Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 22/2012
PDF · 140.27 KB
No categories available
III. ÚS 22/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. C., K.
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice
I č. k. 15 C/111/2003-590 z 26. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co/278/2011 zo 7. októbra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. Š. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k.
15 C/111/2003-590 z 26. augusta 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co/278/2011 zo 7. októbra
2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 15 C/111/2003-
590 z 26. augusta 2011 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovaným v 2. až
vo 4. rade zabezpečiť dodávku elektrickej energie, vody a plynu do právoplatného
skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C/111/2003. Krajský súd uznesením
sp. zn. 2 Co/278/2011 zo 7. októbra 2011 toto uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu podal 3. októbra
2011 odvolanie, na ktoré však krajský súd vôbec neprihliadol, pretože spis mal byť
okresným súdom postúpený krajskému súdu bez jeho odvolania, ktoré okresný súd
«pravdepodobne „doposlal“ na Krajský súd Košice... avšak až 07. 10. 2011. Na to je
reakcia v spise na č. l.: 604, že toto podanie došlo do kancelárie po vypracovaní
rozhodnutia. Dávam na vedomie Ústavnému súdu, že rozhodnutie Krajského súdu Košice je
takisto zo dňa 07. 10. 2011!!!».
Sťažovateľ tvrdí, že mu týmto „postupom Okresného súdu Košice I a Krajského
súdu Košice... bola odňatá možnosť konať pred súdom a teda je daný dôvod na podanie
dovolania v súlade s ustanovením § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 O. s. p. Dovolanie bolo
v zákonom stanovenej lehote podané...
Uznesenie Krajského súdu Košice trpí... nedostatkom skutkových a tým pádom aj
právnych záverov, v dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia (nakoľko
nezohľadňuje obsah spisu podané odvolanie) a nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov. O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu ide vtedy,
ak je založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré
sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované a jeho východiskom by bola nepredvídateľná
interpretačná svojvôľa.
Mám za to, že práve k takémuto zjavnému aplikačnému excesu, spôsobilému založiť
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, v
posudzovanej veci došlo a boli tak porušené moje práva a zákonom chránené záujmy.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vo veci vydal
nasledovné rozhodnutie:
„Základné právo sťažovateľa Ing. Š. L. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Okresného súdu
Košice I č. k.: 15 C/111/2003-590 zo dňa 26. 08. 2011 a rozhodnutím Krajského súdu
Košice pod sp. zn.: 2 Co/278/2011 zo dňa 07. 10. 2011 porušené bolo.
Rozhodnutie Okresného súdu Košice I č. k.: 15 C/111/2003-590 zo dňa 26. 08. 2011
a rozhodnutím Krajského súdu Košice pod sp. zn.: 2 Co/278/2011 zo dňa 07. 10. 2011
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I, aby v nej
znovu konal a rozhodol.
Okresný súd Košice I a Krajský súd Košice sú povinný nahradiť sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. J. C., so
sídlom K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv sťažovateľa
konaním a rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd uvádza, že čo sa týka návrhu na
vydanie predbežného opatrenia, konanie na tomto súde skončilo vydaním uznesenia
okresného súdu č. k. 15 C/111/2003-590 z 26. augusta 2011, ktoré podliehalo revíznej
právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie napadnutého
uznesenia okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127
ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci
krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je
preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu a konečné
rozhodnutie krajského súdu (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného
súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľ sám v sťažnosti uvádza (a prílohou k sťažnosti aj preukazuje), že na
okresnom súde podal osobne 23. novembra 2011 dovolanie namietajúc existenciu
dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že
sťažovateľovi ako účastníkovi konania mala byť postupom všeobecných súdov odňatá
možnosť konať pred súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o tomto dovolaní
sťažovateľa nebolo dosiaľ Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) právoplatne rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už
ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte
skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti
ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co/278/2011 zo 7. októbra 2011
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani ďalšou časťou sťažnosti meritórne
nezaoberal, ale z dôvodu nedostatku právomoci podľa zásady ratio temporis ju ako
neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012