Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 475/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ivetty Macejkovej a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť F. V., B., M. B., B., a J. K., B., zastúpených advokátom Mgr. I.

P., Advokátska kancelária S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo F. V., M. B. a J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e vo veci vedenej pod

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. F. V., M. B. a J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 6 000 €

(slovom šesťtisíc eur), z ktorej j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť

sťažovateľom po 5 000 € (slovom päťtisíc eur) a Krajský súd v Bratislave po 1 000 €

(slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť F. V., M. B. a J. K. trovy konania v

sume 497,95 € (slovom štyristodeväťdesiatsedem eur a deväťdesiatpäť centov) na účet ich

právneho zástupcu Mgr. I. P., Advokátska kancelária S., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením

č. k. -22 z 20. októbra 2011 na ďalšie konanie sťažnosť F. V. (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), M. B. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a J. K. (ďalej len

„sťažovateľ v 3. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli:

„Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava IV (toho času Obvodný súd

Bratislava IV) dňa 16. 07. 1992 sa sťažovatelia ocitli v procesnom postavení žalovaných

v konaní sp. zn. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - parc. č. ...

a neknihovanej parcely č. ... v katastrálnom území B.

Napriek tomu, že občianske súdne konane nie je žiadnym spôsobom časovo

obmedzené, považujeme dobu súdneho konania v trvaní vyše 19 rokov za neprimerane

dlhú...

Počas celého súdneho konania sa pojednávalo v dňoch: 10. 05. 1993, 03. 06. 1993,

06. 09. 1993, 23. 09. 1993, 08. 10. 1996, 24. 10. 1996, 30. 06. 1999, 25. 08. 1999,

04. 10. 1999, 06. 05. 2004, 15. 04. 2005, 28. 09. 2005, 25. 02. 2009.

V konaní na prvostupňovom súde sa vyskytli procesnoprávne vady, ktoré mali za

následok nesprávne rozhodnutie, preto za dôležité považujeme uviesť nasledovné:

Sťažovateľom bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo sťažovateľom

absolútne znemožnené náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu. Máme za to, že prvostupňový súd sa dôsledne nevysporiadal

s právnou otázkou o zmene účastníkov konania na strane žalovaných, sťažovatelia ako

odporcovia v 1., 2. a 3. rade nesúhlasili s vystúpením z konania a svojimi častými

podaniami žiadali o zabezpečenie ich právnej istoty v danom konaní. Prvostupňový súd

rozhodol o návrhu na vypustenie odporcov z konania bez ich výslovného súhlasu. Uvedené

potvrdil aj Mestský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 09. 1994, ktorým zrušil uznesenie

prvostupňového súdu vydaného dňa 18. 04. 1994.

Je nepochybné, že petit návrhu na začatie konania nemá zákonom stanovené

náležitosti, nemá svoje presné, určité a zrozumiteľné znenie. Preto ak súd zistí, že návrh

nemá požadované náležitosti alebo síce má požadované náležitosti (je nesprávny), ale tieto,

prípadne niektoré z nich sú uvedené nepresne, neurčite alebo nezrozumiteľne, je povinný

vyzvať účastníka na doplnenie alebo opravu návrhu ( ). K úprave petitu

návrhu na začatie konania podaného na súde v roku 1992 došlo až na pojednávaní dňa

06. 05. 2004, t. j. po viac než 12 rokoch, pričom predmet sporu nebol definovaný podľa

vtedajšieho stavu v katastri nehnuteľností. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 24. 05. 2011

vyzval navrhovateľov na úpravu petitu v lehote 10 dní odo dňa doručenia uznesenia.

Navrhovatelia žiadosťou zo dňa 10. 06. 2011 požiadali o predĺženie lehoty aspoň o 20 dní.

Sťažovateľom, ako odporcom, do dnešného dňa nie je známe znenie upraveného žalobného

petitu.

V priebehu konania sa viackrát menil zákonný sudca. Vo svetle judikatúry

za nečinnosť všeobecného súdu, ku ktorej došlo z dôvodu zmeny zákonného

sudcu objektívne zodpovedá súd.

Prvostupňový súd vydal rozsudok v merite veci dňa 23. 09. 1993, doplňujúci

rozsudok dňa 04. 10. 1999 a rozsudok dňa 25. 02. 2009, proti ktorým účastníci podali

riadne a včas odvolanie. Do dnešného dňa sa v právnej veci sp. zn. právoplatne

nerozhodlo.

Už samotné vydanie doplňujúceho rozsudku prvostupňového súdu zo dňa

04. 10. 1999 vykazuje vady konania.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, zrušil rozsudky Okresného súdu

Bratislava IV pre vyššie uvedené vady konania, pričom zreteľne vyslovil svoj právny názor,

o ktorý sa mal prvostupňový súd oprieť pri ďalšom konaní. Po celú dobu konania sa

prvostupňový súd neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, odôvodnenia rozsudku

prvostupňového súdu nepreukazovali dôkazy, z ktorých súd vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení riadil. Konanie prvostupňového súdu, aj s ohľadom na nedostatočné

vymedzenie predmetu konania po skutkovej a právnej stránke, je potrebné považovať

za nedôsledné.

Celkový postup prvostupňového súdu je možné označiť za neefektívny. K zbytočným

prieťahom na prvostupňovom súde došlo v dôsledku nečinnosti, keď súd nekonal viac ako

1 rok a jedenásť mesiacov, t. j. v období od 27. 10. 1994 − 08. 10. 1996, ďalej viac ako 2

roky a osem mesiacov, t. j. v období od 24. 10. 1996 − 30. 06. 1999, a napokon viac ako 6

rokov a tri mesiace, t. j. v období 28. 01. 2003 − 26. 05. 2009...

Súdny spis bol viackrát predložený Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu

odvolaciemu, prvýkrát dňa 17. 01. 2006 kedy mu bola pridelená sp. zn. ,

následne došlo k vráteniu veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dňa 26. 05. 2009

bol súdny spis opätovne predložený odvolaciemu súdu, kedy mu bola pridelená

sp. zn. , pričom o odvolaní navrhovateľov zo dňa 19. 12. 2005 odvolací súd

doposiaľ nerozhodol. K zbytočným prieťahom došlo na odvolacom súde, keď odvolací súd

bol nečinný viac ako 2 roky a sedem mesiacov, t. j. v období od 17. 01. 2006

do 28. 08. 2008, a ďalej viac ako 1 rok a štyri mesiace, t. j. v období od 26. 05. 2009

do 30. 09. 2010...

Zbytočné prieťahy v konaní na odvolacom súde bola potvrdená aj odpoveďou

odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010 na základe sťažnosti na prieťahy v konaní podanej

navrhovateľmi, doručenej súdu dňa 02. 08. 2010...

Prvostupňový súd, okrem meritórnych rozhodnutí, prevažne vykonával jednoduché

úkony súdu, napr. výzva na zaplatenie súdneho poplatku (21. 11. 2006), doručenie žaloby

a odvolaní na vyjadrenie účastníkom konania, predvolania na pojednávanie (11. 02. 2003,

15. 03. 2005, 06. 06. 2005), vyžiadanie si vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho súdu

v potrebnom počte (26. 05. 2011), upovedomenie o obhliadke spornej nehnuteľnosti

(21. 04. 2005), výzvy na doplnenie alebo vyjadrenie účastníkom konania (03. 04. 2001,

23. 06. 2004).

Prvostupňový súd zisťoval pobyt žalovaného v 5. rade a 6. rade (15. 02. 2002)

a pobyt sťažovateľa v III. rade (04. 02. 2000) a vyžiadal si doručenie zásielky sťažovateľovi

v III. rade prostredníctvom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II (31. 08. 1999).

Neúmerne dlhým konaním sú sťažovatelia vystavení právnej neistote ohľadom

predmetu sporu, navyše pomalé konanie znižuje ich šance na úspešné vymoženie práva,

ktoré by im v prípade pozitívneho rozsudku bolo priznané. Z tohto dôvodu je v tomto konaní

možné konštatovať, že pomalá spravodlivosť je spravodlivosť odmietnutá, o to viac, že dĺžka

konania nezodpovedá zložitosti prípadu...

V zmysle a navrhujeme,

aby súd priznal sťažovateľom voči orgánom, ktoré porušili ich základné právo, nárok

na primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 30 000 EUR...“

2.1 Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„základné právo sťažovateľov F. V., ... M. B... a J. K..., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava IV pod sp. zn. a

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

bolo; ...

Okresnému súdu Bratislava IV prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov;

Sťažovateľom priznáva finančné zadosťučinenie každému jednotlivo v sume

30 000 EUR (slovom tridsaťtisíc eur), z ktorej sumy je povinný zaplatiť každému

sťažovateľovi Okresný súd Bratislava IV po 20 000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur) a Krajský

súd v Bratislave po 10 000,- EUR (desaťtisíc eur) a to na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu;

Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 497,95 €, ktorú je

Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave povinný spoločne a nerozdielne

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov ... a to do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, ako aj

krajský súd, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

3.1 Predsedníčka okresného súdu v podaní doručenom ústavnému súdu

30. novembra 2011 popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala

tieto relevantné skutočnosti:

„... Po prešetrení veci musím aj vzhľadom na závery Ústavného súdu v náleze zo dňa

10. 05. 2011, č. k. -30 (v ktorom rozhodol o sťažnosti navrhovateľov vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Bratislava IV

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. ) s poľutovaním konštatovať, že konanie

na tunajšom súde bolo poznačené prieťahmi.

Prejednávanú vec možno označiť ako právne zložitejšiu, a to najmä po procesnej

stránke, keďže v priebehu konania sa viac krát menil okruh účastníkov konania (uznesením

zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola pripustená zmena petitu (uznesením

zo dňa 6. 05. 2004 a 07. 11. 2011). V priebehu konania sa vo veci viac krát menil zákonný

sudca, čo takisto negatívne ovplyvnilo dĺžku konania, pretože naštudovanie spisu si

vyžadovalo väčší časový priestor. Pre úplnosť uvádzam, že predmetná právna vec napadla

JUDr. I., ktorá bola súčinnosťou od 1. novembra 1994 preložená na Krajský súd v

Bratislave. Následne vec bola pridelená JUDr. K., ktorá bola preložená na výkon funkcie

sudcu na Okresný súd Bratislava I. Od roku 1999 vo veci konala JUDr. M., ktorá nastúpila

14. júna 2004 na materskú dovolenku. Následne vo veci konala a doteraz koná JUDr. R.

Vo veci bolo nariadených celkom 13 pojednávaní a dva krát sa konala ohliadka

spornej nehnuteľnosti. Zavinením sťažovateľov (odporcov) bolo odročené pojednávanie

určené na deň 25. 08. 1999.

Tunajší súd vec dva krát meritórne rozhodol, avšak oba rozsudky boli odvolacím

súdom zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

V dôsledku podaných odvolaní bol spis viac krát predložený Krajskému súdu

v Bratislave ako odvolaciemu súdu, kde sa nachádzal v období od 02. 09. 1994

do 27. 10. 1994, od 26. 07. 2000 do 21. 09. 2000, od 18. 10. 2002 do 28. 01. 2003,

od 17. 01. 2006 do 02. 10. 2008 ako aj od 26. 05. 2009 do 10. 03. 2011. Tieto obdobia preto

nemožno brať do úvahy pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených tunajších súdom.

Zároveň uvádzam, že spôsobené prieťahmi v konaní nemali preukázateľne

za následok spôsobenie ujmy sťažovateľom. Sťažovatelia nijako nepreukázali, že by im bola

priamym následkom porušenia ich základných práv spôsobená akákoľvek ujma.“

3.2 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

12. decembra 2011 uviedla:

«Vec Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. , bola na Krajský súd

v Bratislave, kde je pod sp. zn. , podaná na konanie a rozhodnutie tejto veci

v odvolacom konaní dňa 26. 05. 2009. Rozhodnutá bola dňa 31. 01. 2011 a základný súdny

spis bol súdu prvého stupňa vrátený dňa 11. 03.2011.

Senát „3 Co“ zotrváva na dôvodoch odôvodnenia svojho rozhodnutia - uznesenia

Krajského súdu v Bratislave č. k. -309 zo dňa 31. 01. 2011, ktorým

rozhodnutím zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -2012

zo dňa 28. 09. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.»

4. Okresný súd aj krajský súd zároveň oznámili, že súhlasia s tým, aby podľa § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení

(ďalej len „“) ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným ústavnému súdu

24. novembra 2011 tiež oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne

pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec

sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného pod

sp. zn. :

Dňa 16. júla 1992 žalobcovia 1. Ing. P. J. a 2. D. D. podali na Obvodnom súde

Bratislava 4 (neskôr okresný súd) proti žalovaným: 1. J. K., 2. F. V., 3. M. B., 4. H., 5. D.

H. a 6. Z. H. žalobu o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti.

Dňa 10. mája 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 3. jún 1993 s tým, že zástupca žalobcov zabezpečí mená a adresy vlastníkov

nehnuteľnosti.

Dňa 3. júna 1993 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 6. september 1993. Uznesením obvodného súdu sp. zn. bola nariadená

ohliadka.

Dňa 6. septembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia v 1. a 3. rade boli

prítomní, sťažovateľka v 2. rade nebola prítomná.

Dňa 23. septembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ v 3. rade bol

prítomný, sťažovatelia v 1. a 2. rade neboli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 18. apríla 1994 obvodný súd uznesením č. k. -39 pripustil vypustenie

sťažovateľov z konania, lebo nepripadajú do úvahy ako vlastníci spornej parcely.

Dňa 9. mája 1994 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu z 18. apríla 1994.

Dňa 2. septembra 1994 bola vec doručená Mestskému súdu v Bratislave ako

odvolaciemu súdu. Zaevidovaná bola pod sp. zn. .

Dňa 27. októbra 1994 bol spis vrátený obvodnému súdu s uznesením mestského súdu

sp. zn. , ktorým napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu.

Dňa 8. októbra 1996 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ v 3. rade nebol

prítomný, sťažovatelia v 1. a 2. rade boli prítomní. Pojednávanie bolo odročené

na 24. október 1996.

Dňa 24. októbra 1996 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia boli prítomní.

Okresný súd uznesením č. k. -70 pripustil do konania J. K. ako odporcu vo 4.

rade, M. B. – Z. ako odporkyne v 5. rade, F. V. ako odporcu v 6. rade.

Dňa 30. júna 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ v 1. rade bol prítomný,

sťažovatelia v 2. a 3. rade neboli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 25. august 1999.

Dňa 24. augusta 1999 sa sťažovateľ v 1. rade ospravedlnil z pojednávania

nariadeného na 25. august 1999.

Dňa 25. augusta 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia neboli prítomní.

Dňa 4. októbra 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Bol vyhlásený doplňujúci

rozsudok k rozsudku z 23. septembra 1993.

Dňa 12. októbra 1999 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava III

oznámilo, že nemohli doručiť súdnu zásielku sťažovateľovi v 3. rade, lebo neotváral dvere

na svojom byte.

Dňa 13. decembra 1999 sťažovatelia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.

Dňa 4. februára 2000 okresný súd cez register obyvateľov zisťoval adresu

sťažovateľa v 3. rade (naposledy ...).

Dňa 15. februára 2000 register obyvateľov oznámil, že je to ulica ..., B.

Dňa 22. marca 2000 uznesením okresný súd uložil sťažovateľom zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie.

Dňa 26. júla 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave. Bol zaevidovaný

pod sp. zn. .

Dňa 21. septembra 2000 bol spis vrátený okresnému súdu bez meritórneho

rozhodnutia.

Dňa 23. apríla 2001 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku Obvodného súdu

Bratislava 4 z 23. septembra 1993 a proti doplňujúcemu rozsudku zo 4. októbra 1999.

Dňa 7. augusta 2001 bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovateľov.

Dňa 18. októbra 2002 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave, bol

zaevidovaný pod sp. zn. .

Dňa 28. januára 2003 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením

sp. zn. , ktorým rozsudky zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Dňa 6. mája 2004 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia, okrem sťažovateľky

v 2. rade, boli prítomní. Pojednávanie bolo odročené pre účely, doručenia rovnopisov

zmeneného návrhu právnym zástupcom navrhovateľov.

Dňa 6. mája 2004 okresný súd uznesením č. k. -176 pripustil zmenu petitu

návrhu na začatie konania.

Dňa 15. februára 2005 Magistrát... požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie

z dôvodu náročnosti prešetrenia skutkového stavu.

Dňa 10. marca 2005 Magistrát... doručil súdu svoje vyjadrenie.

Dňa 15. apríla 2005 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 26. máj 2005 a malo sa uskutočniť na mieste nehnuteľnosti.

Dňa 15. apríla 2005 sťažovatelia podali „návrh na zrušenie rozsudkov a finančné

vyrovnanie“.

Dňa 14. júna 2005 okresný súd uznesením č. k. -201 vylúčil vzájomný

návrh sťažovateľov na samostatné konanie.

Dňa 28. septembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol

vyhlásený rozsudok.

Dňa 12. decembra 2005 sťažovatelia doručili odvolanie proti uvedenému rozsudku.

Dňa 19. decembra 2005 proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania podali

odvolanie aj navrhovatelia.

V období od 14. januára 2006 do 2. októbra 2008 sa spis nachádzal na krajskom

súde, krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia.

Dňa 25. februára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka v 2. rade nebola

prítomná. Sťažovatelia v 1. a 3. rade boli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 26. mája 2009 okresný súd doručil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľov.

Dňa 10. marca 2011 bol okresnému súdu vrátený spis z krajského súdu s uznesením

č. k. -309 z 31. januára 2011, ktorým odvolací súd zrušil ostatne napadnutý

rozsudok, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 24. mája 2011 okresný súd uznesením vyzval navrhovateľov, aby v lehote

10 dní odstránili nedostatky návrhu tak, aby petit bol určitý, zrozumiteľný a vykonateľný.

Dňa 13. júna 2011 právny zástupca navrhovateľov požiadal o predĺženie lehoty

na odstránenie nedostatkov podania.

Dňa 13. októbra 2011 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu podanie, ktorým

reagoval na výzvu okresného súdu z 24. mája 2011.

Dňa 7. novembra 2011 okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu (petitu).

Dňa 14. decembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 2. február 2012.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa

nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne

úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. ,

). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval

aj v danom prípade.

1. Ústavný súd už namietané konanie z hľadiska jeho skutkovej a právnej zložitosti

posudzoval v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom na rozdiel od názoru

okresného súdu dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej

stránke zložité. Ústavný súd konštatoval, že predmetom konania na okresnom súde „je

žaloba o určenie, že sporné nehnuteľnosti zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu

patria do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov, teda ide o vec patriacu

do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru ústavného súdu vec

nemožno hodnotiť ako skutkovo zložitú len z dôvodu, že navrhovatelia od roku 1997 podali

niekoľko incidenčných žalôb a následne niekoľko desiatok určovacích žalôb

takmer na všetky okresné súdy v Slovenskej republike, ktoré počas trvania konkurzu... Ž., s.

r. o... niekoľkokrát menili alebo doplňovali. Uvedené konania súviseli s vecou sťažovateľov

len nepriamo a nemali pre rozhodnutie okresného súdu význam, o čom svedčí aj tá

skutočnosť, že okresný súd v priebehu napadnutého konania nepripojil ani nevyžiadal

žiaden súdny spis, ktorý by sa týkal inej veci sťažovateľov. Napadnuté konanie nemožno

posudzovať ako skutkovo zložité ani z dôvodu procesnej aktivity sťažovateľov, ktorí len

využívali možnosti im dané procesnými predpismi na uplatňovanie svojich práv. Doterajšia

dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.“. Od tohto názoru sa

ústavný súd nemal dôvod odchyľovať ani v tomto konaní.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanom konaní, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia vystupujú na strane

žalovaných a zo spisového materiálu, ktorý si ústavný súd zabezpečil, je zrejmé, že aj oni

sami prispeli svojím správaním k doterajšej dĺžke napadnutého konania. Sťažovateľ

v 1. rade sa z trinástich uskutočnených pojednávaní nezúčastnil troch, sťažovateľka

v 2. rade sa nezúčastnila siedmich pojednávaní a sťažovateľ v 3. rade sa nezúčastnil štyroch

pojednávaní. Napriek uvedenému v danom prípade podiel sťažovateľov na vzniknutých

prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé konanie

okresného súdu. Na uvedené negatívne správanie sťažovateľov však ústavný súd nemohol

neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Aj v tejto časti ústavný súd zotrváva na zisteniach ústavného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorý konštatoval, že okresný súd spôsobil neúmerné predĺženie

konania predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Zhodne s citovaným rozhodnutím ústavného súdu aj v tomto konaní ústavný súd

hodnotí postup okresného súdu a krajského súdu ako neefektívny. O nesústredenom

procesnom postupe okresného súdu svedčia dôvody, pre ktoré boli jeho meritórne

rozhodnutia vo veci na základe podaného odvolania zrušené, tie spočívali v nedostatočne

zistenom skutkovom stave, prípadne v nepreskúmateľnosti vydaného rozhodnutia.

V postupe okresného súdu sa tiež vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré mali

za následok zbytočné prieťahy v konaní, konkrétne napr. od 27. októbra 1994

do 8. októbra 1996 (24 mesiacov), od 24. októbra 1996 do 30. júna 1999 (32 mesiacov)

a od 28. januára 2003 do 6. mája 2004 (15 mesiacov).

Uvedená nečinnosť okresného súdu v trvaní bezmála šesť rokov a krajského súdu

(v napadnutom konaní minimálne 12 mesiacov, tak ako to bude ďalej uvedené) nie je

ospravedlniteľná, pretože súdy nevykonávali vo veci úkony, ktoré mali smerovať

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas súdneho

konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku

(pozri napr. ). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek

zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú

z ústavnoprávneho aspektu (už aj v kontexte viac ako 19 rokov trvajúceho napadnutého

konania) absolútne netolerovateľné.

Predsedníčka okresného súdu uznala, že v namietanom konaní došlo k zbytočným

prieťahom. Poukázala však na to, že „prejednávanú vec možno označiť ako právne

zložitejšiu, a to najmä po procesnej stránke, keďže v priebehu konania sa viac krát menil

okruh účastníkov konania (uznesením zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola

pripustená zmena petitu (uznesením zo dňa 6. 05. 2004 a 07. 11. 2011). V priebehu konania

sa vo veci viac krát menil zákonný sudca, čo takisto negatívne ovplyvnilo dĺžku konania,

pretože naštudovanie spisu si vyžadovalo väčší časový priestor...“.

V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či

bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)

alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Podľa právneho názoru

ústavného súdu vyjadreného napr. v rozhodnutí sp. zn. otázky množstva vecí,

personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie

toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis ,

). v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda

vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie

tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho

sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu

účastníkov súdneho konania (pozri napr. ).

Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. ,

v ktorom sťažovatelia namietajú prieťahy, ústavný súd zistil, že spisový materiál na konanie

vo veci odvolania sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu z 25. februára 2009 bol

krajskému súdu doručený 26. mája 2009 a spis bol okresnému súdu vrátený 10. marca 2011.

Krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti ničím nezdôvodnil nečinnosť krajského súdu

minimálne v trvaní 12 mesiacov.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva podľa dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu

podľa a konať vo veci

bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému

v sume po 30 000 €, ktoré odôvodnili najmä tým, že „neúmerne dlhým konaním sú

sťažovatelia vystavení právnej neistote ohľadom predmetu sporu, navyše pomalé konanie

znižuje ich šance na úspešné vymoženie práva, ktoré by im v prípade pozitívneho rozsudku

bolo priznané. Z tohto dôvodu je v tomto konaní možné konštatovať, že pomalá

spravodlivosť je spravodlivosť odmietnutá, o to viac, že dĺžka konania nezodpovedá

zložitosti prípadu ...“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä na celkovú dĺžku napadnutého konania pred

okresným súdom a krajským súdom, berúc do úvahy tiež správanie sťažovateľov ako

účastníkov konania, považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 6 000 €.

Uvedenú sumu je povinný vyplatiť každému zo sťažovateľov okresný súd po 5 000 €

a každému zo sťažovateľov krajský súd po 1 000 €, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 3.

6. Ústavný súd napokon podľa rozhodol

aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume

123,50 €. Trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 247 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), pretože išlo

o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 123,50 €

v prípade jedného sťažovateľa. V prípade 3 sťažovateľov (3 x 123,50 €) tvorí náhrada trov

právneho zastúpenia spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (6 x 7,41 €) sumu

414,96 €. K uvedenej sume bolo potrebné pripočítať 20 % DPH, teda sumu 82,99 €, keďže

právny zástupca sťažovateľov je platcom tejto dane, t. j. trovy právneho zastúpenia

sťažovateľov predstavujú celkovú sumu 497,95 €.

Vzhľadom na väčší podiel okresného súdu na zbytočných prieťahoch ústavný súd

o uplatnených trovách konania sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012