Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 78/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2011, ako aj porušenie

svojho základného práva podľa postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011

doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl.

48 ods. 2 postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. „ako celku“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

«Od r. 2002 vediem súdny spor s OSBD v B. o neplatnosť platobného výmeru na

nájomné a služby s ním spojené, resp. o jeho redukciu, lebo tento právny subjekt ako

právnická osoba mne svojím svojvoľným a jednostranným diktátom, ako fyzickej osobe,

s ktorou nie je v žiadnom právnom vzťahu, doslova vnucuje plnenie iba na základe toho, čo

si zmyslí a teda aj platenie za také služby, ktoré v mnou užívanom byte mi nikdy

poskytované neboli, alebo som si ich neprial! No, napriek prešlej dlhej dobe 9 rokov, naše

všeobecné súdy sa k meritu sporu ani len nedostali a ani nemali snahu, pretože za každú

cenu sa snažil toto súdne konanie zmárniť, čo sa im podarilo jeho zastavením, a to

uznesením ...52 z 10. 11. 2006. A preto, že aj náš Najvyšší súd SR najradšej rozhoduje

o ničom, musí nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť, s ktorou pokiaľ neuspejem tu doma,

s vecou opäť pôjdem von za hranice tohto nášho na spravodlivosť totálne bezprávneho

štátu. ...

V tomto prípade u mňa je, pretože mi je bránené vo výkone spravodlivosti. Preto

namietam a argumentujem nasledovným:

1./ Žiadam a apelujem na naše súdy v SR, včítané ústavného, aby ma už konečne

považovali za prípad hodný osobitného zreteľa a nereálnymi výzvami ma už viac

neterorizovali a nežiadali odo mňa to, čo nie je v mojich silách a možnostiach.

2./ Tvrdím, že mnou ťažko vysúdené peniaze či už na našom ústavnom súde, alebo

ESĽP nie sú žiadnymi príjmami, ale odškodným, t. j. satisfakciou za utrpené škody a ujmy,

ktoré sú ako náplasť na „hojacie sa rany“ určené ako balzam na osobnú spotrebu a užitie

a nie na verejné rozhadzovanie za to, že mi naše súdy následne neprisúdia celkom nič! Lebo

ja som sa vyše 20 rokov vyhral vo veci samej prakticky iba jeden životne dôležitý súdny spor

pod č. k. , ale ani ten nebol dotiahnutý do konca faktickým, ale ani právnym

výkonom jeho rozsudku!!! Takže ja na také darebáctva míňať zbytočne svoje peniaze

nebudem!

3./ Okrem predom uvedeného, ja som jasne súdom povedal, kde som svoje peniaze

minul a nemusel som to urobiť. Opakujem, že som ich minul na rekonštrukciu

zdevastovaného družstevného bytu!

4./ Ja zo svojich nehnuteľností nemám príjem žiadny.

5./ Aplikácia práva súdmi je v rozpore s SR a so stálou judikatúrou,

lebo mi tým bráni vo výkone spravodlivosti ako celku! Ja nebudem na kolenách nikoho

prosiť o to, čo je iným bežne prístupné!»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa /1 a 48/2 SR

v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru nesprávnym, nezákonným a neústavným postupom

a záverom Krajského súdu v Prešove, jeho uznesením z 11. II. 11 v súdnom

konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. neprejednaním veci

v primeranej lehote ako celku a zabránením prístupu k spravodlivosti porušené boli.

2./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. EUR (slovom

tritisíceur), ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove uhradiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3./ Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho

konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti si vyžiadal od

okresného súdu spis vedený pod sp. zn. . Ústavný súd zo spisu zistil, že

v označenom konaní sa sťažovateľ ako žalobca domáha žalobou doručenou okresnému súdu

11. februára 2002 rozhodnutia o neplatnosti platobného výmeru na úhrady spojené

s užívaním bytu.

Sťažovateľ požiadal, aby bol v označenom konaní oslobodený od súdnych poplatkov.

Okresný súd uznesením č. k. -7 z 24. októbra 2002 sťažovateľovi oslobodenie od

súdnych poplatkov nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd tak, že ho uznesením č. k. -11 z 27. marca 2003 potvrdil.

Sťažovateľ napadol toto uzneseniu krajského súdu 28. mája 2003 dovolaním (doručeným

okresnému súdu 1. júna 2003). V súvislosti s výzvou okresného súdu z 9. januára 2004

na predloženie splnomocnenia pre kvalifikovaného právneho zástupcu v konaní o dovolaní

požiadal sťažovateľ o jeho ustanovenie. Vec bola predložená na rozhodnutie Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý vec vrátil 20. apríla 2004

okresnému súdu s tým, že podanie sťažovateľa z 29. januára 2004 je potrebné považovať za

novú žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a o tejto je potrebné opätovne

rozhodnúť.

Okresný súd vo veci priznania oslobodenia od súdnych poplatkov opätovne rozhodol

uznesením č. k. -35 z 22. júna 2004 tak, že sťažovateľovi zástupcu neustanovil

a nepriznal mu ani oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ

28. júla 2004 odvolal. O jeho odvolaní krajský súd uznesením č. k. -41

z 21. decembra 2004 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie prvostupňového súdu. Sťažovateľ

podal proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie. Sťažovateľ požiadal 21. januára

2005 o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle poučenia vysloveného krajským súdom

v uznesení č. k. -41 z 21. decembra 2004. Okresný súd vyzval sťažovateľa

4. februára 2005 na predloženie splnomocnenia advokátovi, ktorý by ho zastupoval

v dovolacom konaní pod hrozbou zastavenia dovolacieho konania. Sťažovateľ na výzvu

zareagoval podaním z 8. marca 2005, v ktorom žiadal vec riešiť „ex offo“ v jeho prospech.

Okresný súd predložil dovolanie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd v nadväznosti na uvedené

dovolacie konanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. -11 z 27. marca 2003

(o potvrdení uznesenia okresného súdu č. k. -7 z 24. októbra 2002 o nevyhovení

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov) zastavil svojím uznesením sp. zn.

z 12. apríla 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2006.

Okresný súd uznesením č. k. -52 z 10. novembra 2006 konanie vo veci

zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ 9. decembra 2006 odvolal. Krajský súd

uznesením č. k. -58 z 30. apríla 2007 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2007. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu

sťažovateľ 2. júla 2007 podal dovolanie. Okresný súd 4. júla 2007 vyzval sťažovateľa

na predloženie splnomocnenia pre právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní.

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu zareagoval 29. júla 2007 a žiadal vec riešiť „ex offo“

tak, aby mu povinné právne zastupovanie aj v tomto dovolacom konaní „zabezpečil na

štátne útraty priamo on sám“.

Okresný súd uznesením č. k. -69 z 2. augusta 2010 sťažovateľovi

neustanovil „zástupcu na ochranu jeho záujmov“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu

sa sťažovateľ 1. septembra 2010 odvolal. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -80 z 11. februára 2011 tak, že prvostupňového rozhodnutie potvrdil.

Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2011. Proti tomuto uzneseniu

podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ si v určenej lehote právneho zástupcu nezvolil, hoci

o následkoch jeho nezvolenia bol poučený.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12. decembra 2011 rozhodol

o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. -58 z 30. apríla

2007 tak, že dovolacie konanie zastavil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2011 z dôvodu jeho námietok

k posúdeniu jeho osobných a majetkových pomeroch ako dôvodu na nevyhovenie jeho

žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie, ako aj porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z dôvodu

„neprejednania veci v primeranej lehote ako celku“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. mája 2011) sa vec nachádzala

na okresnom súde; okresný súd v súvislosti s podaním dovolania sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu predložil spis najvyššiemu súdu 13. júna 2011.

V čase predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd 12. decembra 2011

rozhodol o dovolaní sťažovateľa z 20. júna 2007 podanom proti uzneseniu krajského súdu č.

k. -58 z 30. apríla 2007 a vec bola vrátená okresnému súdu (17. januára 2012),

ktorý doručuje toto uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2011

A. Ústavný súd posúdil namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením krajského

súdu č. k. -80 z 11. februára 2011, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -69 z 2. augusta 2010, ktorým okresný súd neustanovil

sťažovateľovi právneho zástupca pre dovolacie konanie, a postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa opakovane prešetril

sociálne a majetkové pomery navrhovateľa a na základe ich posúdenia dospel k záveru, že

navrhovateľ nespĺňa podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov pre

dovolanie, a preto správne v súlade s ust. neustanovil navrhovateľovi právneho

zástupcu z radov advokátov pre účely dovolacieho konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že

konanie vo veci samej o určenie neplatnosti platobného výmeru je právoplatne skončené

uznesením č. k. -52 zo dňa 10. 11. 2006 z dôvodu zastavenia konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku. V danom prípade navrhovateľ opakovane nerešpektuje

právoplatné rozhodnutia súdov o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku

a neustanovenia zástupcu z radov advokátov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -49 zo dňa 12. 04.

2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 05. 2006, ktorým bolo dovolacie konanie

zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok za dovolanie a ani pre

dovolacie konanie si nezvolil advokáta.

K namietanému nesprávnemu posúdeniu jeho majetkových pomerov odvolací súd

poznamenáva, že minimálne vyplatením priznanej náhrady v rámci rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva došlo k zmene

majetkových pomerov na strane navrhovateľa, čo navrhovateľ sám nepoprel, lebo finančné

prostriedky investoval do bytu. Navyše navrhovateľ aj v podanom odvolaní preukázal, že

nie je len poberateľom starobného dôchodku, ale je vlastníkom aj nehnuteľnosti, lebo

pripojil platobný výmer o vyrubení dane z nehnuteľnosti za rok 2010. To znamená, že

sociálne a majetkové pomery komplexne neumožňujú priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov navrhovateľovi, a preto navrhovateľ nespĺňa ani zákonné podmienky pre

ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Takýto postup súdu nie je v

rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným (

ods. 1 ), ani v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces

zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktorým je Slovenská republika viazaná.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za opodstatnené,

a preto napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust.

Navyše odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ v prípade, že splna podmienky

nároku na poskytnutie právnej pomoci, môže požiadať o ustanovenie Centrum právnej

pomoci na zastupovanie na základe príslušnej žiadosti v súlade so

Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších

predpisov.“

V súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok, pričom tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(), ústavný súd posúdil aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného

súdu, v ktorom k zisteniu sociálnych a majetkových pomerov sťažovateľov okresný súd

uviedol:

«Zo správy Sociálnej poisťovne, pobočka B. zo dňa 07. 07. 2010 bolo zistené, že

súčasný príjem navrhovateľa tvorí starobný dôchodok vo výške 373,70 €.

Z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 08. 2008, sp. zn.

tunajší súd zistil, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 8. 2007 bolo

navrhovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- Sk a trovy právneho

zastúpenia v sume 6 296,- Sk a taktiež rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa

2. 10. 2007 mu bolo z titulu nemajetkovej ujmy priznané 8 000,- Eur a ako náhradu

nákladov a výdavkov 280,- Eur. Navrhovateľovi bolo dňa 2. 4. 2008 na základe rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 2. 10. 2007 vyplatených 8 000,- Eur ako

nemajetková ujma a 280,- Eur náklady a výdavky.

Podľa ustanovenia , účastníkovi, u ktorého sú

predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo

poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo

advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu

jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ustanovenie zástupcu účastníkovi

konania, a to buď Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa

osobitných predpisov, je možné len po tom, čo účastník konania, ktorý žiada o ustanovenie

zástupcu preukáže, že na jeho strane sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov

a súčasne ustanovenie zástupcu je potrebné na ochranu jeho záujmov. Zo zákonného znenia

je pritom zrejmé, že tieto podmienky sú stanovené kumulatívne.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to predpoklady pre oslobodenie od súdnych

poplatkov, táto podmienka nie je v tomto konaní splnená, nakoľko už uzneseniami

tunajšieho súdu, sp. zn. zo dňa 24. 10. 2002 a zo dňa 22. 06. 2004 nebolo

navrhovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Aj pri skúmaní súčasných

pomerov navrhovateľa súd dospel k záveru, že pri stálom mesačnom príjme navrhovateľa

vo výške 373,70 Eur a vyplatených jednorázových sumách v zmysle nálezu Ústavného súdu

SR zo dňa 31. 08. 2007 a rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 2. 10. 2007

nie sú u navrhovateľa splnené podmienky pre jeho oslobodenie od súdnych poplatkov.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, a to potrebu ustanoviť zástupcu navrhovateľovi

na ochranu jeho záujmov, súd vzhľadom na nesplnenie prvej podmienky túto už neskúmal.

Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že u navrhovateľa nie sú splnené

predpoklady pre ustanovenie právneho zástupcu, preto v súlade s ustanovením § 30

navrhovateľovi neustanovil zástupcu na ochranu jeho

záujmov v tomto konaní.»

Podľa (ďalej len „OSP“) účastníkovi,

u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca

alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci

alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné

na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne

súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky

zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na opakované

prešetrenie sociálnych a majetkových pomerov sťažovateľa okresným súdom ako

predpokladu ustanovenia mu právneho zástupcu z radov advokátov. Zároveň poukázal

na to, že konanie o určenie neplatnosti platobného výmeru na úhradu nákladov spojených

s užívaním bytu je právoplatne skončené od 25. júna 2007 na základe uznesenia č. k.

-52 z 10. novembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-58 z 30. apríla 2007 z dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku sťažovateľom.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom

uznesení v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu je dostatočná a presvedčivá.

Nemožno ju považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani príčiny na to,

aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že

sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s uzneseniami všeobecných súdov nesúhlasí.

Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Je preto ústavne akceptovateľný záver o nesplnení podmienok na ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. februára 2011, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

B. Ústavný súd uvádza, že bol aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, o ktorom v čase rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti sťažovateľa nebolo ešte rozhodnuté. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd zrejme

„z opatrnosti“, pretože predchádzajúce dovolacie konania na základe ním podaného

dovolania boli zastavené z procesných dôvodov, a to pre nesplnenie jednej zo zákonných

podmienok dovolacieho konania, ktorou je podmienka kvalifikovaného právneho zastúpenia

advokátom v dovolacom konaní.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia krajského súdu. V danom prípade sťažovateľ podal dovolanie ešte predtým, ako

podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . V okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho

typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,

t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo

vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako

neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. „ako celku“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požaduje vysloviť aj porušenie svojho základného

práva v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. neprejednaním

veci v primeranej lehote „ako celku“, pričom bližšie neuvádza dôvody porušenia tohto

svojho práva ani neuvádza, v akom štádiu sa konanie vedené pod sp. zn.

nachádza.

Ústavný súd až zo spisu zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené 25. júna 2007 zastavením konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku. O dovolaní sťažovateľa proti zastaveniu konania najvyšší súd rozhodol

12. decembra 2011 tak, že ho zastavil z procesných dôvodov.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa , ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa, inak je zjavne neopodstatnená. Uvedený

názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu,

a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že

už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr.

, ).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zohľadňujúc svoju stabilizovanú judikatúru vzhľadom na to, že označené konanie

okresného súdu bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu a aj v čase rozhodovania

o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012