Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 174/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti L. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Dolný Kubín vo veci

vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. L. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré jej j e Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť L. K. trovy právneho

zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011

doručená sťažnosť L. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V.,

N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na okresnom súde prebieha pod sp. zn.

„odo dňa 19. 9. 1996 do súčasnosti konanie o žalobnom návrhu žalobcov...

proti žalovanému: H. o zaplatenie náhrady škody. V priebehu tohto konania zomrel žalobca

v 1. rade (P. K. st.) a žalobcovia v 2., 3. a 4. rade sa stali plnoletí.

I napriek skutočnosti, že odo dňa začatia tohto konania už uplynulo viac ako 14,5

roku do dnešného dňa nie je toto konanie právoplatne skončené. Za celé obdobie trvania

tohto konania nebolo vo veci vydané žiadne meritórne rozhodnutie.“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka listom z 28. decembra 2010

doručeným okresnému súdu 10. januára 2011 podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť

na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu sťažovateľke nebolo doručené žiadne vyjadrenie okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa

ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje

3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka

konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.

Podľa sťažovateľky v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

„nejde o právne zložitú vec, ide o konanie vo veci náhrady škody t. j. konanie ku ktorému

existuje rozsiahla súdna judikatúra“.

Sťažovateľka tiež argumentovala, že svojím správaním nezavinila prieťahy

v napadnutom konaní, naopak, prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala

okresnému súdu (spolu so žalobcom v 1. rade) viac ako 40 žiadostí o nariadenie termínu

pojednávania v tejto veci.

Okresný súd v napadnutom konaní podľa názoru sťažovateľky nerešpektuje

ustanovenia (ďalej len „OSP“) upravujúce postup súdu, čím

v konaní vznikajú neodôvodnené prieťahy a neúmerne sa predlžuje stav jej právnej neistoty.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil jej základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , prikáže

okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume

261,82 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 341/11 z 20. mája

2011 vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, v ktorom okrem podrobného prehľadu

úkonov uviedla:

„S poukazom na uvedený prehľad procesných úkonov vo veci, konštatujem, že

v doterajšom priebehu konania v obdobiach od 14. 03. 2002 do 28. 03. 2003, od 30. 04.

2003 do 19. 04. 2005, od 06. 05. 2005 do 27. 02. 2007 a od 31. 07. 2007 do 01. 05. 2008

vznikli prieťahy. Ich príčina spočíva nielen v konaní súdu ale aj v nezodpovednom prístupe

znalca Prof. O. k vypracovaniu znaleckého posudku (obdobie od 30. 04. 2003 do 19. 04.

2005), pričom nakoniec posudok ani nevypracoval, ale aj ostatných oslovených znalcov,

ktorí znalecký úkon odmietli a tiež v postoji žalobcov vo veci, ktorí v priebehu konania

opätovne navrhujú nové a nové dôkazy. Vplyv na dĺžku konania malo aj rozhodovanie

poručenského súdu o ustanovení poručníkov pre mal. žalobkyňu, ktorá osirela a to v dĺžke

5 mesiacov. Vec je náročná na posúdenie odborných otázok – príčiny smrti matky žalobcov

a postup lekárov pri vedení pôrodu, bez vyriešenia ktorej nie je možné vo veci rozhodnúť.

Odborné posudky aj vyjadrenia pôvodných znalcov sú odlišné a je potrebné tieto rozpory

odstrániť čo je zdĺhavé z dôvodu odmietavého postoja znalcov k podaniu posudku. Vo veci

sa od 01. 05. 2008 koná priebežne.“ Podpredsedníčka okresného súdu v predmetnom

vyjadrení súčasne uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -15

z 9. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa

vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so

stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa

posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ

ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na

súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je konanie o zaplatenie

náhrady škody proti žalovanej H., ktorá bola podľa názoru sťažovateľky (ako aj ostatných

žalobcov – otec a súrodenci sťažovateľky) zodpovedná za smrť ich matky a manželky pri

pôrode. Po skutkovej stránke je vec náročná na posúdenie odborných otázok – príčiny smrti.

Základnou otázkou je posúdenie postupu lekárov pri vedení pôrodu, bez vyriešenia ktorej

nemožno vo veci rozhodnúť. Znalecké dokazovanie je zložité najmä pre odlišné posudky a

vyjadrenia znalcov, ako aj odmietavý postoj znalcov k podaniu znaleckého posudku. Po

právnej stránke vec nie je náročná, keďže návrhy tohto typu tvoria bežnú agendu okresných

súdov.

Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníka konania.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka a aj jej právny zástupca spočiatku poskytovali

okresnému súdu potrebnú súčinnosť. Neskôr okresný súd v troch prípadoch odročoval

pojednávanie kvôli kolízii pojednávaní právneho zástupcu sťažovateľky. Návrhy na

doplnenie dokazovania podávané právnym zástupcom sťažovateľky boli síce využitím jej

procesných oprávnení, avšak do istej miery ovplyvnili dĺžku konania. Celkovo však

správanie sťažovateľky a jej právneho zástupcu nemožno hodnotiť ako také, ktoré by

výraznou mierou ovplyvnilo priebeh preskúmavaného konania.

Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní, je potrebné

konštatovať, že sa v jeho priebehu vyskytlo opakovane niekoľko dlhých období nečinnosti

a jeho postup bol poznačený neefektívnosťou. To, že sa súdne konanie stále nachádza

v štádiu znaleckého dokazovania a zisťovania skutkového stavu, svedčí tiež

o nesústredenom postupe okresného súdu v danej veci. V tejto súvislosti ústavný súd

pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu

(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu

právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol (napr. , , ). Ústavný súd

zároveň uznáva, že k predĺženiu konania prispeli aj ťažkosti s vyhľadaním a ustanovením

znalcov z príslušného odboru, ktoré však všeobecný súd môže riešiť v súlade so zákonom

a využiť všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje v záujme urýchlenia

znaleckého dokazovania.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že zodpovednosť za zabezpečenie plynulého

vykonania znaleckého dokazovania v plnej miere znáša okresný súd, ktorý ako jediný mal

možnosť nečinnosť znalca odstrániť efektívnym využitím procesných možností daných

. Ústavný súd preto doterajší postup okresného súdu pri

nariaďovaní znaleckého dokazovania považuje za neefektívny a nesústredený, nesmerujúci

plynulo k rozhodnutiu vo veci samej, čím došlo k spomaleniu konania a právna neistota

sťažovateľky nebola dlhodobo odstránená. Vplyv na predĺženie konania malo

aj rozhodovanie o ustanovení poručníkov pre žalobkyňu v 5. rade. K narušeniu plynulosti

konania prispela aj častá zmena zákonného sudcu, keďže vo veci rozhoduje v poradí piaty

zákonný sudca.

Ústavný súd konštatuje, že vec vedená okresným súdom sp. zn. nie je

právoplatne ukončená ani po pätnástich rokoch od podania žaloby a nachádza sa v štádiu

prvostupňového konania a znaleckého dokazovania. Výraznejšie obdobia nečinnosti, resp.

neefektívneho konania sa v posudzovanej veci vyskytli od 19. septembra 1996 do 19. mája

1998 (1 rok a 8 mesiacov), od 19. mája 1998 do 13. apríla 1999 (takmer 11 mesiacov), od

31. mája 2000 do 22. mája 2001 (takmer 1 rok), od 22. mája 2001 do 27. februára 2007

(6 rokov a 9 mesiacov), od 7. júna 2007 do 26. júna 2008 (takmer 1 rok).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 . V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie

právoplatne skončené ani po viac ako štrnástich rokoch od jeho začatia. V tejto súvislosti už

ústavný súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať

zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (). Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku

konania na okresnom súde ako neprimerane dlhú a konštatuje, že okresný súd neposkytol

sťažovateľke v konaní vedenom pod sp. zn. rýchlu a účinnú ochranu ich práv

podľa a , a preto rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil

základné právo sťažovateľky podľa (1. bod výroku nálezu).

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v , tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. V náleze ústavného súdu

sp. zn. už bol 29. marca 2011 vydaný príkaz na konanie bez prieťahov,

ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia veci okresným súdom.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané primerané finančné

zadosťučinenie v sume 6 000 €, poukazujúc najmä na viac ako štrnásť rokov trvajúci stav

právnej neistoty a z neho vyplývajúcu materiálnu i nemateriálnu ujmu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ako aj na záver

o jeho nečinnosti a neefektívnom a nesústredenom postupe, berúc do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po štrnástich

rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, prihliadajúc

na výšku finančného zadosťučinenia priznanú ostatným účastníkom konania napadnutého

konania nálezom ústavného súdu sp. zn. z 29. marca 2011 ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie

podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil tiež

skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní od 26. júna 2008 koná priebežne.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci

úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011

(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal

pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je

odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej

služby vykonaný v roku je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za

jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva

úkony právnej služby sumu 261,82 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011