Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 2/2012
PDF · 240.61 KB
No categories available
IV. ÚS 2/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., a A. T., K., zastúpených advokátom JUDr. J. G.,
Advokátska kancelária, P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 289/2010 a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. a A. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011
doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a A. T., K., (ďalej len
„sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, P., ktorú
doplnili podaním z 25. októbra 2011 označeným ako „Spresnenie petitu sťažnosti“.
Sťažovateľky v súlade s podaním z 25. októbra 2010 namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co
289/2010 a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že F. T. a J. T., obaja bytom K. (ďalej len
„žalobcovia“), sa na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhali proti
sťažovateľkám ako žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia zmluvnej pokuty v sume 50 000 Sk
s príslušenstvom za porušenie zmluvnej povinnosti z kúpnej zmluvy uzavretej 22. novembra
2002. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 15 C 10/2005.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 10/2005 z 27. júna 2007 zaviazal sťažovateľky
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 50 000 Sk s úrokom z omeškania vo výške
13 % ročne od 16. apríla 2003 do zaplatenia. V časti úroku z omeškania vo výške 13 %
zo sumy 50 000 Sk za obdobie do 16. apríla 2003 okresný súd konanie zastavil. Na základe
včas podaného odvolania sťažovateľky v 1. rade krajský súd ako odvolací súd rozsudkom
sp. zn. 3 Co 291/2007 z 29. apríla 2008 zmenil prvostupňový rozsudok a žalobu žalobcov
zamietol.
Potom, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe
dovolania žalobcov uznesením sp. zn. 2 Cdo 161/2008 z 29. apríla 2009 napadnutý
rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, krajský
súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 3 Co 246/2009 z 18. januára 2010 následne zrušil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 10/2005 z 27. júna 2007 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Krajský súd podľa sťažovateliek dospel k záveru, že „... súd prvého stupňa rozsudok
súdu zdôvodnil právnymi závermi, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto
je toto odôvodnenie rozsudku nejasné a nepreskúmateľné... Súd prvého stupňa v odôvodnení
rozsudku konštatuje zistený skutkový stav /str. 2 ods. 4-6/. v rámci tohto konštatovania súd
uvádza aká zmluva bola medzi účastníkmi dohodnutá. V druhom odstavci konštatuje, že pri
uzavretí zmluvy dňa 22. 11. 2002 bol vyhotovený aj zoznam vecí na vypratanie, ktorý
prevzal JUDr. M. ako zástupca žalovaných. Už tento záver súdu prvého stupňa nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Odvolaciemu súdu sa javí, že tento zoznam nebol vyhotovený
súčasne s kúpnou zmluvou, lebo kúpnu zmluvu podpísala J. B. dňa 19. 11. 2002, A. T. dňa
20. 11. 2002 a to v P. pred notárom JUDr. M., aj keď v zmluve je uvedený dátum 22. 11.
2002, kedy ju zrejme podpísali kupujúce. tento zoznam teda nebol spísaný po vzájomnej
dohode a to ani s právnym zástupcom žalovaných, pretože takáto skutočnosť zo zoznamu
nevplýva. Z tohto dôvodu tento záznam bolo potrebné považovať len ako požiadavku
kupujúcich a neprikladať mu iný význam. Pokiaľ súd prvého stupňa v poslednom odstavci
na strane 2 v dôvodoch rozsudku konštatuje, že žalovaná predložila súdu zápis zo dňa 25. 1.
2003, v ktorom je uvedené, že je potrebné byt vypratať, v tejto časti súd konštatuje, že tento
zápis prevzal zástupca žalovaných a že žalobkyne si túto svoju povinnosť vypratať
nehnuteľnosť nesplnili a preto porušili ustanovenie §5 kúpnej zmluvy. Záver súdu
konštatovaný v predchádzajúcej vete je podľa odvolacieho súdu predčasný a založený na
nejasnom odôvodnení. Súd prvého stupňa totiž nevysporiadal s obranou žalovaných
/tvrdenie právneho zástupcu v zápisnici na pojednávaní dňa 13. 4. 2007/ v tom smere, že
podľa zápisu z 25. 1. 2002 právny zástupca JUDr. M. aj kupujúci podpísali zápis z
odovzdania nehnuteľností v tom zmysle, že všetky podmienky zmluvy boli bezvýhradne
splnené a že s takýmto znením súhlasili aj žalobcovia ... Dodatok podpísaný rukou bol
dopísaný bez jeho súhlasu, pričom svoj nesúhlas s týmto dodatkom vyjadril pred žalobcami
tak, že tento neakceptuje. Napriek tejto obrane súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na
strane 8 v odseku 3 konštatuje, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že dňa 22. 11.
2002 bol vyhotovený zoznam vecí na vypratanie, medzi ktorými bola aj plechová kuchynská
linka v 2 izbovom byte a že tento zoznam prevzal JUDr. M. ako právny zástupca oboch
odporkýň, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a že k tomuto zoznamu nemali
odporkyne ani ich právny zástupca žiadne výhrady. Takýto záver súdu prvého stupňa je
evidentne v rozpore s tvrdeniami právneho zástupcu žalovaných a s týmto rozporom sa súd
prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Naopak súd prvého stupňa v dôvodom
napadnutého rozsudku uvádza skutočnosti, ktoré nie sú obsahom spisu.“.
Okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 15 C 10/2005 zo 4. augusta 2010
opäť zaviazal sťažovateľky spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 1 659,70 €
s úrokom z omeškania, t. j. obdobne ako v prvom rozsudku z 27. júna 2007.
Sťažovateľky v odvolaní proti predmetnému rozsudku súdu prvého stupňa namietali,
že „zápis zo dňa 22. 11. 2011 (správne má byť „22. 11. 2002“, pozn.) bol spísaný až po
spísaní kúpnej zmluvy, nebol jej prílohou a ani zmluva na neho neodkazovala. Tento zápis
je len akousi požiadavkou žalobkýň, no nie vzájomnou dohodou strán.“.
O odvolaní sťažovateliek rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom (v poradí
tretím) tak, že prvostupňový rozsudok zo 4. augusta 2010 ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho
rozsudku z 21. decembra 2010 a predovšetkým namietajú, že sa „nezaoberal skutočnosťou
nezákonne získaného dôkazu Okresného súdu namietanou v odvolaní žalovaných a to najmä
v telefonickom zisťovaní sudkyne o dátume zaplatenia kúpnej ceny za prevádzaný
spoluvlastnícky podiel. Č., a. s. zaslal do súdneho spisu potvrdenie, že žalobcovia zaplatili
žalovaným kúpnu cenu dňa 15. 3. 2003. Bez akéhokoľvek iného písomného potvrdenia si
sudkyňa sama prisvojila záver, že uvedený dátum je 15. 1. 2003 a nie 15. 3. 2003. Sudkyňa
Okresného súdu to v odôvodnení rozsudku odôvodnila tak, že sa spojila s nejakou
pracovníčkou banky telefonicky a tá jej uviedla, že takéto potvrdenie nemôže byť správne,
lebo peniaze nemôžu ísť dva mesiace. Tento nezákonný dôkaz hrubo odporujúci zásadám
občianskeho súdneho konania, logického myslenia napádali sťažovateľky v odvolaní, no
Krajský súd v Košiciach sa týmto protizákonne získaným názorom sudkyne bez výhrad
stotožnil a nijakým spôsobom neodôvodnil ako k nemu došiel...“.
V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľky
zároveň tvrdia, že „Krajský súd sa odchýlil od svojho predošlého právneho názoru v tom, že
sám uviedol vo svojich predošlých odôvodneniach, že žalované sťažovateľky splnili všetky
body zmluvy zo dňa 22. 11. 2002, čo v konečnom dôsledku vyplýva zo samotného zápisu
o odovzdaní časti nehnuteľnosti, ktorú v prítomnosti advokáta žalovaných žalobcovia
podpísali. Odvolací súd bol toho názoru, že dodatočné výhrady uvedené v zápise
o odovzdaní časti nehnuteľnosti sú dopisované žalobkyňou v druhom rade, sú irelevantné
a nie je možné na ne v tomto konaní prihliadať. Pokiaľ ide o zoznam vecí zo dňa
22. 11. 2002, tento je pre posúdenie opodstatnenosti nároku právne bezvýznamný, lebo
jednak nie je súčasťou zmluvy a jednak bol vyhotovený potom, čo žalované zmluvu
podpísali.
Vzhľadom k tomu nie je možné prihliadať ani na tento zoznam vecí a tento je
posúdenie nároku nepodstatný. Okrem toho mal odvolací súd za to, že v konaní nebolo
preukázané, že kuchynská linka je vlastníctvom žalovaných a preto nemohla byť im uložená
povinnosť vypratania.
Odvolací súd poznamenal, že pred vyprataním nehnuteľnosti o uzavretí zmluvy
o predaji časti nehnuteľnosti boli žalobcovia aj žalované podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti. Za tejto situácie potom sa žalobcovia nemôžu proti žalovaným oprávnene
domáhať aby žalované vypratali z nehnuteľnosti veci, ktorých sú aj žalobcovia
spoluvlastníkmi. Nesplnenie takejto požiadavky nemôže byť sankcionované zmluvnou
pokutou, pretože pri najmenšom ide o rozpor s dobrými mravmi.
Krajský súd sa vôbec ani nevysporiadal s odvolacím dôvodom, že zmluva bola
zmluvou o prevode spoluvlastníckeho podielu a nie zmluvou o prevode celej nehnuteľnosti.
Odvolací súd sám konštatuje vo svojom predošlom rozhodnutí že pokiaľ bol predmetom
prevodu spoluvlastnícky podiel, je prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi požadovať
vypratanie spoločných vecí. Takáto povinnosť nie je totiž splniteľná. Krajský súd taktiež
konštatuje, že ak sťažovateľky- žalované tvrdia, že kuchynská linka nie je ich vlastníctvom,
a žalobcovia nepreukázali vlastníctvo žalovaných k dôvodu zmluvnej pokuty - kuchynskej
linke, tak žalobný nárok nie je dôvodný.“.
Podľa názoru sťažovateliek postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 289/2010 a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa sp. zn. 15 C 10/2005 zo 4. augusta 2010, došlo k porušeniu ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37
ods. 3 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s čl. 2 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pretože je „nemysliteľné a v rozpore s logikou veci aby krajský súd
odôvodnil svoje rozhodnutie o odvolaní tak stroho, že sa v plnej miere stotožnil s právnymi
a skutkovými závermi okresného súdu, pričom krajský súd šiel absolútne proti svojim
pokynom a právnym záverom ako odvolacieho súdu“.
Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:
„Základné práva J. B., bytom P. a A. T., bytom: K., podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl.
2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/289/2010
1. porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu Košiciach zo dňa 21. 12. 2010, sp. zn. 3 Co/289/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania na účet
advokáta: JUDr. J. G., P., č. ú.: ... v Č., a. s., pobočka P., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vyčíslime v lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili
sťažovateľky, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich
účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v namietanom rozhodnutí najskôr poukázal na obsah odvolaním
napadnutého (v poradí druhého) rozsudku okresného súdu, ktorým boli sťažovateľky
zaviazané spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 1 659,70 € s úrokom z omeškania
13 % ročne od 16. apríla 2003 do zaplatenia, pričom okrem iného v ňom uviedol, že
„na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalované
nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 5 kúpnej zmluvy zo dňa 22. 11. 2002 riadne
a včas, teda obe žalované porušili zmluvnú povinnosť, sú preto povinné dohodnutú sankciu
za porušenie zmluvnej povinnosti, t. j. zmluvnú pokutu vo výške 1.659,70 eur zaplatiť.
Obrana žalovaných, že kuchynská linka tvorila súčasť alebo príslušenstvo bytu nepovažoval
súd za relevantnú, pretože kuchynská linka netvorí neoddeliteľnú súčasť bytu, ani jeho
príslušenstvo, ale samostatnú hnuteľnú vec, ktorá nebola predmetom kúpnej zmluvy ani
predmetom dedenia po zomrelom P. T. otcovi žalovaných, ani predmetom dedenia po
zomrelej G. T., starej matke žalovaných. Námietku premlčania nároku žalobcov vznesenú
žalovaným súd považoval za nedôvodnú. Žalobcovia uplatnili svoj nárok včas v zákonnej
trojročnej premlčacej lehote plynúcej od 16. 4. 2003, keďže žalobu podali na súd 8. 10.
2004. Keďže žalovaní nezaplatili dohodnutú zmluvnú pokutu v lehote 30 dní od výzvy
žalobcov z 3. 3. 2003 t. j. v lehote dohodnutej v článku 8 zmluvy do 15. 4. 2003
nasledujúcim dňom t. j. 16. 4. 2003 sa dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu
a preto v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd priznal žalobcom aj úrok
z omeškania vo výške 13 % ročne z istiny 1.659,70 € od 16. 4. 2003 do zaplatenia. Žalované
majú povinnosť splniť spoločne a nerozdielne v súlade s ust. § 511 Občianskeho zákonníka,
keďže účastníkmi bolo dohodnuté v článku 5 kúpnej zmluvy povinnosť oboch žalovaných
fyzicky vypratať svoje nehnuteľnosti a ani jedna z nich túto povinnosť nesplnila. Konanie
v časti o zaplatenie úroku z omeškania do 16. 4. 2003 súd zastavil podľa § 96 ods. 1, 3
O. s. p. na základe čiastočného späťvzatia návrhu, tejto časti žalobcovi pred začatím
konania.
Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov t. j. zápisu zo dňa 25. 1. 2003, kde za kupujúcich
tento zápis podpísali obidvaja žalobcovia a za predávajúcich ich právny zástupca
JUDr. M., súd prvého stupňa sa pri hodnotení stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu
žalobcov, že žalobcovia ako osoby právne nevzdelané si neuvedomili, že podpísali zápis 25.
1. 2003 predčasne, keď podpisom potvrdili splnenie všetkých podmienok zmluvy a až po
podpise zistili, že v skutočnosti kuchynská linka nachádzajúca sa v tejto časti bytu, ktorú
mali žalovaní vypratať podľa zmluvy ostala nevyprataná. Táto okolnosť však sama o sebe
nemení nič na tej skutočnosti, že žalované vypratali nehnuteľnosť dňa 24. 1. 2003 len
čiastočne (výpoveď žalovanej v 1. rade pred súdom dňa 13. 4. 2007). Nevypratanie linky
žalovanej v konaní nepopierali a kuchynskú plechovú linku nevypratali kvôli tomu, že táto
nie je ich vlastníctvom, ale patrila ich starej mame. Na druhej strane žalovaná v 2. rade
pred súdom tvrdila, že nevedeli u niektorých vecí, či patria ich rodičom alebo nie. Počas
konania účastníci neprodukovali žiadny hodnoverný dôkaz na preukázanie komu vlastnícky
patrila predmetná plechová kuchynská linka a tvrdenie žalovaných si odporujú keď dňa
23. 11. 2001 oznámili žalobcom, že všetko zariadenie nachádzajúce sa v byte na prízemí
na ul. ... patrí im, vo veci linky podali aj návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po G. T.
a v tomto konaní tvrdia opak, teda, že linku predali žalobcom spolu s nehnuteľnosťou, lebo
tá je súčasťou bytu, resp. príslušenstvom bytu. Ako potvrdil pred súdom prvého stupňa aj
svedok M. kuchynská plechová linka nebola zo strany žalovaných vyprataná a doposiaľ sa
nachádza v dome, ktorého časť odkúpili žalobcovia od žalovaných. Súd prvého stupňa dal
za pravdu argumentácii žalobcov, že tvrdenie žalovaných, že linka nebola ich vlastníctvom
a preto ju nemohli vypratať je účelové, pretože žalovaným muselo byť známe už zo zoznamu
na vypratanie veci 22. 11. 2002, že žalobcovia nie sú vlastníkmi linky, ak ju do tohto
zoznamu obsiahli a nepochopiteľne vychádzali z dojmu, že by ich žalobca prípadne mohol
obviniť z krádeže linky, ak by ju vypratali. Ani po zhodnotení vykonaného dokazovania súd
nezistil také skutočnosti, ktoré by smerovali k inému záveru, ako tomu, že žalovaní nesplnili
svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z článku 5 zmluvy, pretože nevypratali fyzicky svoje
nehnuteľnosti v dohodnutej lehote do 7 dní od zaplatenia kúpnej ceny ani doposiaľ. Súd
prvého stupňa považoval za nesporné, že žalované mali vedomosť, čo majú odkiaľ vypratať
a na podporu tejto skutočnosti, že vedeli čo majú vypratať svedčí zoznam vecí na vypratanie
z 22. 11. 2002, ktorý prevzal ich právny zástupca a odovzdal im na oboznámenie. Žalované
teda vedeli o tom, že z dvojizbového bytu je potrebné vypratať plechovú kuchynskú linku
ešte skôr ako dňa 25. 1. 2003, vtedy bol spísaný zápis o odovzdaní nehnuteľnosti. Žalované
v konečnom dôsledku pred súdom priznali, že mali vedomosť o tom, že kuchynská linka nie
je vyprataná aj z tej výhrady dopísanej žalobkyňou v 2. rade na zápise z 25. 1. 2003.“.
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateliek vyjadreným v odvolaní, keď najmä
uviedol:
„Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku na ktoré v celom
rozsahu poukazuje aj odvolací súd.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom
smere, že žalované si nesplnili povinnosť na vypratanie nehnuteľnosti tak, ako sa zmluvne
zaviazali a preto správne súd prvého stupňa rozhodol, pokiaľ im uložil, aby v súlade
so zmluvnými dohodami uhradili žalobcom zmluvnú pokutu.
Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny
potvrdil. K odvolaniu žalovaných odvolací súd stručne poznamenáva, že odvolacie námietky
sú nedôvodné a súd prvého stupňa sa s odvolacími námietkami vzťahujúci sa k predmetu
konania v celom rozsahu vyporiadal. Pokiaľ sa v odvolaní nachádzajú aj iné skutočnosti,
ktoré nesúvisia s predmetom konania a to najmä text odvolania na strane 224 a 225
ohľadom úhrady kúpnej ceny resp. prevzatia finančných prostriedkov právnym zástupcom
tieto skutočnosti nie sú predmetom tohto konania, preto sa s nimi odvolací súd bližšie
nezaoberal.“
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateliek so skutkovými
zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil)
a predovšetkým právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd)
vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v ich
právnej veci.
Po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku okresného súdu
(sp. zn. 15 C 10/2005 zo 4. augusta 2010) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia
okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri posudzovaní nesplnenia povinnosti
sťažovateliek ako žalovaných na vypratanie nehnuteľnosti tak, ako sa zmluvne zaviazali),
boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani
právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho
rozsudku sp. zn. 3 Co 289/2010 z 21. decembra 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú
podľa názoru ústavného súdu, aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie, vzhľadom na nevyhnutnú spätosť
prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku (II. ÚS 78/05), nesignalizuje
porušenie základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už
zdôraznený právny záver okresného súdu vo veci sťažovateliek. Napokon, akceptovateľnosť
uvedeného stručného odôvodnenia potvrdzuje aj ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol
povinný vo svojom rozhodnutí opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej
podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateliek, ak sa s týmito závermi výslovne
stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo vnútorne protirečivé, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou
úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateliek preto podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre nich
nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením ich základných práv
garantovaných ústavou a listinou ani s porušením práva garantovaného dohovorom.
K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím
príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade
s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 544
Občianskeho zákonníka), ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom
jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a právne akceptovateľné.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd po preskúmaní namietaného
rozsudku krajského súdu a priloženej dokumentácie rovnako nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by signalizovali, že ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 289/2010 a jeho rozsudkom
z 21. decembra 2010 a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označených sťažovateľkami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o odmietnutí sťažnosti sťažovateliek z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľky namietajú aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, ktoré
majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, a nie
konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou, resp. listinou. Uvedené
ustanovenie ústavy (resp. listiny) je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný dospeje k záveru, že
v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo
dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich
z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
tohto ustanovenia ústavy, resp. listiny.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateliek aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012