Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 8/2011
PDF · 191.56 KB
No categories available
III. ÚS 8/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Ing. P. J. a D. D., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. G.
Z., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. P. J. a D. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v
konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 204/92 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. P. J. a D. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 7 000 €
(slovom sedemtisíc eur), z ktorej sumy j e p o v i n n ý vyplatiť sťažovateľom po 5 000 €
(slovom päťtisíc eur) Okresný súd Bratislava IV a po 2 000 € (slovom dvetisíc eur) Krajský
súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť Ing. P. J. a D. D. trovy
konania v sume 323,16 € (slovom tristodvadsaťtri eur a šestnásť centov) na účet ich právnej
zástupkyne JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 8/2011-13 z 18. januára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. J. a D. D. (ďalej len „sťažovatelia“)
pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 15. júla 1992 podali spoločne s E. J. návrh na
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý bol vtedajším Obvodným súdom
Bratislava 4 vedený pod sp. zn. 4 C 204/92. Prvostupňový súd vo veci samej dosiaľ
rozhodol trikrát, a to rozsudkom č. k. 4 C 204/92-28 z 23. septembra 1993, doplňujúcim
rozsudkom č. k. 4 C 204/92-93 zo 4. októbra 1999 (ktoré boli uznesením krajského súdu č.
k. 13 Co 486/02-128 z 30. októbra 2002 zrušené), ako aj rozsudkom č. k. 4 C 204/92-212 z
28. septembra 2005. Proti poslednému rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia 19.
decembra 2005 odvolanie, o ktorom však krajský súd dosiaľ nerozhodol. Keďže uvedené
konanie nie je právoplatne skončené ani po viac ako 18 rokoch, postupom, resp.
nečinnosťou všeobecných súdov dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli:
„Chceme predovšetkým poukázať na celkovú neprimeranú dĺžku konania, ktorá od
podania návrhu dňa 16. 7. 1992 vrátane takmer 5 ročného konania na odvolacom súde
predstavuje doposiaľ 18 rokov a vyše 4 mesiace. Máme za to, že v danom prípade nejde o
vec osobitne právne zložitú, nakoľko rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti patrí do bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových ako aj druhostupňových
súdov. Rovnako nemožno prehliadať aj skutočnosť, že opakované procesné pochybenia
prvostupňového súdu nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľov.“
Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 182/09 bolo porušené ich základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby
krajskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiadali priznať
primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 320,47 €.
Na základe výzvy ústavného súdu predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení
k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr. 2027/11 z 8. apríla 2011 k priebehu konania okrem iného
uviedla:
„... Na základe prešetrenia veci musím s poľutovaním konštatovať, že konanie na
tunajšom súde bolo poznačené prieťahmi.
Uvedené konanie vykazuje znaky právnej zložitosti, tak po hmotnoprávnej ale najmä
aj po procesnej stránke. V priebehu konania sa menil viac krát okruh účastníkov konania
(uznesením zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola pripustená zmena petitu
(uznesením zo dňa 6. 5. 2004). V priebehu konania sa vo veci viac krát menil zákonný
sudca, čo čiastočne negatívne ovplyvnilo dĺžku konania, pretože naštudovanie spisu si
vyžadovalo väčší časový priestor. Pre úplnosť uvádzam, že predmetná právna vec napadla
JUDr. I., ktorá bola s účinnosťou od 1. novembra 1994 preložená z tunajšieho súdu na
Krajský súd v Bratislave. Následne vec bola pridelená JUDr. K., ktorá bola preložená na
výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava I. Od roku 1999 vo veci konala a doteraz
koná JUDr. R.
Vo veci bolo nariadených celkom 13 pojednávaní a dva krát sa konala ohliadka
spornej nehnuteľnosti. Zavinením sťažovateľov (navrhovateľov) bolo odročené
pojednávanie určené na deň 30. 6. 1999 a zavinením odporcov pojednávanie určené na deň
25. 8. 1999.
Tunajší súd vec dva krát meritórne rozhodol, avšak oba rozsudky boli odvolacím
súdom zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.
V dôsledku podaných odvolaní bol spis viac krát predložený Krajskému súdu
v Bratislave ako odvolaciemu súdu, kde sa nachádzal v období od 2. 9. 1994 do 27. 10.
1994, od 26. 7. 2000 do 21. 9. 2000, od 18. 10. 2002 do 28. 1. 2003, od 17. 1. 2006 do 2.
10. 2008 ako aj od 26. 5. 2009 do 10. 3. 2011. Tieto obdobia preto nemožno brať do úvahy
pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených tunajším súdom.
Záverom tiež uvádzam, že spôsobené prieťahy v konaní nemali preukázateľne za
následok spôsobenie ujmy sťažovateľom. Sťažovatelia nijako nepreukázali, že by im bola
priamym následkom porušenia ich základných práv spôsobená akákoľvek ujma.
S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky,
aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“
Na základe výzvy ústavného súdu predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení
k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr. 3167/11 z 29. marca 2011 k priebehu konania okrem iného
uviedla:
„... Konštatujem, pokiaľ ide o konanie na odvolacom súde, v danej veci došlo
k prieťahom v konaní, a to v období od jej pôvodného nápadu dňa 17. 1. 2006 do 28. 08.
2008 a od 26. 05. 2009 do 30. 09. 2010.
Vo veci sa začalo plynule konať až po 1. 10. 2010.
Som toho názoru, že tieto prieťahy nie je možné ospravedlniť ani množstvom vecí,
ktoré v období rokov 2005 až 2008 boli v oddelení senátu „3 Co“ a ani vyšším nápadom
vecí (tento vyšší nápad bol na celom občiansko-právnom úseku)...“
Predsedníčka okresného súdu v podaní z 8. apríla 2011 a predsedníčka krajského
súdu v podaní z 29. marca 2011 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní zo 7. apríla 2011 uviedla, že netrvá na
verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento
účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu a krajského súdu došlo
k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02,
III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02), ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre
ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa.
Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.
4 C 204/92 a na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 182/09 podľa troch označených základných
kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:
1. Predmetom konania na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a na
krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 182/09 je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Napriek tomu, že rozhodovanie o návrhoch na určenie vlastníckeho práva patrí k bežnej
činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vyhodnotil konkrétny prípad ako procesne
zložitejší, keďže v spore dochádzalo k zmenám účastníkov.
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľov v zásade nebránilo
súdu vo veci konať, v primeranom čase reagovali na výzvy súdu, spravidla sa zúčastňovali
súdnych pojednávaní alebo svoju neprítomnosť na nich ospravedlňovali.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu. Ústavný sa zaoberal
postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska sťažovateľom
namietaných (označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného
súdneho konania, pričom pripomína, že ústavný súd mohol vo veci konať až po 15. februári
1993, keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde.
Z rozboru veci vyplýva, že 16. júla 1992 sťažovatelia podali na okresnom súde návrh
na začatie konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dňa 23. septembra 1993
okresný súd vydal rozsudok, ktorým určil vlastnícke právo navrhovateľky v 1. rade
a sťažovateľov. Dňa 4. októbra 1999 okresný súd vydal doplňujúci rozsudok.
Dňa 30. októbra 2002 krajský súd uznesením zrušil rozsudok okresného súdu
z 23. septembra 1993 a doplňujúci rozsudok z 4. októbra 1999 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dňa 28. septembra 2005 okresný súd rozsudkom rozhodol, že sťažovatelia sú
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Dňa 25. februára 2009 okresný súd vydal doplňujúci
rozsudok. Dňa 31. januára 2011 krajský súd uznesením zrušil rozsudok okresného súdu
z 28. septembra 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd hodnotí postup okresného súdu a krajského súdu ako neefektívny.
O nesústredenom procesnom postupe okresného súdu svedčia dôvody, pre ktoré boli jeho
meritórne rozhodnutia vo veci na základe podaného odvolania zrušené, tie spočívali
v nedostatočne zistenom skutkovom stave, prípadne v nepreskúmateľnosti vydaného
rozhodnutia. V postupe okresného súdu sa tiež vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré
mali za následok zbytočné prieťahy v konaní (od 27. októbra 1994 do 8. októbra 1996, od
24. októbra 1996 do 30. júna 1999 a od 28. januára 2003 do 6. mája 2004). V postupe
krajského súdu sa tiež vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré mali za následok zbytočné
prieťahy v konaní (17. januára 2006 do 28. augusta 2008 a od 26. mája 2009 do
30. septembra 2010), ako to navyše aj samotný krajský súd konštatuje vo svojom vyjadrení
z 29. marca 2011.
Ústavný súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých
výsledkov konštatuje, že viac než osemnásťročná dĺžka súdneho konania (z toho na
krajskom súde 5 rokov) je ústavne neakceptovateľná nielen v prípade konania o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale v každej súdom prerokovávanej veci.
Bez toho, aby ústavný súd vymedzoval i jednotlivé kratšie obdobia nečinnosti
okresného súdu a krajského súdu, možno konštatovať, že v konaní o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti vedenom okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/92 a na krajskom súde
pod sp. zn. 3 Co 182/09 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd využijúc svoju právomoc prikázal okresnému súdu, aby v konaní
vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 4 C 204/92 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2
výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia pre každého v sume 20 000 € a žiadosť odôvodnili tým, že súdne konanie
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je skončené ani po viac ako 18 rokoch, čo
u nich vyvoláva stav právnej neistoty.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej
nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak
napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po
splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania pred všeobecnými súdmi, princípy
spravodlivosti a spôsob zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby
ústavný súd považoval finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € každému zo sťažovateľov
voči okresnému súdu a v sume 2 000 € každému zo sťažovateľov voči krajskému súdu za
primerané podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa § 56
ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu a krajskému súdu, ktoré označené
práva porušili, vyplatiť ho sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu (bod 3 výroku nálezu).
Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali o priznanie úhrady
trov konania pred ústavným súdom v sume 320,47 € vrátane DPH, a to za dva úkony
právnej služby uskutočnené v roku 2010.
Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľom z dôvodu
právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Z., vychádzal z výšky
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom hodnotu jedného
úkonu právnej služby ústavný súd stanovil na sumu 120,23 €. K priznanej odmene
advokátky za 2 úkony právnej služby u dvoch sťažovateľov (288,55 € vrátane DPH)
ústavný súd priznal aj uplatnenú sumu paušálnej náhrady v sume 34,61 € (4 - krát 7,21 €
vrátane DPH). Na základe opísaných dôvodov bola sťažovateľom priznaná úhrada trov
konania v celkovej sume 323,16 €, ktorú je povinný okresný súd vyplatiť na účet ich
právnej zástupkyne (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2011