Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 83/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. L., R., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Ď., R., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s prvou vetou uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 22. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2012 doručená sťažnosť Ing. J. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. novembra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že

a) „Ústavná sťažnosť smeruje voči uzneseniu sp. zn. zo dňa 22. 11.

2011 /v zápisnici zo dňa 22. 11. 2011/ vydaného Krajským súdom Prešov, ktorým súd

nepripustil späťvzatie žaloby. Rozhodol tak po tom, ako žalovaný nesúhlasil so späťvzatím

žaloby.“.

b) Sťažovateľ sa žalobou z 27. apríla 2004 podanou Okresnému súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) domáhal proti žalovaným v 1. až 3. rade, aby mu zaplatili spoločne

a nerozdielne istinu, ktorú im poskytol na základe zmluvy o pôžičke z 31. januára 2003,

úroky z omeškania a dohodnutú zmluvnú pokutu a tiež trovy konania. Okresný súd

platobným rozkazom sp. zn. z 3. júna 2004 vyhovel žalobe. Následne okresný

súd rozsudkom zo 16. februára 2007 žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovaným

v 1. až 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi prisúdenú sumu (istina, úrok,

úrok z omeškania). Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný v 1. rade odvolanie (tzn.

že rozsudok proti žalovaným v 2. a 3. rade nadobudol právoplatnosť, pozn.), na základe

ktorého krajský súd uznesením sp. zn. z 27. marca 2008 zrušil prvostupňový

rozsudok v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu. Okresný súd

rozsudkom z 15. januára 2009 žalovanému Ing. I. G. (pôvodne žalovanému v 1. rade, ďalej

len „žalovaný“) uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi prisúdenú sumu (istinu, úrok, úroky

z omeškania) a zastavil konanie v časti prevyšujúcej prisúdenú sumu. O odvolaní

žalovaného rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. novembra 2009

tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti prisúdenej sumy s tým, že záväzok

žalovaného je solidárny so záväzkom pôvodne žalovaných v 2. a 3. rade. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. zo 14.

júna 2011 na dovolanie sťažovateľa zrušil rozsudok krajského súdu z 18. novembra 2009.

c) Po vrátení veci najvyšším súdom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. novembra 2011. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

časti tak, že návrh sťažovateľa na zaplatenie požadovanej sumy (4 647,15 €) z titulu úroku

a časti istiny (331,94 €) zamietol. Zmenil tiež výrok o trovách konania (žalovanému

nepriznal náhradu trov) a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy

odvolacieho konania.

d) Podľa „Zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom“ č. k. -443

z 22. novembra 2011 (2. strana zápisnice) krajský súd po porade senátu vyhlásil toto

uznesenie: „Nepripúšťa späťvzatie návrhu o zaplatenie sumy 4 647,15 € titulom úroku

a 331,94 € titulom istiny.“ Následne bol vyhlásený už v bode c) uvedený rozsudok.

e) Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. novembra 2011, ktorým zamietol sťažovateľovu žalobu, dovolanie.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Súd rozhodujúc o pripustení alebo nepripustení

späťvzatia žaloby, nepostupoval v súlade s ustan. , , kedy /... súd

konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí, v takom

prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní/ pretože bola a je tu absencia

existencie vážnych dôvodov, pre ktoré žalovaný nesúhlasil so späťvzatím žaloby, súd

nezákonne rozhodol.“.

4. Vo vzťahu k predmetu sťažnosti [bod 2a)] sťažovateľ v podstatnom uviedol:

„Na ďalšom pojednávaní súd dňa 22. 11. 2011 odvolací súd rozhodol priamo na

pojednávaní uznesením sp. zn. -443 zo dňa 22. 11. 2011 /obsiahnuté iba v

zápisnici Krajského súdu Prešov/ ktorým nepripustil späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 4

647,15 € titulom úroku a 331,94 € titulom istiny. Uznesenie vyhlásené, bolo dané poučenie

o neprípustnosti opravného prostriedku proti tomuto uzneseniu.

Odvolací súd nepripustil späťvzatie žaloby, bez akéhokoľvek odôvodnenia

nepripustenia späťvzatia žaloby, len s poukazom na vyjadrenie žalovaného o nesúhlase

so späťvzatím žaloby a pokračoval v konaní na ktorom o veci bez akéhokoľvek dokazovania

i napriek vyslovenému právnemu záveru dovolacieho súdu vykonať dokazovanie, v merite

veci na tomto pojednávaní rozhodol.“

5. Sťažovateľ tvrdil, že mu „nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom

predpokladanej kvalite, neboli aplikované správne zákonné predpisy zo strany súdov tak,

aby boli v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivú

súdnu ochranu.

Skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie je nesprávne, nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský súd...

v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo J. L. na súdnu ochranu

podľa č1. 46 odst. 1 v spojení s prvou vetou ...

Uznesenie Krajského súdu ... v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa

22. 11. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia „vo výške

2000 €“, a náhradu trov právneho zastúpenia „v sume 320,44 €“.

7. Sťažovateľ k sťažnosti mimo iných písomností pripojil:

- „Návrh odporcu v 2. a 3. rade... na obnovu konania“ vedeného okresným súdom pod

sp. zn. ,

- uznesenie krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2011, ktorým na odvolanie

sťažovateľa zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -44 z 27. septembra 2010

(ktorým odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. -215

zo 16. februára 2007 [pozri bod 2 b)] do právoplatného skončenia konania o obnove

konania tak, že návrh na odklad vykonateľnosti zamietol, lebo proti žalovaným

v 2. a 3. rade bolo vedené (a aj ukončené splnením dlhu, t. j. vymožením a uspokojením

nároku sťažovateľa) exekučné konanie, a tak návrh na „odklad vykonateľnosti rozsudku

stratil na právnom význame“,

- sťažovateľovo „Dovolanie a návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku“ zo 16. januára

2012 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. novembra 2011 [pozri bod

2e)], ktorého nie nepodstatnú časť tvoria sťažovateľove námietky proti uzneseniu krajského

súdu z 22. novembra 2011 o nepripustení späťvzatia žaloby (tvoriace strany 3 až 5

osemstránkového odôvodnenia dovolania).

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

10. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s prvou vetou (body 1 a 6) uznesením

krajského súdu z 22. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. [body

2a), 2d)].

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ľudia sú slobodní

a rovní v dôstojnosti i v právach...

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.

, , , , , ).

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu (a tiež právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako

aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Tohto základného práva

(podľa , resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

(a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že

jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (, ).

14. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. z 22. novembra

2011 [pozri tiež bod 2c)] po podrobnom oboznámení výsledku prvostupňového konania

(ako aj výsledkov doteraz prebiehajúceho konania) vo vzťahu k predmetu sťažnosti [už

vymedzenom v bode 2a, t. j. uzneseniu o nepripustení späťvzatia žaloby] v podstatnom

uviedol: „Tento rozsudok v dôsledku podaného dovolania bol preskúmaný Najvyšším

súdom SR a tento uznesením č. k. -414 zo dňa 14. 6. 2011 rozhodol tak, že

rozsudok Krajského súdu v Prešove z 18. 11. 2009 vo výroku, ktorým zamietol návrh

žalobcu v prevyšujúcej časti ohľadom zaplatenia 4.647,15 eur titulom úroku a 331,94 eur

titulom istiny a vo výroku o trovách konania zrušil... Po vrátení tejto veci odvolaciemu súdu

žalobca vyhlásil, že v časti, ktorá je predmetom konania berie žalobu späť a teda toto

zostalo predmetom odvolacieho konania, t. j. suma 4.647,15 eur, ktorá bola požadovaná

titulom úroku a suma 331,94 eur titulom istiny, boli zo strany pôvodne žalovaných v 2. a 3.

rade Ing. A. G. a P. G. zaplatené a preto už odpadol dôvod ďalšieho pokračovania. Žalobca

súčasne žiadal priznať trovy dovolacieho konania i odvolacieho konania a ďalej žiadal, aby

súd zaviazal žalovaného na zaplatenie tých trov, ktoré žalobca zaplatil na základe rozsudku

Krajského súdu v Prešove -343... Žalovaný nesúhlasil so späťvzatím žaloby v

tejto časti.

Odvolací súd vzhľadom na tento prejav žalovaného uznesením podľa

nepripustil späťvzatie návrhu o zaplatenie sumy 4.647,15 eur titulom úroku a 331,94 eur

titulom istiny a vo veci rozhodol rozsudkom. Vzhľadom na prejav žalobcu, že sumu 4.647,15

eur titulom úroku a sumu 331,94 eur titulom istiny má zaplatenú, odpadol predmet sporu

a preto odvolací súd musel zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že

návrh žalobcu na zaplatenie týchto súm zamietol.

Súčasne podľa zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o trovách konania tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keďže z hľadiska

pomeru úspechu žalobcu a žalovaného bol žalovaný v tomto konaní úspešnejší, avšak trovy

prvostupňového konania nežiadal, a preto mu prisúdené neboli.“

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

16. Podstata argumentácie sťažovateľa (body 3, 4 a 5) spočívala (bola

koncentrovaná) v „nesprávnom“ zistení skutkového stavu, ktorý nemal „oporu

vo vykonanom dokazovaní“, a najmä z toho vyplývajúcej nesprávnej interpretácie

a následnej aplikácie ustanovenia „ “ a aj ustanovenia „

, ak ide o spoločné práva... všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane...“.

17. Ústavný súd v súvislosti s touto právnou argumentáciou sťažovateľa

poznamenáva, že sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený advokátkou, ani

okrajovo (resp. vôbec) nepovažoval za potrebné zaoberať sa ustanovením § 208 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

upravujúcim (aj v tomto posudzovanom prípade) aplikačné možnosti rozhodovacej

právomoci odvolacieho súdu pri rozhodovaní o sťažovateľovom späťvzatí návrhu v tomto

štádiu konania.

18. Podľa ustanovenia ak je vzatý návrh späť, keď už rozhodol súd

prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne

o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak

späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

19. Ústavný súd poukazuje na právnou teóriou zaužívaný názor (napr. in: Občiansky

súdny poriadok, I. diel, komentár, aktualizované vydanie od autorov Jaroslav Krajčo

a kolektív, Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava, jún 2010, s. 835):

„Rozhodnutie o späťvzatí návrhu na začatie konania, ku ktorému došlo po rozhodnutí súdu

prvého stupňa, je závislé na stanovisku druhého účastníka k tomuto procesnému úkonu

navrhovateľa. ... ak druhý účastník so späťvzatím návrhu nesúhlasí, odvolací súd späťvzatie

návrhu nepripustí a je povinný ďalej pokračovať v odvolacom konaní. V prípade, že by

odvolací súd rozhodol o pripustení späťvzatia návrhu na začatie konania bez toho, aby

druhému účastníkovi umožnil vyjadriť sa k späťvzatiu návrhu, odňal by tým tomuto

účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle “ Podobný názor

vyslovili aj autori Števček, Ficová (a kolektív) v publikácii ,

komentár, I. vydanie, Praha: Nakladateľstvo C. H. Beck, 2009. s. 624. Rovnako podľa

názoru autorov JUDr. Marián Blaha a spol. (pozri právna databáza www.epi.sk, komentár

k ): „Odvolací súd späťvzatie návrhu nepripustí, ak druhý účastník s týmto

späťvzatím nesúhlasí. V danom prípade je potrebné poukázať na skutočnosť, že nesúhlas

druhého účastníka so späťvzatím návrhu nemusí byť odôvodnený vážnymi dôvodmi tak, ak

je tomu v konaní pred súdom prvého stupňa podľa V odvolacom konaní

preto platí, že nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu, a to aj bez uvedenia dôvodu tohto

nesúhlasu, znamená, že odvolací súd v tomto prípade späťvzatie návrhu nepripustí.“.

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci (najmä a tiež a

) interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné, a to bez ohľadu na to, že tieto dôvody

uviedol krajský súd v rámci meritórneho rozhodnutia (pozri bod 14). Vychádzajúc z obsahu

už citovanej právnej normy (bod 18) a tiež s prihliadnutím na ustálené názory uvedené

v bode 19 ústavný súd vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

procesnoprávnych zákonných ustanovení považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj

za náležite odôvodnené.

21. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd

(napr. , , , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

22. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie všeobecných súdov, ktoré je v súlade

s platnou právnou úpravou, nezakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(resp. Listiny základných práv a slobôd a dohovoru). Je

vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku v danom prípade aplikuje a ako

ju interpretuje. Všeobecné súdy vychádzajú pri rozhodovaní o veci samej zo zákonnej, a nie

ústavnej úpravy. Ústavný súd je však oprávnený posúdiť len neústavnosť konania

(rozhodovania) všeobecných súdov (napr. , , ).

23. V súvislosti so sťažovateľom prejavenou nespokojnosťou s namietaným

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so

zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom označeným právom (čl. 46

ods. 1 ), dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným právom a sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

24. K namietanému porušeniu prvej vety ústavný súd

poznamenáva, že predmetné ustanovenie predstavuje všeobecnú zásadu uplatňovania

základných práv a slobôd upravených v druhej hlave a nemožno ho posudzovať

samostatne, bez jeho vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym

základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také

porušenie sťažovateľom označeného základného práva ( ), ktoré by

odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že

postupom a rozhodnutím krajského súdu [bod 2 a)] nedošlo k porušeniu uvedenej

ústavnoprávnej normy.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie rozhodnutia krajského súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

26. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ďalším možným

do úvahy prichádzajúcim dôvodom odmietnutia sťažnosti je jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2

v spojitosti s a zákona o ústavnom

súde) vzhľadom na skutočnosť, že proti vecnému rozsudku krajského súdu (o zamietnutí

žaloby), ktorý bol prijatý následne po nepripustení späťvzatia návrhu, podal sťažovateľ

dovolanie, v rámci ktorého namietal okrem iného tiež nesprávny postup krajského súdu,

keď nepripustil späťvzatie žaloby [pozri tiež body 2e) a 7]. Pokiaľ sťažovateľ namietal

„nesprávne“ aplikovanie „... aj ustanovenia ...“ (bod 16), ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2004

nadobudol (keďže ho nenapadli odvolaním) voči žalovaným v 2. a 3. rade právoplatnosť

a v ďalšom konaní už boli účastníkmi konania len sťažovateľ a Ing. I. G., pôvodne žalovaný

v I. rade [pozri bod 2b)]. Vzhľadom na už uvedené (body 18, 19, 16) ústavný súd tiež

konštatuje neopodstatnenosť sťažovateľom namietaného porušenia , keďže

išlo o interpretačné pravidlo upravujúce v danom prípade (t. j. v posudzovanej veci) postup

v konaní na súde prvého stupňa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012