Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 568/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť S. D., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. septembra

2012 doručená sťažnosť S. D., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že dodatočným platobným

výmerom Daňového úradu P. (ďalej len „správca dane“) č. /Len z 28.

novembra 2008 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2001. Proti

dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „daňové riaditeľstvo“ a „žalovaný“) rozhodnutím

č. I/222/4758-24492/2008/992120-r z 9. apríla 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie

správcu dane potvrdilo.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal žalobu, v ktorej

namietal skutočnosti týkajúce sa neuznania výdavkov za vykonané práce a poukázal

na výsluch svedka (Ing. Ch.), pričom tvrdil, že jeho výpoveď mala byť hodnotená

vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Sťažovateľ súčasne zaujal stanovisko

k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe, v ktorom okrem iného uviedol, že Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) nebol predložený úplný spisový materiál.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. januára 2011 tak,

že ju zamietol. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd v rozsudku konštatoval, že

„prekážkou daňovej uznateľnosti navrhovateľom deklarovaných výdavkov bolo nesplnenie

podmienky existencie, vecnosti a preukázateľnosti“. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že súd

prvého stupňa poukázal na jeho pasivitu v rámci daňového konania, keď správca dane bol

na objasnenie veci nútený vykonať ďalšie dôkazy, ktoré taktiež nepreukázali, ktoré práce

boli vykonané a v akom rozsahu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil

predovšetkým tým, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi

a že jeho závery sú len reprodukciou záverov správnych orgánov. Sťažovateľ poukázal

na to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho argumentom súvisiacim s neuznaním

výdavkov za čistiace a montážne práce a podľa jeho názoru vôbec nevysvetlil, z akého

dôvodu neakceptoval svedeckú výpoveď Ing. Ch., ktorá mala potvrdzovať, že práce

vykonané boli, a taktiež nevysvetlil, prečo neakceptoval výsledky miestneho zisťovania

príslušného správcu dane. Sťažovateľ tvrdil, že daňové orgány dostatočne spoľahlivo zistili

skutkový stav, ale dôkazy boli vyhodnotené v rozpore s § 2 ods. 3 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

na základe čoho boli prijaté nesprávne právne závery.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. mája 2012 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnené,

nedáva odpovede na všetky relevantné otázky, napríklad nereaguje na jeho námietku

obsiahnutú v stanovisku poskytnutom k vyjadreniu žalovaného k žalobe o tom, že žalovaný

nepredložil krajskému súdu úplný spisový materiál. Rozhodnutie najvyššieho súdu

sťažovateľ považuje taktiež za nepresvedčivé, tendenčné, vyznievajúce v prospech tvrdení

žalovaného.

V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil tento názor:

„Najvyšší súd SR rozsudkom č. daňovým orgánom zjavne priznal

neprimerané zvýhodnenia, ktoré im v skutočnosti neprináležali a pri správnej aplikácii

noriem procesného práva by im nemohli byť nikdy priznané. Postupom súdu, popri

porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

SR...

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. došlo k porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces.

V uvedenom rozsudku ide o svojvôľu pri aplikácii , pretože súd sa

pri jeho aplikácii natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich

účel a význam, čo súčasne viedlo aj k porušením základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní. Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené

v rozsudku č. sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú

za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR a porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

SR.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 30. 5. 2012 porušil základné právo S.

D. na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR.

Najvyšší súd SR rozsudkom c. z 30. 5. 2012 porušil základné právo S.

D. na rovnosť účastníkov v konaní podľa SR.

Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 30. 5. 2012 porušil základné právo S.

D. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. z 30. 5. 2012 sa zrušuje a vec vracia

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11

ods. 3 vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby vo výške 254 €, režijný paušál

15,26 € a DPH 53,85 €, spolu 323,11 €.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podstatná argumentácia sťažovateľa sa koncentruje na námietku nesprávneho

hodnotenia dôkazov pri spoľahlivo zistenom skutkovom stave a na jeho nesúhlas

s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci

zo strany daňových orgánov, na ktoré nereflektovali ani všeobecné súdy svojou

prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom ani najvyšší súd napadnutým

rozsudkom.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o dôvody sťažovateľovho odvolania proti

rozsudku krajského súdu č. k. -51 z 19. januára 2011, tie sú vo svojej podstate

totožné s argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. V odvolaní

sťažovateľ namietal aj porušenie postupu podľa , a teda

prekročenie lehoty na vykonanie daňovej kontroly. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu

však sťažovateľ explicitne uviedol, že touto námietkou sa nebude zaoberať.

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

namietal jeho nedostatočnú odôvodnenosť, pretože podľa jeho názoru krajský súd len

reprodukoval závery daňových orgánov bez toho, aby sa jeho námietkami uvedenými

v žalobe riadne zaoberal. Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd sa jeho námietkou súvisiacou

s neuznaním výdavkov za čistiace a montážne práce vôbec nezaoberal. Sťažovateľ súčasne

namietal, že tvrdenie krajského súdu o tom, že nie je zrejmé, ktoré práce boli vykonané

a v akom rozsahu, je v rozpore s obsahom spisov, pretože tieto skutočnosti vyplývajú

z miestneho zisťovania príslušného správcu dane. Sťažovateľ sa bránil aj proti tvrdeniu

krajského súdu o tom, že v priebehu daňového konania nebol dostatočne aktívny. Podľa

neho aj toto tvrdenie krajského súdu nemá oporu v spise. Sťažovateľ zároveň namietal, že

krajský súd sa vôbec nevyjadril k tomu, z akého dôvodu neakceptoval svedeckú výpoveď

Ing. Ch. a výsledky miestneho zisťovania príslušného správcu dane. Okrem toho sťažovateľ

uviedol, že v priebehu konania nemohol uplatniť svoje právo podľa § 15 ods. 5 písm. f)

, a teda nemohol sa vyjadriť ku skutočnostiam zisteným v priebehu

daňovej kontroly.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (obdobne , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom

sp. zn. z 30. mája 2012 a z relevantnej časti jeho odôvodnenia vyplýva:

„Dôkazné bremeno v daňovom konaní leží na pleciach daňových subjektov, preto

pokiaľ si uplatňuje daňovník výdavky ako daňovo uznateľné musí preukázať, že si ich

uplatnil v súlade so zákonom o daniach z príjmov a taktiež môžu daňové subjekty uplatniť

svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj splniť svoju dôkaznú

povinnosť. V tomto ohľade sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom krajského súdu

ohľadne námietky týkajúcej sa dôvodov neuznania výdavkov žalobcu za čistiace a montážne

práce vo výške 810.000,- Sk od dodávateľa Ing. Ch. Zastáva názor, že krajský súd sa k

otázke rozsahu prác vyjadriť ani nemohol, keďže rozsah týchto prác ostal nejasný.

Na základe zistených skutočností, ktoré správca dane posúdil v súlade so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov v daňovom konaní v rámci dokazovania sa správcovi dane

nepodarilo dokázať jednu zo základných podmienok definovaných v ust. § 24 ods. 1 zák.

č. a to podmienku preukázateľnosti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom

správcu dane ako i krajským súdom ohľadne nepreukázania vecnej súvislosti nákupu tohto

materiálu s dosiahnutím, udržaním svojich príjmov ako aj skutočnosť, že tento bol reálne

použitý u jednotlivých odberateľov.

V zásade sa odvolací súd stotožnil aj s právnym záverom krajského súdu súvisiacim

s neuznaním výdavku nákupu stavebného materiálu v sume 180.417,- Sk od J. V... Žalovaný

skonštatoval, že ak si daňový subjekt uplatňuje daňovo uznateľné výdavky na nákup

stavebného materiálu, bolo jeho povinnosťou preukázať vecnú súvislosť nákupu tohto

materiálu s dosiahnutím, udržaním svojich príjmov, ako aj skutočnosť, že tento materiál bol

reálne použitý u jednotlivých odberateľov. Hoci predmetom činnosti daňového subjektu

bola montáž, údržba a kontrola vzduchotechnických zariadení, z predložených dokladov

nevyplynulo žiadne vykonávanie konkrétnych stavebných práv pre odberateľov. Napriek

riadnej evidencii a riadnemu zaúčtovaniu sa nedá skonštatovať oprávnené zahrnutie

výdavku do základu dane, pretože podmienka preukázateľnosti nebola splnená.

Konštatovanie krajského súdu ako aj správneho orgánu o tom, že žalobca v čase

rozhodnom nedisponoval oprávnením na stavebnú činnosť, vo vzťahu k argumentácii

žalobcu ohľadne zaradenia jeho predmetu činnosti podľa klasifikácie produkcie pod kód 45

predstavujúci stavebnú činnosť, nie je až tak zásadné pochybenie vo vzťahu k správnosti

záveru ohľadne nepreukázania podmienky preukázateľnosti daňového výdavku... aj keď

reálne nejaké stavebné práce v súvislosti s predmetom svojej činnosti vykonával,

nepreukázal vecnú súvislosť nákupu tohto materiálu s dosiahnutím a udržaním svojich

príjmov ako i tú skutočnosť, že bol reálne použitý u jednotlivých odberateľov a ak aj bol

použitý, na aké konkrétne práce bol vynaložený. Na uznanie takéhoto výdavku nestačí iba

riadna účtovná evidencia a prípadné oprávnenie na výkon takejto činnosti, ale aj reálne

preukázanie použitia stavebného materiálu na konkrétnu prácu u odberateľov.

S argumentáciou žalobcu ohľadne porušenia ust. § 15 ods. 5 písm. f) zák.

č. sa odvolací súd nestotožňuje a považuje ju za účelovú, nakoľko je síce

správne tvrdenie žalobcu, že z ust. vyplýva primerané

použitie ustanovení prvej časti a ust. § 32, 34 a 41 a že v súlade s ust. § 41 ods. 1

citovaného zákona, podľa ktorého, keď vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo

úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov

predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi

správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä

aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť

údajov riadne preukázal, avšak týmto nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu vyjadriť sa

ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,

aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, pretože toto právo mohol a aj žalobca

využil v rámci daňového konania, keď sa k protokolu vyjadril a zároveň bol tento v jeho

prítomnosti prerokovaný.“

Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej

konfrontácie medzi námietkami sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

z hľadiska možného porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu je ústavne

konformný a riadne odôvodnený. Na rozdiel od sťažovateľa totiž ústavný súd zastáva názor,

že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo relevantné

na rozhodnutie o veci, a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené a nevykazujú znaky

svojvôle.

Najvyšší súd opierajúc sa o znenie príslušných právnych noriem sťažovateľovi

ozrejmil, z akého dôvodu sa stotožnil s názorom krajského súdu týkajúcim sa neuznania

výdavkov za čistiace a montážne práce od dodávateľa Ing. Ch. Najvyšší súd v tejto

súvislosti apeloval na dôkazné bremeno, ktoré v daňovom konaní prináleží daňovým

subjektom (v danom prípade sťažovateľovi). Najvyšší súd súčasne poukázal na správnymi

orgánmi aplikovanú zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď ani v rámci nej sa nepodarilo

preukázať rozsah vykonaných prác od uvedeného dodávateľa.

Najvyšší súd teda sťažovateľovi potvrdil, že daňové orgány hodnotili dôkazy nielen

jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti, a pokiaľ najvyšší súd aj nedal sťažovateľovi

odpoveď na to, z akého dôvodu neprihliadol na svedeckú výpoveď Ing. Ch. či výsledky

miestneho zisťovania príslušného správcu dane, postup najvyššieho súdu nesmeroval

k odopretiu súdnej ochrany sťažovateľa v predmetnej veci. Zo záverov najvyššieho súdu

nepochybne vyplýva, že k neuznaniu výdavkov za čistiace a montážne práce došlo práve

z dôvodu nesplnenia podmienky preukázateľnosti zakotvenej v § 24 ods. 1 zákona č.

o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za podstatné pripomenúť, že povinnosť

všeobecného súdu vytvoriť zákonné, odôvodnené, a tým aj presvedčivé rozhodnutie

nemožno chápať tak, že všeobecný súd je povinný reagovať na každý návrh, námietku alebo

pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval za podstatné), ale

len na tie, ktoré sú významné pre rozhodnutie o veci.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu na túto otázku (neuznanie

výdavkov za montážne a čistiace práce od dodávateľa Ing. Ch.) je z jeho rozhodnutia úplne

zjavný.

Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že výklad príslušných zákonných ustanovení bol

nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť k záveru, že by jeho výklad

zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný.

Aj pokiaľ ide o ďalší relevantný argument sťažovateľa o porušení § 15 ods. 5 písm. f)

, aj k tomuto najvyšší súd zaujal svoj názor a poukazujúc na obsah

spisov daňových orgánov vyvrátil domnienky sťažovateľa o tom, že v priebehu daňového

konania mu nebolo umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole.

Sťažovateľ súčasne namietal, že už v rámci prvostupňového konania bol daný dôvod

na postup podľa , a teda na zrušenie rozhodnutí

správnych orgánov z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, pretože krajskému súdu podľa

vyjadrenia sťažovateľa nebol predložený úplný spisový materiál. V tejto súvislosti ústavný

súd zistil, že túto námietku sťažovateľ výslovne nenastolil v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu, ale toto tvrdenie bolo súčasťou jeho stanoviska k vyjadreniu žalovaného

k jeho žalobe. Preto ak najvyšší súd explicitne na daný argument nereagoval, neznamená, že

ho aj fakticky prehliadol. V závere svojho rozhodnutia totiž najvyšší súd konštatoval, že ani

„pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani

okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti“. Z uvedeného jednoznačne

vyplýva, že otázka nepreskúmateľnosti rozhodnutí daňových orgánov pre neúplnosť spisov

je v naznačených súvislostiach irelevantná.

Prezentované závery sú podľa názoru ústavného súdu dostatočným podkladom

na prijatie záveru o odôvodnenosti a zrozumiteľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, ktorý nenesie žiadne prejavy svojvôle.

V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným.

Ústavný súd dodáva, že najvyšší súd v namietanom rozhodnutí neprehliadal

argumenty sťažovateľa, riadne sa nimi zaoberal, pričom nebolo zistené, aby závery

najvyššieho súdu boli tendenčné, vyznievajúce v prospech daňových orgánov a aby mali

za následok porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa

. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že

ani z hľadiska dodržania procesných záruk nemožno hovoriť o porušení sťažovateľom

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd už

o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré z nej vyplynuli, nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012