Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 134/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spoločnosť s ručením

obmedzeným, S., zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č. k. -338 z 19. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spoločnosť s ručením obmedzeným,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spoločnosť s ručením obmedzeným, S. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -338 z 19. apríla 2011.

Predmetom konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľky o vydanie veci

(účtovných dokladov a účtovných kníh sťažovateľky za roky 2002 až 2005, všetky zmluvy

a doklady spoločnosti uzavreté s tretími osobami v rokoch 2002 až 2005, ako aj všetky

ostatné písomnosti týkajúce sa vnútornej činnosti spoločnosti ako právnickej osoby)

od žalovaných.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Dňa 12. 05. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Trnave

zo dňa 19. 04. 2011 sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

v Senici zo dňa 27. 10. 2010 sp. zn. v konaní vedenom v právnej veci

žalobcu: M., s. r. o. proti žalovaným: 1/ M. B. predtým Š. a 2/ S. S. o vydanie veci.

Rozsudkom Okresného súdu v Senici bola žaloba na vydanie veci zamietnutá a žalovanej 1/

bola priznaná náhrada trov konania v sume 478,56 €.

Sťažovateľ má za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Trnave mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Z uvedeného dôvodu podáva túto ústavnú sťažnosť a zároveň

uvádza, že dňa 08. 06. 2011 bolo podané aj dovolanie na Najvyššom súde SR s odvolaním

sa na ustanovenie Sťažovateľ podáva túto ústavnú sťažnosť spolu

s dovolaním z dôvodu zachovania lehoty, pretože je predpoklad, že konanie o dovolaní

na Najvyššom súde SR nebude skončené v lehote na podanie ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom žaloval o vydanie veci...

Na preukázanie svojich tvrdení navrhol sťažovateľ vykonať množstvo dôkazov, ktoré

súd síce aj vykonal, avšak vo svojom rozhodnutí sa nimi nezaoberal a nevysporiadal sa

s nimi. Túto skutočnosť namietal sťažovateľ aj v odvolaní proti rozsudku prvostupňového

súdu. Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu sa s námietkami uvedenými v odvolaní nevysporiadal a v zmysle ustanovenia § 219

ods. 2 sa obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia z dôvodu stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom

rozsahu. V tomto sťažovateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľ má za to, že prvostupňový súd a tiež odvolací sa absolútne nevysporiadali

s dôkazmi, ktoré majú závažný dopad na rozhodnutie vo veci samej. Prvostupňový súd sa

nielenže nevysporiadal s mnohými podstatnými dôkazmi, tieto dokonca v odôvodnení svojho

rozsudku ani nespomína. Odvolací súd napriek tejto skutočnosti takýto rozsudok potvrdil

a s odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil. Absolútne sa nezaoberal namietanými

skutočnosťami a dôvodmi odvolania. ...

Všetky vyššie uvedené dôkazy, ktoré boli vykonané majú podľa názoru sťažovateľa

podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Nie je teda možné, aby sa súdy nimi vôbec

nezaoberali a v odôvodnení svojich rozsudkov ich ani nespomenuli.

... sťažovateľ si je vedomý, že súd nie je povinný odpovedať na každý argument,

avšak má za to, že dôkazy, ktoré boli v konaní získané, a s ktorými sa súd vôbec

nevysporiadal, majú zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Tiež sťažovateľ v odvolaní

„brojil“ proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, s čím sa odvolací súd

vôbec nezaoberal a v plnom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého

stupňa. ...

Sťažovateľ má tiež za to, že vyššie uvedené dôkazy majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie vo veci samej.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vo veci takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa a 48 ods. 2

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 19. 04. 2011 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 19. 04. 2011 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške

261.82 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval za

potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany

svojich a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa

sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním

podaným 8. júna 2011, o ktorom dosiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) nerozhodol. Vec je vedená na najvyššom súde pod sp. zn. .

Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním

dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti

podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa vedome

vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až

vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená

samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

(, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa – pre namietané

porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 ústavný súd uvádza, že sťažovateľka nepreukázala relevantnú príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením jej základného práva a označeným postupom

krajského súdu, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012