Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 22/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. C., K.

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice

I č. k. -590 z 26. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo 7. októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. Š. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-590 z 26. augusta 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. októbra

2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k.

590 z 26. augusta 2011 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovaným v 2. až

vo 4. rade zabezpečiť dodávku elektrickej energie, vody a plynu do právoplatného

skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. . Krajský súd uznesením

sp. zn. zo 7. októbra 2011 toto uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu podal 3. októbra

2011 odvolanie, na ktoré však krajský súd vôbec neprihliadol, pretože spis mal byť

okresným súdom postúpený krajskému súdu bez jeho odvolania, ktoré okresný súd

«pravdepodobne „doposlal“ na Krajský súd Košice... avšak až 07. 10. 2011. Na to je

reakcia v spise na č. l.: 604, že toto podanie došlo do kancelárie po vypracovaní

rozhodnutia. Dávam na vedomie Ústavnému súdu, že rozhodnutie Krajského súdu Košice je

takisto zo dňa 07. 10. 2011!!!».

Sťažovateľ tvrdí, že mu týmto „postupom Okresného súdu Košice I a Krajského

súdu Košice... bola odňatá možnosť konať pred súdom a teda je daný dôvod na podanie

dovolania v súlade s ustanovením Dovolanie bolo

v zákonom stanovenej lehote podané...

Uznesenie Krajského súdu Košice trpí... nedostatkom skutkových a tým pádom aj

právnych záverov, v dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia (nakoľko

nezohľadňuje obsah spisu podané odvolanie) a nepreskúmateľnosti pre nedostatok

dôvodov. O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu ide vtedy,

ak je založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré

sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované a jeho východiskom by bola nepredvídateľná

interpretačná svojvôľa.

Mám za to, že práve k takémuto zjavnému aplikačnému excesu, spôsobilému založiť

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, v

posudzovanej veci došlo a boli tak porušené moje práva a zákonom chránené záujmy.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vo veci vydal

nasledovné rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa Ing. Š. L. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Okresného súdu

Košice I č. k.: -590 zo dňa 26. 08. 2011 a rozhodnutím Krajského súdu

Košice pod sp. zn.: zo dňa 07. 10. 2011 porušené bolo.

Rozhodnutie Okresného súdu Košice I č. k.: -590 zo dňa 26. 08. 2011

a rozhodnutím Krajského súdu Košice pod sp. zn.: zo dňa 07. 10. 2011

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

Okresný súd Košice I a Krajský súd Košice sú povinný nahradiť sťažovateľovi

spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. J. C., so

sídlom K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv sťažovateľa

konaním a rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd uvádza, že čo sa týka návrhu na

vydanie predbežného opatrenia, konanie na tomto súde skončilo vydaním uznesenia

okresného súdu č. k. -590 z 26. augusta 2011, ktoré podliehalo revíznej

právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie napadnutého

uznesenia okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127

ods. 1 , lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci

krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je

preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu a konečné

rozhodnutie krajského súdu (obdobne , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného

súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ sám v sťažnosti uvádza (a prílohou k sťažnosti aj preukazuje), že na

okresnom súde podal osobne 23. novembra 2011 dovolanie namietajúc existenciu

dovolacieho dôvodu podľa ods. f) , t. j. že

sťažovateľovi ako účastníkovi konania mala byť postupom všeobecných súdov odňatá

možnosť konať pred súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o tomto dovolaní

sťažovateľa nebolo dosiaľ Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už

ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte

skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti

ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2011

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani ďalšou časťou sťažnosti meritórne

nezaoberal, ale z dôvodu nedostatku právomoci podľa zásady ratio temporis ju ako

neprípustnú podľa v spojení s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012