Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 531/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť V. S., T., zastúpeného advokátkou Mgr. R. P., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. v období po vydaní

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. apríla 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. v období po vydaní

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. apríla 2009

p o r u š e n é b o l o .

2. V. S. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť V. S. trovy konania v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho

advokátky Mgr. R. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2011 doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným 16.

novembra 2011, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C

858/2000 v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -40 z 9. apríla 2009.

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáha

obnovenia „právneho stavu hranice“ pozemku a určenia vlastníckeho práva. Sťažovateľ

nepovažuje predmet namietaného konania za fakticky ani právne zložitý, aby objektívne

podmieňoval takú dlhú dobu na prípravu rozhodnutia vo veci. Podľa jeho názoru je okresný

súd vo veci nielen nečinný, ale vykazuje aj neefektívnu činnosť, pričom uvedené tvrdenia

sťažovateľ spája so vznikom škody na nehnuteľnostiach, vo vzťahu ktorých je konanie

okresného súdu vedené.

V doplnení podania zo 14. novembra 2011 sťažovateľ uviedol, že aj „napriek

skutočnosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky už trikrát skonštatoval, že v konaní

vedenom na Okresnom súde v Trenčíne bolo postupom súdu porušené právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prikázal Okresnému súdu vo

veci konať, opätovne dochádza postupom Okresného súdu Trenčín k porušovaniu

uvedeného práva sťažovateľa, nakoľko do dnešného dňa nebolo v predmetnej veci

právoplatne rozhodnuté“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

a právo na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod spis. zn. v

období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. -40 zo

dňa 09. 04. 2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trenčín sa v konaní vedenom pod spis. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 Eur..., ktoré je

Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. V. S. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 261,82 Eur, ktoré je

Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie

uznesením č. k. -23 z 13. decembra 2011.

Okresný súd podal k doručenej sťažnosti stanovisko vo vyjadrení sp. zn.

Spr 837/2011 z 22. septembra 2011 a v doplňujúcom vyjadrení z 9. januára 2012, v ktorých

uviedol chronológiu všetkých procesných úkonov vykonaných v sťažovateľovej veci od

podania žaloby po súčasnosť. Podľa názoru okresného súdu neboli od vydania nálezu

ústavného súdu č. k. -40 z 9. apríla 2009 spôsobené žiadne prieťahy, čomu

nasvedčujú úkony vykonané od 9. júna 2009 do 7. decembra 2011. Okresný súd súčasne

poukázal na skutočnosť, že dôvodom odročenia pojednávania nariadeného na 2. november

2011 a na 7. december 2011 bolo ospravedlnenie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu,

a teda odročenie týchto pojednávaní zavinil sám sťažovateľ.

Z vyjadrení okresného súdu vyplýva, že po 9. apríli 2009, keď bol vydaný nález

ústavného súdu č. k. -40, boli v sťažovateľovej veci vykonané nasledovné

úkony:

„- 9. jún 2009 - uznesenie o pribratí znalca do konania

- 29. jún 2009 - znalec oznámil, že zo zdravotných dôvodov nie je schopný

vypracovať znalecký posudok

- 16. júl 2009 - uznesenie o zmene znalca

- 24. august 2009 - spis zaslaný Okresnému súdu Trnava na doručenie spisu

znalcovi

- 21. september 2009 - spis vrátený tunajšiemu súdu s tým, že znalec oznámil, že

nemôže vypracovať znalecký posudok z dôvodu, že bol vyčiarknutý zo zoznamu

znalcov

- 14. október 2009 - uznesenie o zmene znalca

- 2. december 2009 - spis zaslaný Okresnému súdu Senica na doručenie spisu

znalcovi

- 20. január 2010 - spis bol znalcovi doručený

- 18. marca 2010 - žiadosť znalca o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého

posudku

- 29. marec 2010 - uznesením predĺžená lehota na vypracovanie znaleckého

posudku do 18. mája 2010

- 19. máj 2010 - znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého

posudku

- 21. máj 2010 - uznesením predĺžená lehota na vypracovanie znaleckého posudku

do 18. júla 2010

- 23. júl 2010 - zaslaná výzva znalcovi na vrátenie spisu s vypracovaným znaleckým

posudkom

- 4. augusta 2010 - spis vrátený od znalca

- 7. septembra 2010 - priznaná odmena znalcovi za vypracovaný znalecký posudok

- 25. novembra 2010 - spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne z dôvodu

podaného odvolania navrhovateľa proti uzneseniu, ktorým bola priznaná odmena

znalcovi

- 15. februára 2011 - spis vrátený z Krajského súdu v Trenčíne, uznesenie

tunajšieho súdu bolo potvrdené

- 16. februára 2011 - zaslané uznesenie Krajského súdu v Trenčíne účastníkom

konania

- 07. apríla 2011 - uznesenie o priznaní odmeny znalcovi bolo predložené učtárni

na preplatenie

- 02. mája 2011 - vyjadrenie navrhovateľa k znaleckému posudku bolo zaslané

znalcovi na vyjadrenie

- 08. augusta 2011 - zákonná sudkyňa vytýčila termín pojednávania na deň

12. októbra 2011

- 14. septembra 2011 - termín pojednávania bol zrušený z dôvodu celokrajského

školenia sudcov a bol určený nový termín pojednávania na deň 02. novembra

2011...

- dňa 23. septembra 2011 požiadal právny zástupca navrhovateľa o odročenie

pojednávania z dôvodu vytýčeného pojednávania na Okresnom súde v Nitre

- dňa 30. septembra 2011 doručil ospravedlnenie i navrhovateľ z dôvodu kúpeľnej

liečby

- dňa 28. októbra 2011 bolo pojednávanie pôvodne určené na deň 02. novembra

2011 odročené na deň 07. decembra 2011

- dňa 05. decembra 2011 oznámil telefonicky navrhovateľ, že sa pojednávania

nemôže zúčastniť a požiadal o jeho odročenie

- dňa 06. decembra 2011 bolo do spisu doručené i písomné ospravedlnenie

navrhovateľa

- dňa 07. decembra 2011 bolo pojednávanie odročené na deň 08. februára 2012.“

Ústavný súd po preskúmaní zapožičaného spisu vedeného v sťažovateľovej veci

okresným súdom zistil, že chronológia procesných úkonov uvedená vo vyjadrení okresného

súdu k sťažnosti v zásade zodpovedá skutočnosti, okrem údaju o vrátení spisu Okresným

súdom Trnava, ktorý bol okresnému súdu v skutočnosti doručený 19. októbra 2009, a nie

21. septembra 2009, ako vo svojom vyjadrení nesprávne uvádza okresný súd.

S prihliadnutím na to ústavný súd nepovažuje pre účely odôvodnenia tohto nálezu

za nevyhnutné ďalej opisovať okresným súdom vykonané procesné úkony v sťažovateľovej

veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci aj od ústneho pojednávania, pretože

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce

plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie

a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z , ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, a ďalej z , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. o žalobe sťažovateľa o určenie priebehu

hranice pozemku došlo v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -40

z 9. apríla 2009 k opätovnému porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada

v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ).

1. Vzhľadom na predchádzajúce skúmanie ústavného súdu v sťažovateľovej veci

týkajúce sa namietaných zbytočných prieťahov v konaniach vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , a predtým aj pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj

vzhľadom na absenciu dôvodov svedčiacich o potrebe zmeny hodnotenia právnej a faktickej

zložitosti veci, ústavný súd sa v tomto konaní stotožňuje s názorom vysloveným v náleze

ústavného súdu č. k. -40 z 9. apríla 2009, podľa ktorého konanie o určenie

priebehu hranice pozemku je súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných

súdov a preto ústavný súd toto konanie nepovažuje za právne zložité. Ani okresný súd

vo svojom vyjadrení nenamietal právnu alebo faktickú zložitosť konania a pri jej hodnotení

poukázal len na obsah nálezu ústavného súdu č. k. -40 z 9. apríla 2009.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu správanie sťažovateľa v posudzovanom období

prispelo k predĺženiu ním iniciovaného súdneho konania najmä tým, že termíny

pojednávania nariadené zákonnou sudkyňou na 2. november 2011 a následne po jeho

odročení na 7. december 2011 sa neuskutočnili z dôvodov na strane sťažovateľa. V prvom

prípade z dôvodu naplánovanej kúpeľnej liečby a v druhom prípade z dôvodu kolízie

s pojednávaním v inej veci, ktorého sa mal v úmysle sťažovateľ zúčastniť. Zodpovednosť

za vznik týchto prekážok postupu konania (aj keď z objektívnych dôvodov) nemôže znášať

len konajúci okresný súd.

Ďalej bolo zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. zistené, že

spis bol po vykonaných úkonoch znaleckého dokazovania predložený Krajskému súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu sťažovateľom podaného odvolania proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -298 zo 7. septembra 2010 v spojení

s opravným uznesením č. k. -310 z 2. novembra 2010 a nachádzal sa tam

v období od 29. novembra 2010 do 15. februára 2011. O tomto odvolaní sťažovateľa

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -316 z 20. januára 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Ústavný súd pri hodnotení tohto postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako

účastník konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu ak v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania

dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale

nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (,

). Zodpovednosť za predĺženie konania v období, počas ktorého sa spis

v sťažovateľovej veci nachádzal na krajskom súde z dôvodu ním podaného odvolania, však

najmä vzhľadom na krajským súdom potvrdenú vecnú správnosť uznesenia okresného súdu

č. k. -298 zo 7. septembra 2010 v spojení s opravným uznesením č. k.

-310 z 2. novembra 2010 nemožno pripísať na zodpovednosť okresnému súdu.

Tieto okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania boli

ústavným súdom zohľadnené pri rozhodovaní o výške sťažovateľom žiadaného finančného

zadosťučinenia.

3. Napokon, pokiaľ ide o tretie kritérium podstatné pre skúmanie existencie

zbytočných prieťahov v konaní, ktorým je samotný procesný postup okresného súdu,

ústavný súd zistil, že v období od 9. apríla 2009 (t. j. po vydaní nálezu ústavného súdu č. k.

-40 z 9. apríla 2009) do 14. októbra 2009 neboli zistené zjavné obdobia

nečinnosti okresného súdu trvajúce dlhšiu dobu (viac ako 1-2 mesiace). Procesný postup

okresného súdu bol však čiastočne poznačený prvkami neefektívnosti v tom smere, že

znalecké dokazovanie reálne vykonal až tretí znalec z odboru geodézie a kartografie

ustanovený okresným súdom, a to pravdepodobne z dôvodu, že ustanoveniu znalca

nepredchádzala konzultácia zákonného sudcu s ním vybranými znalcami týkajúca sa

predbežného zistenia objektívnych prekážok výkonu následne nariaďovaných znaleckých

úkonov.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená

a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť

štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli

ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ). Ústavný súd teda uznáva, že k predĺženiu konania prispeli aj

ťažkosti s vyhľadaním a ustanovením znalcov z príslušného odboru, ktoré však všeobecný

súd môže riešiť v súlade so zákonom a využiť všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon

poskytuje v záujme urýchlenia znaleckého dokazovania (m. m. ).

Postup okresného súdu v danej veci by nebolo správne považovať za optimálny taktiež

z dôvodu, že okresný súd nevykonával niektoré procesné úkony súbežne, hoci by sa

v zmysle požiadavky hospodárnosti súdneho konania javil tento prístup (predovšetkým

vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania) ako účelný. Neefektívnym sa javí postup

okresného súdu aj pri doručovaní spisu ustanovenému znalcovi prostredníctvom

dožiadaného súdu namiesto priameho zaslania spisu znalcovi.

Na druhej strane si ústavný súd všimol aj úsilie okresného súdu o vyššiu mieru efektivity

jeho konania, ktoré vidí v skutočnosti, že okresný súd vykonával úkony smerujúce

k rozhodnutiu vo veci aj v období, počas ktorého bol jeho spis zapožičaný ústavnému súdu

na nahliadnutie v rámci konania o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa vedenej ústavným

súdom pod sp. zn. , ktorá bola uznesením z 9. septembra 2010 odmietnutá

ako zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo aj v období po vydaní

nálezu ústavného súdu č. k. -40 z 9. apríla 2009 k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako

aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pričom pri vyslovení porušenia označených práv ústavný súd považoval za spravodlivé

zohľadniť najmä celkovú dĺžku súdneho konania, ktoré začalo 26. októbra 2000, a v čase

vydania tohto nálezu trvalo 11 rokov a 3 mesiace, a to bez toho, aby došlo k vydaniu

meritórneho rozhodnutia aspoň na prvom stupni. Zistené zbytočné prieťahy

v posudzovanom období však ústavný súd hodnotí ako podstatne menej intenzívne než tie,

ktoré boli zistené v konaní okresného súdu v období pred 9. aprílom 2009 v konaniach

vedených ústavným súdom pod sp. zn. , a sp. zn. ,

čo bolo s prihliadnutím na správanie sťažovateľa určujúce najmä pre rozhodnutie o jeho

žiadosti na priznanie finančného zadosťučinenia.

Aj napriek tomuto zisteniu ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou

(, ) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože

táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. z 8. decembra 2004, sp. zn.

zo 14. januára 2005 aj sp. zn. z 9. apríla 2009.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ žiadal priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume

5 000 € najmä s ohľadom na dlhoročné prieťahy a škodu, ktorá mu má vznikať na jeho

majetku (rozbíjanie okien na jeho majetku).

V danom prípade ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia

predovšetkým vychádzal zo zistení, že aj sťažovateľ sa svojím správaním podieľal

na vzniknutých prieťahoch (pozri časť II bod 2 nálezu) a tiež prihliadal na skutočnosť, že za

obdobie pred 9. aprílom 2009 mu už bolo ústavným súdom priznané finančné

zadosťučinenie v sume takmer 4 000 € (nálezom sp. zn. z 8. decembra 2004 mu

bola priznaná suma 10 000 Sk, nálezom sp. zn. zo 14. januára 2005 suma

20 000 Sk a nálezom sp. zn. z 9. apríla 2009 suma 3 000 €). Tieto okolnosti aj s

prihliadnutím na intenzitu porušenia označených základných práv vyhodnotenú

v II. časti odôvodnenia tohto nálezu boli rozhodujúce pre záver ústavného súdu, že samotné

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa predstavuje v danom prípade

dostatočnú satisfakciu a priznanie ďalšieho finančného zadosťučinenia nie je dôvodné (bod

2 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré

sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 261,82 € za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, doplnenie

sťažnosti).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným

súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná

sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za obidva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej

služby sumu 7,41 €.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal okresný súd, aby zaplatil ako

úhradu trov konania sumu 261,82 € na účet právnej zástupkyne sťažovateľa, tak ako to

vyplýva z 3. bodu výrokovej časti nálezu ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012