Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 57/2010
PDF · 198.93 KB
No categories available
III. ÚS 57/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ž., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou C., v. o. s.,
B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. J. C., CSc., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo
114/2005 z 12. januára 2006 a sp. zn. 1 M Obdo V 2/2007 z 30. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ž., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2010 doručená sťažnosť Ž., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou
kanceláriou C., v. o. s., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. J. C., CSc., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo
114/2005 z 12. januára 2006 a sp. zn. 1 M Obdo V 2/2007 z 30. septembra 2009.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Najvyšší súd SR svojim rozsudkom zo dňa 30. septembra 2009, č. k. 1 M Obdo V
2/2007, zamietol mimoriadne dovolanie, ktoré podal generálny prokurátor proti
- rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. januára 2006, č. k. 3 Obo 114/2005,
- ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 22 Cb 511/01-276
zo dňa 14. septembra 2004...
1. Dňa 11. decembra 1997 bola ešte pôvodne medzi Ž. (ako právnym predchodcom
Ž., a. s. a Ž., a. s.) a spoločnosťou M., a. s., uzatvorená Zmluva o dielo na vykonanie skúšok
na prototypu rušňa R 755 (ďalej len „Zmluva o dielo“).
Predmetom Zmluvy o dielo boli prototypové skúšky rušňa, ktoré sa zaviazala vykonať
M., a. s.
Cena za predmet plnenia bola dohodnutá vo výške 54.000.000,- Sk. Zoznam skúšok
bol obsiahnutý v prílohe Zmluvy o dielo. Skúšky mali byť vykonané podľa vyhlášky
2. Ž. zo Zmluvy o dielo na zálohách uhradili v prospech M., a. s. 30.000.000,-Sk. M.,
a. s. zo zmluvy nevykonala nič. Dodnes nevie preukázať na čo boli poskytnuté zálohy
použité…
4. O vykonávaní skúšok nebolo spoločnostiam dodnes nič preukázané, hoci vyhláška
č. 250/1997 Z. z. ukladá o každej skúške vyhotoviť písomný protokol ...
5. Z uvedených dôvodov sa preto Ž., a. s. a Ž., a. s. domáhali od spoločnosti M., a. s.
zaplatenia 30.000.000,-Sk...
Tento faktický stav pre rozhodnutie súdov nestačil. Pre súdy vôbec nebolo podstatné,
že zo Zmluvy o dielo sa nič nerobilo. Podstatné bolo len to, že pôvodne ešte Ž. od Zmluvy o
dielo neplatne odstúpila, teda skutočnosť, ktorá na predmet sporu nemala vplyv.
6. S takýmto postupom súdov nie je možné súhlasiť. Pokiaľ niekto zo zmluvy nič
nevykoná musí poskytnutú zálohu vrátiť. Každá záloha musí byť zúčtovaná. Je absurdné,
aby dôvodom pre odmietnutie vrátenia plnenia, a teda dôvodom pre odmietnutia
poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany, bol len fakt, že oprávnený subjekt nesplnil
zákonom predpokladané podmienky pre odstúpenie od zmluvy.
Z konania bolo od samotného počiatku zrejmé, že právny predchodca spoločností sa
domáhal vrátenia 30.000.000,- Sk z dôvodu, že M., a. s. zo Zmluvy o dielo nič nevykonala.
Je pritom nepodstatné či zmluva zanikla alebo trvá. Podstatné je to, že záloha sa musí
zúčtovať. Pre zúčtovanie zálohy samozrejme nie je potrebné odstupovať od zmluvy. V
opačnom prípade, by sotva bolo možné dokončiť akékoľvek dielo, ktoré je financované
prostredníctvom zálohových platieb.
Napokon pre úplnosť je potrebné pripomenúť, že spoločnosti počas sporového
konania ešte raz a kvalifikovane od Zmluvy o dielo odstúpili. Táto skutočnosť súdy
nezaujímala...
Ako je uvedené už vyššie právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp, právo na
spravodlivý proces, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. l dohovoru, bolo
porušené tým, že súd napriek nespornému nároku sťažovateľa v konaní svojim postupom
sťažovateľovi zabránil domôcť sa svojich finančných nárokov, ktoré mu nesporne patria.
Súd teda napriek tomu, že sťažovateľ mal nárok na vrátanie 30.000.000,- Sk od
odporcu, a tento na súde riadne uplatnil, súd sťažovateľovi nárok bezdôvodne nepriznal.
Súd sa dôsledne neriadil základnými zásadami občianskeho súdneho konania, ktoré mu
ukladajú, aby pri prejednaní a rozhodnutí sporu dbal na to, aby nedochádzalo
k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa
práva na úkor týchto osôb nezneužívali (§ 2 OSP).
Za tohto stavu možno potvrdiť, že doterajšie občianske súdne konanie nezabezpečilo
ani spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov sťažovateľa ani nenaplnilo
požiadavku jednej zo záruk zákonnosti ako to určujú §§ 1 a 3 OSP.
Uvedeným postupom štát nezabezpečil súdnu ochranu právam zakotveným
v právnych predpisoch, čím došlo v našom prípade k tzv. legitímnemu bezpráviu. Naviac
rozhodnutia súdov boli založené na názoroch sudcov a nie na základe platných právnych
predpisov a ich právnom výklade. Zamenenie si podstaty právnych názorov za právny
výklad v konečnom dôsledku považujeme za denegatio iustitiae.
Vyššie uvedeným požiadavkám rovnako tak nezodpovedá ani odôvodnenie
doterajších súdnych rozhodnutí (§ 157 ods. 2 OSP).»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby „vyniesol nález,
I) z ktorého bude zrejmé, že Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30. septembra 2009,
č. k. 1 M Obdo V 2/2007 a rozsudkom zo dňa 12. januára 2006, č. k. 3 Obo 114/2005,
porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces
II) a na základe ktorého Ústavný súd SR obidva vyššie uvedené rozsudky zruší a vec
vráti Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého
procesu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 114/2005 z 12. januára 2006, ústavný
súd odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
Keďže tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. februára 2006, vzhľadom na
dátum doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. januára 2010) bola sťažnosť v tejto časti
s poukazom na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde podaná aj oneskorene.
Ústavný súd zistil, že v pôvodnom konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) ako súde prvého stupňa pod sp. zn. 22 Cb 511/01 bola žalobcom Ž., a. s.,
B., ktorá sa v rámci neho domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 30 000 000 Sk s
príslušenstvom. Krajský súd rozsudkom č. k. 22 Cb 511/01-276 zo 14. septembra 2004
žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, žalovaný podal odvolanie
v časti výroku o trovách konania. O odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3
Obo 114/2005 z 12. januára 2006 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu vo veci samej
potvrdil a zmenil ho len vo výroku o trovách konania.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že pôvodný žalobca – Ž., a. s.,
B., dňom 1. januára 2005 zanikla a jej práva a povinnosti v zmysle Protokolu o prevode
práv a povinností z 3. januára 2005 prevzala v rámci tohto sporu Ž., a. s., B., ako jeden
z dvoch právnych nástupcov. Tým druhým právnym nástupcom bola sťažovateľka.
Na základe tohto oznámenia, ako aj v súlade s § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje
v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví,
najvyšší súd ďalej konal so Ž., a. s., B. ako s účastníkom konania, teda s právnym
nástupcom pôvodného žalobcu.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba alebo
právnická osoba môžu uplatniť námietku porušenia svojich základných práv a slobôd, avšak
okrem iného sa vyžaduje, aby boli vo vzťahu s účastníkom konania (II. ÚS 191/04,
III. ÚS 117/08), v opačnom prípade fyzická osoba alebo právnická osoba nie sú oprávnenou
osobou na podanie ústavnej sťažnosti.
V namietanom prípade bolo preukázané, že sťažovateľka sa síce stala právnym
nástupcom pôvodného žalobcu, avšak z podania doručeného odvolaciemu súdu 4. mája
2005 vyplynulo, že práva a záväzky po pôvodnom žalobcovi z tohto sporu prechádzajú na
právneho nástupcu – Ž., a. s., B., ktorá tým prejavila úmysel stať sa účastníkom konania. So
sťažovateľkou ako jedným z právnych nástupcov pôvodného žalobcu najvyšší súd v rámci
odvolacieho konania zo zrejmých dôvodov nekonal. Je potrebné vychádzať z toho, že
sťažovateľka nebola účastníkom tohto konania.
Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť
v tejto časti treba odmietnuť z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2007
z 30. septembra 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti boli tvrdenia o nezákonnosti
a nesprávnosti rozsudku najvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdila, že
najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím odmietol poskytnúť ochranu jej právam.
Sťažovateľka v sťažnosti v podstate argumentovala tým, že ešte jej právny predchodca
požadoval v tomto konaní pred všeobecnými súdmi od odporcu vrátenie sumy 30 000 000
Sk, pretože odporca nevykonal žiadne preukázateľne činnosti, ku ktorým sa zaviazal
v zmluve o dielo z 11. decembra 1997.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že uvedené námietky sťažovateľka predostrela
vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2007 z 30. septembra 2009,
ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obo 114/2005 z 12. januára 2006. Pritom v tomto rozsudku najvyšší súd reagoval na dva
podstatné argumenty generálneho prokurátora. Po prvé najvyšší súd sa v ňom zaoberal
právnym nástupníctvom po predchádzajúcom, pôvodnom žalobcovi a po druhé najvyšší súd
v tomto rozsudku reagoval aj na druhý dovolací dôvod generálneho prokurátora, a teda na
tvrdené pochybenie odvolacieho súdu, ktorý uplatnený nárok žalobcu nevyhodnotil aj
z hľadiska prípadného vydania bezdôvodného obohatenia.
Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V
2/2007 z 30. septembra 2009 vyplýva:
«Z výpisov z obchodného registra vyplýva, že právnymi nástupcami
predchádzajúceho žalobcu je Ž., a. s.,... a Ž., a. s.,... Podľa údajov registra, obe nástupnícke
spoločnosti prebrali všetky práva a záväzky pôvodného žalobcu ku dňu 1. januáru 2005. K
uvedenému dňu bola Ž., a. s., vymazaná z obchodného registra. ...
Žalobca je dominus litis, čo sa prejavuje okrem iného tým, že on rozhoduje o tom, či
sa stane žalobcom (navrhovateľom) a stáva sa nim z vlastnej vôle. ... Ak má spoločnosť,
ktorá zanikla, viacej nástupníckych spoločností, záleží len na nich, či budú všetky v konaní
pokračovať ako procesní nástupníci, alebo túto možnosť využijú len niektoré z nich.
Terajší žalobca ako právny nástupca nepochybne prejavil úmysel stať sa procesným
nástupcom predchádzajúceho žalovaného. Urobil tak podaním, doručeným odvolaciemu
súdu 4. mája 2005 jeho právny zástupca, advokát Doc. JUDr. C. CSc. Podanie, ktoré je
označené ako „Oznámenie o právnom nástupníctve“, obsahuje okrem oznámenia, že je
jednou z nástupníckych spoločností pôvodného žalobcu, aj oznámenie, že na základe
delimitačného protokolu, ktorého fotokópia sa prikladá, prešli na neho všetky práva
a povinnosti zo sporu vedeného na odvolacom súde pod sp. zn. 3 Obo 114/05, preto sa stáva
účastníkom konania.
Druhá nástupnícka spoločnosť – Ž., a. s., neurobila žiaden úkon, ktorým by prejavila
záujem stať sa tiež procesným nástupcom pôvodného žalobcu a pokračovať v konaní ako
účastník - žalobca. ...
Zástupcom oboch nástupníckych spoločností sa tak na základe uvedeného
plnomocenstva stal Doc. JUDr. J. C., CSc. (ako na to sám upozorňuje v už spomenutom
„Oznámení“). ...
Z uvedeného vyplýva, že Doc. JUDr. C. zastupoval po zániku predchádzajúceho
žalobcu oboch právnych nástupcov. Ak len v mene jedného z nich urobil úkon, smerujúci
k tomu, že bude ako procesný nástupca pokračovať v konaní, treba mať za to, že druhý
právny nástupca, teda Ž., a. s., v konaní pokračovať v postavení procesného nástupcu
nemienil. Dôvod, pre ktorý v konaní pokračovala len Ž. a. s., je zrejmý z „Oznámenia“, v
ktorom s poukazom na fotokópiu delimitačného protokolu uvádza, že práva a povinnosti zo
sporu prešli na ňu. Uvedenú skutočnosť súdu oznamovala osoba, ktorá bola zástupcom
oboch nastupujúcich spoločností. ...
Podľa názoru dovolacieho súdu postupom odvolacieho súdu nebola Ž., a. s., odňatá
možnosť konať pred súdom a nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Dovolací súd sa nestotožňuje ani s druhým dôvodom mimoriadneho dovolania.
Skutkový základ uplatneného práva je v žalobe vymedzený celkom jednoznačne. Je
nim odstúpenie od zmluvy. Na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy
podľa Občianskeho zákonníka, kde účinným odstúpením sa zrušuje zmluva od začiatku (§
48 ods. 2) sa odstúpením od zmluvy v obchodných vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1
Obch. zák. zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom odstúpenia (ex nunc).
Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy, nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na
usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 a nasl. Obč. zák. Bez ohľadu na dôvod odstúpenia od zmluvy je v
žalobe správne uvedená právna kvalifikácia uplatňovaného práva citovaním znenia § 351
ods. 2 Obch. zák. (bez uvedenia čísla paragrafu). Na uvedenom skutkovom vymedzení počas
celého konania na súde prvého stupňa žalobca nič nezmenil. Zmenu skutkového základu
neobsahuje ani odvolanie. ...
Súd prvého stupňa i súd odvolací dospeli k zhodnému záveru, že odstúpenie od
zmluvy je neplatné, ktorého správnosť nenamieta ani dovolateľ. Na vrátenie plnenia
zo zmluvy, ktorá nebola zrušená, nie je právny dôvod. Ak nie sú splnené podmienky pre
vrátenie plnenia, poskytnutého na základe zrušenej zmluvy podľa § 351 ods. 2 Obch. zák.,
nie je možné dosiahnuť plnenie na rovnakom skutkovom základe z titulu bezdôvodného
obohatenia (pozri stanovisko uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod
č. 26/1975, str. 162). K opakovaným námietkam žalobcu, že žalovaný za poskytnuté peňažné
plnenie nevykonal práce, na ktoré sa v zmluve zaviazal treba uviesť, že samotné neplnenie
zmluvy jednou zo zmluvných strán bez ďalšieho nezakladá dôvod na vrátenie plnenia
poskytnutého druhou stranou. Podľa okolností však môže byť dôvodom na odstúpenie od
zmluvy. Žalobca však z uvedeného dôvodu od zmluvy neodstúpil (podľa tvrdenia žalovaného
vo vyjadrení k dovolaniu sa tak stalo až 11. decembra 2006, teda približne 10 mesiacov po
právoplatnom skončení veci).
Z uvedených dôvodov bola žaloba bezdôvodná, súd prvého stupňa ju správne
zamietol a odvolací súd správne jeho rozhodnutie potvrdil. Dovolací súd preto podľa
§ 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. mimoriadne dovolanie zamietol.»
Ústavný súd dospel k zisteniu, že podstata námietok sťažovateľky nekorešponduje
s dôvodmi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Sťažovateľka prejavila nespokojnosť
s tým, že žalobe jej právneho predchodcu všeobecné súdy rozhodujúce v danej veci
nevyhoveli, a pritom zastáva názor, že na priznanie práva na zaplatenie sumy 30 000 000 Sk
tu boli dané dôvody. Pritom najvyšší súd sa v namietanom rozsudku, ako už ústavný súd
spomenul, zaoberal odlišnou problematikou od problematiky nastolenej sťažovateľkou
v ústavnej sťažnosti, a teda zaoberal sa právnym nástupníctvom po pôvodnom žalobcovi
a s tým spojenou otázkou účastníctva v konaní a eventuálnym posúdením uplatneného
nároku aj z pohľadu vydania bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka však nenamietala
porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v takých súvislostiach,
aby ústavný súd mohol uvažovať o neodôvodnenosti alebo svojvoľnosti prijatých záverov
zo strany dovolacieho súdu.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
Ústavný súd zastáva názor, že podstatou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jeho názormi
a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne konanie, ako aj verdikt súdu
budú spĺňať parametre zákonnosti procesu a rozhodnutia tak, ako to vyžadujú všeobecne
záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na ten-ktorý prípad (III. ÚS 32/08).
Ústavný súd konštatuje, že výsledok ústavnej konfrontácie, ktorej boli z hľadiska
namietaného porušenia zásad spravodlivého procesu podrobené námietky sťažovateľky
a napadnutý rozsudok najvyššieho svedčí pre jednoznačný záver o tom, že sťažnosť v tejto
časti je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd nezistil v okolnostiach tvrdených
sťažovateľkou príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu.
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľka v sťažnosti namietala skutočnosti, ktoré
prináleží posudzovať jedine všeobecným súdom v rámci procesu dokazovania, a nie
nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti, ktorým ústavný súd v súlade s čl. 124
ústavy je.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a argumenty sťažovateľky vo vzťahu k podstate napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ako je zrejmé zo záhlavia rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté, účastníkmi konania boli Ž., a. s., B., na
strane žalobcu a M. M., a. s., na strane žalovaného. Sťažovateľka ako účastník konania na
najvyššom súde nebola. Pre ústavný súd bol rozhodujúci obsah rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktorý sa s touto otázkou vysporiadal a konštatoval, že sťažovateľka nebola
účastníčkou napadnutého konania. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj to, že najvyšší
súd v súlade s § 148a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v konaní o mimoriadnom
dovolaní uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania. V prípade §
148a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ide o špeciálne ustanovenie, na základe ktorého
súd konajúci o mimoriadnom dovolaní uloží povinnosť nahradiť trovy tohto konania tomu,
kto podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Toto
ustanovenie však nerobí z toho, kto podnet podal, účastníka konania. Keďže sťažovateľka sa
domáhala preskúmania rozsudku najvyššieho súdu, bolo pre rozhodnutie ústavného súdu
rozhodujúce, kto bol účastník legitimovaný v konaní pred najvyšším súdom, a nie v konaní
pred generálnym prokurátorom, lebo toto konanie nebolo sťažovateľkou namietané.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2010