Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 105/2012
PDF · 131.54 KB
No categories available
I. ÚS 105/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., Č., zastúpenej advokátom
JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 407/2011 z 2. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 407/2011 z 2. novembra 2011.
2. Sťažovateľka uviedla, že 3. mája 2011 podala na Okresnom súde Čadca (ďalej len
„okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia proti odporcovi M. H.– ...
Sťažovateľka navrhla, aby bolo týmto predbežným opatrením zakázané odporcovi až do
zaplatenia faktúr sťažovateľky nakladať s jeho nehnuteľným majetkom evidovaným na
určených LV v katastrálnom území S., Katastrálnemu úradu v Ž. zakázané do zaplatenia
faktúr sťažovateľky vykonať akýkoľvek zápis zmeny vlastníckych práv na nehnuteľnom
majetku odporcu a zároveň aby bolo odporcovi nariadené, aby do 3 dní od doručenia
uznesenia o nariadení predbežného opatrenia zložil sumu 260 000 USD a 10 000 € do
úschovy na okresnom súde. Okresný súd návrh sťažovateľky zamietol uznesením sp. zn.
8 Cb 15/2011 z 19. júla 2011. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd tak, že ho uznesením sp. zn. 13 Cob 407/2011
z 2. novembra 2011 potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť odporcovi trovy konania
(ďalej len „napadnuté uznesenie“). Krajský súd v napadnutom uznesení považoval za
podstatné to, že sťažovateľka v návrhu na vydanie predbežného opatrenia a ani v priebehu
konania nepreukázala existenciu nebezpečenstva bezprostredne jej hroziacej ujmy v prípade
nenariadenia predbežného opatrenia.
3. Sťažovateľka s týmto názorom nesúhlasí a krajský súd v napadnutom uznesení
podľa nej zaujal formalistický, reálny život ignorujúci právny názor. Sťažovateľka uviedla,
že súdy v súvislosti s jej návrhmi na vydanie platobného rozkazu, ktoré už v minulosti tiež
neúspešne podala, hľadajú argumenty na odmietnutie návrhov na vydanie predbežného
opatrenia. Práve predbežné opatrenie je pritom spôsobilé zabezpečiť vymožiteľnosť práva,
a tým aj zabrániť platobnej neschopnosti subjektov zapríčinenej najmä nepoctivosťou
niektorých obchodných partnerov.
4. Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom,
ktorým vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie
zruší a prizná jej právo na náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
napadnutým uznesením krajského súdu. Podľa krajského súdu totiž sťažovateľka
nepreukázala nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, ktorá by mohla nastať
v prípade nenariadenia predbežného opatrenia. Krajský súd sa preto stotožnil s uznesením
okresného súdu z 19. júla 2011, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vydanie
predbežného opatrenia. Podľa sťažovateľky krajský súd postupoval pri posudzovaní jej
návrhu na vydanie predbežného opatrenia príliš formálne.
8. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre
porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
I. ÚS 272/09). Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole napadnuté
uznesenie krajského súdu.
9. Ústavný súd nezistil v napadnutom uznesení žiadne pochybenia, ktoré by
nasvedčovali tomu, že krajský súd sa nedostatočne zaoberal skutkovým stavom či
obchodnou situáciou sťažovateľky. Právne závery krajského súdu nemožno v žiadnom
prípade hodnotiť ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené, naopak, dôsledne vychádzajú
z platnej procesnoprávnej úpravy inštitútu predbežného opatrenia, a sú teda úplne legitímne.
V kontexte tejto právnej úpravy dospel krajský súd k názoru, že sťažovateľka neosvedčila
druhú podmienku na vydanie predbežného opatrenia. Nemožno preto súhlasiť s názorom
sťažovateľky, že krajský súd pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 19. júla 2011
postupoval s akýmsi „automatickým“ zámerom predbežné opatrenie nenariadiť. Nesúhlas
sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení
nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani
nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov
týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné
(obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08). Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky
rozhodne nevykazuje.
Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka by si primárne mala zabezpečiť ochranu
svojich práv či nárokov z obchodno-právnych vzťahov podaním návrhu v občianskom
súdnom konaní. Inštitút predbežného opatrenia v tejto súvislosti predstavuje až sekundárny
nástroj, ktorého predpoklady sú presne v Občianskom súdnom poriadku určené. Ako
sťažovateľka uvádza, aj v minulosti bol jej návrh na vydanie predbežného opatrenia
zamietnutý práve pre nepreukázanie požadovaných predpokladov. Podávaním týchto
návrhov a následne opravných prostriedkov dochádza k plynutiu času, čo môže ohroziť
nielen dokazovanie nárokov sťažovateľky, ale aj ich samotnú uplatniteľnosť z dôvodu
plynutia premlčacích lehôt.
10. Ústavný súd preto nezistil žiadnu súvislosť medzi právami, ktorých ochrany sa
sťažovateľka domáhala, a napadnutým uznesením krajského súdu. Vzhľadom na uvedené,
ako aj na to, že obsahom týchto práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
I. ÚS 88/07), dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Ústavný
súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. februára 2012