Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 124/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., S., a P . R., K., zastúpených A. k., K., v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. A. B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa druhej vety, a a 3

a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo 7. mája 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 25. novembra 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. a P. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. februára

2012 doručená sťažnosť J. H. a P. R. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľ v 1. rade“

a „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 2 druhej vety , a a 3 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. mája 2010, uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. novembra 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 7. mája 2010 boli sťažovatelia uznaní za vinných zo spáchania trestného činu podvodu

vo forme spolupáchateľstva podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za ktorý im bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 7 rokov, resp. 6 rokov nepodmienečne, peňažný trest 30 000 € s náhradným

trestom odňatia slobody na 12 mesiacov a trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú

činnosť na 5 rokov.

Proti rozsudku podali sťažovatelia odvolania, ktoré krajský súd uznesením

sp. zn. z 25. novembra 2010 zamietol. Následne uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2011 bolo odmietnuté aj dovolanie sťažovateľov proti

rozhodnutiu krajského súdu.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia koncentrovali svoje sťažnostné

námietky proti trestnému konaniu vedenému proti nim ako celku so zameraním

na spochybnenie právnych záverov všeobecných súdov, ku ktorým dospeli vykonaným

dokazovaním, ako aj poukazovaním na nedostatky v skutkových zisteniach. Spochybňujú

najmä výsledky znaleckého dokazovania a výpovede jednotlivých svedkov, ktoré sa rôznia,

a podľa názoru sťažovateľov absentuje aj preukázanie ich úmyselného zavinenia, ktoré si

vyžaduje skutková podstata trestného činu podvodu.

Podľa názoru sťažovateľov závery znaleckého posudku sú nedostatočne odôvodnené,

v poradí druhá znalkyňa sa napr. podieľala na poskytovaní poradenstva v oblasti zmenkovej

problematiky pre ich spoločnosť, čo mohlo tiež ovplyvniť jej nezaujatosť a „zhromaždené

dôkazy v konaní neboli dostatočné na to, aby bolo rozhodnuté (akceptujúc pravidlo

in dubio pro reo a zásadu náležitého skutkového stavu) o vine sťažovateľov. Preto došlo

k porušeniu práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a tiež k porušeniu

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.“.

Takisto uvádzajú, že nedostatok neutrality znalca môže podľa Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) tiež za určitých okolností porušiť princípy rovnosti

zbraní.

Ďalej v sťažnosti sťažovatelia okrem iného uvádzajú, že «súdy nekonali s potrebnou

starostlivosťou a nezisťovali dostatočne skutkové okolnosti nevyhnutné na preukázanie

úmyslu sťažovateľov spáchať trestný čin...

V súvislosti so subjektívnou stránkou trestného činu podvodu si dovoľujeme

zdôrazniť, že nesprávna kalkulácia predpokladaného zisku, resp. zlý podnikateľský plán

a nepredvídané okolnosti nemôžu viesť preto k záveru o úmysle spáchať podvod. Práve

preto, že podnikateľské aktivity spoločnosti, v ktorej boli sťažovatelia konateľmi boli

podkapitalizované, sa pokúsili získať kapitál s cudzích zdrojov, ktorým by ozdravili

fungovanie a realizovali podnikateľské projekty. Navyše nebolo dokázané, že sťažovatelia

použili prostriedky pre vlastnú potrebu - práve naopak s cieľom uspokojiť veriteľov

spoločnosti vložili do spoločnosti navyše aj vlastné finančné prostriedky. Projekty, ktoré

mali naštartovať spoločnosť a tak priniesť zisk, neboli nerealizovateľné a preto nemohli byť

naplnené znaky trestného činu podvodu. Zároveň treba uviesť, že absencia finančných

prostriedkov v počiatočnej fáze podnikania je prirodzeným sprievodným javom podnikania

a znášania podnikateľského rizika, kedy sú investované značné náklady do rozbehu firmy,

preto z toho nemožno usudzovať úmysel spáchať trestný čin. Pri akceptovaní takejto

konštrukcie by sa to dalo ad absurdum konštatovať o väčšine (ak nie o každom)

podnikateľských subjektov, ktoré prechádzajú nepriaznivým ekonomickým obdobím a snažia

sa získať kapitál, ktorý by oživil a naštartoval ďalšie podnikanie, inak ziskovo reálnych

projektov. Projekty (podnikateľský plán) sťažovateľov boli spôsobilé zisku, čo potvrdzuje

aj znalecký posudok; strata spoločnosti mala byť postupne znižovaná až by dosiahla zisk.

Na základe doteraz spomenutého možno konštatovať, že zhromaždené dôkazy

v konaní neboli dostatočné na to, aby bolo rozhodnuté (akceptujúc pravidlo in dubio

pro reo a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu) o vine sťažovateľov. Preto došlo

k porušeniu práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a tiež k porušeniu

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy konajúce vo veci, tak dospeli na základe

neúplného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v dôsledku týchto zistení

aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku.

Štrasburské orgány ochrany práva sú síce veľmi rezervované k sťažnostiam, ktoré

priamo napádajú hodnotenia dôkazov vykonané vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, pretože

im neprislúcha, aby sa zaoberali omylmi v posúdení skutkov a právnymi omylmi, ktorých sa

dopustil vnútroštátny súdny orgán, to však neplatí v prípade, keď tieto omyly mohli viesť

k porušeniu práv a slobôd chránených Dohovorom... S poukazom na rovnakú funkciu

Ústavného súdu ako ochrancu ľudských práv, preto navrhujeme preskúmať túto sťažnosť

aj v tomto naznačenom smere.

Jedným z významných procesných práv obvineného je jeho právo na obhajobu, ktoré

je zároveň zaradené aj medzi základnými zásadami trestného konania. Jeho obsahom je

právo požadovať okrem iného, aby sa zistili všetky okolnosti v prospech obvineného a právo

aby si zvolil obhajcu, ktorý bude prítomný pri všetkých úkonoch v konaní. Povinnosťou súdu

a orgánov činných v trestnom konaní je obvineného o tomto práve poučiť. Zásadným

porušením práva na obhajobu, zakladajúcim dôvod dovolania, sa rozumie predovšetkým

porušenie ustanovení o povinnej obhajobe (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 4. 3. 2009, sp. zn. ). V zmysle ust. § 36 ods. 3 Trestného

poriadku účinného v čase konania museli mať sťažovatelia obhajcu už v prípravnom

konaní, čomu tak u P. R. nebolo a o tejto skutočnosti nebol ani poučený, čím mu bola

odopretá možnosť radiť sa s obhajcom počas jednotlivých procesných úkonov ako aj právo,

aby bolo obhajca prítomný pri týchto úkonoch. Preto právo sťažovateľa P. R. podľa čl. 6

ods. 3 písm. c) Dohovoru a podľa bolo porušené.

Rozhodnutiam súdov možno tiež vyčítať nedostatočné odôvodnenia, nespĺňajúce

parametre podľa príslušných ustanovení a nevyhovujúce požiadavkám,

ktoré kladie na odôvodnenia rozhodnutí judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súdy sa dostatočne nevysporiadali s vyššie uvedenými hlavnými argumentmi sťažovateľov,

ktoré boli z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce...

Medzi tieto relevantné otázky patrili vytýkané vady znaleckého dokazovania a s tým

spojené posúdenie ekonomickej situácie spoločnosti, posúdenie úmyslu sťažovateľov,

obsahovo rozdielne znalecké posudky, ako aj z hľadiska viny nejednoznačné a vzájomne

rozporné svedecké výpovede. Právo na spravodlivý proces tiež vyžaduje, aby rozhodnutia

súdu boli zdôvodnené a presvedčivé, čo je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny. Tieto atribúty predmetné rozhodnutia nespĺňali, preto právo sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené. Z odôvodnení rozhodnutí žiadnym spôsobom

nevyplýva ako sa súd vysporiadal s významne rozdielnou mierou na riadení spoločnosti

T. s. r. o. sťažovateľa P. R. v porovnaní so sťažovateľom J. H., napriek tomu, že

z vykonaného dokazovania je nepochybné, že rozdiel v ich postavení bol značný (v tejto

súvislosti podotýkame, že voči ďalšiemu konateľovi spoločnosti T. s. r. o. J. L. nebolo

trestné konanie vôbec zahájené, nakoľko jeho účasť na riadení spoločností bola posúdená

len ako „formálna“).

Rozhodnutím Najvyššieho súdu... bolo porušené právo na prístup k súdu v dôsledku

toho, že sa odmietol meritórne zaoberať vecou, hoci na takýto postup boli splnené zákonné

predpoklady.».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 druhá veta, čl. 46 ods. 1, čl. 50

ods. 2 a , a , a

písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 05. 2010, vydanom v konaní pod sp. zn. ;

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 11. 2010, vydanom v konaní

pod sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30. 11. 2011 vydanom v konaní pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 05. 2010, vydaný v konaní

pod sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 11. 2010,

vydané v konaní pod sp. zn. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30. 11. 2011 vydané v konaní pod sp. zn. zrušuje.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. A. B. ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov (v danom prípade a Trestného

poriadku) viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. ), že ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)

, prípadne dohovorom nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,

ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ). Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni.

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa druhej vety nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú...,

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Ústavný súd tak v rámci uvedených kritérií predovšetkým analyzoval, či a v akej

miere sťažovateľmi napadnuté rozhodnutia a postupy všeobecných súdov, ktoré

rozhodnutiam predchádzali, mohli zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľov,

a v prípade, že áno, akej intenzity, povahy a rozsahu je tento zásah, a či treba tento

z ústavného hľadiska ospravedlniť, alebo ho treba považovať za porušenie základného práva

sťažovateľov.

Sťažovatelia v podstatnom namietali porušenie označených základných práv

napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu najmä

poukazujúc na to, že v trestnom konaní, v ktorom už bolo 25. novembra 2010 právoplatne

rozhodnuté o ich vine a treste, došlo k porušeniu najmä ich práva na obhajobu, a to

u sťažovateľa v 2. rade neustanovením obhajcu v prípravnom konaní, resp. nevyrozumenie

jeho zvoleného obhajcu o úkonoch vyšetrovateľa (pri vypočúvaní svedkov). Okrem toho ich

námietky smerovali k spochybneniu právnych záverov všeobecných súdov, ku ktorým

dospeli vykonaným dokazovaním na základe posudkov znalkýň a svedeckých výpovedí,

a tiež k tomu, že absentuje preukázanie ich úmyselného zavinenia v tejto veci, ktoré si

vyžaduje skutková podstata trestného činu podvodu. Porušenie svojich práv vidia aj v tom,

že najvyšší súd sa ako dovolací súd nezaoberal meritom veci, ale dovolanie odmietol

z procesných dôvodov.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 7. mája 2010

V citovanom je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu (č. l. 6209 až č. l. 6234 súdneho

spisu), ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto

rozhodnutiu zo 6. mája 2010 bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok

podľa príslušných ustanovení procesného kódexu (), čo sťažovatelia aj

využili, keď ho podali na hlavnom pojednávaní 7. mája 2010 (obhajca sťažovateľa v 1. rade

dôvody doplnil 12. augusta 2010) a obhajca sťažovateľa v 2. rade 20. mája 2010.

Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľov teda v tomto

prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto

ústavný súd časť sťažnosti, ktorou namietali porušenie svojich základných práv a slobôd

napadnutým rozhodnutím okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne

napr. ).

2. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv uzneseniami

krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2010 a najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2011

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu

krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu z 25. novembra 2010 (obdobne napr. , ,

).

Sťažovatelia vytýkali všeobecným súdom najmä nedostatočné odôvodnenie ich

rozhodnutí a vyhodnotenie zisteného skutkového stavu v trestnom konaní najmä vo vzťahu

k ustanoveným súdnym znalcom, ktorí podľa nich vypracovali neobjektívny znalecký

posudok, pretože posudzovali iba neúplné účtovné podklady za roky 1997 až 1999, ktoré

boli nekompletné, a tiež nezhodnotili stav majetku spoločnosti aj vo vzťahu k iným

spoločnostiam. Sťažovatelia tiež nepovažovali za pravdivé hodnotenie všeobecných súdov,

že účtovné doklady za rok 2000 neboli pre skutkový stav veci rozhodujúce. Ich námietky

tiež smerovali proti tomu, že ďalší konateľ spoločnosti ani nebol obvinený z trestného činu

a oni nemali ani najmenší záujem (napr. sťažovateľ v 2. rade tvrdil, že nemal žiadny úmysel

poškodiť svojich klientov, pretože s príbuznými vložil do spoločnosti nemalé finančné

prostriedky, a v jeho prípade teda k uznaniu viny došlo aj napriek tomu, že nebola naplnená

„subjektívna stránka trestného činu“. Na tieto námietky im všeobecné súdy nedali žiadnu

odpoveď.

Na ten účel si ústavný súd vyžiadal trestný spis a preskúmal námietky sťažovateľov

z hľadiska toho, či nimi mohlo dôjsť k porušeniu ich označených základných práv.

Z rozhodnutia krajského súdu, ktorým zamietol odvolania sťažovateľov, ústavný súd zistil,

že ten opísal jednotlivé odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré sú takmer totožné s ich

námietkami prednesenými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, preskúmal

odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku okresného súdu a nemal zásadnejšie námietky

ku skutkovým zisteniam okresného súdu a právnej kvalifikácii konania oboch

obžalovaných, keďže aj podľa záverov odvolacieho súdu tieto zodpovedajú výsledkom

vykonaného dokazovania. Svoje závery oprel aj o výpovede viacerých svedkov

a poškodených vo vzťahu tak ako ku sťažovateľovi v 1. rade, ako aj ku sťažovateľovi

v 2. rade, ale aj o listinné dôkazy (zmluvy a znalecké posudky), ktoré dokazovali, že

spoločnosť, ktorej boli konateľmi, bola stratová.

Krajský súd tiež zdôraznil, že sťažovatelia „uzatvárali predmetné zmluvy vo väčšom

rozsahu, ako bola schopná firma vytvárať obrat, vysoký úrok poskytovali bez ohľadu

na hospodársky výsledok, nedodržiavali zásadu opatrnosti pri podnikaní, v okruhu

finančných činností neprimerane zvyšovali stratu spoločnosti, ktorá nebola kompenzovaná

ziskom z prevádzkovej činnosti. Takto však firma mohla fungovať krátkodobo pri uzatvorení

väčšieho počtu zmlúv. Takéto konanie obžalovaných však zákonite viedlo k tomu, že firma

prestala plniť svoje záväzky (vyplácať predmetné zmenky). Ďalej pri uzatváraní

predmetných zmlúv obžalovaní vždy klientom uvádzali okrem iného, že firma nemá žiadne

problémy, že zmenky sú zabezpečené aj nehnuteľným majetkom firmy, čo v danom období

bolo v rozpore so skutočnosťou. Navyše obžalovaný Hámorský bol iniciátorom celého

systému získavania finančných prostriedkov od klientov...“.

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste u oboch obžalovaných, pričom zistil, že

„Pri určení výmery trestu obom obžalovaným okresný súd správne prihliadol aj k dĺžke

trestného konania, ktorú obžalovaní nemohli ovplyvniť... a okresný súd nepochybil ani

vo výroku, v ktorom uložil obom obžalovaným peňažné tresty...“, a okresný súd nepochybil

ani vo výroku, ktorým okresným súd uložil obom obžalovaným zákaz činnosti, pretože

obžalovaní sa dopustili trestnej činnosti v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou.

Odvolacie námietky krajský súd vyhodnotil ako účelové a konštatoval, že „nemohol

uveriť tvrdeniam oboch obžalovaných, že k podnikaniu nepristupovali s úmyslom

kohokoľvek podviesť. Z ich samotného konania, teda zo spôsobu uzatvárania zmlúv,

poskytovania zavádzajúcich informácii o stave spoločnosti a zabezpečenie jednotlivých

zmeniek, ako aj z množstva uzatvorených zmlúv a z toho prijatých záväzkov pre spoločnosť,

jednoznačne vyplýva priamy úmysel získať finančné prostriedky od klientov, bez ohľadu

na to, či spoločnosť bude schopná tieto záväzky zo zmlúv v čase ich splatnosti aj splniť.

V tomto smere sa nebolo možné stotožniť ani s tvrdeniami obžalovaných, že firma plnila

svoje záväzky, keďže pri danom systéme prijímania finančných prostriedkov, ktorý bol

závislý do určitej miery od počtu uzatvorených zmlúv a pri danom spôsobe hospodárenia

spoločnosti T. s. r. o., boli iba otázkou času, kedy táto firma prestane plniť svoje záväzky...“.

Krajský súd ďalej neakceptoval ani ďalšie námietky, ktoré sa týkali znaleckého

dokazovania a vloženia vlastných finančných prostriedkov do podnikania, a v tomto smere

sa stotožnil s názorom prokurátora krajskej prokuratúry, že odvolacie námietky boli iba

rozšírením dôvodov obhajoby sťažovateľov na hlavnom pojednávaní, na ktorú

prvostupňový súd prihliadol pri svojom rozhodovaní.

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nie

je svojvoľné a arbitrárne a nie je toho názoru ako sťažovatelia, že „zhromaždené

dôkazy v konaní neboli dostatočné na to, aby bolo rozhodnuté (akceptujúc pravidlo in dubio

pro reo a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu) o vine sťažovateľov“.

Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144

ods. 1 vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy

rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

V tejto súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že znalecké dokazovanie sa

opieralo aj o výpoveď znalkyne z 23. júla 2004 (č. l. 2605), ktorá vychádzala pri spracovaní

znaleckého posudku z účtovnej evidencie spoločnosti a každý rok 1997 až 1999

posudzovala samostatne, ako aj z „obratov účtov hlavnej knihy a priložených zmlúv“.

Okrem toho boli zistené tiež nezrovnalosti pri účtovaní nákladov a výnosov po uzatvorení

zmluvy o združení s fyzickou osobou v roku 1999, keď spoločnosť nepostupovala podľa

platnej účtovnej osnovy (č. l. 2607). Všetky tieto skutočnosti vyhodnotili všeobecné súdy

v okolnostiach danej veci v neprospech sťažovateľov a ich ďalšie námietky vyhodnotili ako

účelové. Takisto ani námietka prípadnej zaujatosti druhej znalkyne neobstojí, pretože

sťažovatelia túto námietku prvýkrát vzniesli až v konaní pred ústavným súdom.

Obdobne je to v prípade namietaného porušenia základného práva na obhajobu

sťažovateľa v 2. rade. S jeho námietkou sa zrozumiteľne a logicky vysporiadal najvyšší súd

pri odmietnutí dovolaní, keď po citácii súvisiacich ustanovení uviedol,

že „konanie na súde prebiehalo podľa základných zásad trestného konania a príslušných

ustanovení ... . Obvinený P. R. mal v súdnom konaní zachované všetky

obhajovacie práva v plnom rozsahu. V prípravnom konaní, pri úkonoch namietaných

obvineným, síce nebol prítomný jeho vtedajší obhajca JUDr. J. U., avšak na hlavnom

pojednávaní boli vykonané podrobné výsluchy svedkov, ktorých sa aktívne zúčastnil aj

súčasný obhajca obvineného. Výsledky týchto výsluchov, uskutočnených podľa zásady

bezprostrednosti a ústnosti, boli relevantné a brané do úvahy pri hodnotení dôkazov

a ustálení skutkového stavu. Vo vzťahu k namietanému výsluchu obvineného R.

z 10. augusta 2004 dovolací súd skonštatoval, že síce bol vykonaný bez prítomnosti obhajcu

avšak obsah tejto výpovede nemal zásadný význam pri posudzovaní skutkového

stavu, nakoľko z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. mája 2010,

sp. zn. , jasne vyplýva, ktoré výpovede považoval súd prvého stupňa

za relevantné pokiaľ ide o otázku viny.“.

Ústavný súd tiež konštatoval, že najvyšší súd správne vyhodnotil, že „námietka

nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne

nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať žiadny z dovolacích

dôvodov podľa “.

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal

s argumentmi sťažovateľov uvedenými v dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu

primerane a uviedol aj dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu napadnuté

rozhodnutia. Hoci sťažovatelia majú na vec iný názor, samotná skutočnosť, že sa

nestotožňujú so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu (aj krajského

súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť ešte v roku 2010), ústavný súd konštatuje, že tieto

všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného

zákona a podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali

správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami

a namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 druhej vety,

a a 3 a práv podľa , 2 a 3 písm. c) a d) dohovoru

ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012