Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 106/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. ,

, z 3. februára 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2012 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , ,

z 3. februára 2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 13. septembra 2011.

Zo sťažnosti, z jej príloh a z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ sa

v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti proti

právnemu nástupcovi zamestnávateľa a Sociálnej poisťovni za obdobie od 14. augusta 2002

do 31. decembra 2006 a tiež od 1. januára 2007.

Po zmene jeho návrhu okresný súd rozsudkom z 8. júla 2008 rozhodol tak, že jeho

návrhu v časti vyhovel (od 14. augusta 2002 do 31. decembra 2003) a v ostatnej časti

(po 1. januári 2004 konanie zastavil) s tým, že po právoplatnosti rozsudku bude vec

postúpená na rozhodnutie Sociálnej poisťovni. Sťažovateľovi náhradu trov konania

nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podali účastníci odvolanie. Krajský súd rozhodol

rozsudkom 3. februára 2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zastavení

konania potvrdil a vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že zaviazal len odporkyňu v druhom

rade na zaplatenie istiny v sume 4 938,36 € s prísl. a vo zvyšku návrh zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. septembra 2011 tak, že dovolaniu

sťažovateľa v časti (vo výroku o zastavení konania o výroku o trovách konania) vyhovel

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V ďalšej časti vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu, najvyšší

súd dovolanie sťažovateľa zamietol. Podľa názoru sťažovateľa týmto výrokom došlo

k závažnému zásahu do jeho garantovaných práv.

Sťažovateľ ďalej okrem iného uviedol: „Medzi účastníkmi súdneho sporu nebol

sporný právny základ žaloby... choroba z povolania - otrava sírouhlíkom a odporca ako

právny nástupca zamestnávateľa túto chorobu nespochybnil... Rovnako odporcovia

nespochybnili výšku priemerného zárobku sťažovateľa, ktorý bol základom pre výpočet

straty na zárobku po skončení PN.

Strata na zárobku po skončení PN sa podľa účinného ku dňu

priznania čiastočného invalidného dôchodku sa odškodňovala podľa ustanovenia § 201

tak, aby náhrada predstavovala rozdiel medzi priemerným zárobkom pred

vznikom škody a zárobkom po zistení choroby z povolania s pripočítaním invalidného,

prípadne čiastočného invalidného dôchodku. Ku dňu vzniku nároku sťažovateľa na túto

náhradu podľa platilo aj ustanovenie , kde bolo uvedené, že ak

zamestnanec ktorý bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť do práce ktorá mu bola

zabezpečená, patrí mu náhrada za stratu na zárobku podľa ods. 1 až 4 cit. ustanovenia iba

vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej chorobou z

povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola

zabezpečená. Zamestnancovi sa neuhradí škoda zo sumy, ktorú bez vážnych dôvodov

nezarobil. Túto citáciu zákonných ustanovení platných ku dňu vzniku nároku uvádzam z

toho dôvodu, že...“ krajský súd „zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a priznal

navrhovateľovi podstatne nižšiu sumu, keď od priemerného zárobku sťažovateľa odpočítal

nielen čiastočný invalidný dôchodok, ale aj fiktívny zárobok, hoci v konaní odporca – D. a.

s., ani jeho právny predchodcovia, nepreukázali, že by bola sťažovateľovi ponúknutá alebo

zabezpečená nejaká práca a už vôbec nie to, že by sťažovateľ prácu odmietol prijať a teda,

že by sumu, ktorá mu bola odpočítaná, bez vážnych dôvodov nezarobil...“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd sa odchýlili od znenia zákona

a opreli svoje rozhodnutia iba o názor najvyššieho súdu, „ktorý je v príkrom rozpore so

znením zákona s praxou súdov i samotného predchodcu odporcu v 2. rade - Slovenskej

poisťovni a. s., ktorá ako monopolná inštitúcia od roku 1993 vykonávala v tom čase

zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom a chorobou z

povolania...

V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR i 4Cdo

102/1993, kde Najvyšší súd v obdobných prípadoch rozhodol, že poškodenému titulom

straty na zárobku patrí náhrada vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom

a čiastočným invalidným dôchodkom, pretože zamestnanec nemohol ďalej pokračovať v

práci pre chorobu z povolania.“.

Sťažovateľ ďalej cituje z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu a vyslovuje

presvedčenie, že krajský súd a ani najvyšší súd napriek jeho požiadavke „vôbec nezisťovali,

či zamestnávateľ zamestnával v stanovenom počte zamestnancov so zníženou pracovnou

schopnosťou, poťažne nezisťoval ani to, či v rozhodujúcom období neprijal do pracovného

pomeru zamestnancov so zníženou pracovnou schopnosťou, hoci bol povinný ponúknuť

takúto prácu sťažovateľovi. Súdy nezisťovali a zamestnávateľ v priebehu konania

nepreukázal, že by sťažovateľovi ponúkol pracovné miesto, resp. nepreukázal že také miesto

ponúknuť nemohol. Porušovatelia sa touto zákonnou povinnosťou zamestnávateľa nielenže

nezaoberali, ale ju obišli a bez právneho dôvodu preniesli dôkaznú povinnosť na

sťažovateľa a tým sa odchýlili od znenia právneho textu. Dopustili sa pochybenia aj tým, že

konštatovali, že sťažovateľ dobrovoľne nepracoval, čo nemôže byť na ujmu zodpovednému

zamestnávateľovi, keďže dobrovoľná nezamestnanosť poškodeného zamestnanca, nezáujem

sa zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej

pracovnej schopnosti, nie je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Nedosahovanie

príjmu poškodeného zamestnanca v dôsledku takejto nezamestnanosti potom nemožno

odškodniť v rámci náhrady za stratu na zárobku. Toto tvrdenie súdu... neobstojí, jednak z

toho dôvodu, že v čase zistenia choroby z povolania sťažovateľ vlastnil živnostenské

oprávnenie, vykonával práce a tieto vykonávať nemohol práve z dôvodu zlého zdravotného

stavu v dôsledku zistenej choroby z povolania. Choroba z povolania u sťažovateľa bola

zistená v marci 2001, živnostenské oprávnenie vlastnil od roku 2000 a dôvod ukončenia

živnosti bol ten, že zmluvné organizácie, pre ktoré práce vykonával, vypovedali zmluvy

práve z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti - zistenej choroby z povolania - otravy

sírouhlíkom, ako aj z dôvodu, že pre ochorenie takýto druh prác vykonávať nemohol. Nie je

teda pravdou, že u sťažovateľa išlo o dobrovoľnú nezamestnanosť, ba dokonca ani to, že by

nebolo preukázané, že by dlhodobá práceneschopnosť nebola preukázaná, že súvisí s

chorobou z povolania, pretože celá práceneschopnosť vrátane hospitalizácie sa udiala v

alebo na podnet Kliniky pracovného lekárstva práve z dôvodu zistenej choroby z povolania.

V každom prípade však súdy sa argumentačne nevyrovnali s existujúcimi inými

rozhodnutiami súdov, ktoré riešili právoplatne tú istú alebo analogickú otázku úplne

odlišne a tým nekonali v súlade s princípom právnej istoty podľa SR, čím

podľa názoru sťažovateľa porušili jeho právo na súdnu ochranu podľa

SR (viď rozhodnutie ).

Porušovatelia musia rozhodovať v súlade s textom zákona. Nesporne v prípade

sťažovateľa sa od textu zákona odchýlili, keď konštatovali, že je potrebné odpočítať fiktívny

zárobok, pričom takáto právna úprava neexistuje, resp. existuje len v prípade ak by

sťažovateľ odmietol prijať ponúknutú prácu.

V predmetnom prípade sa dopustili svojvôle (arbitrárnosti), keď právnu normu

nerešpektovali, zvolili interpretáciu odchylnú od znenia zákona a naviac ju ani nezaložili na

racionálnej argumentácii...

Za racionálny argument..., nemožno považovať tvrdenie, že by poškodení

zamestnanci na ujmu zamestnávateľovi svojvoľne nepracovali a stávali sa tak dobrovoľne

nezamestnaní, nemali sa záujem zamestnať v zamestnaní, zodpovedajúcom zníženej

pracovnej schopnosti, pretože vyplácaná strata na zárobku po skončení PN by bola práve

týmto dôvodom dobrovoľnej nezamestnanosti. Zákon na túto možnosť pamätal práve v

citovanom ustanovení , keď pri dobrovoľnej nezamestnaností

umožnil odpočítavať príjem, ktorý by zamestnanec bol dosiahol, keby ponúknutú prácu

prijal. Podmienkou však je, aby mu práca bola zamestnávateľom ponúknutá, pretože

účelom zákona bolo aj motivovať zamestnávateľov, aby sa postarali o zamestnancov, u

ktorých došlo k zníženej pracovnej schopnosti, a spravidla i k celkovej zmene kvality života

v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania...

Sťažovateľ legitímne očakával to, že strata na zárobku po skončení PN mu bude

poskytnutá tak ako to rozhodol súd prvého stupňa, pretože pracovné úrazy a choroby z

povolania od roku 1993 vysporiadaval zamestnávateľ, resp. za neho Slovenská poisťovňa a

na základe existujúceho textu zákona pri vysporiadavaní nároku na náhradu za stratu na

zárobku po skončení PN odpočítavali fiktívny zárobok pri dobrovoľnej nezamestnanosti

výlučne vtedy, ak zamestnancovi bola ponúknutá práca a do práce bez závažných dôvodov

odmietol nastúpiť.

Takto rozhodovali i súdy, čo je uvedené vyššie. Do právnej istoty, ktorá je

garantovaná SR, bolo konaním porušovateľov zasiahnuté, pretože na vrub

sťažovateľa v podstate bolo pripísané aj to, že bol nútený sa 4 roky súdiť dokiaľ mu bol

priznaný čiastočný invalidný dôchodok, na ktorý mal nárok od podania žiadosti, ako i to, že

súdny spor nie je ukončený dodnes a došlo k množstvám zákonným zmien práve v tejto

oblasti a súdy konajú pod vplyvom týchto zmien a i zmenenej celkovej spoločenskej klímy.

Legitímnym očakávaním sa rozumie ochrana súkromných osôb pred

nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie na vyústenie ktorej do

určitého výsledku sa spoliehali (existujúce judikáty a postup zamestnávateľov i poisťovne).

Sťažovateľ má za to, že legitímne očakával, že jeho návrhu bude vyhovené, pretože ťažiskom

ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať

(viď nález ).

Sťažovateľovi bolo odopreté právo na súdnu ochranu postupom porušovateľov, keď

porušovateľ v 1. rade zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej boli

solidárne zaviazaní obidvaja odporcovia a zaviazal na náhradu škody len odporcu

v 2. rade. na rozdiel od súdu prvého stupňa obidvaja porušovatelia neakceptovali to, že

výkon zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania

prešli podľa od 01. 04. 2002 zo slovenskej poisťovne na

odporcu v 2. Rade a neskorším prešla povinnosť a priamy nárok

na Sociálnu poisťovňu. Vyplýva to jednak z účelu zákona, ako aj z toho, že na Sociálnu

poisťovňu prešla povinnosť vyplácať náhradu za stratu na zárobku po skončení PN (od

01. 01. 2004 označené ako úrazová renta) nielen v tých prípadoch, na ktoré sa vzťahovalo

predtým zákonné poistenie, ale aj povinnosť vyplácať tento nárok u tých pracovných

úrazoch a chorôb z povolania, kde poistenie či už povinné, alebo zákonné neexistovalo. Aj

všetky smernice Európskeho parlamentu a Rady o ochrane zamestnancov, ktoré boli v

rámci aproximácie práva zakomponované do našich predpisov, garantujú zabezpečenie

práv poškodených zamestnancov tak, že vzniká priamy nárok zamestnanca voči poisťovni

bez ohľadu na to, či zamestnávateľ existuje, zanikol, resp. či je alebo nie je platobne

schopný. Porušovatelia tento zmysel a účel zákona popreli tým, že zamietli nárok voči

odporcovi

v 2. rade - Sociálnej poisťovni, čím porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Postup porušovateľov je vážnym zásahom do práv sťažovateľa garantovaných

SR a u sťažovateľa vyvoláva pocit bezmocnosti, neistoty a nedôveru v rozhodovaciu

činnosť súdov a nesporne ovplyvňuje celkový život sťažovateľa, ktorý práve postupom

porušovateľov je znechutený, lebo sa nevie domôcť dlhodobo súdnej ochrany. Čakanie na

rozhodnutie o invalidnom dôchodku po dobu 4 rokov a následne 6 rokov vedený súdny spor

o náhrade za stratu na zárobku po skočení PN, ktorá v dôsledku pochybenia porušovateľa

v 1. rade bola rozhodnutá nesprávne, keď pochybením porušovateľa v 1. rade bolo konanie

zastavené, pričom k zastaveniu konania došlo v rozpore s právnymi predpismi, čo malo za

následok opäť zastavenie príjmu sťažovateľa, na ktorý je odkázaný. Postup porušovateľa v

1. rade má za následok, že nielen od roku 2002 do roku 2006 nemal žiaden príjem a musel

čakať na vyplatenie čiastočného invalidného dôchodku, ale dnes vedie ďalší dlhodobý

súdny spor, ktorého výsledok je zatiaľ v nedohľadne, kde sa domáha nároku, ktorý je čo do

základu nesporný a nielen špecializovaná inštitúcia - Sociálna poisťovňa, ale ani súdy nie

sú schopné overiť správnosť vypočítanej náhrady. Zmena a právne nástupníctva

zamestnávateľa v dôsledku dlhodobého sporu len komplikujú situáciu sťažovateľa, pričom

nezanedbateľnú úlohu zohráva nielen liknavosť súdov, ale i nesprávnosť ich rozhodnutí.

Sťažovateľ z uvedených dôvodov žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 50.000

Eur.“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť porušenie ním označených základných

práv rozsudkom krajského súdu z 3. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

, , v časti, v ktorej krajský súd žalobu

zamietol, a rozsudkom najvyššieho súdu z 13. septembra 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. vo výroku, ktorým vo zvyšku dovolanie sťažovateľa zamietol, zrušiť

predmetné rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu v týchto výrokoch a vec vrátiť na

nové prerokovanie a rozhodnutie. Súčasne sa domáha priznania úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 8. júla 2008 zaviazal odporkyne na povinnosť zaplatiť sťažovateľovi spolu

7 920 €. Vo zvyšku konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti bude vec postúpená

Sociálnej poisťovni. Trovy konania účastníkom konania nepriznal. Dopĺňacím rozsudkom

z 11. augusta 2008 zaviazal odporkyne na povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky

z omeškania.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podali účastníci konania odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd tak, že rozsudkom sp. zn. , ,

z 3. februára 2009 zmenil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím

rozsudkom vo veci samej tak, že odporkyňu v druhom rade zaviazal zaplatiť žalobcovi

sumu 4 938,36 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006 do zaplatenia a vo

zvyšku žalobu zamietol. V napadnutej časti zastavenia konania rozhodnutie prvostupňového

súdu potvrdil.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie proti

potvrdzujúcemu výroku a tiež súvisiacemu výroku o trovách konania, a tiež proti výroku,

ktorým v časti zmenil rozhodnutie okresného súdu.

V rámci odôvodnenia svojho dovolania sťažovateľ uviedol, že uvedené konanie bolo

postihnuté existenciou vady uvedenej v

(ďalej aj „OSP“) v spojení s , ako aj vadou uvedenou v

ods. 2 písm. b) a c) , a tvrdil, že samotný rozsudok krajského súdu je vecne nesprávny

a spočíva na nesprávnych právnych záveroch a nedostatočných dôvodoch.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol tak, že predmetný rozsudok krajského

súdu v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, ako aj rozsudok okresného

súdu z 8. júla 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 11. augusta 2008 vo výroku o

zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu a výroku o trovách konania zrušil a

vec vrátil v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti, ktorým

krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu, jeho dovolanie zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv v prvom rade

jednak rozsudkom krajského súdu sp. zn. , ,

z 3. februára 2009 v časti, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že zaviazal

zaplatiť žalobcovi sumu 4 938,36 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006

do zaplatenia len odporkyňu v druhom rade a vo zvyšku žalobu zamietol, a následne tiež

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2011 vo výroku,

ktorým jeho dovolanie zamietol. Týmito výrokmi všeobecných súdov podľa neho došlo

k porušeniu jeho označených práv podľa , listiny a dohovoru.

Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v súlade

s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom prípade existencie vád konania

krajského súdu, ako ani vecnú nesprávnosť právnych záverov uvedených v rozhodnutí

krajského súdu, ktoré namietal sťažovateľ vo svojej sťažnosti, pretože túto právomoc zákon

zveruje najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu, ktorý tieto vady aj riadne preskúmal.

Vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy

porušenia sťažovateľom označených práv vo vzťahu k výrokom rozsudku krajského súdu

(čo sťažovateľ aj riadne využil, keď podal dovolanie a v časti mu bolo aj vyhovené) je

v súlade s princípom subsidiarity teda vylúčená právomoc ústavného súdu na prerokovanie

a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(obdobne , ).

Pokiaľ ide o rozsudok najvyššieho súdu, tento ústavný súd preskúmal z hľadiska

námietok sťažovateľa prednesených v sťažnosti, a to najmä z hľadiska, či ním mohlo dôjsť

k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd mu nedal odpoveď na všetky jeho

námietky prednesené v konaní pred všeobecnými súdmi, jeho rozhodnutie vo výroku,

ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu, je podľa neho arbitrárne a podľa neho najvyšší

súd nepostupoval v súlade so zákonom () a súvisiacimi predpismi (napr.

zákonom o sociálnom poistení a podobne) a svoje rozhodnutie neoprel o jeho právny názor

na aplikáciu právnych predpisov v jeho veci, ale o iný právny názor najvyššieho súdu, ktorý

je však „v príkrom rozpore so znením zákona s praxou súdov“.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách (, mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k vadám konania krajského súdu sa

najvyšší súd podrobne vysporiadal na s. 9 až s. 14 (proti výroku rozhodnutia krajského

súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu, čo ani nie je predmetom sťažnosti

sťažovateľa), a vo vzťahu k výroku, ktorým zmenil rozhodnutiu okresného súdu, sa

vysporiadal na s. 15 až s. 18 [na posúdenie dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b)

a c) )].

Po preskúmaní namietanej časti rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí citoval príslušné ustanovenie

( ), ktoré zakladá prípustnosť dovolania v tejto veci, opísal dovolacie

námietky sťažovateľa, skutkové a právne závery okresného súdu a krajského súdu,

z ktorých vyplývalo, že „pri výpočte náhrady za stratu na zárobku právne posudzovali

nárok žalobcu podľa účinného od 1. apríla 2002. Rozdielne však

toto ustanovenie vyložili, ale odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného

pravdepodobného zárobku pred vznikom škody v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen

žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok ako súd prvého stupňa, ale i sumu

zodpovedajúcu minimálnej mzde podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o minimálnej mzde, ktorú

by žalobca minimálne zarobil ako čiastočne invalidný dôchodca, keby pracoval“, a súčasne

sa zameral na to, či je v tejto časti rozsudok krajského súdu vecne správny.

Svoje skutkové a právne závery potom zhrnul najvyšší súd na s. 17 a 18 svojho

rozsudku. Aj keď sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nedal odpoveď na všetky jeho námietky,

v okolnostiach danej veci ústavný súd však nie je toho názoru, že by odôvodnenie

rozhodnutia najvyššieho súdu bolo v tejto časti arbitrárne a svojvoľné, porušujúce označené

práva sťažovateľa podľa , listiny a dohovoru. Nevyhovenie dovolacím dôvodom a ani

vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je ešte možné

považovať za odmietnutie spravodlivosti, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označených práv a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa tiež nenašiel žiadny iný relevantný

dôvod v jeho právnej veci na zrušenie výroku rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým

dovolanie sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku

najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Na záver ústavný súd tiež poznamenáva, že sa nezaoberal ani tou časťou námietok,

ktorými bola časť rozhodnutia krajského súdu zrušená, teda v tej časti, ktorou najvyšší súd

rozhodol v prospech sťažovateľa a v ktorej poukázal na stanovisko občianskoprávneho

kolégia č. (s. 13 rozhodnutia).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že zásadne

nezasahuje do judikatúry všeobecných súdov a ani mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

vyslovené právne názory všeobecných súdov či judikatúru všeobecných súdov, a suplovať

tak poslanie, ktoré je podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ,

, ).

Navyše ústavný súd poznamenáva, že predmetné konanie nie je dosiaľ právoplatne

skončené.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na

odstránenie jej nedostatkov (sťažnosť vo vzťahu k čl. 11 listiny nie je ani riadne

odôvodnená podľa ). V tejto časti ju mohol odmietnuť

aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012