Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 495/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti P. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

31 takto

rozhodol:

1. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť P. M. trovy konania v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet advokáta

JUDr. Mgr. Š. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 2. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn.

z 1. decembra 2011, súčasťou ktorého je vyjadrenie zákonného sudcu k veci. V ňom sa

okrem iného uvádza: «V úvode svojho vyjadrenia poukazujem na svoje doterajšie

vyjadrenia k sťažnostiam navrhovateľa na prieťahy v konaní, ktoré sa nachádzajú v spisoch

Okresného súdu Žilina spis. zn. , a .

Týchto vyjadrení sa v plnom rozsahu pridržiavam...

Za sudcu s pridelením na Okresný súd Žilina som bol prezidentom menovaný dňa

17. 01. 2007.

S odkazom na vyššie uvedené sa tak budem v ďalšom vyjadrovať len k obdobiu po 24.

08. 2011.

Dňa 08. 09. 2011 bolo uznesením Okresného súdu Žilina rozhodnuté o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia podaného navrhovateľmi dňa 10. 08. 2011.

Keďže bolo podané navrhovateľmi aj proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, spis bol

opätovne dňa 03. 11. 2011 predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o podanom

odvolaní. Súčasne bol však vo veci nariadený termín pojednávania na 17. 01. 2012.

V ďalšom by som sa chcel vyjadriť k tvrdeniu sťažovateľa, že pojednávanie dňa

18. 01. 2011 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti odporcov, čím mal súd opätovne

spôsobiť prieťahy v konaní. Toto tvrdenie sťažovateľa je nepravdivé a hrubo účelovo

zavádzajúce. Zo zápisnice z uvedeného pojednávania vyplýva, že na pojednávaní bolo

vyhlásené uznesenie, že súd bude pojednávať s odkazom na ust. aj za

neúčasti neprítomných účastníkov konania. Pojednávanie však bolo odročené z dôvodu, že

na začiatku tohto pojednávania právny zástupca navrhovateľov súdu predložil písomné

návrhy, a to jednak na pripustenie vstupu L. D. do konania ako ďalšieho účastníka na

strane odporcov (ako odporcu VII), a to s poukazom na to, že dňa 25. 03. 2009 došlo k

prevodu vlastníckeho práva k jednej z nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, práve na L.

D. a jednak na rozhodnutie súdu o pripustení zmeny návrhu. Keďže samozrejme L. D. na

pojednávaní prítomná nebola (nebol na to žiadny dôvod), z dôvodu návrhu na jej vstup do

konania, nemohla byť vec na pojednávaní vecne prejednaná. Treba poukázať na to, že

právna skutočnosť, ktorá bola dôvodom procesných návrhov navrhovateľov sa stala dňa

25. 03. 2009, teda takmer dva roky pred dotknutým pojednávaním. Je teda zjavné, že práve

vinou navrhovateľov pojednávanie dňa 18. 01. 2011 muselo byť odročené z dôvodu

rozhodnutia o predmetných procesných návrhoch (teda došlo k jeho zmareniu).

Za posledný rok tak bolo vo veci rozhodované: o návrhu navrhovateľov na vstup

ďalšieho účastníka do konania na strane odporcov, o návrhu navrhovateľa na pripustenie

zmeny návrhu, o troch návrhoch navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia a o

návrhu odporcov na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného ešte uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -57 zo dňa 20. 03. 2009. Spis sa tak neustále

pohyboval medzi Okresným súdom Žilina a Krajským súdom v Žiline v dôsledku podaných

odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina. O väčšine odvolaní už Krajský súd v

Žiline rozhodol, pričom rozhodnutie prvostupňového súdu vždy potvrdil, resp. odvolanie

odmietol...».

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd (zákonný sudca) vo svojom vyjadrení,

čo sa týka chronológie procesných úkonov v roku 2011, zistil aj ústavný súd z obsahu

sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený

na previerku 21. decembra 2011.

Navyše zistil, že sťažovateľ ako žalobca v prvom rade sa domáhal určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve zo 4. októbra 2005 po

svojej matke. Súčasťou bol návrh na vydanie predbežného opatrenia z dôvodu, že na

sporných nehnuteľnostiach odporcovia bez stavebného povolenia a bez jeho súhlasu zbúrali

časť strechy.

Uznesením z 12. novembra 2008 okresný súd návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol. Dňa 3. decembra 2008 bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu

okresného súdu právnym zástupcom sťažovateľa.

Odporkyňa v 6. rade 12. decembra 2008 oznámila, že nemá do dnešného dňa žalobu

a ani návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 8. januára 2009 bol spis zaslaný Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“), ktorý ho 5. marca 2009 vrátil bez meritórneho rozhodnutia, pretože napadnuté

uznesenie o predbežnom opatrení nebolo doručené odporcom (zlé rozhodnutie krajského

súdu, pozn.).

Dňa 3. marca a 17. marca 2009 právny zástupca odporkyne v 6. rade žiadal súd

o opätovné zaslanie rozhodnutí a 12. marca 2009 opätovne spis predložil odvolaciemu súdu

s tým, že nie je povinný od novely z 15. októbra 2008

doručovať návrh predbežného opatrenia, ak návrhu nebolo vyhovené.

Uznesením z 20. marca 2009 sp. zn. krajský súd zmenil rozhodnutie

okresného súdu a zakázal odporcom zbúrať predať, prenajať, zaťažovať vecnými

bremenami, záložnými právami, darovať „humno a pivnicu“ do právoplatného skončenia

veci. Dňa 2. júla 2009 sa k žalobe vyjadril právny zástupca odporcov.

Dňa 19. novembra 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 10. január 2011

a 14. januára 2011 podal právny zástupca sťažovateľa návrh na pristúpenie ďalšieho

účastníka do konania a úpravu petitu (medzitým došlo k darovaniu časti nehnuteľnosti

odporkyňou v 6. rade dcére).

Dňa 18. januára 2011 sa konalo relevantné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí

právnych zástupcov a účastníkov odročené na neurčito pre účely rozhodnutia o procesných

návrhoch navrhovateľov, ako aj pre účely doplnenia dokazovania, a to pripojením spisu

dedičského konania po V. M. a vyžiadania správy z katastra nehnuteľností.

Dňa 5. marca 2011 právny zástupca odporcov podal okresnému súdu návrh na

zrušenie predbežného opatrenia krajského súdu vo vzťahu k rodinnému domu, ktorý je

neobývaný a v deštrukčnom stave, a 28. marca 2011 právny zástupca sťažovateľa podal

návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Uznesením z 5. apríla 2011 okresný súd pripustil zmenu návrhu (a pripustil

do konania ďalšieho účastníka. Proti tomuto podal právny zástupca odporkyne v 7. rade

odvolanie.

Uznesením z 3. mája 2011 okresný súd návrh odporcov na zrušenie predbežného

opatrenia zamietol a 18. mája 2011 bol spis predložený odvolaciemu súdu.

Dňa 26. mája 2011 právny zástupca navrhovateľov podal návrh na vydanie

predbežného opatrenia proti odporkyni v 7. rade, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením

zo 7. júna 2011 tak, že jej zakázal zbúrať „humno“, ale súčasne zamietol ich návrh

vo vzťahu k „rodinnému domu“. Proti uzneseniu podali účastníci odvolanie 21., resp. 23.

a 27. júna 2011 a spis bol odvolaciemu súdu predložený 9. augusta 2011.

Okresný súd uznesením z 30. júna 2011 konanie o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia v časti zastavil a v časti ich návrh zamietol, účastníkov vyzval na zaplatenie

súdneho poplatku a 10. augusta 2011 opätovne právny zástupca sťažovateľa podal návrh na

predbežné opatrenie. Uznesením z 8. septembra 2011 bol jeho návrh zamietnutý. Dňa 29.

septembra 2011 bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že ho zamietol.

K stanovisku okresného súdu zaslal vyjadrenie právny zástupca sťažovateľa,

v ktorom uvádza:

«Okresný súd Žilina sa vo svojom stanovisku odvoláva na svoje doterajšie vyjadrenia

k sťažnostiam P. M., ktoré sa nachádzajú v spisoch Okresného súdu Žilina spis. zn. 1 Sprs

391/2010, a .

Zdôrazňujem, že JUDr. R. B. vo svojej odpovedi zo dňa 23. 11. 2010, ako

podpredseda Okresného súdu Žilina moju sťažnosť, ktorá je vedená na Okresnom súde

Žilina pod spis. zn. vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú.

Taktiež už vo svojej sťažnosti, adresovanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky,

ktorá je vedená pod sp. zn. , som riadne poukázal na nesprávne

odôvodnenie v konaní .

Ak zákonný sudca Okresného súdu Žilina Mgr. A. K. zdôrazňuje, že za sudcu s

pridelením na Okresný súd Žilina bol prezidentom menovaný dňa 17. 1. 2007, tak my

zdôrazňujeme, že žalobu: „Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľností", sme

osobne doručili na Okresný súd Žilina dňa 17. 10. 2008, t. j. dávno po tom čo bol

vymenovaný za sudcu.

Dňa 10. 8. 2011 som osobne doručil na Okresný súd Žilina: „Návrh na vydanie

predbežného opatrenia podľa ust. . “..., ktorým som žiadal o okamžitú

dočasnú úpravu pomerov, pretože existuje nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a

to úplnému poškodeniu podzemnej pivnice nakoľko sa blíži zimné obdobie, kde voda, sneh a

mráz svojim pôsobením túto pivnicu určite poškodia. Ako jednoznačné dôkazy

poškodzovania pivnice som uviedol samotné fotografie a ďalej som jednoznačne preukázal

vydanými uzneseniami OO PZ v K., ktorých kópie sú v samotnom spise , že je

potrebné aby Okresný súd Žilina vydal mnou požadované predbežné opatrenie, pretože

odporcovia mi bránia v nadkrytí podzemnej pivnice. Taktiež som poukázal na to, že zakrytie

nebude stavbou spojenou so zemou pevným základom, že ho vybudujem a takisto

rozoberiem po rozhodnutí súdu vo veci samej na vlastné náklady. Stavebný úrad by mi v

žiadnom prípade nevydal či už iba ohlásenie stavby alebo stavebné povolenie, nakoľko nie

som vedený na príslušnom liste vlastníctva č..., k. ú. R., pretože vlastnícka je vedená L. D.

Takže preto som sa obrátil na príslušný Okresný súd Žilina s návrhom dočasnej ochrany

podzemnej pivnice jej jednoduchým nadkrytím.

Okresný súd Žilina Uznesením zo dňa 8. 9. 2011 zamietol môj návrh

na vydanie uvedeného predbežného opatrenia ... Dňa 29. 9. 2011 som doručil Okresnému

súdu Žilina podanie; „Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Žilina zo dňa 8. 9. 2011

sp. zn. ..., v ktorom konštatujem na 3. strane „že v tomto konaní robí okresný

súd prieťahy a tým porušuje naše Ústavné, Základné ľudské práva a ..“ Sudca

Okresného súdu Žilina Mgr. A. K. v uznesení - 276 zo dňa 8. 9. 2011,

konkrétne vo svojom odôvodnení na 5. strane zavádza a klame, keď tvrdí, že tento stav trvá

cca už tri roky a navrhovatelia nijako neosvedčili, že by došlo k akémukoľvek poškodeniu

pivnice, pretože som jednoznačne poukázal doručením dňa 29. 9. 2010 vo veci:

„Opakovaná urgencia súdneho konania - Žaloba na určenie vlastníckeho práva –

zo dňa 28. 9. 2010... a následne aj 8. 11. 2010 som doručil podanie:

„ Sťažnosť Predsedovi Okresnému súdu v Žiline..., kde som jednoznačne upozornil na to, že

dňa 25. 9. 2010 bola táto podzemná pivnica odkrytá odporcami (to znamená, že do 25. 9.

2010 bola zakrytá a riadne ochránená pred poškodením poveternostnými vplyvmi) a toto

moje tvrdenie som dokázal v priložených kópiách uznesení OO PZ v K., najmä ČVS: ORP-

1506/KM-CA-2010, zo dňa 14. 10. 2010 (taktiež tento dôkaz som uviedol aj v samotnom

odvolaní - príloha č. 3). Pričom v samotnom návrhu na vydanie predbežného opatrenia

-príloha č. 2 som taktiež ako dôkaz úmyselného poškodzovania tejto pivnice doložil kópiu

Uznesenia č. ČVS:ORP- 545/KM-CA-2011 zo dňa 6. 5. 2011.

Ďalším dôkazom na prieťahy v tomto konaní je aj opätovne odoslanie predmetného

spisu z Okresného súdu Žilina Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o

podanom odvolaní... až 3. 11. 2011, pričom toto odvolanie som doručil na Okresný súd

Žilina už dňa 29. 9. 2011. To znamená, že okresný súd ho viac ako po mesiaci zaslal na

Krajský súd v Žiline, čo považujem za prieťahy v konaní.

Nie je pravda, to čo tvrdí zákonný sudca Mgr. A. K., že práve našou vinou došlo k

zmareniu pojednávania, ktoré sa konalo dňa 18. 1. 2011, pretože na pojednávanie prišla

iba jedna odporkyňa A. S. a ta na pojednávaní uviedla aké obštrukcie robili pred

pojednávaním odporcovia, predovšetkým L. D. a to je uvedené v zápisnici o pojednávaní zo

dňa 18. 01. 2011. Zdôrazňujem, že pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 18. 03. 201 bolo

zatiaľ iba prvým pojednávaním od podania žaloby, teda od 17. 10. 2008, t. j. po viac ako

dvoch rokoch.

Poznamenávam, že v žiadnom prípade navrhovateľ nerozhoduje o termínoch

pojednávaní žalôb.

Ak Okresný súd Žilina poukazuje koľkokrát bolo v tejto veci rozhodované za

posledný rok, tak ja poukazujem na to, že to boli iba procesné rozhodnutia o predbežných

opatreniach, ktoré pokiaľ by súd vo veci samej konal neboli by potrebné. Aj naďalej trvám

na tom, čo som uviedol vo svojej samotnej sťažnosti na Ústavný súd SR sp. zn. III. ÚS

495/2011, zo dňa 17. 10. 2011, že Okresný súd Žilina v konaní porušuje

moje základné práva v zmysle ... a základného práva vyplývajúceho z

Európskeho dohovoru... v zmysle čl. 6 ods. 1.

Postup a nečinnosť okresného súdu smeruje k tomu, aby konanie vo veci samej bolo

neustále odkladané a tým nezakrytá pivnica pod vplyvom poveternostných vplyvov spadla a

tým by odpadol dôvod konania.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (i práva podľa dohovoru) vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce

plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie

a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, III. ÚS

111/02, ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (obdobne a

).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

31 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva

podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) zohľadnil tri základné kritériá,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka

konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj

povahu veci.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn.

31 podľa troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené okresným súdom

(o určenie vlastníckeho práva) tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov. Nárok

sťažovateľa vychádzal z osvedčenia o dedičstve po svojej matke, ktorého vlastníctvo k jeho

podielom k nehnuteľnostiam odporcovia počas konania spochybňujú. Ústavný súd zo spisu

tiež nezistil, že by išlo o skutkovo a právne zložitú vec. Ani okresný súd napokon

nepoukázal vo svojom vyjadrení, že išlo o zložitý spor.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú

závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ

bol počas konania aktívny a súčinnostný, podal viackrát aj sťažnosť na zbytočné prieťahy a

výraznou mierou neprispel k predĺženiu tohto konania, hoci je pravdou, že najmä v roku

2011 podával návrhy na nariadenie predbežných opatrení, o ktorých musel rozhodovať

okresný súd, podával odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu a podobne.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník

konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Ak v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť

za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu

konajúcemu vo veci (, ). Ústavný súd opierajúc sa o svoju

judikatúru však k tomu poznamenáva, že procesné návrhy, ktoré sú procesným právom

účastníka konania, však nemôžu byť dôvodom na nekonanie v merite veci (podobne napr.

, ).

3. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že

postup okresného súdu od podania návrhu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval

v súlade s povinnosťou uloženou mu v , aby bola vec čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd z predloženého spisu zistil, že okresný súd

počas trojročného obdobia (až na jednoduché procesné úkony) bol vo veci samej takmer

úplne nečinný a nedokázal organizovať svoj procesný postup tak, aby čo najskôr odstránil

stav právnej neistoty účastníkov konania. Nečinnosť okresného súdu v trvaní 20 mesiacov

bola zistená od apríla 2009, keď bol spis vrátený z krajského súdu, až do 18. januára 2011,

keď sa konalo prvé pojednávanie, a hoci v priebehu roka 2011 okresný súd rozhodoval o

procesných návrhoch účastníkov (na vydanie predbežných opatrení a na pristúpenie

ďalšieho účastníka do konania), do dnešného dňa právoplatne nerozhodol.

Aj okresný súd priznal vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zbytočné

prieťahy v tomto konaní, preto ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu

s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na zistenú nečinnosť dospel k záveru, že

postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. Ústavný súd preto

okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľa trvá

dosiaľ.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

7 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu,

a tiež z predmetu sporu, čo je v hre, resp. v stávke - „at stake“ pre sťažovateľa

(nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú v súčasnosti v schátralom stave a ide o malé

podiely, o čom sa ústavný súd presvedčil z listinných dôkazov založených v spise okresného

súdu), [m. m. , a tam citovaná judikatúra, napr. rozsudok ESĽP z 31. marca

1987, X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z

31. marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla 1994, Vallée v. France, rozsudok

ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i. a podobne alebo ].

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, povahu veci, ako aj

skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, považoval ústavný súd priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil sumou

482,47 €, ktorá pozostávala z troch úkonov právnej služby a režijných paušálov, každý po

130,91 € (prevzatie a príprava zastúpenia, napísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku

okresného súdu), a tiež zo sumy 89,74 € za ďalšiu poradu s klientom.

Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 261,82 €,

a to za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie

sťažnosti (vykonané v roku 2011) v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote po

7,41 €.

Nárok na úhradu úkonu právnej služby spočívajúceho v ďalšej porade s klientom,

ktorú právny zástupca vykonal „15. decembra 2010“ (správne má byť uvedený rok 2011),

ústavný súd nepriznal. Podľa názoru ústavného súdu mohol právny zástupca už na prvej

porade s klientom (ktorá je súčasťou prevzatia a prípravy právneho zastúpenia a za ktorú

bola právnemu zástupcovi odmena priznaná) zistiť právne relevantné skutočnosti potrebné

na napísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu (obdobne napr. ).

Takisto nepriznal ani odmenu a náhradu paušálnych výdavkov za napísanie

stanoviska k vyjadreniu okresného súdu zo 16. decembra 2011 v sume 130,91 €, pretože

jeho vyjadrenie nijakým relevantným spôsobom už neprispelo k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012