Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 106/2012
PDF · 212.62 KB
No categories available
III. ÚS 106/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 301/2008,
10 Co 301/2008, 10 Co 301/2008 z 3. februára 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 139/2009 z 13. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2012 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 301/2008, 10 Co 301/2008,
10 Co 301/2008 z 3. februára 2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 139/2009 z 13. septembra 2011.
Zo sťažnosti, z jej príloh a z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ sa
v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
8 C 277/06 domáhal náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti proti
právnemu nástupcovi zamestnávateľa a Sociálnej poisťovni za obdobie od 14. augusta 2002
do 31. decembra 2006 a tiež od 1. januára 2007.
Po zmene jeho návrhu okresný súd rozsudkom z 8. júla 2008 rozhodol tak, že jeho
návrhu v časti vyhovel (od 14. augusta 2002 do 31. decembra 2003) a v ostatnej časti
(po 1. januári 2004 konanie zastavil) s tým, že po právoplatnosti rozsudku bude vec
postúpená na rozhodnutie Sociálnej poisťovni. Sťažovateľovi náhradu trov konania
nepriznal.
Proti rozsudku okresného súdu podali účastníci odvolanie. Krajský súd rozhodol
rozsudkom 3. februára 2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zastavení
konania potvrdil a vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že zaviazal len odporkyňu v druhom
rade na zaplatenie istiny v sume 4 938,36 € s prísl. a vo zvyšku návrh zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 139/2010 z 13. septembra 2011 tak, že dovolaniu
sťažovateľa v časti (vo výroku o zastavení konania o výroku o trovách konania) vyhovel
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
V ďalšej časti vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu, najvyšší
súd dovolanie sťažovateľa zamietol. Podľa názoru sťažovateľa týmto výrokom došlo
k závažnému zásahu do jeho ústavou garantovaných práv.
Sťažovateľ ďalej okrem iného uviedol: „Medzi účastníkmi súdneho sporu nebol
sporný právny základ žaloby... choroba z povolania - otrava sírouhlíkom a odporca ako
právny nástupca zamestnávateľa túto chorobu nespochybnil... Rovnako odporcovia
nespochybnili výšku priemerného zárobku sťažovateľa, ktorý bol základom pre výpočet
straty na zárobku po skončení PN.
Strata na zárobku po skončení PN sa podľa zákonníka práce účinného ku dňu
priznania čiastočného invalidného dôchodku sa odškodňovala podľa ustanovenia § 201
Zákonníka práce tak, aby náhrada predstavovala rozdiel medzi priemerným zárobkom pred
vznikom škody a zárobkom po zistení choroby z povolania s pripočítaním invalidného,
prípadne čiastočného invalidného dôchodku. Ku dňu vzniku nároku sťažovateľa na túto
náhradu podľa § 201 ZP platilo aj ustanovenie § 201 ods. 5 ZP, kde bolo uvedené, že ak
zamestnanec ktorý bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť do práce ktorá mu bola
zabezpečená, patrí mu náhrada za stratu na zárobku podľa ods. 1 až 4 cit. ustanovenia iba
vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej chorobou z
povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola
zabezpečená. Zamestnancovi sa neuhradí škoda zo sumy, ktorú bez vážnych dôvodov
nezarobil. Túto citáciu zákonných ustanovení platných ku dňu vzniku nároku uvádzam z
toho dôvodu, že...“ krajský súd „zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a priznal
navrhovateľovi podstatne nižšiu sumu, keď od priemerného zárobku sťažovateľa odpočítal
nielen čiastočný invalidný dôchodok, ale aj fiktívny zárobok, hoci v konaní odporca – D. a.
s., ani jeho právny predchodcovia, nepreukázali, že by bola sťažovateľovi ponúknutá alebo
zabezpečená nejaká práca a už vôbec nie to, že by sťažovateľ prácu odmietol prijať a teda,
že by sumu, ktorá mu bola odpočítaná, bez vážnych dôvodov nezarobil...“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd sa odchýlili od znenia zákona
a opreli svoje rozhodnutia iba o názor najvyššieho súdu, „ktorý je v príkrom rozpore so
znením zákona s praxou súdov i samotného predchodcu odporcu v 2. rade - Slovenskej
poisťovni a. s., ktorá ako monopolná inštitúcia od roku 1993 vykonávala v tom čase
zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom a chorobou z
povolania...
V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cz 1/1982 i 4Cdo
102/1993, kde Najvyšší súd v obdobných prípadoch rozhodol, že poškodenému titulom
straty na zárobku patrí náhrada vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom
a čiastočným invalidným dôchodkom, pretože zamestnanec nemohol ďalej pokračovať v
práci pre chorobu z povolania.“.
Sťažovateľ ďalej cituje z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu a vyslovuje
presvedčenie, že krajský súd a ani najvyšší súd napriek jeho požiadavke „vôbec nezisťovali,
či zamestnávateľ zamestnával v stanovenom počte zamestnancov so zníženou pracovnou
schopnosťou, poťažne nezisťoval ani to, či v rozhodujúcom období neprijal do pracovného
pomeru zamestnancov so zníženou pracovnou schopnosťou, hoci bol povinný ponúknuť
takúto prácu sťažovateľovi. Súdy nezisťovali a zamestnávateľ v priebehu konania
nepreukázal, že by sťažovateľovi ponúkol pracovné miesto, resp. nepreukázal že také miesto
ponúknuť nemohol. Porušovatelia sa touto zákonnou povinnosťou zamestnávateľa nielenže
nezaoberali, ale ju obišli a bez právneho dôvodu preniesli dôkaznú povinnosť na
sťažovateľa a tým sa odchýlili od znenia právneho textu. Dopustili sa pochybenia aj tým, že
konštatovali, že sťažovateľ dobrovoľne nepracoval, čo nemôže byť na ujmu zodpovednému
zamestnávateľovi, keďže dobrovoľná nezamestnanosť poškodeného zamestnanca, nezáujem
sa zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej
pracovnej schopnosti, nie je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Nedosahovanie
príjmu poškodeného zamestnanca v dôsledku takejto nezamestnanosti potom nemožno
odškodniť v rámci náhrady za stratu na zárobku. Toto tvrdenie súdu... neobstojí, jednak z
toho dôvodu, že v čase zistenia choroby z povolania sťažovateľ vlastnil živnostenské
oprávnenie, vykonával práce a tieto vykonávať nemohol práve z dôvodu zlého zdravotného
stavu v dôsledku zistenej choroby z povolania. Choroba z povolania u sťažovateľa bola
zistená v marci 2001, živnostenské oprávnenie vlastnil od roku 2000 a dôvod ukončenia
živnosti bol ten, že zmluvné organizácie, pre ktoré práce vykonával, vypovedali zmluvy
práve z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti - zistenej choroby z povolania - otravy
sírouhlíkom, ako aj z dôvodu, že pre ochorenie takýto druh prác vykonávať nemohol. Nie je
teda pravdou, že u sťažovateľa išlo o dobrovoľnú nezamestnanosť, ba dokonca ani to, že by
nebolo preukázané, že by dlhodobá práceneschopnosť nebola preukázaná, že súvisí s
chorobou z povolania, pretože celá práceneschopnosť vrátane hospitalizácie sa udiala v
alebo na podnet Kliniky pracovného lekárstva práve z dôvodu zistenej choroby z povolania.
V každom prípade však súdy sa argumentačne nevyrovnali s existujúcimi inými
rozhodnutiami súdov, ktoré riešili právoplatne tú istú alebo analogickú otázku úplne
odlišne a tým nekonali v súlade s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čím
podľa názoru sťažovateľa porušili jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR (viď rozhodnutie III. ÚS 192/06).
Porušovatelia musia rozhodovať v súlade s textom zákona. Nesporne v prípade
sťažovateľa sa od textu zákona odchýlili, keď konštatovali, že je potrebné odpočítať fiktívny
zárobok, pričom takáto právna úprava neexistuje, resp. existuje len v prípade ak by
sťažovateľ odmietol prijať ponúknutú prácu.
V predmetnom prípade sa dopustili svojvôle (arbitrárnosti), keď právnu normu
nerešpektovali, zvolili interpretáciu odchylnú od znenia zákona a naviac ju ani nezaložili na
racionálnej argumentácii...
Za racionálny argument..., nemožno považovať tvrdenie, že by poškodení
zamestnanci na ujmu zamestnávateľovi svojvoľne nepracovali a stávali sa tak dobrovoľne
nezamestnaní, nemali sa záujem zamestnať v zamestnaní, zodpovedajúcom zníženej
pracovnej schopnosti, pretože vyplácaná strata na zárobku po skončení PN by bola práve
týmto dôvodom dobrovoľnej nezamestnanosti. Zákon na túto možnosť pamätal práve v
citovanom ustanovení § 201 ods. 5 Zákonníka práce, keď pri dobrovoľnej nezamestnaností
umožnil odpočítavať príjem, ktorý by zamestnanec bol dosiahol, keby ponúknutú prácu
prijal. Podmienkou však je, aby mu práca bola zamestnávateľom ponúknutá, pretože
účelom zákona bolo aj motivovať zamestnávateľov, aby sa postarali o zamestnancov, u
ktorých došlo k zníženej pracovnej schopnosti, a spravidla i k celkovej zmene kvality života
v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania...
Sťažovateľ legitímne očakával to, že strata na zárobku po skončení PN mu bude
poskytnutá tak ako to rozhodol súd prvého stupňa, pretože pracovné úrazy a choroby z
povolania od roku 1993 vysporiadaval zamestnávateľ, resp. za neho Slovenská poisťovňa a
na základe existujúceho textu zákona pri vysporiadavaní nároku na náhradu za stratu na
zárobku po skončení PN odpočítavali fiktívny zárobok pri dobrovoľnej nezamestnanosti
výlučne vtedy, ak zamestnancovi bola ponúknutá práca a do práce bez závažných dôvodov
odmietol nastúpiť.
Takto rozhodovali i súdy, čo je uvedené vyššie. Do právnej istoty, ktorá je
garantovaná Ústavou SR, bolo konaním porušovateľov zasiahnuté, pretože na vrub
sťažovateľa v podstate bolo pripísané aj to, že bol nútený sa 4 roky súdiť dokiaľ mu bol
priznaný čiastočný invalidný dôchodok, na ktorý mal nárok od podania žiadosti, ako i to, že
súdny spor nie je ukončený dodnes a došlo k množstvám zákonným zmien práve v tejto
oblasti a súdy konajú pod vplyvom týchto zmien a i zmenenej celkovej spoločenskej klímy.
Legitímnym očakávaním sa rozumie ochrana súkromných osôb pred
nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie na vyústenie ktorej do
určitého výsledku sa spoliehali (existujúce judikáty a postup zamestnávateľov i poisťovne).
Sťažovateľ má za to, že legitímne očakával, že jeho návrhu bude vyhovené, pretože ťažiskom
ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať
(viď nález PL. ÚS 10/94).
Sťažovateľovi bolo odopreté právo na súdnu ochranu postupom porušovateľov, keď
porušovateľ v 1. rade zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej boli
solidárne zaviazaní obidvaja odporcovia a zaviazal na náhradu škody len odporcu
v 2. rade. na rozdiel od súdu prvého stupňa obidvaja porušovatelia neakceptovali to, že
výkon zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania
prešli podľa § 51c zákona č. 274/1994 Z. z. od 01. 04. 2002 zo slovenskej poisťovne na
odporcu v 2. Rade a neskorším zákonom č. 461/2003 Z. z. prešla povinnosť a priamy nárok
na Sociálnu poisťovňu. Vyplýva to jednak z účelu zákona, ako aj z toho, že na Sociálnu
poisťovňu prešla povinnosť vyplácať náhradu za stratu na zárobku po skončení PN (od
01. 01. 2004 označené ako úrazová renta) nielen v tých prípadoch, na ktoré sa vzťahovalo
predtým zákonné poistenie, ale aj povinnosť vyplácať tento nárok u tých pracovných
úrazoch a chorôb z povolania, kde poistenie či už povinné, alebo zákonné neexistovalo. Aj
všetky smernice Európskeho parlamentu a Rady o ochrane zamestnancov, ktoré boli v
rámci aproximácie práva zakomponované do našich predpisov, garantujú zabezpečenie
práv poškodených zamestnancov tak, že vzniká priamy nárok zamestnanca voči poisťovni
bez ohľadu na to, či zamestnávateľ existuje, zanikol, resp. či je alebo nie je platobne
schopný. Porušovatelia tento zmysel a účel zákona popreli tým, že zamietli nárok voči
odporcovi
v 2. rade - Sociálnej poisťovni, čím porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Postup porušovateľov je vážnym zásahom do práv sťažovateľa garantovaných
ústavou SR a u sťažovateľa vyvoláva pocit bezmocnosti, neistoty a nedôveru v rozhodovaciu
činnosť súdov a nesporne ovplyvňuje celkový život sťažovateľa, ktorý práve postupom
porušovateľov je znechutený, lebo sa nevie domôcť dlhodobo súdnej ochrany. Čakanie na
rozhodnutie o invalidnom dôchodku po dobu 4 rokov a následne 6 rokov vedený súdny spor
o náhrade za stratu na zárobku po skočení PN, ktorá v dôsledku pochybenia porušovateľa
v 1. rade bola rozhodnutá nesprávne, keď pochybením porušovateľa v 1. rade bolo konanie
zastavené, pričom k zastaveniu konania došlo v rozpore s právnymi predpismi, čo malo za
následok opäť zastavenie príjmu sťažovateľa, na ktorý je odkázaný. Postup porušovateľa v
1. rade má za následok, že nielen od roku 2002 do roku 2006 nemal žiaden príjem a musel
čakať na vyplatenie čiastočného invalidného dôchodku, ale dnes vedie ďalší dlhodobý
súdny spor, ktorého výsledok je zatiaľ v nedohľadne, kde sa domáha nároku, ktorý je čo do
základu nesporný a nielen špecializovaná inštitúcia - Sociálna poisťovňa, ale ani súdy nie
sú schopné overiť správnosť vypočítanej náhrady. Zmena a právne nástupníctva
zamestnávateľa v dôsledku dlhodobého sporu len komplikujú situáciu sťažovateľa, pričom
nezanedbateľnú úlohu zohráva nielen liknavosť súdov, ale i nesprávnosť ich rozhodnutí.
Sťažovateľ z uvedených dôvodov žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 50.000
Eur.“.
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť porušenie ním označených základných
práv rozsudkom krajského súdu z 3. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Co 301/2008, l0 Co 302/2008, 10 Co 303/2008 v časti, v ktorej krajský súd žalobu
zamietol, a rozsudkom najvyššieho súdu z 13. septembra 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. l Cdo 139/2009 vo výroku, ktorým vo zvyšku dovolanie sťažovateľa zamietol, zrušiť
predmetné rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu v týchto výrokoch a vec vrátiť na
nové prerokovanie a rozhodnutie. Súčasne sa domáha priznania úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
8 C 277/2006 z 8. júla 2008 zaviazal odporkyne na povinnosť zaplatiť sťažovateľovi spolu
7 920 €. Vo zvyšku konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti bude vec postúpená
Sociálnej poisťovni. Trovy konania účastníkom konania nepriznal. Dopĺňacím rozsudkom
z 11. augusta 2008 zaviazal odporkyne na povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky
z omeškania.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podali účastníci konania odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd tak, že rozsudkom sp. zn. 10 Co 301/2008, 10 Co 302/2008,
10 Co 303/2008 z 3. februára 2009 zmenil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím
rozsudkom vo veci samej tak, že odporkyňu v druhom rade zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu 4 938,36 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006 do zaplatenia a vo
zvyšku žalobu zamietol. V napadnutej časti zastavenia konania rozhodnutie prvostupňového
súdu potvrdil.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie proti
potvrdzujúcemu výroku a tiež súvisiacemu výroku o trovách konania, a tiež proti výroku,
ktorým v časti zmenil rozhodnutie okresného súdu.
V rámci odôvodnenia svojho dovolania sťažovateľ uviedol, že uvedené konanie bolo
postihnuté existenciou vady uvedenej v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP, ako aj vadou uvedenou v § 241
ods. 2 písm. b) a c) OSP, a tvrdil, že samotný rozsudok krajského súdu je vecne nesprávny
a spočíva na nesprávnych právnych záveroch a nedostatočných dôvodoch.
Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol tak, že predmetný rozsudok krajského
súdu v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, ako aj rozsudok okresného
súdu z 8. júla 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 11. augusta 2008 vo výroku o
zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu a výroku o trovách konania zrušil a
vec vrátil v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti, ktorým
krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu, jeho dovolanie zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv v prvom rade
jednak rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 301/2008, 10 Co 301/2008, 10 Co 301/2008
z 3. februára 2009 v časti, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že zaviazal
zaplatiť žalobcovi sumu 4 938,36 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006
do zaplatenia len odporkyňu v druhom rade a vo zvyšku žalobu zamietol, a následne tiež
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 139/2009 z 13. septembra 2011 vo výroku,
ktorým jeho dovolanie zamietol. Týmito výrokmi všeobecných súdov podľa neho došlo
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v súlade
s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom prípade existencie vád konania
krajského súdu, ako ani vecnú nesprávnosť právnych záverov uvedených v rozhodnutí
krajského súdu, ktoré namietal sťažovateľ vo svojej sťažnosti, pretože túto právomoc zákon
zveruje najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu, ktorý tieto vady aj riadne preskúmal.
Vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy
porušenia sťažovateľom označených práv vo vzťahu k výrokom rozsudku krajského súdu
(čo sťažovateľ aj riadne využil, keď podal dovolanie a v časti mu bolo aj vyhovené) je
v súlade s princípom subsidiarity teda vylúčená právomoc ústavného súdu na prerokovanie
a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(obdobne IV. ÚS 266/07, IV. ÚS 274/09).
Pokiaľ ide o rozsudok najvyššieho súdu, tento ústavný súd preskúmal z hľadiska
námietok sťažovateľa prednesených v sťažnosti, a to najmä z hľadiska, či ním mohlo dôjsť
k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd mu nedal odpoveď na všetky jeho
námietky prednesené v konaní pred všeobecnými súdmi, jeho rozhodnutie vo výroku,
ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu, je podľa neho arbitrárne a podľa neho najvyšší
súd nepostupoval v súlade so zákonom (Zákonníkom práce) a súvisiacimi predpismi (napr.
zákonom o sociálnom poistení a podobne) a svoje rozhodnutie neoprel o jeho právny názor
na aplikáciu právnych predpisov v jeho veci, ale o iný právny názor najvyššieho súdu, ktorý
je však „v príkrom rozpore so znením zákona s praxou súdov“.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k vadám konania krajského súdu sa
najvyšší súd podrobne vysporiadal na s. 9 až s. 14 (proti výroku rozhodnutia krajského
súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu, čo ani nie je predmetom sťažnosti
sťažovateľa), a vo vzťahu k výroku, ktorým zmenil rozhodnutiu okresného súdu, sa
vysporiadal na s. 15 až s. 18 [na posúdenie dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b)
a c) OSP)].
Po preskúmaní namietanej časti rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd
vo svojom rozhodnutí citoval príslušné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku
(§ 238 ods. 1 OSP), ktoré zakladá prípustnosť dovolania v tejto veci, opísal dovolacie
námietky sťažovateľa, skutkové a právne závery okresného súdu a krajského súdu,
z ktorých vyplývalo, že „pri výpočte náhrady za stratu na zárobku právne posudzovali
nárok žalobcu podľa § 201 Zákonníka práce účinného od 1. apríla 2002. Rozdielne však
toto ustanovenie vyložili, ale odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného
pravdepodobného zárobku pred vznikom škody v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen
žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok ako súd prvého stupňa, ale i sumu
zodpovedajúcu minimálnej mzde podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o minimálnej mzde, ktorú
by žalobca minimálne zarobil ako čiastočne invalidný dôchodca, keby pracoval“, a súčasne
sa zameral na to, či je v tejto časti rozsudok krajského súdu vecne správny.
Svoje skutkové a právne závery potom zhrnul najvyšší súd na s. 17 a 18 svojho
rozsudku. Aj keď sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nedal odpoveď na všetky jeho námietky,
v okolnostiach danej veci ústavný súd však nie je toho názoru, že by odôvodnenie
rozhodnutia najvyššieho súdu bolo v tejto časti arbitrárne a svojvoľné, porušujúce označené
práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Nevyhovenie dovolacím dôvodom a ani
vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je ešte možné
považovať za odmietnutie spravodlivosti, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom
označených práv a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutie nejde.
Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa tiež nenašiel žiadny iný relevantný
dôvod v jeho právnej veci na zrušenie výroku rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým
dovolanie sťažovateľa zamietol.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku
najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Na záver ústavný súd tiež poznamenáva, že sa nezaoberal ani tou časťou námietok,
ktorými bola časť rozhodnutia krajského súdu zrušená, teda v tej časti, ktorou najvyšší súd
rozhodol v prospech sťažovateľa a v ktorej poukázal na stanovisko občianskoprávneho
kolégia č. Cpj 9/06 (s. 13 rozhodnutia).
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že zásadne
nezasahuje do judikatúry všeobecných súdov a ani mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
vyslovené právne názory všeobecných súdov či judikatúru všeobecných súdov, a suplovať
tak poslanie, ktoré je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).
Navyše ústavný súd poznamenáva, že predmetné konanie nie je dosiaľ právoplatne
skončené.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na
odstránenie jej nedostatkov (sťažnosť vo vzťahu k čl. 11 listiny nie je ani riadne
odôvodnená podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). V tejto časti ju mohol odmietnuť
aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012