Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 42/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. Ď., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na slobodnú voľbu povolania

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa ,

základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36

písm. b) , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Ď. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2011 elektronickou poštou a 8. decembra 2011 poštou doručená sťažnosť D. Ď., B. (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na slobodnú voľbu povolania

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa , základného práva

na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa ) ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. augusta 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný“) č. p.: SLV-119/PK-2009 zo 4. februára 2010, ktorým bolo

potvrdené prvostupňové rozhodnutie, na základe ktorého bol podľa § 192 ods. 1 písm. e)

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o štátnej službe“) prepustený

zo služobného pomeru. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 17. decembra 2010 jeho žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že

podľa § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe mal žalovaný vydať všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý by upravoval konkrétne podmienky prepustenia zo služobného pomeru podľa

§ 192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, ale keďže žalovaný takýto právny predpis nevydal,

nebolo možné identifikovať spôsoby správania, ktoré by zakladali dôvod na jeho

prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odvolaní namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu,

a zároveň dodal, že krajský súd sa nevysporiadal s tým, z akého dôvodu kládol väčší dôraz

na výsledok dychovej skúšky, a nie na výsledky krvnej skúšky. Sťažovateľ v odvolaní

taktiež tvrdil, že bol postihnutý dvakrát za ten istý skutok, a teda za to, že 8. decembra 2004

mal byť ako policajt v čase medzi 7.30 h a 8.07 h v zamestnaní pod vplyvom alkoholu, za

čo bol jednak disciplinárne potrestaný znížením platu o 10 % na dva mesiace a súčasne bol

za tento skutok prepustený aj zo služobného pomeru. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu rozhodol najvyšší súd tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd nedostatočne vysporiadal s jeho

argumentmi obsiahnutými v odvolaní, a preto napadnutý rozsudok považuje

za nepreskúmateľný. Keďže podľa jeho názoru najvyšší súd nesprávne a nepresvedčivo

vyhodnotil dôkazy, jeho rozhodnutie považuje aj za prejav svojvôle.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 25. augusta 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1,

, ) a a 2 a právo podľa dohovoru,

namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že personálnym rozkazom

žalovaného č. 46 z 3. februára 2005 (ďalej len „personálny rozkaz“) bol sťažovateľ podľa

§ 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe prepustený zo služobného pomeru pre zvlášť

hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti príslušníka Policajného zboru,

pretože jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej

služby. Sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru na tom skutkovom základe, že

8. decembra 2004 mal naplánovaný výkon štátnej služby, pričom v čase medzi 7.30 h

a 8.06 h bola uňho vykonaná dychová skúška s pozitívnym výsledkom alkoholu v jeho

dychu.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol odvolací

orgán žalovaného tak, že rozhodnutím č. p.: KM-52/PK-2005 z 18. apríla 2005

prvostupňové rozhodnutie potvrdil a rozklad zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal

sťažovateľ žalobu, na základe ktorej žiadal o preskúmanie jeho zákonnosti. O žalobe

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -48 z 31. januára 2008 tak, že ju

zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 14. mája 2009 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd vyslovil, že bude povinnosťou krajského súdu

vysporiadať sa s argumentmi sťažovateľa a posúdiť, či námietky sťažovateľa sú spôsobilé

vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení žalovaného, a tým aj správnosti

záverov jeho rozhodnutia. Po tom, čo bol zrušený rozsudok krajského súdu a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie, krajský súd zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu žalovaného

č. p.: KM-52/PK-2005 z 18. apríla 2005 a vec mu vrátil, aby ju znova prerokoval a o nej

rozhodol.

Na základe toho žalovaný opäť preskúmal personálny rozkaz, doplnil dokazovanie

a rozhodnutím č. p.: SLV-119/PK-2009 zo 4. februára 2010 rozklad sťažovateľa zamietol

a personálny rozkaz potvrdil.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ opäť žalobu o preskúmanie jeho

zákonnosti, na základe čoho krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. decembra 2010 žalobu zamietol.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem iného

konštatoval, že dôvody prepustenia zo služobného pomeru sú taxatívne vymedzené v § 192

ods. 1 , ktorým

sa mení a dopĺňa o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,

Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky

a Železničnej polície v znení neskorších predpisov a o štátnej službe

colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(s účinnosťou od 1. januára 2006) [ďalej len „“], k vypusteniu

ods. 5 zákona o štátnej službe, pretože ako vyplýva z dôvodovej správy, konkretizácia

dôvodov prepustenia zo služobného pomeru nad rámec dôvodov uvedených v § 192 ods. 1

písm. e) zákona o štátnej službe by znamenala rozšírenie už existujúcich zákonných

dôvodov.

Krajský súd v rozsudku súčasne judikoval, že pokiaľ ide o splnenie zákonných

podmienok prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej

službe, je potrebné konštatovať toto: „Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočíva

v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď počas nej zvlášť hrubým spôsobom

porušil § 136 písm. d) zákona, čl. 1 písm. a) bod 9 rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997

o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ, čím zvlášť hrubým

spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), písm. b),

písm. g), písm. h) zákona, pretože sa nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť PZ

alebo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu, keď štátnu službu

vykonával pod vplyvom alkoholu. Splnená bola aj ďalšia zákonná podmienka

na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorá spočíva v tom, že jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby... Je

nezlučiteľné... aby v služobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý... štátnu

službu vykonával pod vplyvom alkoholu. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za

svoje konanie a pri svojom povolaní a profesii má byť vzorom svojím chovaním vo vzťahu

k ostatným občanom.“

Krajský súd sa veľmi podrobne vyjadril aj k dôkazu – výsledku dychovej skúšky

a dôkazu, ktorý predložil sťažovateľ a ktorý mal svedčiť o tom, že v inkriminovanom čase

mu bola odobratá vzorka krvi, v ktorej nebola zistená prítomnosť alkoholu. Krajský súd

súčasne zaujal aj názor k tomu, z akého dôvodu nemožno tvrdiť, že sťažovateľ bol za tú istú

vec potrestaný dvakrát, a to jednak disciplinárne a taktiež aj prepustením zo služobného

pomeru. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na odlišnosť medzi disciplinárnym

opatrením (zníženie služobného platu) a jedným z dôvodov skončenia služobného pomeru

(prepustenie).

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom predovšetkým

tvrdil, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu, že v čase jeho vydania

neexistoval všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by konkretizoval dôvody prepustenia

zo služobného pomeru z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom. Okrem toho tvrdil, že si nevie vysvetliť, z akého dôvodu mal

v inkriminovanom čase pri vykonaní dychovej skúšky pozitívny výsledok na prítomnosť

alkoholu v dychu, pričom po uplynutí ani nie hodiny a odobratí vzorky krvi lekárom, sa

v jeho krvi prítomnosť alkoholu nezistila. Podľa jeho názoru ani žalovaný, ani krajský súd

„toto pochybenie žiadnym spôsobom nevyvrátil“. Sťažovateľ zároveň namietal, že za jeden

skutok bol dvakrát postihnutý. Sťažovateľ taktiež tvrdil, že nedošlo k spoľahlivému zisteniu

skutkového stavu a ustáleniu dôkaznej situácie.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 25. augusta 2011 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -70

zo 17. decembra 2010 potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia

krajského súdu, predstavil argumenty sťažovateľa a žalovaného.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že pre žalovaného a krajský súd bol podstatný výsledok

dychovej skúšky, z ktorého vyplynula prítomnosť alkoholu v dychu sťažovateľa, najvyšší

súd si osvojil ich zistenia a závery. V tejto súvislosti dodal, že výmenný list, ktorý

sťažovateľ predložil a z ktorého vyplýva, že lekár mu ani nie hodinu po dychovej skúške

odobral vzorku jeho krvi, v ktorej nebola zistená prítomnosť alkoholu, nepovažuje za

vierohodný dôkaz. Toto tvrdenie odôvodnil tým, že krv si dal sťažovateľ odobrať na vlastnú

žiadosť a že pri tomto úkone nebol prítomný žiadny policajný funkcionár. Okrem toho

najvyšší súd vyslovil názor, že v takomto prípade malo dôjsť k vyhotoveniu protokolu

o lekárskom vyšetrení a že tento mal sťažovateľ na podporu svojich tvrdení predložiť.

Najvyšší súd spochybnil vierohodnosť tohto dôkazu aj zistením, že sťažovateľ mal byť toho

dňa, keď sa podrobil dychovej skúške, odvezený kolegom v čase o 08.45 h do miesta svojho

trvalého bydliska, pričom už o 09.00 h mu mala byť odobratá vzorka krvi. Podľa názoru

najvyššieho súdu časový sled týchto udalostí vyvoláva pochybnosti o možnom odbere krvi

v uvedenom čase.

Najvyšší súd sa vyjadril aj k námietke sťažovateľa o porušení zásady ne bis in idem

a v tejto súvislosti uviedol, že „disciplinárne potrestanie žalobcu nemá za následok zánik

práva žalovaného prepustiť žalobcu zo služobného pomeru, lebo prepustenie policajta po

predchádzajúcom disciplinárnom postihu nemožno hodnotiť ako dvojitý postih za ten istý

skutok“. Najvyšší súd zároveň poukázal na rozdielnosť disciplinárneho konania, v rámci

ktorého bolo sťažovateľovi uložené disciplinárne opatrenie, a personálneho konania,

výsledkom ktorého bolo prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru.

Najvyšší súd súčasne konštatoval, že sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa o tom,

že v danej veci nedošlo k spoľahlivému a dostatočnému zisteniu skutkového stavu,

hodnoteniu dôkazov, a tým aj nesprávnemu vyvodeniu záverov. Najvyšší súd v tejto

súvislosti vyslovil, že žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli

podkladom pre jeho rozhodnutiu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ktoré

právne predpisy v danom prípade aplikoval.

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa sa najvyšší súd odvolal na názory

a právne závery krajského súdu a dodal, že podľa jeho názoru boli v prípade sťažovateľa

naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (obdobne , , ).

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Účelom v spojení

s je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Ústavný súd zastáva názor, že podstatou základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jeho názormi

a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne konanie, ako aj verdikt súdu

budú spĺňať parametre zákonnosti procesu a rozhodnutia tak, ako to vyžadujú všeobecne

záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na ten-ktorý prípad (, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej

konfrontácie medzi námietkami sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

z hľadiska možného porušenia základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu je

ústavne konformný a riadne odôvodnený. Na rozdiel od sťažovateľa totiž ústavný súd

zastáva názor, že najvyšší súd zreteľne a veľmi presne zdôvodnil, na základe ktorých

zákonných ustanovení a akého skutkového stavu dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa

boli splnené zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru policajta podľa § 192

ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe. Najvyšší súd ako súd odvolací sa stotožnil

s právnymi závermi krajského súdu, ktorý k zásadnej námietke sťažovateľa o tom, že

vzhľadom na absenciu právneho predpisu predpokladaného § 192 ods. 5 zákona o štátnej

službe nebolo možné určiť, ktoré druhy správania je potrebné subsumovať pod dikciu § 192

ods. 1 písm. e) (porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom, kedy ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby), zaujal veľmi presvedčivý právny názor. Krajský súd konštatoval,

že za zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti je potrebné pokladať porušenie

niektorých povinností policajta, medzi ktorými uviedol aj porušenie zákazu požívania

alkoholických nápojov v čase výkonu štátnej služby a na miestach výkonu štátnej služby

[§ 136 písm. d) zákona o štátnej službe] či porušenie zákazu, ktorý stanovuje, aby v štátnej

službe i mimo štátnej služby sa policajt zdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť

Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor [§ 48 ods. 3 písm. g) zákona o štátnej

službe], alebo porušenie služobnej disciplíny [§ 48 ods. 3 písm. h) zákona o štátnej službe].

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol v čase výkonu štátnej služby pod vplyvom alkoholu,

bola podľa názoru krajského súdu, s ktorého názorom sa stotožnil aj najvyšší súd, splnená aj

podmienka, že ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby, keďže osoba, ktorá vykonáva štátnu službu by mala byť svojím

správaním vzorom pre ostatných.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti aj ďalší názor krajského súdu,

na ktorý sa odvolal najvyšší súd a v rámci ktorého bolo vyslovené, že práve z dôvodu, aby

nedošlo k rozšíreniu dôvodov prepustenia zo služobného pomeru, ktoré sú taxatívne

uvedené v zákona o štátnej službe, došlo

k vypusteniu § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe. To znamená, že došlo k vypusteniu toho

zákonného ustanovenia, ktoré stanovovalo, že dôvody a podrobnosti prepustenia

zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe ustanoví

všeobecne záväzný právny predpis. Krajský súd ďalej konštatoval, že v zmysle dôvodovej

správy k tejto právnej úprave nebolo možné zákonné dôvody prepustenia zo služobného

pomeru ustanoviť vykonávacím právnym predpisom, pretože tie už boli dané zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu žalovaný, ako aj vo veci konajúce súdy sťažovateľovi

v dostatočnej miere ozrejmili, ktoré jeho správanie bolo dôvodom na uplatnenie

prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe. Aj keď

v relevantnom čase neexistoval podzákonný akt, ktorý by rozširoval dôvody prepustenia

zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe, ústavný súd sa

domnieva, že krajský súd, s ktorého názormi sa stotožnil aj najvyšší súd, poukázal

na viaceré porušenie, respektíve nesplnenie služobných povinností zo strany sťažovateľa, čo

napokon viedlo k vyhodnoteniu jeho správania ako takého, ktoré založilo dôvod na postup

podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe. Z uvedeného vyplýva, že použitím

relevantnej právnej úpravy a vyhodnotením skutkového stavu všeobecné súdy (krajský súd

a najvyšší súd) ustálili presné dôvody, na základe ktorých bol sťažovateľ prepustený

zo služobného pomeru. Podľa názoru ústavného súdu relevantná aplikácia a interpretácia

právnych predpisov zo strany všeobecných súdov viedla k judikovaniu právneho názoru,

ktorý preklenul aj nedostatok spočívajúci v absencii všeobecne záväzného právneho

predpisu, ktorého prijatie si právna úprava v danom čase vyžadovala. V tejto súvislosti

považuje ústavný súd za dôležité podotknúť, že existencia zákonného ustanovenia, ktorá

s vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu počítala, sa neskôr ukázala

nadbytočnou, čo viedlo k zrušeniu § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe s účinnosťou od

1. januára 2006.

Ústavný súd je zároveň toho názoru, že najvyšší súd zaujal dostatočný a presvedčivý

názor aj k ďalším argumentom sťažovateľa, vysvetlil mu, ktoré dôkazy považoval za

preukázané (výsledky dychovej skúšky na alkohol), a ozrejmil aj skutočnosť, z akého

dôvodu nebolo možné prisvedčiť námietkam sťažovateľa o tom, že v tej istej veci bol

postihnutý dvakrát za ten istý skutok.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na slobodnú voľbu povolania a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

podľa a základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania podľa ) rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. augusta 2011, pretože o prípadnom porušení týchto základných

práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho)

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych

princípov vyjadrených v až (i dohovoru), resp. v spojení s ich

porušením (obdobne , , ), čo sa v danom prípade

podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012