Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 475/2011
PDF · 327.47 KB
No categories available
II. ÚS 475/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ivetty Macejkovej a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť F. V., B., M. B., B., a J. K., B., zastúpených advokátom Mgr. I.
P., Advokátska kancelária S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 a takto
rozhodol:
1. Základné právo F. V., M. B. a J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e vo veci vedenej pod
sp. zn. 4 C 204/92 konať bez zbytočných prieťahov.
3. F. V., M. B. a J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 6 000 €
(slovom šesťtisíc eur), z ktorej j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť
sťažovateľom po 5 000 € (slovom päťtisíc eur) a Krajský súd v Bratislave po 1 000 €
(slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť F. V., M. B. a J. K. trovy konania v
sume 497,95 € (slovom štyristodeväťdesiatsedem eur a deväťdesiatpäť centov) na účet ich
právneho zástupcu Mgr. I. P., Advokátska kancelária S., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením
č. k. II. ÚS 475/2011-22 z 20. októbra 2011 na ďalšie konanie sťažnosť F. V. (ďalej len
„sťažovateľ v 1. rade“), M. B. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a J. K. (ďalej len
„sťažovateľ v 3. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09.
2. V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli:
„Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava IV (toho času Obvodný súd
Bratislava IV) dňa 16. 07. 1992 sa sťažovatelia ocitli v procesnom postavení žalovaných
v konaní sp. zn. 4 C 204/92 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - parc. č. ...
a neknihovanej parcely č. ... v katastrálnom území B.
Napriek tomu, že občianske súdne konane nie je žiadnym spôsobom časovo
obmedzené, považujeme dobu súdneho konania v trvaní vyše 19 rokov za neprimerane
dlhú...
Počas celého súdneho konania sa pojednávalo v dňoch: 10. 05. 1993, 03. 06. 1993,
06. 09. 1993, 23. 09. 1993, 08. 10. 1996, 24. 10. 1996, 30. 06. 1999, 25. 08. 1999,
04. 10. 1999, 06. 05. 2004, 15. 04. 2005, 28. 09. 2005, 25. 02. 2009.
V konaní na prvostupňovom súde sa vyskytli procesnoprávne vady, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie, preto za dôležité považujeme uviesť nasledovné:
Sťažovateľom bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo sťažovateľom
absolútne znemožnené náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu. Máme za to, že prvostupňový súd sa dôsledne nevysporiadal
s právnou otázkou o zmene účastníkov konania na strane žalovaných, sťažovatelia ako
odporcovia v 1., 2. a 3. rade nesúhlasili s vystúpením z konania a svojimi častými
podaniami žiadali o zabezpečenie ich právnej istoty v danom konaní. Prvostupňový súd
rozhodol o návrhu na vypustenie odporcov z konania bez ich výslovného súhlasu. Uvedené
potvrdil aj Mestský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 09. 1994, ktorým zrušil uznesenie
prvostupňového súdu vydaného dňa 18. 04. 1994.
Je nepochybné, že petit návrhu na začatie konania nemá zákonom stanovené
náležitosti, nemá svoje presné, určité a zrozumiteľné znenie. Preto ak súd zistí, že návrh
nemá požadované náležitosti alebo síce má požadované náležitosti (je nesprávny), ale tieto,
prípadne niektoré z nich sú uvedené nepresne, neurčite alebo nezrozumiteľne, je povinný
vyzvať účastníka na doplnenie alebo opravu návrhu (§ 43 ods. 1 O. s. p.). K úprave petitu
návrhu na začatie konania podaného na súde v roku 1992 došlo až na pojednávaní dňa
06. 05. 2004, t. j. po viac než 12 rokoch, pričom predmet sporu nebol definovaný podľa
vtedajšieho stavu v katastri nehnuteľností. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 24. 05. 2011
vyzval navrhovateľov na úpravu petitu v lehote 10 dní odo dňa doručenia uznesenia.
Navrhovatelia žiadosťou zo dňa 10. 06. 2011 požiadali o predĺženie lehoty aspoň o 20 dní.
Sťažovateľom, ako odporcom, do dnešného dňa nie je známe znenie upraveného žalobného
petitu.
V priebehu konania sa viackrát menil zákonný sudca. Vo svetle judikatúry
I. ÚS 137/02 - za nečinnosť všeobecného súdu, ku ktorej došlo z dôvodu zmeny zákonného
sudcu objektívne zodpovedá súd.
Prvostupňový súd vydal rozsudok v merite veci dňa 23. 09. 1993, doplňujúci
rozsudok dňa 04. 10. 1999 a rozsudok dňa 25. 02. 2009, proti ktorým účastníci podali
riadne a včas odvolanie. Do dnešného dňa sa v právnej veci sp. zn. 4 C 204/92 právoplatne
nerozhodlo.
Už samotné vydanie doplňujúceho rozsudku prvostupňového súdu zo dňa
04. 10. 1999 vykazuje vady konania.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, zrušil rozsudky Okresného súdu
Bratislava IV pre vyššie uvedené vady konania, pričom zreteľne vyslovil svoj právny názor,
o ktorý sa mal prvostupňový súd oprieť pri ďalšom konaní. Po celú dobu konania sa
prvostupňový súd neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, odôvodnenia rozsudku
prvostupňového súdu nepreukazovali dôkazy, z ktorých súd vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení riadil. Konanie prvostupňového súdu, aj s ohľadom na nedostatočné
vymedzenie predmetu konania po skutkovej a právnej stránke, je potrebné považovať
za nedôsledné.
Celkový postup prvostupňového súdu je možné označiť za neefektívny. K zbytočným
prieťahom na prvostupňovom súde došlo v dôsledku nečinnosti, keď súd nekonal viac ako
1 rok a jedenásť mesiacov, t. j. v období od 27. 10. 1994 − 08. 10. 1996, ďalej viac ako 2
roky a osem mesiacov, t. j. v období od 24. 10. 1996 − 30. 06. 1999, a napokon viac ako 6
rokov a tri mesiace, t. j. v období 28. 01. 2003 − 26. 05. 2009...
Súdny spis bol viackrát predložený Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu
odvolaciemu, prvýkrát dňa 17. 01. 2006 kedy mu bola pridelená sp. zn. 3 Co 26/2006,
následne došlo k vráteniu veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dňa 26. 05. 2009
bol súdny spis opätovne predložený odvolaciemu súdu, kedy mu bola pridelená
sp. zn. 3 Co 182/2009, pričom o odvolaní navrhovateľov zo dňa 19. 12. 2005 odvolací súd
doposiaľ nerozhodol. K zbytočným prieťahom došlo na odvolacom súde, keď odvolací súd
bol nečinný viac ako 2 roky a sedem mesiacov, t. j. v období od 17. 01. 2006
do 28. 08. 2008, a ďalej viac ako 1 rok a štyri mesiace, t. j. v období od 26. 05. 2009
do 30. 09. 2010...
Zbytočné prieťahy v konaní na odvolacom súde bola potvrdená aj odpoveďou
odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010 na základe sťažnosti na prieťahy v konaní podanej
navrhovateľmi, doručenej súdu dňa 02. 08. 2010...
Prvostupňový súd, okrem meritórnych rozhodnutí, prevažne vykonával jednoduché
úkony súdu, napr. výzva na zaplatenie súdneho poplatku (21. 11. 2006), doručenie žaloby
a odvolaní na vyjadrenie účastníkom konania, predvolania na pojednávanie (11. 02. 2003,
15. 03. 2005, 06. 06. 2005), vyžiadanie si vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho súdu
v potrebnom počte (26. 05. 2011), upovedomenie o obhliadke spornej nehnuteľnosti
(21. 04. 2005), výzvy na doplnenie alebo vyjadrenie účastníkom konania (03. 04. 2001,
23. 06. 2004).
Prvostupňový súd zisťoval pobyt žalovaného v 5. rade a 6. rade (15. 02. 2002)
a pobyt sťažovateľa v III. rade (04. 02. 2000) a vyžiadal si doručenie zásielky sťažovateľovi
v III. rade prostredníctvom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II (31. 08. 1999).
Neúmerne dlhým konaním sú sťažovatelia vystavení právnej neistote ohľadom
predmetu sporu, navyše pomalé konanie znižuje ich šance na úspešné vymoženie práva,
ktoré by im v prípade pozitívneho rozsudku bolo priznané. Z tohto dôvodu je v tomto konaní
možné konštatovať, že pomalá spravodlivosť je spravodlivosť odmietnutá, o to viac, že dĺžka
konania nezodpovedá zložitosti prípadu...
V zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy a § 56 ods. 4 zákona o Ústavnom súde navrhujeme,
aby súd priznal sťažovateľom voči orgánom, ktoré porušili ich základné právo, nárok
na primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 30 000 EUR...“
2.1 Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„základné právo sťažovateľov F. V., ... M. B... a J. K..., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava IV pod sp. zn. 4 C 204/92 a
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 porušené
bolo; ...
Okresnému súdu Bratislava IV prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92
konať bez zbytočných prieťahov;
Sťažovateľom priznáva finančné zadosťučinenie každému jednotlivo v sume
30 000 EUR (slovom tridsaťtisíc eur), z ktorej sumy je povinný zaplatiť každému
sťažovateľovi Okresný súd Bratislava IV po 20 000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur) a Krajský
súd v Bratislave po 10 000,- EUR (desaťtisíc eur) a to na účet právneho zástupcu
sťažovateľov ... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu;
Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 497,95 €, ktorú je
Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave povinný spoločne a nerozdielne
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov ... a to do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, ako aj
krajský súd, aby sa vyjadrili k sťažnosti.
3.1 Predsedníčka okresného súdu v podaní doručenom ústavnému súdu
30. novembra 2011 popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala
tieto relevantné skutočnosti:
„... Po prešetrení veci musím aj vzhľadom na závery Ústavného súdu v náleze zo dňa
10. 05. 2011, č. k. III. ÚS 8/2011-30 (v ktorom rozhodol o sťažnosti navrhovateľov vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/204/1992 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09) s poľutovaním konštatovať, že konanie
na tunajšom súde bolo poznačené prieťahmi.
Prejednávanú vec možno označiť ako právne zložitejšiu, a to najmä po procesnej
stránke, keďže v priebehu konania sa viac krát menil okruh účastníkov konania (uznesením
zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola pripustená zmena petitu (uznesením
zo dňa 6. 05. 2004 a 07. 11. 2011). V priebehu konania sa vo veci viac krát menil zákonný
sudca, čo takisto negatívne ovplyvnilo dĺžku konania, pretože naštudovanie spisu si
vyžadovalo väčší časový priestor. Pre úplnosť uvádzam, že predmetná právna vec napadla
JUDr. I., ktorá bola súčinnosťou od 1. novembra 1994 preložená na Krajský súd v
Bratislave. Následne vec bola pridelená JUDr. K., ktorá bola preložená na výkon funkcie
sudcu na Okresný súd Bratislava I. Od roku 1999 vo veci konala JUDr. M., ktorá nastúpila
14. júna 2004 na materskú dovolenku. Následne vo veci konala a doteraz koná JUDr. R.
Vo veci bolo nariadených celkom 13 pojednávaní a dva krát sa konala ohliadka
spornej nehnuteľnosti. Zavinením sťažovateľov (odporcov) bolo odročené pojednávanie
určené na deň 25. 08. 1999.
Tunajší súd vec dva krát meritórne rozhodol, avšak oba rozsudky boli odvolacím
súdom zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.
V dôsledku podaných odvolaní bol spis viac krát predložený Krajskému súdu
v Bratislave ako odvolaciemu súdu, kde sa nachádzal v období od 02. 09. 1994
do 27. 10. 1994, od 26. 07. 2000 do 21. 09. 2000, od 18. 10. 2002 do 28. 01. 2003,
od 17. 01. 2006 do 02. 10. 2008 ako aj od 26. 05. 2009 do 10. 03. 2011. Tieto obdobia preto
nemožno brať do úvahy pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených tunajších súdom.
Zároveň uvádzam, že spôsobené prieťahmi v konaní nemali preukázateľne
za následok spôsobenie ujmy sťažovateľom. Sťažovatelia nijako nepreukázali, že by im bola
priamym následkom porušenia ich základných práv spôsobená akákoľvek ujma.“
3.2 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu
12. decembra 2011 uviedla:
«Vec Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. 4 C 204/1992, bola na Krajský súd
v Bratislave, kde je pod sp. zn. 3 Co 182/2009, podaná na konanie a rozhodnutie tejto veci
v odvolacom konaní dňa 26. 05. 2009. Rozhodnutá bola dňa 31. 01. 2011 a základný súdny
spis bol súdu prvého stupňa vrátený dňa 11. 03.2011.
Senát „3 Co“ zotrváva na dôvodoch odôvodnenia svojho rozhodnutia - uznesenia
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 182/2009-309 zo dňa 31. 01. 2011, ktorým
rozhodnutím zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 4 C 204/204/1992-2012
zo dňa 28. 09. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.»
4. Okresný súd aj krajský súd zároveň oznámili, že súhlasia s tým, aby podľa § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným ústavnému súdu
24. novembra 2011 tiež oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne
pojednávanie.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec
sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného pod
sp. zn. 4 C 204/1992:
Dňa 16. júla 1992 žalobcovia 1. Ing. P. J. a 2. D. D. podali na Obvodnom súde
Bratislava 4 (neskôr okresný súd) proti žalovaným: 1. J. K., 2. F. V., 3. M. B., 4. H., 5. D.
H. a 6. Z. H. žalobu o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti.
Dňa 10. mája 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 3. jún 1993 s tým, že zástupca žalobcov zabezpečí mená a adresy vlastníkov
nehnuteľnosti.
Dňa 3. júna 1993 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 6. september 1993. Uznesením obvodného súdu sp. zn. 4 C 204/92 bola nariadená
ohliadka.
Dňa 6. septembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia v 1. a 3. rade boli
prítomní, sťažovateľka v 2. rade nebola prítomná.
Dňa 23. septembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ v 3. rade bol
prítomný, sťažovatelia v 1. a 2. rade neboli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.
Dňa 18. apríla 1994 obvodný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-39 pripustil vypustenie
sťažovateľov z konania, lebo nepripadajú do úvahy ako vlastníci spornej parcely.
Dňa 9. mája 1994 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu z 18. apríla 1994.
Dňa 2. septembra 1994 bola vec doručená Mestskému súdu v Bratislave ako
odvolaciemu súdu. Zaevidovaná bola pod sp. zn. 7 Co 300/94.
Dňa 27. októbra 1994 bol spis vrátený obvodnému súdu s uznesením mestského súdu
sp. zn. 7 Co 300/94, ktorým napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu.
Dňa 8. októbra 1996 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ v 3. rade nebol
prítomný, sťažovatelia v 1. a 2. rade boli prítomní. Pojednávanie bolo odročené
na 24. október 1996.
Dňa 24. októbra 1996 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia boli prítomní.
Okresný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-70 pripustil do konania J. K. ako odporcu vo 4.
rade, M. B. – Z. ako odporkyne v 5. rade, F. V. ako odporcu v 6. rade.
Dňa 30. júna 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ v 1. rade bol prítomný,
sťažovatelia v 2. a 3. rade neboli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 25. august 1999.
Dňa 24. augusta 1999 sa sťažovateľ v 1. rade ospravedlnil z pojednávania
nariadeného na 25. august 1999.
Dňa 25. augusta 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia neboli prítomní.
Dňa 4. októbra 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Bol vyhlásený doplňujúci
rozsudok k rozsudku z 23. septembra 1993.
Dňa 12. októbra 1999 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava III
oznámilo, že nemohli doručiť súdnu zásielku sťažovateľovi v 3. rade, lebo neotváral dvere
na svojom byte.
Dňa 13. decembra 1999 sťažovatelia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 4. februára 2000 okresný súd cez register obyvateľov zisťoval adresu
sťažovateľa v 3. rade (naposledy ...).
Dňa 15. februára 2000 register obyvateľov oznámil, že je to ulica ..., B.
Dňa 22. marca 2000 uznesením okresný súd uložil sťažovateľom zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie.
Dňa 26. júla 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave. Bol zaevidovaný
pod sp. zn. 17 Co 254/2000.
Dňa 21. septembra 2000 bol spis vrátený okresnému súdu bez meritórneho
rozhodnutia.
Dňa 23. apríla 2001 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku Obvodného súdu
Bratislava 4 z 23. septembra 1993 a proti doplňujúcemu rozsudku zo 4. októbra 1999.
Dňa 7. augusta 2001 bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovateľov.
Dňa 18. októbra 2002 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave, bol
zaevidovaný pod sp. zn. 13 Co 486/02.
Dňa 28. januára 2003 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením
sp. zn. 13 Co 486/02, ktorým rozsudky zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Dňa 6. mája 2004 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia, okrem sťažovateľky
v 2. rade, boli prítomní. Pojednávanie bolo odročené pre účely, doručenia rovnopisov
zmeneného návrhu právnym zástupcom navrhovateľov.
Dňa 6. mája 2004 okresný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-176 pripustil zmenu petitu
návrhu na začatie konania.
Dňa 15. februára 2005 Magistrát... požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie
z dôvodu náročnosti prešetrenia skutkového stavu.
Dňa 10. marca 2005 Magistrát... doručil súdu svoje vyjadrenie.
Dňa 15. apríla 2005 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 26. máj 2005 a malo sa uskutočniť na mieste nehnuteľnosti.
Dňa 15. apríla 2005 sťažovatelia podali „návrh na zrušenie rozsudkov a finančné
vyrovnanie“.
Dňa 14. júna 2005 okresný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-201 vylúčil vzájomný
návrh sťažovateľov na samostatné konanie.
Dňa 28. septembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok.
Dňa 12. decembra 2005 sťažovatelia doručili odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 19. decembra 2005 proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania podali
odvolanie aj navrhovatelia.
V období od 14. januára 2006 do 2. októbra 2008 sa spis nachádzal na krajskom
súde, krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia.
Dňa 25. februára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka v 2. rade nebola
prítomná. Sťažovatelia v 1. a 3. rade boli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.
Dňa 26. mája 2009 okresný súd doručil spis krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľov.
Dňa 10. marca 2011 bol okresnému súdu vrátený spis z krajského súdu s uznesením
č. k. 3 Co 182/2009-309 z 31. januára 2011, ktorým odvolací súd zrušil ostatne napadnutý
rozsudok, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dňa 24. mája 2011 okresný súd uznesením vyzval navrhovateľov, aby v lehote
10 dní odstránili nedostatky návrhu tak, aby petit bol určitý, zrozumiteľný a vykonateľný.
Dňa 13. júna 2011 právny zástupca navrhovateľov požiadal o predĺženie lehoty
na odstránenie nedostatkov podania.
Dňa 13. októbra 2011 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu podanie, ktorým
reagoval na výzvu okresného súdu z 24. mája 2011.
Dňa 7. novembra 2011 okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu (petitu).
Dňa 14. decembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 2. február 2012.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1/2011 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne
úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
1. Ústavný súd už namietané konanie z hľadiska jeho skutkovej a právnej zložitosti
posudzoval v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 8/2011, pričom na rozdiel od názoru
okresného súdu dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej
stránke zložité. Ústavný súd konštatoval, že predmetom konania na okresnom súde „je
žaloba o určenie, že sporné nehnuteľnosti zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu
patria do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov, teda ide o vec patriacu
do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru ústavného súdu vec
nemožno hodnotiť ako skutkovo zložitú len z dôvodu, že navrhovatelia od roku 1997 podali
niekoľko incidenčných žalôb a následne niekoľko desiatok určovacích žalôb
takmer na všetky okresné súdy v Slovenskej republike, ktoré počas trvania konkurzu... Ž., s.
r. o... niekoľkokrát menili alebo doplňovali. Uvedené konania súviseli s vecou sťažovateľov
len nepriamo a nemali pre rozhodnutie okresného súdu význam, o čom svedčí aj tá
skutočnosť, že okresný súd v priebehu napadnutého konania nepripojil ani nevyžiadal
žiaden súdny spis, ktorý by sa týkal inej veci sťažovateľov. Napadnuté konanie nemožno
posudzovať ako skutkovo zložité ani z dôvodu procesnej aktivity sťažovateľov, ktorí len
využívali možnosti im dané procesnými predpismi na uplatňovanie svojich práv. Doterajšia
dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.“. Od tohto názoru sa
ústavný súd nemal dôvod odchyľovať ani v tomto konaní.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov
v preskúmavanom konaní, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia vystupujú na strane
žalovaných a zo spisového materiálu, ktorý si ústavný súd zabezpečil, je zrejmé, že aj oni
sami prispeli svojím správaním k doterajšej dĺžke napadnutého konania. Sťažovateľ
v 1. rade sa z trinástich uskutočnených pojednávaní nezúčastnil troch, sťažovateľka
v 2. rade sa nezúčastnila siedmich pojednávaní a sťažovateľ v 3. rade sa nezúčastnil štyroch
pojednávaní. Napriek uvedenému v danom prípade podiel sťažovateľov na vzniknutých
prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé konanie
okresného súdu. Na uvedené negatívne správanie sťažovateľov však ústavný súd nemohol
neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Aj v tejto časti ústavný súd zotrváva na zisteniach ústavného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. III. ÚS 8/2011, ktorý konštatoval, že okresný súd spôsobil neúmerné predĺženie
konania predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.
Zhodne s citovaným rozhodnutím ústavného súdu aj v tomto konaní ústavný súd
hodnotí postup okresného súdu a krajského súdu ako neefektívny. O nesústredenom
procesnom postupe okresného súdu svedčia dôvody, pre ktoré boli jeho meritórne
rozhodnutia vo veci na základe podaného odvolania zrušené, tie spočívali v nedostatočne
zistenom skutkovom stave, prípadne v nepreskúmateľnosti vydaného rozhodnutia.
V postupe okresného súdu sa tiež vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré mali
za následok zbytočné prieťahy v konaní, konkrétne napr. od 27. októbra 1994
do 8. októbra 1996 (24 mesiacov), od 24. októbra 1996 do 30. júna 1999 (32 mesiacov)
a od 28. januára 2003 do 6. mája 2004 (15 mesiacov).
Uvedená nečinnosť okresného súdu v trvaní bezmála šesť rokov a krajského súdu
(v napadnutom konaní minimálne 12 mesiacov, tak ako to bude ďalej uvedené) nie je
ospravedlniteľná, pretože súdy nevykonávali vo veci úkony, ktoré mali smerovať
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy
(pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek
zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú
z ústavnoprávneho aspektu (už aj v kontexte viac ako 19 rokov trvajúceho napadnutého
konania) absolútne netolerovateľné.
Predsedníčka okresného súdu uznala, že v namietanom konaní došlo k zbytočným
prieťahom. Poukázala však na to, že „prejednávanú vec možno označiť ako právne
zložitejšiu, a to najmä po procesnej stránke, keďže v priebehu konania sa viac krát menil
okruh účastníkov konania (uznesením zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola
pripustená zmena petitu (uznesením zo dňa 6. 05. 2004 a 07. 11. 2011). V priebehu konania
sa vo veci viac krát menil zákonný sudca, čo takisto negatívne ovplyvnilo dĺžku konania,
pretože naštudovanie spisu si vyžadovalo väčší časový priestor...“.
V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či
bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)
alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Podľa právneho názoru
ústavného súdu vyjadreného napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 otázky množstva vecí,
personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie
toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02,
IV. ÚS 84/02). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda
vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 182/2009,
v ktorom sťažovatelia namietajú prieťahy, ústavný súd zistil, že spisový materiál na konanie
vo veci odvolania sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu z 25. februára 2009 bol
krajskému súdu doručený 26. mája 2009 a spis bol okresnému súdu vrátený 10. marca 2011.
Krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti ničím nezdôvodnil nečinnosť krajského súdu
minimálne v trvaní 12 mesiacov.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému
v sume po 30 000 €, ktoré odôvodnili najmä tým, že „neúmerne dlhým konaním sú
sťažovatelia vystavení právnej neistote ohľadom predmetu sporu, navyše pomalé konanie
znižuje ich šance na úspešné vymoženie práva, ktoré by im v prípade pozitívneho rozsudku
bolo priznané. Z tohto dôvodu je v tomto konaní možné konštatovať, že pomalá
spravodlivosť je spravodlivosť odmietnutá, o to viac, že dĺžka konania nezodpovedá
zložitosti prípadu ...“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä na celkovú dĺžku napadnutého konania pred
okresným súdom a krajským súdom, berúc do úvahy tiež správanie sťažovateľov ako
účastníkov konania, považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 6 000 €.
Uvedenú sumu je povinný vyplatiť každému zo sťažovateľov okresný súd po 5 000 €
a každému zo sťažovateľov krajský súd po 1 000 €, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume
123,50 €. Trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 247 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), pretože išlo
o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 123,50 €
v prípade jedného sťažovateľa. V prípade 3 sťažovateľov (3 x 123,50 €) tvorí náhrada trov
právneho zastúpenia spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (6 x 7,41 €) sumu
414,96 €. K uvedenej sume bolo potrebné pripočítať 20 % DPH, teda sumu 82,99 €, keďže
právny zástupca sťažovateľov je platcom tejto dane, t. j. trovy právneho zastúpenia
sťažovateľov predstavujú celkovú sumu 497,95 €.
Vzhľadom na väčší podiel okresného súdu na zbytočných prieťahoch ústavný súd
o uplatnených trovách konania sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012