Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 78/2012
PDF · 313.23 KB
No categories available
IV. ÚS 78/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 127/2010 a jeho uznesením z 11. februára 2011, ako aj porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 135/02, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011
doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 127/2010 a jeho uznesením z 11. februára 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 C 135/02 „ako celku“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
«Od r. 2002 vediem súdny spor s OSBD v B. o neplatnosť platobného výmeru na
nájomné a služby s ním spojené, resp. o jeho redukciu, lebo tento právny subjekt ako
právnická osoba mne svojím svojvoľným a jednostranným diktátom, ako fyzickej osobe,
s ktorou nie je v žiadnom právnom vzťahu, doslova vnucuje plnenie iba na základe toho, čo
si zmyslí a teda aj platenie za také služby, ktoré v mnou užívanom byte mi nikdy
poskytované neboli, alebo som si ich neprial! No, napriek prešlej dlhej dobe 9 rokov, naše
všeobecné súdy sa k meritu sporu ani len nedostali a ani nemali snahu, pretože za každú
cenu sa snažil toto súdne konanie zmárniť, čo sa im podarilo jeho zastavením, a to
uznesením ...52 z 10. 11. 2006. A preto, že aj náš Najvyšší súd SR najradšej rozhoduje
o ničom, musí nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť, s ktorou pokiaľ neuspejem tu doma,
s vecou opäť pôjdem von za hranice tohto nášho na spravodlivosť totálne bezprávneho
štátu. ...
V tomto prípade u mňa je, pretože mi je bránené vo výkone spravodlivosti. Preto
namietam a argumentujem nasledovným:
1./ Žiadam a apelujem na naše súdy v SR, včítané ústavného, aby ma už konečne
považovali za prípad hodný osobitného zreteľa a nereálnymi výzvami ma už viac
neterorizovali a nežiadali odo mňa to, čo nie je v mojich silách a možnostiach.
2./ Tvrdím, že mnou ťažko vysúdené peniaze či už na našom ústavnom súde, alebo
ESĽP nie sú žiadnymi príjmami, ale odškodným, t. j. satisfakciou za utrpené škody a ujmy,
ktoré sú ako náplasť na „hojacie sa rany“ určené ako balzam na osobnú spotrebu a užitie
a nie na verejné rozhadzovanie za to, že mi naše súdy následne neprisúdia celkom nič! Lebo
ja som sa vyše 20 rokov vyhral vo veci samej prakticky iba jeden životne dôležitý súdny spor
pod č. k. 4 C 184/89, ale ani ten nebol dotiahnutý do konca faktickým, ale ani právnym
výkonom jeho rozsudku!!! Takže ja na také darebáctva míňať zbytočne svoje peniaze
nebudem!
3./ Okrem predom uvedeného, ja som jasne súdom povedal, kde som svoje peniaze
minul a nemusel som to urobiť. Opakujem, že som ich minul na rekonštrukciu
zdevastovaného družstevného bytu!
4./ Ja zo svojich nehnuteľností nemám príjem žiadny.
5./ Aplikácia práva súdmi je v rozpore s čl. 46 Ústavy SR a so stálou judikatúrou,
lebo mi tým bráni vo výkone spravodlivosti ako celku! Ja nebudem na kolenách nikoho
prosiť o to, čo je iným bežne prístupné!»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 46/1 a 48/2 Ústavy SR
v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru nesprávnym, nezákonným a neústavným postupom
a záverom Krajského súdu v Prešove, jeho uznesením 4 Co 127/10 z 11. II. 11 v súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 1 C 135/02 neprejednaním veci
v primeranej lehote ako celku a zabránením prístupu k spravodlivosti porušené boli.
2./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. EUR (slovom
tritisíceur), ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove uhradiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto ústavného nálezu.
3./ Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho
konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti si vyžiadal od
okresného súdu spis vedený pod sp. zn. 1 C 135/02. Ústavný súd zo spisu zistil, že
v označenom konaní sa sťažovateľ ako žalobca domáha žalobou doručenou okresnému súdu
11. februára 2002 rozhodnutia o neplatnosti platobného výmeru na úhrady spojené
s užívaním bytu.
Sťažovateľ požiadal, aby bol v označenom konaní oslobodený od súdnych poplatkov.
Okresný súd uznesením č. k. 1 C 135/02-7 z 24. októbra 2002 sťažovateľovi oslobodenie od
súdnych poplatkov nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd tak, že ho uznesením č. k. 1 Co 468/02-11 z 27. marca 2003 potvrdil.
Sťažovateľ napadol toto uzneseniu krajského súdu 28. mája 2003 dovolaním (doručeným
okresnému súdu 1. júna 2003). V súvislosti s výzvou okresného súdu z 9. januára 2004
na predloženie splnomocnenia pre kvalifikovaného právneho zástupcu v konaní o dovolaní
požiadal sťažovateľ o jeho ustanovenie. Vec bola predložená na rozhodnutie Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý vec vrátil 20. apríla 2004
okresnému súdu s tým, že podanie sťažovateľa z 29. januára 2004 je potrebné považovať za
novú žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a o tejto je potrebné opätovne
rozhodnúť.
Okresný súd vo veci priznania oslobodenia od súdnych poplatkov opätovne rozhodol
uznesením č. k. 1 C 135/02-35 z 22. júna 2004 tak, že sťažovateľovi zástupcu neustanovil
a nepriznal mu ani oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ
28. júla 2004 odvolal. O jeho odvolaní krajský súd uznesením č. k. 3 Co 178/04-41
z 21. decembra 2004 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie prvostupňového súdu. Sťažovateľ
podal proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie. Sťažovateľ požiadal 21. januára
2005 o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle poučenia vysloveného krajským súdom
v uznesení č. k. 3 Co 178/04-41 z 21. decembra 2004. Okresný súd vyzval sťažovateľa
4. februára 2005 na predloženie splnomocnenia advokátovi, ktorý by ho zastupoval
v dovolacom konaní pod hrozbou zastavenia dovolacieho konania. Sťažovateľ na výzvu
zareagoval podaním z 8. marca 2005, v ktorom žiadal vec riešiť „ex offo“ v jeho prospech.
Okresný súd predložil dovolanie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd v nadväznosti na uvedené
dovolacie konanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 468/02-11 z 27. marca 2003
(o potvrdení uznesenia okresného súdu č. k. 1 C 135/02-7 z 24. októbra 2002 o nevyhovení
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov) zastavil svojím uznesením sp. zn.
1 Cdo 71/2005 z 12. apríla 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2006.
Okresný súd uznesením č. k. 1 C 135/02-52 z 10. novembra 2006 konanie vo veci
zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ 9. decembra 2006 odvolal. Krajský súd
uznesením č. k. 1 Co/319/06-58 z 30. apríla 2007 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2007. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu
sťažovateľ 2. júla 2007 podal dovolanie. Okresný súd 4. júla 2007 vyzval sťažovateľa
na predloženie splnomocnenia pre právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní.
Sťažovateľ na výzvu okresného súdu zareagoval 29. júla 2007 a žiadal vec riešiť „ex offo“
tak, aby mu povinné právne zastupovanie aj v tomto dovolacom konaní „zabezpečil na
štátne útraty priamo on sám“.
Okresný súd uznesením č. k. 1 C 135/02-69 z 2. augusta 2010 sťažovateľovi
neustanovil „zástupcu na ochranu jeho záujmov“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu
sa sťažovateľ 1. septembra 2010 odvolal. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 4 Co 127/2010-80 z 11. februára 2011 tak, že prvostupňového rozhodnutie potvrdil.
Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2011. Proti tomuto uzneseniu
podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ si v určenej lehote právneho zástupcu nezvolil, hoci
o následkoch jeho nezvolenia bol poučený.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 74/2011 z 12. decembra 2011 rozhodol
o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 319/06-58 z 30. apríla
2007 tak, že dovolacie konanie zastavil.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Co 127/10 a jeho uznesením z 11. februára 2011 z dôvodu jeho námietok
k posúdeniu jeho osobných a majetkových pomeroch ako dôvodu na nevyhovenie jeho
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie, ako aj porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 135/02 z dôvodu
„neprejednania veci v primeranej lehote ako celku“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. mája 2011) sa vec nachádzala
na okresnom súde; okresný súd v súvislosti s podaním dovolania sťažovateľa proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu predložil spis najvyššiemu súdu 13. júna 2011.
V čase predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd 12. decembra 2011
rozhodol o dovolaní sťažovateľa z 20. júna 2007 podanom proti uzneseniu krajského súdu č.
k. 1 Co 319/06-58 z 30. apríla 2007 a vec bola vrátená okresnému súdu (17. januára 2012),
ktorý doručuje toto uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Co 127/2010 a jeho uznesením z 11. februára 2011
A. Ústavný súd posúdil namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením krajského
súdu č. k. 4 Co 127/2010-80 z 11. februára 2011, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 1 C 135/02-69 z 2. augusta 2010, ktorým okresný súd neustanovil
sťažovateľovi právneho zástupca pre dovolacie konanie, a postup, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa opakovane prešetril
sociálne a majetkové pomery navrhovateľa a na základe ich posúdenia dospel k záveru, že
navrhovateľ nespĺňa podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov pre
dovolanie, a preto správne v súlade s ust. § 30 O. s. p. neustanovil navrhovateľovi právneho
zástupcu z radov advokátov pre účely dovolacieho konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že
konanie vo veci samej o určenie neplatnosti platobného výmeru je právoplatne skončené
uznesením č. k. 1 C 135/2002-52 zo dňa 10. 11. 2006 z dôvodu zastavenia konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku. V danom prípade navrhovateľ opakovane nerešpektuje
právoplatné rozhodnutia súdov o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku
a neustanovenia zástupcu z radov advokátov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 71/2005-49 zo dňa 12. 04.
2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 05. 2006, ktorým bolo dovolacie konanie
zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok za dovolanie a ani pre
dovolacie konanie si nezvolil advokáta.
K namietanému nesprávnemu posúdeniu jeho majetkových pomerov odvolací súd
poznamenáva, že minimálne vyplatením priznanej náhrady v rámci rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva došlo k zmene
majetkových pomerov na strane navrhovateľa, čo navrhovateľ sám nepoprel, lebo finančné
prostriedky investoval do bytu. Navyše navrhovateľ aj v podanom odvolaní preukázal, že
nie je len poberateľom starobného dôchodku, ale je vlastníkom aj nehnuteľnosti, lebo
pripojil platobný výmer o vyrubení dane z nehnuteľnosti za rok 2010. To znamená, že
sociálne a majetkové pomery komplexne neumožňujú priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov navrhovateľovi, a preto navrhovateľ nespĺňa ani zákonné podmienky pre
ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Takýto postup súdu nie je v
rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky (článok 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ani v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces
zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorým je Slovenská republika viazaná.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za opodstatnené,
a preto napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p.
Navyše odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ v prípade, že splna podmienky
nároku na poskytnutie právnej pomoci, môže požiadať o ustanovenie Centrum právnej
pomoci na zastupovanie na základe príslušnej žiadosti v súlade so zákonom č. 327/2005
Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších
predpisov.“
V súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok, pričom tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09), ústavný súd posúdil aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného
súdu, v ktorom k zisteniu sociálnych a majetkových pomerov sťažovateľov okresný súd
uviedol:
«Zo správy Sociálnej poisťovne, pobočka B. zo dňa 07. 07. 2010 bolo zistené, že
súčasný príjem navrhovateľa tvorí starobný dôchodok vo výške 373,70 €.
Z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 08. 2008, sp. zn. 8 Co/13/2008
tunajší súd zistil, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 8. 2007 bolo
navrhovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- Sk a trovy právneho
zastúpenia v sume 6 296,- Sk a taktiež rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
2. 10. 2007 mu bolo z titulu nemajetkovej ujmy priznané 8 000,- Eur a ako náhradu
nákladov a výdavkov 280,- Eur. Navrhovateľovi bolo dňa 2. 4. 2008 na základe rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 2. 10. 2007 vyplatených 8 000,- Eur ako
nemajetková ujma a 280,- Eur náklady a výdavky.
Podľa ustanovenia § 30 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, u ktorého sú
predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo
poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo
advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu
jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ustanovenie zástupcu účastníkovi
konania, a to buď Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa
osobitných predpisov, je možné len po tom, čo účastník konania, ktorý žiada o ustanovenie
zástupcu preukáže, že na jeho strane sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov
a súčasne ustanovenie zástupcu je potrebné na ochranu jeho záujmov. Zo zákonného znenia
je pritom zrejmé, že tieto podmienky sú stanovené kumulatívne.
Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to predpoklady pre oslobodenie od súdnych
poplatkov, táto podmienka nie je v tomto konaní splnená, nakoľko už uzneseniami
tunajšieho súdu, sp. zn. 1 C/135/2002 zo dňa 24. 10. 2002 a zo dňa 22. 06. 2004 nebolo
navrhovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Aj pri skúmaní súčasných
pomerov navrhovateľa súd dospel k záveru, že pri stálom mesačnom príjme navrhovateľa
vo výške 373,70 Eur a vyplatených jednorázových sumách v zmysle nálezu Ústavného súdu
SR zo dňa 31. 08. 2007 a rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 2. 10. 2007
nie sú u navrhovateľa splnené podmienky pre jeho oslobodenie od súdnych poplatkov.
Pokiaľ ide o druhú podmienku, a to potrebu ustanoviť zástupcu navrhovateľovi
na ochranu jeho záujmov, súd vzhľadom na nesplnenie prvej podmienky túto už neskúmal.
Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že u navrhovateľa nie sú splnené
predpoklady pre ustanovenie právneho zástupcu, preto v súlade s ustanovením § 30
Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľovi neustanovil zástupcu na ochranu jeho
záujmov v tomto konaní.»
Podľa § 30 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi,
u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca
alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci
alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné
na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne
súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky
zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na opakované
prešetrenie sociálnych a majetkových pomerov sťažovateľa okresným súdom ako
predpokladu ustanovenia mu právneho zástupcu z radov advokátov. Zároveň poukázal
na to, že konanie o určenie neplatnosti platobného výmeru na úhradu nákladov spojených
s užívaním bytu je právoplatne skončené od 25. júna 2007 na základe uznesenia č. k.
1 C 135/2005-52 z 10. novembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
1 Co 319/06-58 z 30. apríla 2007 z dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku sťažovateľom.
Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom
uznesení v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu je dostatočná a presvedčivá.
Nemožno ju považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani príčiny na to,
aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že
sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s uzneseniami všeobecných súdov nesúhlasí.
Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Je preto ústavne akceptovateľný záver o nesplnení podmienok na ustanovenie právneho
zástupcu z radov advokátov.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 127/10 a jeho uznesením
z 11. februára 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
B. Ústavný súd uvádza, že bol aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 C 135/02 vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, o ktorom v čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti sťažovateľa nebolo ešte rozhodnuté. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd zrejme
„z opatrnosti“, pretože predchádzajúce dovolacie konania na základe ním podaného
dovolania boli zastavené z procesných dôvodov, a to pre nesplnenie jednej zo zákonných
podmienok dovolacieho konania, ktorou je podmienka kvalifikovaného právneho zastúpenia
advokátom v dovolacom konaní.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu. V danom prípade sťažovateľ podal dovolanie ešte predtým, ako
podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu
sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho
typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť
k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj tiež rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,
t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo
vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 135/02 „ako celku“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požaduje vysloviť aj porušenie svojho základného
práva v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 135/02 neprejednaním
veci v primeranej lehote „ako celku“, pričom bližšie neuvádza dôvody porušenia tohto
svojho práva ani neuvádza, v akom štádiu sa konanie vedené pod sp. zn. 1 C 135/02
nachádza.
Ústavný súd až zo spisu zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.
1 C 135/02 bolo právoplatne skončené 25. júna 2007 zastavením konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku. O dovolaní sťažovateľa proti zastaveniu konania najvyšší súd rozhodol
12. decembra 2011 tak, že ho zastavil z procesných dôvodov.
V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa, inak je zjavne neopodstatnená. Uvedený
názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu,
a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že
už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Zohľadňujúc svoju stabilizovanú judikatúru vzhľadom na to, že označené konanie
okresného súdu bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu a aj v čase rozhodovania
o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2012