odôvodnené,
v poradí druhá znalkyňa sa napr. podieľala na poskytovaní poradenstva v oblasti zmenkovej
problematiky pre ich spoločnosť, čo mohlo tiež ovplyvniť jej nezaujatosť a „zhromaždené
dôkazy v konaní neboli dostatočné na to, aby bolo rozhodnuté (akceptujúc pravidlo
in dubio pro reo a zásadu náležitého skutkového stavu) o vine sťažovateľov. Preto došlo
k porušeniu práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a tiež k porušeniu čl. 50 ods. 2 Ústavy
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.“.
Takisto uvádzajú, že nedostatok neutrality znalca môže podľa Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) tiež za určitých okolností porušiť princípy rovnosti
zbraní.
Ďalej v sťažnosti sťažovatelia okrem iného uvádzajú, že «súdy nekonali s potrebnou
starostlivosťou a nezisťovali dostatočne skutkové okolnosti nevyhnutné na preukázanie
úmyslu sťažovateľov spáchať trestný čin...
V súvislosti so subjektívnou stránkou trestného činu podvodu si dovoľujeme
zdôrazniť, že nesprávna kalkulácia predpokladaného zisku, resp. zlý podnikateľský plán
a nepredvídané okolnosti nemôžu viesť preto k záveru o úmysle spáchať podvod. Práve
preto, že podnikateľské aktivity spoločnosti, v ktorej boli sťažovatelia konateľmi boli
podkapitalizované, sa pokúsili získať kapitál s cudzích zdrojov, ktorým by ozdravili
fungovanie a realizovali podnikateľské projekty. Navyše nebolo dokázané, že sťažovatelia
použili prostriedky pre vlastnú potrebu - práve naopak s cieľom uspokojiť veriteľov
spoločnosti vložili do spoločnosti navyše aj vlastné finančné prostriedky. Projekty, ktoré
mali naštartovať spoločnosť a tak priniesť zisk, neboli nerealizovateľné a preto nemohli byť
naplnené znaky trestného činu podvodu. Zároveň treba uviesť, že absencia finančných
prostriedkov v počiatočnej fáze podnikania je prirodzeným sprievodným javom podnikania
a znášania podnikateľského rizika, kedy sú investované značné náklady do rozbehu firmy,
preto z toho nemožno usudzovať úmysel spáchať trestný čin. Pri akceptovaní takejto
konštrukcie by sa to dalo ad absurdum konštatovať o väčšine (ak nie o každom)
podnikateľských subjektov, ktoré prechádzajú nepriaznivým ekonomickým obdobím a snažia
sa získať kapitál, ktorý by oživil a naštartoval ďalšie podnikanie, inak ziskovo reálnych
projektov. Projekty (podnikateľský plán) sťažovateľov boli spôsobilé zisku, čo potvrdzuje
aj znalecký posudok; strata spoločnosti mala byť postupne znižovaná až by dosiahla zisk.
Na základe doteraz spomenutého možno konštatovať, že zhromaždené dôkazy
v konaní neboli dostatočné na to, aby bolo rozhodnuté (akceptujúc pravidlo in dubio
pro reo a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu) o vine sťažovateľov. Preto došlo
k porušeniu práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a tiež k porušeniu čl. 50 ods. 2 Ústavy
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.
Orgány činné v trestnom konaní a súdy konajúce vo veci, tak dospeli na základe
neúplného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v dôsledku týchto zistení
aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku.
Štrasburské orgány ochrany práva sú síce veľmi rezervované k sťažnostiam, ktoré
priamo napádajú hodnotenia dôkazov vykonané vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, pretože
im neprislúcha, aby sa zaoberali omylmi v posúdení skutkov a právnymi omylmi, ktorých sa
dopustil vnútroštátny súdny orgán, to však neplatí v prípade, keď tieto omyly mohli viesť
k porušeniu práv a slobôd chránených Dohovorom... S poukazom na rovnakú funkciu
Ústavného súdu ako ochrancu ľudských práv, preto navrhujeme preskúmať túto sťažnosť
aj v tomto naznačenom smere.
Jedným z významných procesných práv obvineného je jeho právo na obhajobu, ktoré
je zároveň zaradené aj medzi základnými zásadami trestného konania. Jeho obsahom je
právo požadovať okrem iného, aby sa zistili všetky okolnosti v prospech obvineného a právo
aby si zvolil obhajcu, ktorý bude prítomný pri všetkých úkonoch v konaní. Povinnosťou súdu
a orgánov činných v trestnom konaní je obvineného o tomto práve poučiť. Zásadným
porušením práva na obhajobu, zakladajúcim dôvod dovolania, sa rozumie predovšetkým
porušenie ustanovení o povinnej obhajobe (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 4. 3. 2009, sp. zn. 3 Tdo 2/2009). V zmysle ust. § 36 ods. 3 Trestného
poriadku účinného v čase konania museli mať sťažovatelia obhajcu už v prípravnom
konaní, čomu tak u P. R. nebolo a o tejto skutočnosti nebol ani poučený, čím mu bola
odopretá možnosť radiť sa s obhajcom počas jednotlivých procesných úkonov ako aj právo,
aby bolo obhajca prítomný pri týchto úkonoch. Preto právo sťažovateľa P. R. podľa čl. 6
ods. 3 písm. c) Dohovoru a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy bolo porušené.
Rozhodnutiam súdov možno tiež vyčítať nedostatočné odôvodnenia, nespĺňajúce
parametre podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a nevyhovujúce požiadavkám,
ktoré kladie na odôvodnenia rozhodnutí judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súdy sa dostatočne nevysporiadali s vyššie uvedenými hlavnými argumentmi sťažovateľov,
ktoré boli z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce...
Medzi tieto relevantné otázky patrili vytýkané vady znaleckého dokazovania a s tým
spojené posúdenie ekonomickej situácie spoločnosti, posúdenie úmyslu sťažovateľov,
obsahovo rozdielne znalecké posudky, ako aj z hľadiska viny nejednoznačné a vzájomne
rozporné svedecké výpovede. Právo na spravodlivý proces tiež vyžaduje, aby rozhodnutia
súdu boli zdôvodnené a presvedčivé, čo je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny. Tieto atribúty predmetné rozhodnutia nespĺňali, preto právo sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené. Z odôvodnení rozhodnutí žiadnym spôsobom
nevyplýva ako sa súd vysporiadal s významne rozdielnou mierou na riadení spoločnosti
T. s. r. o. sťažovateľa P. R. v porovnaní so sťažovateľom J. H., napriek tomu, že
z vykonaného dokazovania je nepochybné, že rozdiel v ich postavení bol značný (v tejto
súvislosti podotýkame, že voči ďalšiemu konateľovi spoločnosti T. s. r. o. J. L. nebolo
trestné konanie vôbec zahájené, nakoľko jeho účasť na riadení spoločností bola posúdená
len ako „formálna“).
Rozhodnutím Najvyššieho súdu... bolo porušené právo na prístup k súdu v dôsledku
toho, že sa odmietol meritórne zaoberať vecou, hoci na takýto postup boli splnené zákonné
predpoklady.».
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 druhá veta, čl. 46 ods. 1, čl. 50
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3
písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 05. 2010, vydanom v konaní pod sp. zn. 1 T/29/2007;
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 11. 2010, vydanom v konaní
pod sp. zn. 2 To/297/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30. 11. 2011 vydanom v konaní pod sp. zn. 3 Tdo/30/2011 porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 05. 2010, vydaný v konaní
pod sp. zn. 1 T/29/2007, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 11. 2010,
vydané v konaní pod sp. zn. 2 To/297/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30. 11. 2011 vydané v konaní pod sp. zn. 3 Tdo/30/2011 zrušuje.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia na účet advokáta JUDr. A. B. ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov (v danom prípade Trestného zákona a Trestného
poriadku) viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01), že ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)
ústavou, prípadne dohovorom nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,
ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni.
Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.
Podľa čl. 17 ods. 2 druhej vety ústavy nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú...,
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Ústavný súd tak v rámci uvedených kritérií predovšetkým analyzoval, či a v akej
miere sťažovateľmi napadnuté rozhodnutia a postupy všeobecných súdov, ktoré
rozhodnutiam predchádzali, mohli zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľov,
a v prípade, že áno, akej intenzity, povahy a rozsahu je tento zásah, a či treba tento
z ústavného hľadiska ospravedlniť, alebo ho treba považovať za porušenie základného práva
sťažovateľov.
Sťažovatelia v podstatnom namietali porušenie označených základných práv
napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu najmä
poukazujúc na to, že v trestnom konaní, v ktorom už bolo 25. novembra 2010 právoplatne
rozhodnuté o ich vine a treste, došlo k porušeniu najmä ich práva na obhajobu, a to
u sťažovateľa v 2. rade neustanovením obhajcu v prípravnom konaní, resp. nevyrozumenie
jeho zvoleného obhajcu o úkonoch vyšetrovateľa (pri vypočúvaní svedkov). Okrem toho ich
námietky smerovali k spochybneniu právnych záverov všeobecných súdov, ku ktorým
dospeli vykonaným dokazovaním na základe posudkov znalkýň a svedeckých výpovedí,
a tiež k tomu, že absentuje preukázanie ich úmyselného zavinenia v tejto veci, ktoré si
vyžaduje skutková podstata trestného činu podvodu. Porušenie svojich práv vidia aj v tom,
že najvyšší súd sa ako dovolací súd nezaoberal meritom veci, ale dovolanie odmietol
z procesných dôvodov.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 1 T/29/2007 zo 7. mája 2010
V citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu (č. l. 6209 až č. l. 6234 súdneho
spisu), ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto
rozhodnutiu zo 6. mája 2010 bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok
podľa príslušných ustanovení procesného kódexu (Trestného poriadku), čo sťažovatelia aj
využili, keď ho podali na hlavnom pojednávaní 7. mája 2010 (obhajca sťažovateľa v 1. rade
dôvody doplnil 12. augusta 2010) a obhajca sťažovateľa v 2. rade 20. mája 2010.
Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľov teda v tomto
prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto
ústavný súd časť sťažnosti, ktorou namietali porušenie svojich základných práv a slobôd
napadnutým rozhodnutím okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne
napr. I. ÚS 19/2012).
2. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 2 To 297/10 z 25. novembra 2010 a najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tdo 30/2011 z 30. novembra 2011
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu
krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu z 25. novembra 2010 (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
Sťažovatelia vytýkali všeobecným súdom najmä nedostatočné odôvodnenie ich
rozhodnutí a vyhodnotenie zisteného skutkového stavu v trestnom konaní najmä vo vzťahu
k ustanoveným súdnym znalcom, ktorí podľa nich vypracovali neobjektívny znalecký
posudok, pretože posudzovali iba neúplné účtovné podklady za roky 1997 až 1999, ktoré
boli nekompletné, a tiež nezhodnotili stav majetku spoločnosti aj vo vzťahu k iným
spoločnostiam. Sťažovatelia tiež nepovažovali za pravdivé hodnotenie všeobecných súdov,
že účtovné doklady za rok 2000 neboli pre skutkový stav veci rozhodujúce. Ich námietky
tiež smerovali proti tomu, že ďalší konateľ spoločnosti ani nebol obvinený z trestného činu
a oni nemali ani najmenší záujem (napr. sťažovateľ v 2. rade tvrdil, že nemal žiadny úmysel
poškodiť svojich klientov, pretože s príbuznými vložil do spoločnosti nemalé finančné
prostriedky, a v jeho prípade teda k uznaniu viny došlo aj napriek tomu, že nebola naplnená
„subjektívna stránka trestného činu“. Na tieto námietky im všeobecné súdy nedali žiadnu
odpoveď.
Na ten účel si ústavný súd vyžiadal trestný spis a preskúmal námietky sťažovateľov
z hľadiska toho, či nimi mohlo dôjsť k porušeniu ich označených základných práv.
Z rozhodnutia krajského súdu, ktorým zamietol odvolania sťažovateľov, ústavný súd zistil,
že ten opísal jednotlivé odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré sú takmer totožné s ich
námietkami prednesenými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, preskúmal
odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku okresného súdu a nemal zásadnejšie námietky
ku skutkovým zisteniam okresného súdu a právnej kvalifikácii konania oboch
obžalovaných, keďže aj podľa záverov odvolacieho súdu tieto zodpovedajú výsledkom
vykonaného dokazovania. Svoje závery oprel aj o výpovede viacerých svedkov
a poškodených vo vzťahu tak ako ku sťažovateľovi v 1. rade, ako aj ku sťažovateľovi
v 2. rade, ale aj o listinné dôkazy (zmluvy a znalecké posudky), ktoré dokazovali, že
spoločnosť, ktorej boli konateľmi, bola stratová.
Krajský súd tiež zdôraznil, že sťažovatelia „uzatvárali predmetné zmluvy vo väčšom
rozsahu, ako bola schopná firma vytvárať obrat, vysoký úrok poskytovali bez ohľadu
na hospodársky výsledok, nedodržiavali zásadu opatrnosti pri podnikaní, v okruhu
finančných činností neprimerane zvyšovali stratu spoločnosti, ktorá nebola kompenzovaná
ziskom z prevádzkovej činnosti. Takto však firma mohla fungovať krátkodobo pri uzatvorení
väčšieho počtu zmlúv. Takéto konanie obžalovaných však zákonite viedlo k tomu, že firma
prestala plniť svoje záväzky (vyplácať predmetné zmenky). Ďalej pri uzatváraní
predmetných zmlúv obžalovaní vždy klientom uvádzali okrem iného, že firma nemá žiadne
problémy, že zmenky sú zabezpečené aj nehnuteľným majetkom firmy, čo v danom období
bolo v rozpore so skutočnosťou. Navyše obžalovaný Hámorský bol iniciátorom celého
systému získavania finančných prostriedkov od klientov...“.
Krajský súd preskúmal aj výrok o treste u oboch obžalovaných, pričom zistil, že
„Pri určení výmery trestu obom obžalovaným okresný súd správne prihliadol aj k dĺžke
trestného konania, ktorú obžalovaní nemohli ovplyvniť... a okresný súd nepochybil ani
vo výroku, v ktorom uložil obom obžalovaným peňažné tresty...“, a okresný súd nepochybil
ani vo výroku, ktorým okresným súd uložil obom obžalovaným zákaz činnosti, pretože
obžalovaní sa dopustili trestnej činnosti v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou.
Odvolacie námietky krajský súd vyhodnotil ako účelové a konštatoval, že „nemohol
uveriť tvrdeniam oboch obžalovaných, že k podnikaniu nepristupovali s úmyslom
kohokoľvek podviesť. Z ich samotného konania, teda zo spôsobu uzatvárania zmlúv,
poskytovania zavádzajúcich informácii o stave spoločnosti a zabezpečenie jednotlivých
zmeniek, ako aj z množstva uzatvorených zmlúv a z toho prijatých záväzkov pre spoločnosť,
jednoznačne vyplýva priamy úmysel získať finančné prostriedky od klientov, bez ohľadu
na to, či spoločnosť bude schopná tieto záväzky zo zmlúv v čase ich splatnosti aj splniť.
V tomto smere sa nebolo možné stotožniť ani s tvrdeniami obžalovaných, že firma plnila
svoje záväzky, keďže pri danom systéme prijímania finančných prostriedkov, ktorý bol
závislý do určitej miery od počtu uzatvorených zmlúv a pri danom spôsobe hospodárenia
spoločnosti T. s. r. o., boli iba otázkou času, kedy táto firma prestane plniť svoje záväzky...“.
Krajský súd ďalej neakceptoval ani ďalšie námietky, ktoré sa týkali znaleckého
dokazovania a vloženia vlastných finančných prostriedkov do podnikania, a v tomto smere
sa stotožnil s názorom prokurátora krajskej prokuratúry, že odvolacie námietky boli iba
rozšírením dôvodov obhajoby sťažovateľov na hlavnom pojednávaní, na ktorú
prvostupňový súd prihliadol pri svojom rozhodovaní.
Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nie
je svojvoľné a arbitrárne a nie je toho názoru ako sťažovatelia, že „zhromaždené
dôkazy v konaní neboli dostatočné na to, aby bolo rozhodnuté (akceptujúc pravidlo in dubio
pro reo a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu) o vine sťažovateľov“.
Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
na spravodlivý proces.
Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144
ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy
rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
V tejto súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že znalecké dokazovanie sa
opieralo aj o výpoveď znalkyne z 23. júla 2004 (č. l. 2605), ktorá vychádzala pri spracovaní
znaleckého posudku z účtovnej evidencie spoločnosti a každý rok 1997 až 1999
posudzovala samostatne, ako aj z „obratov účtov hlavnej knihy a priložených zmlúv“.
Okrem toho boli zistené tiež nezrovnalosti pri účtovaní nákladov a výnosov po uzatvorení
zmluvy o združení s fyzickou osobou v roku 1999, keď spoločnosť nepostupovala podľa
platnej účtovnej osnovy (č. l. 2607). Všetky tieto skutočnosti vyhodnotili všeobecné súdy
v okolnostiach danej veci v neprospech sťažovateľov a ich ďalšie námietky vyhodnotili ako
účelové. Takisto ani námietka prípadnej zaujatosti druhej znalkyne neobstojí, pretože
sťažovatelia túto námietku prvýkrát vzniesli až v konaní pred ústavným súdom.
Obdobne je to v prípade namietaného porušenia základného práva na obhajobu
sťažovateľa v 2. rade. S jeho námietkou sa zrozumiteľne a logicky vysporiadal najvyšší súd
pri odmietnutí dovolaní, keď po citácii súvisiacich ustanovení Trestného poriadku uviedol,
že „konanie na súde prebiehalo podľa základných zásad trestného konania a príslušných
ustanovení Trestného poriadku... . Obvinený P. R. mal v súdnom konaní zachované všetky
obhajovacie práva v plnom rozsahu. V prípravnom konaní, pri úkonoch namietaných
obvineným, síce nebol prítomný jeho vtedajší obhajca JUDr. J. U., avšak na hlavnom
pojednávaní boli vykonané podrobné výsluchy svedkov, ktorých sa aktívne zúčastnil aj
súčasný obhajca obvineného. Výsledky týchto výsluchov, uskutočnených podľa zásady
bezprostrednosti a ústnosti, boli relevantné a brané do úvahy pri hodnotení dôkazov
a ustálení skutkového stavu. Vo vzťahu k namietanému výsluchu obvineného R.
z 10. augusta 2004 dovolací súd skonštatoval, že síce bol vykonaný bez prítomnosti obhajcu
avšak obsah tejto výpovede nemal zásadný význam pri posudzovaní skutkového
stavu, nakoľko z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. mája 2010,
sp. zn. 1 T 29/2007, jasne vyplýva, ktoré výpovede považoval súd prvého stupňa
za relevantné pokiaľ ide o otázku viny.“.
Ústavný súd tiež konštatoval, že najvyšší súd správne vyhodnotil, že „námietka
nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne
nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať žiadny z dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por.“.
Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal
s argumentmi sťažovateľov uvedenými v dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu
primerane a uviedol aj dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu napadnuté
rozhodnutia. Hoci sťažovatelia majú na vec iný názor, samotná skutočnosť, že sa
nestotožňujú so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu (aj krajského
súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť ešte v roku 2010), ústavný súd konštatuje, že tieto
všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného
zákona a Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali
správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.
Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami
a namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 druhej vety,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) dohovoru
ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012