Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)e4c/384481.5c52f2.pdf
PDF · 213.04 KB
No categories available
6Sžf/24/2011
Najvyšší súd 6Sžf/24/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej
veci ţalobcu: S. D., bytom R., v zastúpení JUDr. E. K., advokát, G. č. X., K., proti
ţalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/222/4758-24492/2008/992120-r zo dňa
9.4.2008, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 107/08-51
zo dňa 19.1.2011, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 107/08-51 zo dňa 19.1.2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S 107/08-51 zo dňa 19.1.2011, podľa
ust. § 250j ods. 1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „O.s.p.“)
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
č. I/222/4758-24492/2008/992120-r zo dňa 9.4.2008, ktorým ţalovaný podľa ust. § 48 ods. 5
zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák. č. 511/1992 Zb.“) platnom
v rozhodnom čase potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Pezinok
pod č. 608/230/37431/2007/Len zo dňa 28.11.2007, ktorým podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b)
bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb
za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 435.895,--Sk. O trovách konania rozhodol súd
poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi právo na náhradu trov konania
z dôvodu jeho neúspechu v konaní nepriznal.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z administratívneho spisu
mal za preukázané, ţe ţalobca si pre zistenie základu dane uplatnil skutočné výdavky v sume
3.807.821,--Sk, t.j. výdavky vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných
príjmov, pričom základ dane bol vo výške 507.821,--Sk. Po následnej kontrole boli výdavky
zníţené a bol upravený základ dane na sumu 1.677.728,--Sk, čo vyplynulo z dôvodu, ţe
neboli uznané všetky ţalobcom predloţené doklady v súlade s ust. § 24 ods. 1, 2
zák. č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zák. č. 366/1999 Z. z.“). Dôvodom ich neuznania bola skutočnosť, ţe ţalobca neuniesol
svoje dôkazné bremeno zakotvené v ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. Doklady, ktorými
preukazoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie základu dane, sa ukázali ako
nedôveryhodné, a preto správca dane v procese daňovej kontroly pristúpil k vyčísleniu
daňovej povinnosti na základe predloţených dokladov, ale aj na základe vlastných zistení
a doţiadaní v súlade s ust. § 29 ods. 2 citovaného zákona. Správca dane neuznal odpis
vysávača v sume 8.117,--Sk a neuznal výdavok v sume 810.000,--Sk bez DPH za práce, ktoré
mal previesť dodávateľ H.-A. Ch. F., K. X., S.. Správca dane takisto zníţil celkové výdavky
o sumu 3.510,--Sk, ktorá súvisela s vyplatením mzdy pána S. na základe dohody o vykonaní
práce a nebol uznaný ani výdavok za nákup stavebného materiálu od J. V. – J., Z. X., Z..
Krajský súd skonštatoval, ţe kontrolovaný daňový subjekt je povinný vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú
hospodárske a účtovné operácie, vrátane evidencie a záznamov v písomnej alebo technickej
forme, ktorých vedenie bolo správcom dane uloţené a podávať k ním ústne alebo písomné
vysvetlenie. Taktieţ je povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dostupné
dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia a spolupracovať so správcom dane tak, aby
správca dane nebol nútený sám si zaobstarávať pomôcky preukazujúce tvrdenia daňovníka,
pričom ten nie je povinný pri pouţití pomôcok postupovať v súčinnosti s daňovým subjektom.
Uviedol, ţe správca dane v daňovom konaní hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo, neopiera sa len o deklarované účtovné doklady, ale berie do
úvahy súvislosti vyplývajúce z ďalších kontrolných zistení. V danej veci dospel krajský súd
k záveru, ţe prekáţkou daňovej uznateľnosti ţalobcom deklarovaných výdavkov bolo
nesplnenie podmienky existencie, vecnosti a preukázateľnosti. Zákon o dani z príjmov účinný
v čase rozhodovania ţalovaného špecifikoval podmienky daňovej uznateľnosti jednotlivých
nákladov daňovníkov, pričom podmienky daňovej uznateľnosti výdavkov spočívajú v splnení
podmienky príslušnosti (výdavok musí vynaloţiť daňovník, ktorý si tento výdavok uplatňuje),
podmienky existencie (výdavok musí byť preukázateľne vynaloţený), podmienky vecnosti
(výdavok musí slúţiť na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných príjmov),
podmienky evidencie (výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka), podmienky
preukázateľnosti (výdavok musí byť preukázaný) a podmienky rozsahu (ak je výška výdavku
obmedzená právnym predpisom, výdavok musí byť v rámci príslušného limitu). V súvislosti
s výdavkom na čistiacu techniku (vysávač) krajský súd skonštatoval, ţe vzhľadom na to, ţe
kúpna cena bola zaplatená na iný bankový účet ako bol predajcom uvedený na vystavenej
faktúre, nemohol správca dane, podľa názoru súdu tento výdavok ţalobcovi uznať, a to pre
nesplnenie podmienky existencie. V spojitosti s neuznaním výdavku v sume 810.000,--Sk ako
celku, napriek pripustenia vykonania niektorých prác daňovým orgánom, bol krajský súd toho
názoru, ţe ţalobcovi vyplýva z ust. § 29 ods. 8 zákona povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré
uviedol v daňovom priznaní. Skonštatoval, ţe z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, ţe
ţalobca bol v celom daňovom konaní nedostatočne aktívny, preto bol správca dane
vykonávajúci daňovú kontrolu nútený na objasnenie veci vykonať ďalšie dôkazy, z ktorých
takisto nevyplynulo, ktoré práce na základe objednávky vystavenej ţalobcom boli vykonané
a v akom rozsahu a nedalo sa teda ani jednoznačne určiť, ktoré z objednaných činností mohli
byť fakturované, uhradené a oprávnene povaţované za daňový výdavok. Súd bol toho názoru,
ţe vo veci bolo dokazovanie vykonané v súlade so zákonom, tak aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a pasivita ţalobcu bola
naopak na jeho ujmu. Ţalobca nijako hodnoverne nevysvetlil a ani sa nepodarilo zákonnými
prostriedkami zistiť, čo z fakturovaných poloţiek bolo i dodané a nevysvetlil to ani dodávateľ
Ing. Ch.. Krajský súd skonštatoval, ţe daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia
so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval, ani výdavky, ktorých
vynaloţenie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Ţalobca svoju dôkaznú povinnosť
preukázať splnenie podmienky existencie daňového výdavku neobjasnil počas výkonu
kontroly, ani v odvolacom konaní. V spojitosti s neuznaním nákupu stavebného materiálu od
J. V. v sume 180.417,--Sk krajský súd v súvislosti s námietkou ţalobcu o nemoţnosti vyjadriť
sa k priebehu daňovej kontroly ju vyhodnotil ako neoprávnenú, pretoţe ţalobca bol o svojom
práve vyjadriť sa poučený a čo aj v konečnom dôsledku urobil písomne (dňa 18.1.2007)
i ústne (dňa 18.1.2007, 15.11.2007). Taktieţ podľa názoru krajského súdu ţalovaný
dostatočne, zrozumiteľne a vecne správne neuznanie tohto výdavku odôvodnil. Skonštatoval,
ţe ţalobca v rozhodnom čase pre daňové konanie nemal oprávnenie na
stavebnú činnosť a z dokladov, ktoré mali k dispozícií daňové orgány pri kontrole
nevyplývalo ţiadne vykonávanie stavebných práv pre odberateľov. Ţalobca nepreukázal
pri uplatnení výdavkov na nákup stavebného materiálu vecnú súvislosť s dosiahnutím
a udrţaním svojich príjmov ako aj skutočnosť, ţe tento materiál bol reálne pouţitý
u jednotlivých odberateľov. Krajský súd aj ďalšie námietky ţalobcu v súvislosti
s nedostatkami zistenými pri havarijnom poistení a vyplatenej mzde vyhodnotil ako
nedôvodné, z dôvodov totoţných ako pri vyššie uvedenej námietke. Záverom vyhodnotil
poukazovanie na ust. § 41 zák. č. 511/1992 Zb. (vytýkacie konanie) ţalobcom za mylné
a postup ţalovaného za súladný so zákonom, stotoţniac sa s jeho argumentáciou o rozdelení
dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt s cieľom čo najúplnejšie zistiť
skutkový stav veci na zabezpečenie objektívneho vyrubenia dane.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, nakoľko
podľa jeho názoru vec bola po právnej a skutkovej stránke posúdená nesprávne. Ţalobca
uviedol, ţe v stanovisku zo dňa 15.12.2010 k vyjadreniu ţalovaného poukázal na to, ţe
Daňový úrad Pezinok vyhotovil nový protokol o kontrole č. 608/320/33546/2007/Rei zo dňa
10.10.2007, v ktorom uviedol, ţe kontrola bola začatá dňa 8.2.2006 a bola ukončená
prerokovaním uvedeného protokolu dňa 15.11.2007. Podľa jeho názoru daňová kontrola
nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne
získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemoţno pouţiť a v prípade ak
pouţitý bol, je celé daňové konanie zaťaţené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho
zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly
a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Na podporu svojho
záveru upriamil ţalobca pozornosť na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57
z 29.6.2010, z ktorého vyplýva, ţe lehota, ktorá je ustanovená v § 15 ods. 17 zákona
č. 511/1992 Zb. je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu
záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. S poukazom
na ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. ţalobca zastal názor, ţe v konaní správneho orgánu bola
zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a na ktorú
musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ţalobca mal za to, ţe poukázanie na vady konania
mimo ţalobného návrhu nie je zásahom do dispozičnej zásady uvedenej v ust. § 250j ods. 1
O.s.p., ale je jej logickým vyústením. Na podporu svojho tvrdenia upriamil pozornosť
na rozsudok NSS ČR č. 2 Azs 23/2003 z 24.11.2003, podľa ktorého, ak účastník v ţalobe
proti rozhodnutiu správneho orgánu nenamieta vady konania, súd prihliadne z úradnej
povinnosti k existencii takých vád len za predpokladu, ţe sú bez ďalšieho zrejmé
zo správneho spisu a súčasne sa jedná o vady takého charakteru a takej miery závaţnosti, ţe
neumoţňuje preskúmať napadnuté rozhodnutie v medziach ţaloby. Napriek tomu, ţe ţalobca
povaţoval vyššie uvedené skutočnosti za dôvod k zmene odvolaním napadnutého rozsudku
a k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, ďalej namietal, ţe krajský súd nepostupoval
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a občianskych práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a podľa záverov Ústavného súdu SR
(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), nakoľko podľa jeho názoru tieto
poţiadavky nemôţu byť naplnené tým, ţe súd v odôvodnení svojho rozhodnutia len slovami
popísal prijaté závery, ktoré sú len reprodukciou záverov správnych orgánov, avšak bez toho,
aby sa námietkami ţalobcu účinne zaoberal a vysporiadal. Ţalobcovi nebolo zrejmé v čom
spočíva rozdelenie dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt a mal za to, ţe
skutkový stav vo veciach, ktoré majú pre posúdenie daňového a súdneho sporu podstatný
význam, bol zistený dostatočne spoľahlivo, no z takto zisteného skutkového stavu boli dôkazy
vyhodnotené v rozpore s ust. § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. a takto boli prijaté aj nesprávne
právne závery pre hmotnoprávne posúdenie veci. V súvislosti s neuznaním výdavkov ţalobcu
za čistiace a montáţne práce vo výške 810.000,--Sk od dodávateľa Ing. Ch. ţalobca vo
svojom odvolaní zdôraznil, ţe výdavky za tieto práce neboli uznané preto, lebo podľa
daňových orgánov neboli práce vykonané. K tomuto záveru dospeli daňové orgány a súd
napriek tomu, ţe Daňový úrad Senec v zápisnici o miestnom zisťovaní jednoznačne uviedol,
ţe práce vykonané boli, jednalo sa o údrţbu vzduchotechniky a kotolní, čistenie potrubia,
prenos klimatizačných zariadení, ukotvenie na strechách na objektoch uvedených na faktúre
č. 952001 z 3.12.2001. Súd iba poukázal na ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1882 Zb. bez toho,
aby sa vyjadril k otázke rozsahu vykonaných prác. Záver súdu ohľadne dokazovania, ktoré
práce boli vykonané a v akom rozsahu, povaţoval ţalobca za rozporné s obsahom spisu.
Poukázal jednak na zápisnicu Daňového úradu Senec a na objednávku č. 112/2001
z 10.7.2001. Taktieţ sa ţalobca nestotoţnil s tvrdením krajského súdu o tom, ţe bol počas
konania neaktívny a nesnaţil sa o vysvetlenie okolností týkajúcich sa uvedených výdavkov,
nakoľko uvedené z obsahu spisu vôbec nevyplýva. Pokiaľ správca dane pochyboval
o dôkazoch predloţených ţalobcom, potom bolo jeho povinnosťou v súlade s ust. § 29 ods. 2
zák. č. 511/1992 Zb. zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie a v ňom vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu. Uviedol, ţe zdôvodnenie neakceptovania svedeckej výpovede Ing. Ch. ako i výsledky
miestneho zisťovania Daňového úradu Senec, ţalovaný ani krajský súd neuviedli. Taktieţ sa
ţalobca nestotoţnil so záverom krajského súdu ohľadne dôvodu neuznania výdavkov na
nákup stavebného materiálu vo výške 180.417,--Sk, pretoţe tak ako uţ uviedol na
pojednávaní, montáţ, opravy a údrţby elektrických a vzduchotechnických zariadení boli
v čase vydania jeho ţivnostenského oprávnenia zaradené podľa klasifikácie produkcie
pod číselný kód 45.33.12, pričom kód 45 klasifikácie produkcie predstavuje stavebnú činnosť
a nakúpený stavebný materiál bol pouţitý a zapracovaný pri realizácii opráv, údrţby
a montáţi pre odberateľov. Na margo mylnej aplikácie ust. § 41 zák. č. 511/1992 Zb. ţalobca
uviedol, ţe podľa jeho názoru sa vytýkacie konanie nevzťahuje len na inštitúty vyrubovacieho
konania, ale aj na daňovú kontrolu a na doklady predkladané daňovým subjektom počas
daňovej kontroly. Z ust. § 15 ods. 16 zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe ustanovenia prvej časti
a §§ 32, 34 a 41 sa primerane pouţijú aj na daňovú kontrolu. To znamená, ţe v zmysle
ust. § 41 ods. 1 citovaného zákona, ak počas daňovej kontroly vzniknú pochybnosti
o dokladoch predloţených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril.
Správca dane tak nepostupoval, čoho dôsledkom bolo to, ţe za daných okolností nebola daná
ţalobcovi zákonná moţnosť, aby sa podľa ust. § 15 ods. 5 písm. f) zák. č. 511/1992 Zb.
v priebehu daňovej kontroly vyjadril ku skutočnostiam zisteným pri kontrole ako aj k ich
zisteniu. Z dôvodu, ţe vec bola po právnej a skutkovej stránke nesprávne posúdená, ţalobca
navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie
ţalovaného a rozhodne o trovách konania.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu skonštatoval, ţe odvolacie dôvody
sú v podstate zhodné s dôvodmi ţaloby a preto sa pridrţiaval svojho vyjadrenia k ţalobe.
Zároveň uviedol, ţe vyjadrenie ţalobcu o tom, ţe nie je pravda, ţe správca dane bol
na objasnenie veci nútený vykonať ďalšie dôkazy a poukazuje na ust. § 29 ods. 2
zák. č. 511/1992 Zb. je protirečivé, pretoţe správca dane v zmysle uvedeného ustanovenia
postupoval a práve pre pochybnosti dokladov predloţených ţalobcom zaslal doţiadania na iné
miestne príslušné daňové úrady (DÚ Bratislava V, Senec, Bratislava II, Bratislava III,
Bratislava IV, Šaľa, Piešťany, Kolárovo a Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty).
Z dôvodu, ţe odpovede na doţiadania boli neúplné a bolo potrebné zistiť presne skutkový
stav pre ukončenie výkonu kontroly, správca dane zaslal ďalšie doţiadania a v tejto súvislosti
poţiadal Daňové riaditeľstvo SR dňa 18.7.2006 o predĺţenie lehoty na výkon daňovej
kontroly za obdobie rokov 2001 a 2002 do termínu 8.2.2007, ktoré ţiadosti vyhovelo a lehotu
na výkon daňovej kontroly predĺţilo do 31.1.2007. Ďalej ţalovaný uviedol, ţe správca dane
dňa 3.1.2007 vyhotovil protokol č. 608/320/90/2007/Rei o výsledku zistenia z daňovej
kontroly, ktorý spolu s výzvou na jeho prerokovanie zo dňa 3.1.2007, bol daňovému subjektu
doručený 8.1.2007, pričom termín vo výzve bol stanovený správcom dane na prerokovanie
protokolu 18.1.2007. Ţalobca podal písomné vyjadrenie a protokol bol prerokovaný dňa
18.1.2007 s nesúhlasným stanoviskom ţalobcu. Správca dane vyhotovil dodatok k protokolu
o daňovej kontrole č. 608/320/90/2007/Rei zo dňa 19.1.2007 a vydal dodatočný platobný
výmer č. 608/320/3640/2007/Rei zo dňa 31.1.2007. Voči tomu sa daňový subjekt odvolal
a v rámci odvolacieho konania bolo zistené, ţe správca dane nedodrţal zákonom stanovenú
lehotu, keď deň prerokovania protokolu (18.1.2007) bol totoţný s dňom lehoty stanovenej
daňovému subjektu na vyjadrenie sa k tomuto protokolu. Ust. § 15 ods. 10 zákona
č. 511/1992 Zb. jednoznačne uvádza, ţe prerokovanie protokolu sa môţe uskutočniť
aţ po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu,
čo v konkrétnom prípade mohlo byť najskôr po ôsmich pracovných dňoch v termíne
19.1.2007. Zákon o správe daní neumoţňuje zmeniť dátum prerokovania protokolu, alebo
protokol prerokovávať aj nasledujúci deň, ani neupravuje postup, keď správca dane nesprávne
určí deň prerokovania protokolu s ohľadom na počítanie lehôt. Vyššie uvedený postup
správcu dane bol v rozpore so zákonom, a preto aj nadväzne na protokol vydaný dodatočný
platobný výmer po kontrole č. 608/320/3640/2007/Rei bol vydaný nezákonným spôsobom.
Daňové riaditeľstvo SR ako príslušný odvolací orgán napadnutý platobný výmer zrušilo
rozhodnutím č. I/222/8723-50291/2007/992120-r zo dňa 7.8.2007 a vrátilo vec na ďalšie
konanie a rozhodnutie, v rámci ktorého mal správca dane postupovať v súlade s § 15 ods. 10
zákona č. 511/1992 Zb. a opätovne zaslať novú výzvu na prerokovanie protokolu
a následne vydať dodatočný platobný výmer. Na základe záväzného rozhodnutia odvolacieho
orgánu bol v ďalšom konaní protokol č. 608/320/33546/2007/Rei zo dňa 10.10.2007
a dodatok k protokolu č. 608/320/36201/2007/Sch prerokovaný dňa 15.11.2007 (zápisnica
č. 608/320/36199/2007/Sch zo dňa 15.11.2007). Kontrola bola ukončená 15.11.2007 a bola
vykonaná zákonným spôsobom tak, ako to vyplýva z ust. § 15 ods. 13 cit. zákona, keď
daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s daňovníkom alebo jeho
zástupcom. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie
(§ 44). Ţalovaný nesúhlasil s názorom ţalobcu, ţe daňová kontrola je nezákonná z dôvodu
nedodrţania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pretoţe vada zistená
po ukončení daňovej kontroly v zákonnej lehote (18.1.2007), ktorá mala za následok opätovné
prerokovanie protokolu, umoţňuje preskúmať napadnuté rozhodnutie v medziach ţaloby,
pretoţe nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z vyššie uvedených dôvodov bol
názoru, ţe rozhodnutie krajského súdu je vecne správne a navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
odvolanie nie je dôvodné.
Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy.
Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa ust. § 2 ods. 1, 2, 3, 8 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov účinného
v čase vydania rozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi
a pri vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich
najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo.
Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať
so správcom dane v daňovom konaní.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. veta prvá a druhá, daňovou kontrolou
zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového
subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva
v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu.
Podľa ust. § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva
daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloţenie sluţobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného
poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového
subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich
zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapoţičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa ust. § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a) umoţniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie
a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme 6ed) vrátane evidencie
a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo
písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umoţňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umoţňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapoţičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Podľa ust. § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb., daňová kontrola je ukončená dňom
prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie
dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým
subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice
o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu
alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5)
sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad,
daňovou kontrolou zistí, ţe daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové
priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová
povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode
o výške dane (§ 29 ods. 5) sa povaţuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu
dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na poţiadanie orgánov činných
v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45
ods. 2) sa povaţuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.
Podľa ust. § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb., správca dane ukončí daňovú kontrolu
do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbliţšie nadriadený správcovi dane môţe
lehotu uvedenú v prvej vete v zloţitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺţiť,
najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré
vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, 6eg) najviac o 12 mesiacov.
Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺţenie
lehoty je ministerstvo.
Podľa ust. § 29 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie.
Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.
Podľa ust. § 29 ods. 4, 8 zák. č. 511/1992 Zb. ako dôkaz moţno pouţiť všetky
prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z. z. o dani z príjmov platného v rozhodnom
čase, základom dane je suma, o ktorú príjmy plynúce daňovníkovi v kalendárnom roku (ďalej
len "zdaňovacie obdobie") presahujú výdavky preukázateľne vynaloţené na ich dosiahnutie,
zabezpečenie a udrţanie, ak ďalej pri jednotlivých druhoch príjmov (§ 6 aţ 10) nie je
ustanovené inak.
Podľa ust. § 7 ods. 1 písm. b) zák. č. 366/1999 Z. z., príjmami z podnikania sú príjmy
zo ţivnosti.
Podľa ust. § 23 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z. z., základom dane je rozdiel medzi príjmami
s výnimkou príjmov, ktoré nie sú predmetom dane, príjmov oslobodených od dane
a daňovými výdavkami (§ 24), a to pri rešpektovaní ich vecnej a časovej súvislosti v danom
zdaňovacom období. Ak daňové výdavky presahujú príjmy, rozdiel je daňovou stratou.
Podľa ust. § 24 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z. z., daňovým výdavkom je výdavok (náklad)
daňovníkom preukázateľne vynaloţený na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov,
zaúčtovaný v účtovníctve 5) daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa § 9
ods. 4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, 85) preukázaný výdavok
(náklad) moţno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku
výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) moţno zahrnúť
do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj
súdneho spisu za preukázané, ţe správca dane vykonal u ţalobcu za zdaňovacie obdobie roku
2001 kontrolu dane z príjmov fyzických osôb, cestnej dane a dane zo závislej činnosti
a funkčných pôţitkov, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 608/320/90/2007/Rei zo dňa
3.1.2007 a dodatok k protokolu o daňovej kontrole č. 608/320/3952/2007/Rei zo dňa
19.1.2007. V nadväznosti bol vydaný dodatočný platobný výmer č. 608/320/3640/2007/Rei
z 31.1.2007, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb v sume
472.763,--Sk podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. Čiastkový základ
dane z príjmov bol na základe vykonanej kontroly podľa ust. § 7 zák. č. 366/1999 Zb.
upravený na sumu 1.709.738,--Sk. Na základe odvolania podaného ţalobcom, ţalovaný
rozhodnutím zo dňa 7.8.2007, č. I/222/8723-50291/2007/992120-r zrušil dodatočný platobný
výmer Daňového úradu Pezinok č. 608/320/3640/2007/Rei zo dňa 31.1.2007 z dôvodu
nedodrţania zákonom stanovenej lehoty na prerokovanie protokolu, keď bol deň prerokovania
protokolu totoţný s dňom lehoty stanovenej daňovému subjektu na vyjadrenie sa k tomuto
protokolu a v ďalšom konaní bol správca dane povinný postupovať v súlade s ust. § 15
ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb., opätovne zaslať novú výzvu na prerokovanie protokolu
s ohľadom na počítanie lehôt a aţ následne vydať dodatočný platobný výmer. Následne
správca dane vyhotovil Protokol č. 608/320/33546/2007/Rei zo dňa 10.10.2007 a dodatok
k protokolu č. 608/320/36201/2007/Sch zo dňa 15.11.2007. V nadväznosti na to bol vydaný
dodatočný platobný výmer č. 608/230/37431/2007/Len zo dňa 28.11.2007, ktorým bol
ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2001
v sume 435.895,--Sk z dôvodu, ţe daň zistená po daňovej kontrole sa odlišuje od dane
uvedenej v daňovom priznaní podanom za zdaňovacie obdobie roku 2001. Ţalobca v odvolaní
proti dodatočnému platobnému výmeru namietal neuznanie výdavkov na kúpu stavebného
materiálu, výdavok na poistné, výdavok na vysávač, na vyplatenie odplaty na základe dohody
o vykonaní práce a výdavok za vykonané práce Ing. F. Ch.. V súvislosti s výdavkami na kúpu
stavebného materiálu argumentoval ţalobca tým, ţe to, ţe materiál nebol pouţitý, je len
subjektívny názor pracovníka správcu dane, pretoţe okrem toho, ţe bola kúpa materiálu
riadne zaúčtovaná, bol výdavok vynaloţený v súlade s ust. § 24 zák. č. 366/1999
Z. z., pričom tvrdenie ţalovaného, ţe nemá oprávnenie na stavebnú činnosť, povaţuje za
neopodstatnené, pretoţe podľa vtedy platného ţivnostenského oprávnenia na
predmet činnosti „Montáţ, opravy a údrţba elektrických a vzduchotechnických zariadení“
bol podľa klasifikácie produkcie zaradený pod číselný kód 45.33.12. a nakúpený materiál bol
pouţitý v súvislosti s realizáciou opráv, údrţby a montáţí pre odberateľov a musel byť
kupovaný vopred na sklad, nakoľko opravy boli zabezpečované v čase pracovného voľna,
mimo prevádzkových hodín odberateľov. V súvislosti s výdavkom na poistné za auto,
ako i za vysávač (čistiaca technika) skonštatoval, ţe boli vynaloţené na veci, ktoré pouţíval
v podnikaní. Na margo neuznania výdavku za vykonané práce Ing. Ch. skonštatoval, ţe aj
samotný daňový úrad zistil, ţe práce vykonané boli, ţalobca netvrdil, ţe boli vykonané všetky
práce uvedené na objednávke, a preto neboli ani predmetom fakturácie. Rozsah vykonaných
prác bol odsúhlasený zmluvnými stranami a bol uvedený na dodávateľskej faktúre č. 952001.
Ţalovaný rozhodnutím č. I/222/4758-24492/2008/992120-r zo dňa 9.4.2008 uvedený
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Pezinok potvrdil.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť vyššie uvedeného
rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom
krajského súdu ako aj administratívnym spisom ţalovaného vrátane prvostupňového
správneho orgánu, dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech.
V prvom rade odvolací súd povaţoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou
ţalobcu, ohľadne nezákonnosti vykonania daňovej kontroly z dôvodu porušenia ust. § 15
ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. a prekročenia dĺţky jej trvania. S uvedenou námietkou sa
nestotoţnil, pretoţe z obsahu spisu je preukázané ţe daňová kontrola začala dňa 8.2.2006
a protokol č. 608/320/90/2007/Rei zo dňa 3.1.2007 bol prerokovaný dňa 18.1.2007.
Uvedenému predchádzala ţiadosť Daňového úradu Pezinok o predĺţenie lehoty na výkon
daňovej kontroly, ktorej Daňové riaditeľstvo SR vyhovelo a lehotu na vykonanie daňovej
kontroly predĺţilo v súlade s ust. § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. do 31.1.2007. V súlade
s ust. § 15 ods. 13 citovaného zákona, kedy je daňová kontrola ukončená dňom prerokovania
protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom, bola daňová kontrola u daňového subjektu
ukončená dňa 18.1.2007, teda ešte stále v zákonnom limite jej trvania. Nič na uvedenom
nemení ani skutočnosť, ţe medzičasom došlo k napadnutiu dodatočného platobného výmeru
č. 608/320/3640/2007/Rei zo dňa 31.1.2007, ktoré bolo vydané v nadväznosti na Protokol
č. 608/320/90/2007/Rei zo dňa 3.1.2007, riadnym opravným prostriedkom a uvedené
rozhodnutie bolo rozhodnutím ţalovaného zo dňa 7.8.2007, č. I/222/8723-
50291/2007/992120-r zrušené pre porušenie ust. § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb. správcom
dane. Podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno odstraňovaním nezákonnosti postupu správcu
dane v riadnom odvolacom konaní spôsobiť ďalšiu nezákonnosť a zaťaţiť daňové konanie
vadou, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť z dôvodu prekročenia trvania daňovej kontroly
nad rámec zákonného limitu. Ďalší postup správcu dane bol v súlade so závermi odvolacieho
správneho orgánu a tým, ţe bol ţalobcovi daný priestor na opätovné prerokovanie protokolu
č. 608/320/33546/2007/Rei zo dňa 10.10.2007 uţ v zákonom stanovenej lehote. Tým, ţe
protokol bol prerokovaný dňa 15.11.2007, nemoţno skonštatovať, ţe by bolo zasiahnuté
do jeho práv neprimeranou dĺţkou trvania daňovej kontroly, ktorá bola vykonaná v rozsahu
nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu
nemoţno tvrdenie o nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu prekročenia jej dĺţky trvania
generalizovať a je treba prihliadať okrem iného aj na udrţanie rovnováhy medzi fiškálnymi
záujmami štátu a výkonom práv daňových orgánov, keďţe daňová kontrola predstavuje zásah
orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu (zásada proporcionality). Krajský
súd nepochybil, pokiaľ sa námietkou nezákonnosti daňového konania z vyššie uvedených
dôvodov nezaoberal, pretoţe ţalobca vzniesol túto námietku aţ po uplynutí lehoty, v ktorej
je oprávnený určiť rozsah ţalobných dôvodov v súlade s ust. § 250b ods. 1 O.s.p., kde
je vyjadrená koncentračná zásada a podľa názoru odvolacieho súdu uvedená námietka
v kontexte preskúmavanej veci nepostihuje konanie takou vadou, ktorá by mala vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a na ktorú by mal súd prihliadať z úradnej moci,
pretoţe napriek tomu, ţe došlo k ukončeniu daňovej kontroly v zákonnej lehote, zrušenie
rozhodnutia príslušného daňového úradu z dôvodu porušenia iného procesného práva
nepredstavuje taký zásah do práv ţalobcu, ktorý by mal za následok nezákonnosť ţalobou
napadnutého rozhodnutia. Práve naopak ţalobcovi bol daný opätovne priestor na vyjadrenie
sa k protokolu o výsledku daňovej kontroly a následne k jeho prejednaniu. Z uvedeného
dôvodu povaţuje odvolací súd námietku ţalobcu za nedôvodnú.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe prekáţkou daňovej
uznateľnosti ţalobcom deklarovaných výdavkov v predmetnej veci bolo nesplnenie
podmienky existencie, vecnosti a preukázateľnosti s tým, ţe jednotlivo zdôvodnil dôvod
neuznania výdavkov. Tým, ţe sa v zásade stotoţnil s názorom ţalovaného prezentovaným
v odôvodnení ţalobou napadnutom rozhodnutí, s ktorým ţalobca nesúhlasí, ešte neznamená,
ţe zo strany krajského súdu došlo k porušeniu ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Z tohto pohľadu
povaţuje odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu za dostatočne
odôvodnené, dávajúce odpoveď na všetky relevantné ţalobné námietky. Pokiaľ ţalobca
namietal nesprávne vyhodnotenie dôkazov v daňovom konaní, ktoré mali za následok
nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci, odvolací súd zdôrazňuje, ţe jednou zo základných
zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. zásada zákonnosti, ktorá
ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady
súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní
v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou
z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej
podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. V činnosti
správcu dane pred vyrubením daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou
rozhodnutia sa uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom
dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k zisteniam, pričom táto nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukáţu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dôkazné bremeno v daňovom
konaní leţí na pleciach daňových subjektov, preto pokiaľ si uplatňuje daňovník výdavky ako
daňovo uznateľné musí preukázať, ţe si ich uplatnil v súlade so zákonom o daniach z príjmov
a taktieţ môţu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to
predovšetkým aj splniť svoju dôkaznú povinnosť. V tomto ohľade sa odvolací súd plne
stotoţňuje so záverom krajského súdu ohľadne námietky týkajúcej sa dôvodov neuznania
výdavkov ţalobcu za čistiace a montáţne práce vo výške 810.000,--Sk od dodávateľa
Ing. Ch.. Zastáva názor, ţe krajský súd sa k otázke rozsahu prác vyjadriť ani nemohol, keďţe
rozsah týchto prác ostal nejasný. Na základe zistených skutočností, ktoré správca dane posúdil
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov v daňovom konaní v rámci dokazovania sa
správcovi dane nepodarilo dokázať jednu zo základných podmienok definovaných v ust. § 24
ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. a to podmienku preukázateľnosti. Odvolací súd sa stotoţňuje so
záverom správcu dane ako i krajským súdom ohľadne nepreukázania vecnej súvislosti nákupu
tohto materiálu s dosiahnutím, udrţaním svojich príjmov ako aj skutočnosť, ţe tento bol
reálne pouţitý u jednotlivých odberateľov.
V zásade sa odvolací súd stotoţnil aj s právnym záverom krajského súdu súvisiacim
s neuznaním výdavku nákupu stavebného materiálu v sume 180.417,--Sk od J. V., ktorý
povaţoval odôvodnenie ţalobou napadnutého rozhodnutia za dostatočne zrozumiteľné,
preskúmateľné a vecne správne. Ţalovaný skonštatoval, ţe ak si daňový subjekt uplatňuje
daňovo uznateľné výdavky na nákup stavebného materiálu, bolo jeho povinnosťou preukázať
vecnú súvislosť nákupu tohto materiálu s dosiahnutím, udrţaním svojich príjmov, ako aj
skutočnosť, ţe tento materiál bol reálne pouţitý u jednotlivých odberateľov. Hoci predmetom
činnosti daňového subjektu bola montáţ, údrţba a kontrola vzduchotechnických zariadení,
z predloţených dokladov nevyplynulo ţiadne vykonávanie konkrétnych stavebných práv
pre odberateľov. Napriek riadnej evidencii a riadnemu zaúčtovaniu sa nedá skonštatovať
oprávnené zahrnutie výdavku do základu dane, pretoţe podmienka preukázateľnosti nebola
splnená. Konštatovanie krajského súdu ako aj správneho orgánu o tom, ţe ţalobca v čase
rozhodnom nedisponoval oprávnením na stavebnú činnosť, vo vzťahu k argumentácii ţalobcu
ohľadne zaradenia jeho predmetu činnosti podľa klasifikácie produkcie pod kód 45
predstavujúci stavebnú činnosť, nie je aţ tak zásadné pochybenie vo vzťahu k správnosti
záveru ohľadne nepreukázania podmienky preukázateľnosti daňového výdavku. To, či
porušoval daňový subjekt zákonnú úpravu na úseku ţivnostenského podnikania tým, či mal
alebo nemal oprávnenie na stavebnú činnosť spojenú s výkonom predmetu jeho činnosti, nič
nemení na tom, ţe aj keď reálne nejaké stavebné práce v súvislosti s predmetom svojej
činnosti vykonával, nepreukázal vecnú súvislosť nákupu tohto materiálu s dosiahnutím
a udrţaním svojich príjmov ako i tú skutočnosť, ţe bol reálne pouţitý u jednotlivých
odberateľov a ak aj bol pouţitý, na aké konkrétne práce bol vynaloţený. Na uznanie takéhoto
výdavku nestačí iba riadna účtovná evidencia a prípadné oprávnenie na výkon takejto
činnosti, ale aj reálne preukázanie pouţitia stavebného materiálu na konkrétnu prácu
u odberateľov.
S argumentáciou ţalobcu ohľadne porušenia ust. § 15 ods. 5 písm. f) zák. č. 511/1992
Zb. sa odvolací súd nestotoţňuje a povaţuje ju za účelovú, nakoľko je síce správne tvrdenie
ţalobcu, ţe z ust. § 15 ods. 16 zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva primerané pouţitie ustanovení
prvej časti a ust. § 32, 34 a 41 a ţe v súlade s ust. § 41 ods. 1 citovaného zákona, podľa
ktorého, keď vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného
priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predloţených daňovým
subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto
pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje
doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne
preukázal, avšak týmto nemohlo dôjsť k porušeniu práva ţalobcu vyjadriť sa
ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, pretoţe toto právo mohol a aj ţalobca
vyuţil v rámci daňového konania, keď sa k protokolu vyjadril a zároveň bol tento v jeho
prítomnosti prerokovaný.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené závery povaţoval námietky ţalobcu
uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť
posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa
pritom v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s pouţitím § 246c
ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu
nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3
ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 30. mája 2012
JUDr. Jozef Hargaš, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth