Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 2/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., a A. T., K., zastúpených advokátom JUDr. J. G.,

Advokátska kancelária, P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd v spojení s a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. a A. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011

doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a A. T., K., (ďalej len

„sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, P., ktorú

doplnili podaním z 25. októbra 2011 označeným ako „Spresnenie petitu sťažnosti“.

Sťažovateľky v súlade s podaním z 25. októbra 2010 namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) v spojení s a listiny a tiež práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co

289/2010 a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že F. T. a J. T., obaja bytom K. (ďalej len

„žalobcovia“), sa na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhali proti

sťažovateľkám ako žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia zmluvnej pokuty v sume 50 000 Sk

s príslušenstvom za porušenie zmluvnej povinnosti z kúpnej zmluvy uzavretej 22. novembra

2002. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. júna 2007 zaviazal sťažovateľky

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 50 000 Sk s úrokom z omeškania vo výške

13 % ročne od 16. apríla 2003 do zaplatenia. V časti úroku z omeškania vo výške 13 %

zo sumy 50 000 Sk za obdobie do 16. apríla 2003 okresný súd konanie zastavil. Na základe

včas podaného odvolania sťažovateľky v 1. rade krajský súd ako odvolací súd rozsudkom

sp. zn. z 29. apríla 2008 zmenil prvostupňový rozsudok a žalobu žalobcov

zamietol.

Potom, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe

dovolania žalobcov uznesením sp. zn. z 29. apríla 2009 napadnutý

rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, krajský

súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 18. januára 2010 následne zrušil

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 27. júna 2007 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Krajský súd podľa sťažovateliek dospel k záveru, že „... súd prvého stupňa rozsudok

súdu zdôvodnil právnymi závermi, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto

je toto odôvodnenie rozsudku nejasné a nepreskúmateľné... Súd prvého stupňa v odôvodnení

rozsudku konštatuje zistený skutkový stav /str. 2 ods. 4-6/. v rámci tohto konštatovania súd

uvádza aká zmluva bola medzi účastníkmi dohodnutá. V druhom odstavci konštatuje, že pri

uzavretí zmluvy dňa 22. 11. 2002 bol vyhotovený aj zoznam vecí na vypratanie, ktorý

prevzal JUDr. M. ako zástupca žalovaných. Už tento záver súdu prvého stupňa nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní. Odvolaciemu súdu sa javí, že tento zoznam nebol vyhotovený

súčasne s kúpnou zmluvou, lebo kúpnu zmluvu podpísala J. B. dňa 19. 11. 2002, A. T. dňa

20. 11. 2002 a to v P. pred notárom JUDr. M., aj keď v zmluve je uvedený dátum 22. 11.

2002, kedy ju zrejme podpísali kupujúce. tento zoznam teda nebol spísaný po vzájomnej

dohode a to ani s právnym zástupcom žalovaných, pretože takáto skutočnosť zo zoznamu

nevplýva. Z tohto dôvodu tento záznam bolo potrebné považovať len ako požiadavku

kupujúcich a neprikladať mu iný význam. Pokiaľ súd prvého stupňa v poslednom odstavci

na strane 2 v dôvodoch rozsudku konštatuje, že žalovaná predložila súdu zápis zo dňa 25. 1.

2003, v ktorom je uvedené, že je potrebné byt vypratať, v tejto časti súd konštatuje, že tento

zápis prevzal zástupca žalovaných a že žalobkyne si túto svoju povinnosť vypratať

nehnuteľnosť nesplnili a preto porušili ustanovenie §5 kúpnej zmluvy. Záver súdu

konštatovaný v predchádzajúcej vete je podľa odvolacieho súdu predčasný a založený na

nejasnom odôvodnení. Súd prvého stupňa totiž nevysporiadal s obranou žalovaných

/tvrdenie právneho zástupcu v zápisnici na pojednávaní dňa 13. 4. 2007/ v tom smere, že

podľa zápisu z 25. 1. 2002 právny zástupca JUDr. M. aj kupujúci podpísali zápis z

odovzdania nehnuteľností v tom zmysle, že všetky podmienky zmluvy boli bezvýhradne

splnené a že s takýmto znením súhlasili aj žalobcovia ... Dodatok podpísaný rukou bol

dopísaný bez jeho súhlasu, pričom svoj nesúhlas s týmto dodatkom vyjadril pred žalobcami

tak, že tento neakceptuje. Napriek tejto obrane súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na

strane 8 v odseku 3 konštatuje, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že dňa 22. 11.

2002 bol vyhotovený zoznam vecí na vypratanie, medzi ktorými bola aj plechová kuchynská

linka v 2 izbovom byte a že tento zoznam prevzal JUDr. M. ako právny zástupca oboch

odporkýň, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a že k tomuto zoznamu nemali

odporkyne ani ich právny zástupca žiadne výhrady. Takýto záver súdu prvého stupňa je

evidentne v rozpore s tvrdeniami právneho zástupcu žalovaných a s týmto rozporom sa súd

prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Naopak súd prvého stupňa v dôvodom

napadnutého rozsudku uvádza skutočnosti, ktoré nie sú obsahom spisu.“.

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. zo 4. augusta 2010

opäť zaviazal sťažovateľky spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 1 659,70 €

s úrokom z omeškania, t. j. obdobne ako v prvom rozsudku z 27. júna 2007.

Sťažovateľky v odvolaní proti predmetnému rozsudku súdu prvého stupňa namietali,

že „zápis zo dňa 22. 11. 2011 (správne má byť „22. 11. 2002“, pozn.) bol spísaný až po

spísaní kúpnej zmluvy, nebol jej prílohou a ani zmluva na neho neodkazovala. Tento zápis

je len akousi požiadavkou žalobkýň, no nie vzájomnou dohodou strán.“.

O odvolaní sťažovateliek rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom (v poradí

tretím) tak, že prvostupňový rozsudok zo 4. augusta 2010 ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho

rozsudku z 21. decembra 2010 a predovšetkým namietajú, že sa „nezaoberal skutočnosťou

nezákonne získaného dôkazu Okresného súdu namietanou v odvolaní žalovaných a to najmä

v telefonickom zisťovaní sudkyne o dátume zaplatenia kúpnej ceny za prevádzaný

spoluvlastnícky podiel. Č., a. s. zaslal do súdneho spisu potvrdenie, že žalobcovia zaplatili

žalovaným kúpnu cenu dňa 15. 3. 2003. Bez akéhokoľvek iného písomného potvrdenia si

sudkyňa sama prisvojila záver, že uvedený dátum je 15. 1. 2003 a nie 15. 3. 2003. Sudkyňa

Okresného súdu to v odôvodnení rozsudku odôvodnila tak, že sa spojila s nejakou

pracovníčkou banky telefonicky a tá jej uviedla, že takéto potvrdenie nemôže byť správne,

lebo peniaze nemôžu ísť dva mesiace. Tento nezákonný dôkaz hrubo odporujúci zásadám

občianskeho súdneho konania, logického myslenia napádali sťažovateľky v odvolaní, no

Krajský súd v Košiciach sa týmto protizákonne získaným názorom sudkyne bez výhrad

stotožnil a nijakým spôsobom neodôvodnil ako k nemu došiel...“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľky

zároveň tvrdia, že „Krajský súd sa odchýlil od svojho predošlého právneho názoru v tom, že

sám uviedol vo svojich predošlých odôvodneniach, že žalované sťažovateľky splnili všetky

body zmluvy zo dňa 22. 11. 2002, čo v konečnom dôsledku vyplýva zo samotného zápisu

o odovzdaní časti nehnuteľnosti, ktorú v prítomnosti advokáta žalovaných žalobcovia

podpísali. Odvolací súd bol toho názoru, že dodatočné výhrady uvedené v zápise

o odovzdaní časti nehnuteľnosti sú dopisované žalobkyňou v druhom rade, sú irelevantné

a nie je možné na ne v tomto konaní prihliadať. Pokiaľ ide o zoznam vecí zo dňa

22. 11. 2002, tento je pre posúdenie opodstatnenosti nároku právne bezvýznamný, lebo

jednak nie je súčasťou zmluvy a jednak bol vyhotovený potom, čo žalované zmluvu

podpísali.

Vzhľadom k tomu nie je možné prihliadať ani na tento zoznam vecí a tento je

posúdenie nároku nepodstatný. Okrem toho mal odvolací súd za to, že v konaní nebolo

preukázané, že kuchynská linka je vlastníctvom žalovaných a preto nemohla byť im uložená

povinnosť vypratania.

Odvolací súd poznamenal, že pred vyprataním nehnuteľnosti o uzavretí zmluvy

o predaji časti nehnuteľnosti boli žalobcovia aj žalované podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľnosti. Za tejto situácie potom sa žalobcovia nemôžu proti žalovaným oprávnene

domáhať aby žalované vypratali z nehnuteľnosti veci, ktorých sú aj žalobcovia

spoluvlastníkmi. Nesplnenie takejto požiadavky nemôže byť sankcionované zmluvnou

pokutou, pretože pri najmenšom ide o rozpor s dobrými mravmi.

Krajský súd sa vôbec ani nevysporiadal s odvolacím dôvodom, že zmluva bola

zmluvou o prevode spoluvlastníckeho podielu a nie zmluvou o prevode celej nehnuteľnosti.

Odvolací súd sám konštatuje vo svojom predošlom rozhodnutí že pokiaľ bol predmetom

prevodu spoluvlastnícky podiel, je prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi požadovať

vypratanie spoločných vecí. Takáto povinnosť nie je totiž splniteľná. Krajský súd taktiež

konštatuje, že ak sťažovateľky- žalované tvrdia, že kuchynská linka nie je ich vlastníctvom,

a žalobcovia nepreukázali vlastníctvo žalovaných k dôvodu zmluvnej pokuty - kuchynskej

linke, tak žalobný nárok nie je dôvodný.“.

Podľa názoru sťažovateliek postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. decembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa sp. zn. zo 4. augusta 2010, došlo k porušeniu ich

základných práv podľa a a podľa a

ods. 3 listiny v spojení s a s listiny a tiež práva podľa

ods. 1 dohovoru, pretože je „nemysliteľné a v rozpore s logikou veci aby krajský súd

odôvodnil svoje rozhodnutie o odvolaní tak stroho, že sa v plnej miere stotožnil s právnymi

a skutkovými závermi okresného súdu, pričom krajský súd šiel absolútne proti svojim

pokynom a právnym záverom ako odvolacieho súdu“.

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„Základné práva J. B., bytom P. a A. T., bytom: K., podľa SR, čl.

2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

1. porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Košiciach zo dňa 21. 12. 2010, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania na účet

advokáta: JUDr. J. G., P., č. ú.: ... v Č., a. s., pobočka P., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vyčíslime v lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovateľky, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. listiny, ako aj práva podľa

dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich

účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v namietanom rozhodnutí najskôr poukázal na obsah odvolaním

napadnutého (v poradí druhého) rozsudku okresného súdu, ktorým boli sťažovateľky

zaviazané spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom sumu 1 659,70 € s úrokom z omeškania

13 % ročne od 16. apríla 2003 do zaplatenia, pričom okrem iného v ňom uviedol, že

„na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalované

nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 5 kúpnej zmluvy zo dňa 22. 11. 2002 riadne

a včas, teda obe žalované porušili zmluvnú povinnosť, sú preto povinné dohodnutú sankciu

za porušenie zmluvnej povinnosti, t. j. zmluvnú pokutu vo výške 1.659,70 eur zaplatiť.

Obrana žalovaných, že kuchynská linka tvorila súčasť alebo príslušenstvo bytu nepovažoval

súd za relevantnú, pretože kuchynská linka netvorí neoddeliteľnú súčasť bytu, ani jeho

príslušenstvo, ale samostatnú hnuteľnú vec, ktorá nebola predmetom kúpnej zmluvy ani

predmetom dedenia po zomrelom P. T. otcovi žalovaných, ani predmetom dedenia po

zomrelej G. T., starej matke žalovaných. Námietku premlčania nároku žalobcov vznesenú

žalovaným súd považoval za nedôvodnú. Žalobcovia uplatnili svoj nárok včas v zákonnej

trojročnej premlčacej lehote plynúcej od 16. 4. 2003, keďže žalobu podali na súd 8. 10.

2004. Keďže žalovaní nezaplatili dohodnutú zmluvnú pokutu v lehote 30 dní od výzvy

žalobcov z 3. 3. 2003 t. j. v lehote dohodnutej v článku 8 zmluvy do 15. 4. 2003

nasledujúcim dňom t. j. 16. 4. 2003 sa dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu

a preto v súlade s , súd priznal žalobcom aj úrok

z omeškania vo výške 13 % ročne z istiny 1.659,70 € od 16. 4. 2003 do zaplatenia. Žalované

majú povinnosť splniť spoločne a nerozdielne v súlade s ust. ,

keďže účastníkmi bolo dohodnuté v článku 5 kúpnej zmluvy povinnosť oboch žalovaných

fyzicky vypratať svoje nehnuteľnosti a ani jedna z nich túto povinnosť nesplnila. Konanie

v časti o zaplatenie úroku z omeškania do 16. 4. 2003 súd zastavil podľa § 96 ods. 1, 3

na základe čiastočného späťvzatia návrhu, tejto časti žalobcovi pred začatím

konania.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov t. j. zápisu zo dňa 25. 1. 2003, kde za kupujúcich

tento zápis podpísali obidvaja žalobcovia a za predávajúcich ich právny zástupca

JUDr. M., súd prvého stupňa sa pri hodnotení stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu

žalobcov, že žalobcovia ako osoby právne nevzdelané si neuvedomili, že podpísali zápis 25.

1. 2003 predčasne, keď podpisom potvrdili splnenie všetkých podmienok zmluvy a až po

podpise zistili, že v skutočnosti kuchynská linka nachádzajúca sa v tejto časti bytu, ktorú

mali žalovaní vypratať podľa zmluvy ostala nevyprataná. Táto okolnosť však sama o sebe

nemení nič na tej skutočnosti, že žalované vypratali nehnuteľnosť dňa 24. 1. 2003 len

čiastočne (výpoveď žalovanej v 1. rade pred súdom dňa 13. 4. 2007). Nevypratanie linky

žalovanej v konaní nepopierali a kuchynskú plechovú linku nevypratali kvôli tomu, že táto

nie je ich vlastníctvom, ale patrila ich starej mame. Na druhej strane žalovaná v 2. rade

pred súdom tvrdila, že nevedeli u niektorých vecí, či patria ich rodičom alebo nie. Počas

konania účastníci neprodukovali žiadny hodnoverný dôkaz na preukázanie komu vlastnícky

patrila predmetná plechová kuchynská linka a tvrdenie žalovaných si odporujú keď dňa

23. 11. 2001 oznámili žalobcom, že všetko zariadenie nachádzajúce sa v byte na prízemí

na ul. ... patrí im, vo veci linky podali aj návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po G. T.

a v tomto konaní tvrdia opak, teda, že linku predali žalobcom spolu s nehnuteľnosťou, lebo

tá je súčasťou bytu, resp. príslušenstvom bytu. Ako potvrdil pred súdom prvého stupňa aj

svedok M. kuchynská plechová linka nebola zo strany žalovaných vyprataná a doposiaľ sa

nachádza v dome, ktorého časť odkúpili žalobcovia od žalovaných. Súd prvého stupňa dal

za pravdu argumentácii žalobcov, že tvrdenie žalovaných, že linka nebola ich vlastníctvom

a preto ju nemohli vypratať je účelové, pretože žalovaným muselo byť známe už zo zoznamu

na vypratanie veci 22. 11. 2002, že žalobcovia nie sú vlastníkmi linky, ak ju do tohto

zoznamu obsiahli a nepochopiteľne vychádzali z dojmu, že by ich žalobca prípadne mohol

obviniť z krádeže linky, ak by ju vypratali. Ani po zhodnotení vykonaného dokazovania súd

nezistil také skutočnosti, ktoré by smerovali k inému záveru, ako tomu, že žalovaní nesplnili

svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z článku 5 zmluvy, pretože nevypratali fyzicky svoje

nehnuteľnosti v dohodnutej lehote do 7 dní od zaplatenia kúpnej ceny ani doposiaľ. Súd

prvého stupňa považoval za nesporné, že žalované mali vedomosť, čo majú odkiaľ vypratať

a na podporu tejto skutočnosti, že vedeli čo majú vypratať svedčí zoznam vecí na vypratanie

z 22. 11. 2002, ktorý prevzal ich právny zástupca a odovzdal im na oboznámenie. Žalované

teda vedeli o tom, že z dvojizbového bytu je potrebné vypratať plechovú kuchynskú linku

ešte skôr ako dňa 25. 1. 2003, vtedy bol spísaný zápis o odovzdaní nehnuteľnosti. Žalované

v konečnom dôsledku pred súdom priznali, že mali vedomosť o tom, že kuchynská linka nie

je vyprataná aj z tej výhrady dopísanej žalobkyňou v 2. rade na zápise z 25. 1. 2003.“.

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateliek vyjadreným v odvolaní, keď najmä

uviedol:

„Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku na ktoré v celom

rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom

smere, že žalované si nesplnili povinnosť na vypratanie nehnuteľnosti tak, ako sa zmluvne

zaviazali a preto správne súd prvého stupňa rozhodol, pokiaľ im uložil, aby v súlade

so zmluvnými dohodami uhradili žalobcom zmluvnú pokutu.

Odvolací súd preto v súlade s ust. rozsudok ako vecne správny

potvrdil. K odvolaniu žalovaných odvolací súd stručne poznamenáva, že odvolacie námietky

sú nedôvodné a súd prvého stupňa sa s odvolacími námietkami vzťahujúci sa k predmetu

konania v celom rozsahu vyporiadal. Pokiaľ sa v odvolaní nachádzajú aj iné skutočnosti,

ktoré nesúvisia s predmetom konania a to najmä text odvolania na strane 224 a 225

ohľadom úhrady kúpnej ceny resp. prevzatia finančných prostriedkov právnym zástupcom

tieto skutočnosti nie sú predmetom tohto konania, preto sa s nimi odvolací súd bližšie

nezaoberal.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateliek so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil)

a predovšetkým právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd)

vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v ich

právnej veci.

Po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku okresného súdu

(sp. zn. zo 4. augusta 2010) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia

okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri posudzovaní nesplnenia povinnosti

sťažovateliek ako žalovaných na vypratanie nehnuteľnosti tak, ako sa zmluvne zaviazali),

boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani

právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho

rozsudku sp. zn. z 21. decembra 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú

podľa názoru ústavného súdu, aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a tiež práva podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie, vzhľadom na nevyhnutnú spätosť

prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku (), nesignalizuje

porušenie základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už

zdôraznený právny záver okresného súdu vo veci sťažovateliek. Napokon, akceptovateľnosť

uvedeného stručného odôvodnenia potvrdzuje aj ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol

povinný vo svojom rozhodnutí opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej

podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateliek, ak sa s týmito závermi výslovne

stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo vnútorne protirečivé, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou

úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateliek preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre nich

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením ich základných práv

garantovaných a listinou ani s porušením práva garantovaného dohovorom.

K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím

príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade

s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 544

), ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom

jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a tiež práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ). Ústavný súd po preskúmaní namietaného

rozsudku krajského súdu a priloženej dokumentácie rovnako nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by signalizovali, že ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek

na rovnosť účastníkov v konaní podľa a listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. decembra 2010 a obsahom základných práv podľa a

a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

označených sťažovateľkami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateliek z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľky namietajú aj porušenie a listiny, ktoré

majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, a nie

konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných , resp. listinou. Uvedené

ustanovenie (resp. listiny) je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu o sťažnostiach podľa . V prípade, ak ústavný dospeje k záveru, že

v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo

dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

tohto ustanovenia , resp. listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateliek aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012