Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)a53/381039.9f5a1f.pdf
PDF · 181 KB
No categories available
1Cdo/139/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ľubora
Šeba a sudkýň JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci ţalobcu P. Š.,
bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E. B., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanej
1/ Sociálnej poisťovni – ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 2/ D., so
sídlom v Š., IČO : X., o zaplatenie 27 282,08 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 8 C 277/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 3. februára 2009 sp. zn. 10 Co 301/2008, 10 Co 302/2008, 10 Co 303/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 3. februára 2009
sp. zn. 10 Co 301/2008, 10 Co 302/2008, 10 Co 303/2008 v potvrdzujúcom výroku
a v súvisiacom výroku o trovách konania a rozsudok Okresného súdu Galanta z 8. júla 2008
č.k. 8 C 277/2006-166 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 11. augusta 2008 č.k. 8 C 277/2006-
173 vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu a výroku o trovách
konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie
konanie.
Vo zvyšku dovolanie ţalobcu z a m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Galanta sa ţalobca domáhal proti ţalovaným podľa
§ 201 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) náhrady za stratu
na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity (ďalej len „náhrada za stratu na zárobku“) za obdobie
od 15. septembra 2002 do 31. decembra 2003 a od 1.1.2004 podľa zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) vyplatenia úrazovej renty z titulu
choroby z povolania, za ktorú zodpovedá ţalovaná 2/ ako právny nástupca zodpovedného
zamestnávateľa ţalobcu.
Okresný súd Galanta rozsudkom z 8. júla 2008 č.k. 8 C 277/2006-166 zaviazal ţalované
k povinnosti zaplatiť ţalobcovi spolu celkom 7 920,-- € (238 598,-- Sk), a to od 15. septembra
2002 do 30. septembra 2002 sumu 267,28 € (8 052,-- Sk), od 1. októbra 2002 do 30. júna 2003
mesačne sumu 460,33 € (13 868,-- Sk) a od 1. júla 2003 do 31. decembra 2003 mesačne sumu
508,23 € (15 311,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku konanie zastavil
s tým, ţe po právoplatnosti bude vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Zároveň rozhodol aj o odpustení poriadkovej pokuty vo výške 331,94 € (10 000,-- Sk) právnej
zástupkyni ţalobcu, ktorá jej bola uloţená uznesením z 13. mája 2008. Dopĺňacím rozsudkom
z 11. augusta 2008 č.k. 8 C 277/2006-173 zaviazal ţalované k povinnosti zaplatiť ţalobcovi
i úroky z omeškania vo výške 16,5 % zo sumy 267,28 € (8 052,-- Sk) od 15. septembra 2002
do zaplatenia; 16,5 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. októbra 2002 do zaplatenia; 16 %
zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. novembra 2002 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 €
(13 868,-- Sk) od 15. decembra 2002 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk)
od 15. januára 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. februára 2003
do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. marca 2003 do zaplatenia; 13 %
zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. apríla 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 €
(13 868,-- Sk) od 15. mája 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. júna
2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. júla 2003 do zaplatenia; 13 %
zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. augusta 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 508,23 €
(15 311,-- Sk) od 15. septembra 2003 do zaplatenia; 12,5 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk)
od 15. októbra 2003 do zaplatenia; 12,5 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. novembra
2003 do zaplatenia; 12,5 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. decembra 2003 do zaplatenia;
12 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. januára 2004 do zaplatenia. Právne svoje
rozhodnutie v časti, v ktorej ţalobcovi priznal náhradu za stratu na zárobku odôvodnil § 134
a § 201 Zákonníka práce. Podľa jeho právneho názoru ţalobcovi patrí táto náhrada za stratu
na zárobku v sume, ktorá sa spolu s jeho čiastočným invalidným dôchodkom, poskytovaným
z dôvodu choroby z povolania rovná jeho pravdepodobnému zárobku pred vznikom škody, keďţe
okrem tohto príjmu (čiastočnému invalidnému dôchodku) iný príjem (zárobok) nemal.
Rozhodnutie v časti, v ktorej k tejto povinnosti zaviazal aj ţalovanú 1/ (predtým v konaní pred
okresným súdom ţalovanú 2/) odôvodnil § 51e zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni
(ďalej len „zákon o Sociálnej poisťovni“), podľa ktorého výkon poistenia zodpovednosti
za škodu prechádza zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od 1. apríla 2002, ktorá
je za zamestnávateľa povinná nahradiť poškodenému zamestnancovi škodu a § 259 a § 272 ods. 9
zákona o sociálnom poistení tak, ţe v prípadoch vzniknutých pred 1. januárom 2004, ktoré neboli
skončené do 31. júla 2006 je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra
2003. Povinnosť platiť z dlţných súm i úroky z omeškania, odôvodnil § 517 ods. 1 a 2 a § 797
ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády“). V časti, v ktorej
konanie podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zastavil
a rozhodol, ţe po právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu,
bol toho právneho názoru, ţe právomoc súdu konať v danej veci sa vzťahuje len na obdobie
do konca roka 2003 a ţe podľa zákona o sociálnom poistení o priznaní úrazovej renty rozhoduje
Sociálna poisťovňa – ústredie v dávkovom konaní na základe písomnej ţiadosti poškodeného
zamestnanca.
Krajský súd v Trnave na odvolanie všetkých účastníkov konania rozsudkom z 3. februára
2009 sp. zn. 10 Co 301/2008, 10 Co 302/2008, 10 Co 303/2008 zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej tak, ţe ţalovanú 2/ zaviazal k povinnosti
zaplatiť ţalobcovi 4 938,36 € s 8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006
do zaplatenia do troch dní a vo zvyšku ţalobu zamietol. V napadnutej časti zastavenia konania
rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Zároveň zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa. Ţalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd svoje rozhodnutie
v časti, v ktorej rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol,
odôvodnil § 195 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. apríla 2002, podľa ktorého
za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého
zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých
vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Rovnako ako súd prvého stupňa mal
za preukázané, ţe ţalobcovi bola choroba z povolania zistená. Avšak na rozdiel od súdu prvého
stupňa bol toho právneho názoru, ţe za škodu touto chorobou spôsobenú zodpovedá výlučne
ţalovaná 2/ ako právny nástupca zodpovedného zamestnávateľa. Nebola preto daná pasívna
vecná legitimácia ţalovanej 1/, voči ktorej mal zodpovedný zamestnávateľ podľa § 44a ods. 2 a 4
zákona o Sociálnej poisťovni účinného do 31. decembra 2003 právo, aby pri vzniku poistnej
udalosti za neho uhradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou
z povolania. Uviedol, ţe ţalobcovi nevznikol priamy nárok na náhradu škody voči ţalovanej 1/,
ale táto je povinná jeho nárok uspokojiť na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým
bude ţalovanej 2/ ako právnemu nástupcovi zodpovedného zamestnávateľa uloţené škodu
ţalobcovi ako bývalému zamestnancovi právneho predchodcu ţalovanej 2/ nahradiť. Zmeňujúce
rozhodnutie, čo do výšky priznanej náhrady za stratu na zárobku odôvodnil § 201 ods. 1
Zákonníka práce v znení účinnom od 1. apríla 2002. Rovnako ako súd prvého stupňa bol toho
právneho názoru, ţe ţalobcovi patrí za obdobie od 15. septembra 2002 do 31. decembra 2003
náhrada za stratu na zárobku z titulu choroby z povolania a zhodne s ním vychádzal z rovnakého
pravdepodobného zárobku pred vznikom škody. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného
pravdepodobného zárobku v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen ţalobcovi priznaný
čiastočný invalidný dôchodok, ale i sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde podľa § 2 ods. 1
písm. c) zákona č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde (ďalej len „zákon o minimálnej mzde“),
platnú v posudzovanom období, ktorú by ţalobca musel minimálne zarobiť ako čiastočne
invalidný dôchodca, keby pracoval. Podľa jeho názoru k strate na zárobku dochádza preto, ţe
pracovná schopnosť zamestnanca je následkom choroby z povolania zníţená, obmedzená alebo
zanikla a účelom náhrady za túto stratu je poskytnúť odškodnenie zamestnancovi, ktorý nie je
schopný pre následky choroby z povolania dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením.
Škoda spočívajúca v strate na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá predstavuje rozdiel medzi
zárobkom zamestnanca pred vznikom škody a po zistení choroby z povolania, ku ktorému je
treba pripočítať prípadný invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok poskytovaný z toho
istého dôvodu. Predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri zistení choroby
z povolania je aj príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody, a teda
zodpovedný zamestnávateľ je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti
so zistenou chorobou z povolania. Skutočnosť, ţe v preskúmavanom prípade nebol poškodený
zamestnanec zamestnaný v zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho v dôsledku choroby
z povolania zníţenej pracovnej schopnosti a nemal príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, nie je
podľa názoru odvolacieho súdu v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Preto, keď je
zamestnanec bez práce a jeho sociálne pomery sa zhoršili aj v dôsledku toho, ţe nemá príjem
z vlastnej zárobkovej činnosti, na tieto okolnosti z hľadiska odškodnenia choroby z povolania
nemoţno prihliadnuť, keďţe nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. V opačnom
prípade by bola podľa jeho názoru odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu
na zárobku neslúţi a ani slúţiť, vzhľadom na účel jej poskytovania nemôţe. Preto, keď
v preskúmavanom prípade ţalobca nepracoval, hoci nebol uznaný za plne invalidného, z ktorého
dôvodu nemal ţiadny príjem, odvolací súd vychádzal zo zárobku, ktorý by ţalobca musel
minimálne zarobiť, keby pracoval. Vzhľadom na to, ţe ţalovaná 2/ ţalobcovi škodu neuhradila
riadne a včas, dostala sa do omeškania, s poukazom na čo vzniklo ţalobcovi právo podľa § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení § 3 nariadenia vlády na priznanie úrokov
z omeškania. Potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil § 7 ods. 1 a 3 a § 104 O.s.p. tak, ţe
rozhodovanie o nároku na úrazovú rentu od 1. januára 2004 nepatrí do právomoci súdu, ale
Sociálnej poisťovne. Poukázal na § 294 bod 27, podľa ktorého bolo zrušené ustanovenie § 198
ods. 1 písm. a) aţ c) a ustanovenia § 199 aţ § 213 Zákonníka práce. Jediným nárokom
upraveným v Zákonníku práce z titulu choroby z povolania tak od 1. januára 2004 zostala len
vecná škoda a ostatné nároky sú upravené zákonom o sociálnom poistení, vrátane nároku
na úrazovú rentu, o ktorom rozhoduje Sociálna poisťovňa v dávkovom konaní. Na základe
uvedeného, keď ţalobca si nárok na úrazovú rentu uplatnil na súde návrhom došlým 6. decembra
2006, teda po nadobudnutí účinnosti zákona o sociálnom poistení, nie je podľa jeho názoru daná
právomoc na rozhodovanie o tomto nároku.
Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa § 236 v spojení s § 237 a § 238
ods. 1 O.s.p. ţalobca. Dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku odôvodnil § 241 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 237 písm. f) O.s.p. a dovolanie proti výroku rozsudku, ktorým krajský súd zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa odôvodnil § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p. Zároveň namietal, ţe
odvolací súd nerozhodol o jeho trovách konania. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
navrhol, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odňatie moţnosti
konať pred súdom (§ 237 písm. f) O.s.p.) videl ţalobca v tom, ţe odvolací súd potvrdil
rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým tento súd rozhodol o zastavení konania a o postúpení
veci po právoplatnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovni – ústrediu ako orgánu, do právomoci
ktorého patrí o jeho nároku na úrazovú rentu od 1. januára 2004 rozhodnúť. Uviedol, ţe
rozhodovacia právomoc ţalovanej 1/ o úrazovej rente jej patrí od 1. januára 2004, avšak
predmetný nárok na úrazovú rentu je podľa § 272 ods. 5 zákona o sociálnom poistení potrebné
posudzovať podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 a podľa § 272 ods. 9
zákona o sociálnom poistení, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli
právoplatne skončené do 31. júla 2006, sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných
do 31. decembra 2003 s tým, ţe ak tento nárok trval aj po 1. januári 2004, povaţuje sa za úrazovú
rentu a poskytuje sa v sume, v akej patril do 31. decembra 2003. Z uvedených ustanovení podľa
jeho názoru vyplýva, ţe ak nárok vznikol pred 1. januárom 2004 a trval i po tomto dni, je
potrebné postupovať podľa predpisov, ktoré platili pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení,
z ktorého dôvodu si nemôţe uplatňovať nárok priamo voči ţalovanej 1/, keďţe medzi nimi
neexistuje právny vzťah, a ţalovaná 1/ nemôţe vo veci konať ani rozhodovať, ale je priamo
zo zákona povinná vyplácať po 1. januári 2004 úrazovú rentu v sume, v akej patrila
k 31. decembru 2003, zvýšenú podľa § 82 zákona o sociálnom poistení. Podľa jeho názoru nie je
správny ani záver súdov, ţe konanie ţalobcu tým, ţe sa začalo na súde aţ 6. decembra 2006,
nespadá pod ustanovenie § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, ktoré hovorí len o konaniach
o náhrade za stratu na zárobku, ktoré boli začaté a neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006.
Poukázal na to, ţe súd si predmetné ustanovenie vyloţil účelovo, pretoţe toto ustanovenie hovorí
len o konaniach o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla
2006 a nehovorí o tom, kedy malo byť konanie aj začaté. Ďalšie pochybenie odvolacieho súdu
videl v tom, ţe zmenil vyhovujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa a bez dokazovania do jeho
príjmu započítal v jednotlivých mesiacoch, za ktoré mu náhradu za stratu na zárobku priznal
okrem čiastočného invalidného dôchodku aj minimálnu mzdu, ktorú by zarobil, keby pracoval.
Poukázal na § 201 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého, len za splnenia podmienok v ňom
uvedených by súd mohol okrem čiastočného invalidného dôchodku započítať aj priemerný
zárobok, ktorý by mohol ţalobca dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola ponúknutá, keby bez
váţnych dôvodov odmietol ponúkanú prácu alebo vhodné zamestnanie, o čom by musel vykonať
dokazovanie. Tým, ţe súd tieto skutočnosti neskúmal a nevzal do úvahy ani potvrdenie
o pracovnej neschopnosti ţalobcu od 4. februára 2002 do 5. decembra 2002, kedy preukázateľne
pracovať nemohol a i v období od 15. septembra 2002 do 5. decembra 2002 mu započítal
minimálny zárobok do príjmu, zaloţil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p.
Pochybenie odvolacieho súdu nakoniec videl i v tom, ţe rozhodol podľa jeho názoru len
o trovách ţalovaných a nerozhodol aj o jeho trovách.
Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozsudok krajského súdu povaţuje
za vecne správny a navrhla dovolanie zamietnuť. Ohľadom potvrdzujúceho rozhodnutia
poukázala na § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého náhrada za stratu
na zárobku, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003, ak nárok na jej výplatu trval aj po tomto dni,
sa povaţuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu v sume, v akej patrila do 31. decembra 2003.
Ďalej poukázala na § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, v konaniach
o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006, sa po tomto
dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Táto náhrada, ak nárok na jej
výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa povaţuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu
a poskytuje sa v sume, v akej patrila k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa zákona o sociálnom
poistení, pričom jej výška nebola k 31. decembru 2003 známa, ale bola určená aţ právoplatným
súdnym rozhodnutím v konaní, ktoré začalo podaním ţaloby na súde 6. decembra 2006. Podľa jej
názoru, to, ţe § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení nič nehovorí o tom, kedy mali byť
konania začaté, má za to, ţe toto ustanovenie moţno aplikovať i na preskúmavaný prípad, teda
konať o nároku ţalobcu, ale len do 31. decembra 2003, a to bez ohľadu na to, či bola ţaloba
podaná pred alebo po 31. júli 2006. Suma náhrady za stratu na zárobku, určená k 31. decembru
2003 právoplatným rozhodnutím súdu je potom plnením, ktoré má byť podľa § 272 ods. 3 zákona
o sociálnom poistení pretransformované od 1. januára 2004 na úrazovú rentu, o čom nevydáva
rozhodnutie, s výnimkou valorizácie podľa § 82 zákona o sociálnom poistení. Na základe
uvedeného je toho názoru, ţe ţalobcovi moţnosť konať pred súdom odňatá nebola, pričom
poukázala aj na Stanovisko občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. Cpj 9/06. Ohľadom zmeňujúceho rozhodnutia čo do výšky priznanej náhrady
za stratu na zárobku sa stotoţnila s názorom odvolacieho súdu. Poukázala na § 293ao zákona
o sociálnom poistení, účinný od 1. januára 2008, ktorý potvrdzuje správnosť záveru odvolacieho
súdu. Podľa jej názoru, to, ţe ţalobcovi bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok znamená, ţe
jeho pracovná schopnosť nezanikla, ale bola zníţená a má schopnosť sa zamestnať. Sama
skutočnosť, ţe sa nemôţe zamestnať pre nedostatok pracovných miest nie je v príčinnej súvislosti
s chorobou z povolania, ale ide o objektívnu okolnosť, ktorá postihuje všetkých zamestnancov
bez ohľadu na pracovnú spôsobilosť. Preto poskytovaná náhrada za stratu na zárobku ţalobcovi
nemôţe byť vo výške, akoby bol plne invalidný, a teda jeho pracovná schopnosť zanikla, ale
musí vyjadrovať skutočnú škodu.
Ţalovaná 2/ sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§§ 237 a 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru,
ţe dovolanie je sčasti dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania
i uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a) aţ g) tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
1/ K dovolaniu žalobcu proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa :
V prejednávanej veci smeruje dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania, ktoré rozhodnutie
má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť
dovolania proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 O.s.p., proti predmetnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu
dovolanie prípustné nie je. Je však prípustné, pokiaľ došlo k niektorej z vyššie uvedených vád
S prihliadnutím na námietku dovolateľa, ale tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242
ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní,
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa
dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo ohľadom tohto rozhodnutia k procesným
vadám v zmysle § 237 písm. a) aţ e) a g) O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy
nevyšla v dovolacom konaní najavo.
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo
k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 237 písm. f)
O.s.p.). Dospel pritom k záveru, ţe konanie je takouto vadou postihnuté.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto
vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonov aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny
poriadok priznáva.
Za takýto postup, odnímajúci účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať
a zakladajúci prípustnosť dovolania treba povaţovať aj zastavenie konania pre nedostatok
procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti
nedostatkom podmienky konania netrpí.
Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania vyvodzuje z toho, ţe
konanie vo veci jeho nároku na úrazovú rentu, na ktorú sa od 1. januára 2004 mal
pretransformovať jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku, bolo zastavené napriek tomu, ţe
súdy mali právomoc o jeho ţalobe konať.
Vzťahmi právomoci (pôsobnosti, kompetencie) sú vzťahy medzi súdmi na jednej strane
a inými orgánmi na strane druhej. Právomocou súdu sa rozumie vymedzenie okruhu vecí, ktoré
súdy prejednávajú a rozhodujú; je procesnou podmienkou konania, ktorej nedostatok nemoţno
odstrániť.
Z ustanovenia § 7 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe v občianskom súdnom konaní súdy
prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Citované ustanovenia vymedzujú právomoc súdov, t.j. okruh vecí, ktorých realizácia je
právom aj povinnosťou súdov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý sa môţe domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Výkladom tohto ustanovenia
moţno dospieť k záveru, ţe prioritne poskytuje ochranu práv súd a iba vtedy, ak tak stanoví
zákon, ju poskytuje iný orgán. Ochrana subjektívnych práv nemôţe byť vylúčená z pôsobnosti
súdu, ak o tejto otázke nie je príslušným podľa zákona na rozhodnutie iný orgán.
Spory o nárokoch zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú chorobou z povolania, vrátane nároku na náhradu za stratu na zárobku totiţ
prejednávali a rozhodovali súdy ako spory vyplývajúce z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O.s.p.).
Išlo o nároky podľa § 198 ods. 1 písm. a) aţ d) Zákonníka práce v znení účinnom do 1. januára
2004. Podľa § 198 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz
alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ
zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku. Podľa § 51e zákona
o Sociálnej poisťovni, výkon poistenia zodpovednosti za škodu prešiel zo Slovenskej
poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od 1. apríla 2002. Zamestnávateľ mal podľa § 44a zákona
o Sociálnej poisťovni právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa zaň hradila aj
preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania na základe
zákonného poistenia zodpovednosti za škodu (či uţ dobrovoľne, mimosúdne, resp. aţ na základe
právoplatného súdneho rozhodnutia v prípade sporu).
Zo spisu vyplýva, ţe samotný nárok ţalobcu na náhradu za stratu na zárobku z titulu
choroby z povolania zistenej 23. marca 2001, za ktorú zodpovedá ţalovaná 2/ a ktorú je
na základe zákonného poistenia povinná za zodpovedného zamestnávateľa (ţalovanú 2/) uhradiť
ţalovaná 1/, popieraný nebol. Sporným bola výška nároku, a v právomoci ktorého orgánu je
rozhodovať o nároku, ktorý by trval i po 31. decembri 2003.
Zákonom o sociálnom poistení účinným od 1. januára 2004 došlo k viacerým zmenám,
ktoré sa týkali aj oblasti právomoci súdov. Z § 294 bod 27 vyplýva, ţe boli zrušené i ustanovenia
§ 198 ods. 1 písm. a) aţ c), ako aj § 199 aţ § 213 Zákonníka práce a zákon o Sociálnej poisťovni.
Jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby
z povolania zostala vecná škoda. Ostatné nároky sú upravené v zákone o sociálnom poistení,
pričom o týchto nárokoch od 1. januára 2004 rozhoduje Sociálna poisťovňa, ktorej právomoc
na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach vyplýva z ustanovenia § 177 zákona o sociálnom
poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia v rozsahu upravenom
zákonom o sociálnom poistení sú vecne príslušné organizačné zloţky Sociálnej poisťovne. Ide
o konanie vo veciach dávkových podľa § 172 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom poistení.
Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je (okrem iných) daná v konaniach o náhrade
za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (bez ohľadu na to, kedy
bolo konanie začaté), o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003
(§ 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení), lebo o takomto nároku rozhodoval vţdy súd ako
o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O.s.p.) a o tomto nároku sa v zmysle novej právnej
úpravy uţ nerozhoduje, ale ak nárok na výplatu náhrady za stratu na zárobku trval aj
po 31. decembri 2003, povaţuje sa od 1. januára 2004 za úrazovú rentu a poskytuje sa v sume,
v akej patril k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa § 82 zákona o sociálnom poistení (§ 272
ods. 9 zákona o sociálnom poistení). Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ nárok na náhradu za stratu
na zárobku trval aj po 31. decembri 2003, od 1. januára 2004 sa zo zákona povaţuje za úrazovú
rentu a o takomto nároku uţ Sociálna poisťovňa nerozhoduje, hoci inak je daná jej právomoc
od 1. januára 2004 rozhodovať o úrazovej rente ako dávke z úrazového poistenia podľa zákona
o sociálnom poistení. Podľa názoru dovolacieho súdu, právomoc rozhodovať o takomto nároku
nebola súdom odňatá (resp. zverená inému orgánu) ani zákonom o sociálnom poistení. Sociálna
poisťovňa rozhoduje o úrazovej rente v prípade chorôb z povolania, ktoré boli zistené
po 31. decembri 2003. V prípade chorôb z povolania, ktoré boli zistené pred 1. januárom 2004
rozhoduje Sociálna poisťovňa o úrazovej rente iba za obdobie po 1. januári 2004, pokiaľ sa
nejedná o úrazovú rentu transformovanú podľa § 272 zákona o sociálnom poistení, pretoţe
v takom prípade nie je predmetom konania úrazová renta v zmysle zákona o sociálnom poistení,
ale trvanie a pokračovanie vyplácania náhrady za stratu na zárobku aj po 31. decembri 2003,
na ktorú vznikol nárok pred nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnom poistení. V prípade, ţe
poškodenému zamestnancovi nie je úrazová renta, na ktorú bola pretransformovaná náhrada
za stratu na zárobku po 31. decembri 2003 dobrovoľne poskytovaná, vzniká spor, ktorý je
povinný a zároveň i oprávnený prejednať a rozhodnúť súd. Jednak táto právomoc vyplýva z § 7
ods. 1 O.s.p., keďţe ide o spor pracovný (nárok na náhradu za stratu na zárobku sa posudzuje
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a pokiaľ nárok na výplatu tejto náhrady trval aj
po 31. decembri 2003, povaţuje sa za úrazovú rentu bez toho, aby Sociálna poisťovňa o nej
rozhodovala), jednak zo zákona o sociálnom poistení, ani zo ţiadneho iného zákona nevyplýva,
ţe takýto trvajúci nárok prejednáva a rozhoduje o ňom iný orgán (§ 7 ods. 1 O.s.p.) a nakoniec je
táto právomoc daná výslovne v § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
od 1. januára 2007, podľa ktorého spory o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 rozhodujú súdy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho
a správneho kolégia č. Cpj 9/06, podľa ktorého, rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu
na zárobku, vzniknutých do 31. decembra 2003, patrí do právomoci súdu, aj keď nároky boli
uplatnené po účinnosti zákona o sociálnom poistení.
Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je záver, spočívajúci v tom, ţe
v preskúmavanom prípade je daná právomoc súdu. K vzniku nároku totiţ dochádza uţ samotným
vznikom škody. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, ţe škoda vznikla pred 1. januárom 2004
a ţalobca tvrdil, ţe nárok trvá i po 31. decembri 2003.
Úlohou súdu prvého stupňa bude preto v ďalšom konaní skúmať, či nárok ţalobcu
na náhradu za stratu na zárobku trval aj po 31. decembri 2003, a teda či došlo zo zákona
k pretransformovaniu náhrady za stratu na zárobku na úrazovú rentu, o ktorom nároku uţ
Sociálna poisťovňa nerozhoduje, ale je povinná ho poskytovať za zodpovedného zamestnávateľa
v sume, v akej patril k 31. decembru 2003, po zvýšení podľa zákona o sociálnom poistení. Bude
na posúdení súdu, či dôvody ţalobcu na ďalšie vyplácanie náhrady za stratu na zárobku,
po 31. decembri 2003 úrazovej renty, obstoja. V tomto konaní tak ţalovaná 1/ nie je v pozícii
orgánu, ktorý rozhoduje (resp. môţe rozhodovať) o úrazovej dávke v dávkovom konaní podľa
zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd tým, ţe potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo konanie
podľa § 104 O.s.p. zastavené a ktorým bolo rozhodnuté, ţe po právoplatnosti rozhodnutia bude
vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu na ďalšie konanie, za situácie, keď pre tento
procesný postup súdu nebol zákonný dôvod, odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. a realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov priznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v potvrdzujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania a tieţ ním potvrdené
rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému
orgánu a výroku o trovách konania zrušil a podľa § 243b ods. 2 O.s.p. vec vrátil Okresnému súdu
Galanta ako súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre
2/ K dovolaniu žalobcu proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa :
V prejednávanej veci smeruje dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím je daná prípustnosť dovolania (§ 238
ods. 1 O.s.p.).
Dovolateľ namietal, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.) a ţe spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). V ďalšom sa dovolací súd
zameral na posúdenie danosti týchto dovolacích dôvodov.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
Predmetom konania bol ţalobcom uplatnený nárok na náhradu za stratu na zárobku
za obdobie od 15. septembra 2002 do 31. decembra 2003 z titulu choroby z povolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania smerujúceho
proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
čo do výšky priznanej náhrady za stratu na zárobku tak, ţe ţalobcovi priznal menej
a v prevyšujúcej časti jeho ţalobu zamietol.
V preskúmavanom prípade, ako uţ bolo vyššie uvedené, zo zisteného skutkového stavu
vyplynulo, ţe ţalobcovi bola zistená choroba z povolania, za ktorú zodpovedá ţalovaná 2/.
Vykonaným dokazovaním bol zistený aj zárobok pred vznikom škody, ktorý bol vypočítaný
podľa § 134 Zákonníka práce ako pravdepodobný (nie priemerný, keďţe ţalobca neodpracoval
v rozhodujúcom období potrebný počet dní), ktorý výpočet v konaní namietaný nebol.
Namietaným nebolo ani priznanie čiastočného invalidného dôchodku ţalobcovi a jeho
odpočítanie od zisteného pravdepodobného zárobku pred vznikom škody.
Oba súdy pri výpočte náhrady za stratu na zárobku právne posudzovali nárok ţalobcu
podľa § 201 Zákonníka práce účinného od 1. apríla 2002. Rozdielne však toto ustanovenie
vyloţili. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného pravdepodobného zárobku
pred vznikom škody v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen ţalobcovi priznaný čiastočný
invalidný dôchodok ako súd prvého stupňa, ale i sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde podľa
§ 2 ods. 1 písm. c) zákona o minimálnej mzde, ktorú by ţalobca minimálne zarobil ako čiastočne
invalidný dôchodca, keby pracoval, ktorý postup odvolacieho súdu ţalobca v dovolaní namietal.
Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe rozsudok
odvolacieho súdu treba povaţovať za vecne správny.
Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd bez zopakovania, resp. doplnenia dokazovania
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaťaţil tak konanie vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b)
O.s.p. Z rozhodnutia odvolacieho súdu však vyplýva, ţe odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, a do zárobku ţalobcu po zistení choroby z povolania započítal okrem čiastočného
invalidného dôchodku i minimálnu mzdu, nie z toho dôvodu, ţe by z vykonaného dokazovania
vyvodil iné skutkové závery (rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalobca
v posudzovanom období nepracoval), ale z toho dôvodu, ţe príslušné právne ustanovenie
Zákonníka práce inak vyloţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto túto námietku dovolateľa
nepovaţoval za dôvodnú.
Podľa § 201 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. apríla 2002, náhrada za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej
invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom
úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku
alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho
priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý
dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.
Podľa § 201 ods. 5 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. apríla 2002, zamestnancovi,
ktorý bez váţnych dôvodov odmietne nastúpiť do práce, ktorá mu bola zabezpečená, patrí
náhrada za stratu na zárobku podľa odsekov 1 aţ 4 iba vo výške rozdielu medzi priemerným
zárobkom pred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola
zabezpečená. Zamestnancovi sa neuhradí škoda do sumy, ktorú si bez váţnych dôvodov
nezarobil.
Z uvedených ustanovení Zákonníka práce, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, vyplýva záver, ţe účelom poskytovania náhrady za stratu na zárobku je poškodenému
zamestnancovi zmierniť pokles zárobku v dôsledku choroby z povolania (pracovného úrazu)
po jeho opätovnom zaradení sa do pracovného procesu a kompenzovať pokles jeho schopnosti
vykonávať doterajšiu činnosť, t.j. činnosť vykonávanú pred vznikom choroby z povolania.
V prípade, ţe poškodený zamestnanec nepracuje bez váţneho dôvodu súvisiaceho s chorobu
z povolania, tomuto účelu potom, podľa názoru dovolacieho súdu, zodpovedá pouţitie
minimálneho zárobku podľa zákona o minimálnej mzde, ktorý by poškodený zamestnanec
dosiahol pri práci, zodpovedajúcej jeho zdravotnému stavu, keby pracoval. Pokiaľ preto odvolací
súd určil zárobok po zistení choroby z povolania za situácie, keď ţalobca nepracoval (bez
váţneho preukázateľného dôvodu súvisiaceho s chorobou z povolania) ako minimálny zárobok,
to je najniţšiu moţnú hranicu zárobku, ktorú by ţalobca dosiahol, keby pracoval, ţalobcu nijako
nepoškodil.
Zo spisu vyplýva, ţe ţalobca odo dňa priznania čiastočného invalidného dôchodku
nepracoval, nakoľko podľa jeho tvrdenia nebol schopný zo zdravotných dôvodov vykonávať
ţiadnu sústavnú ani opakovanú činnosť, pričom súdu túto skutočnosť, to je neschopnosť vôbec
pracovať práve z dôvodu choroby z povolania, nijako nepreukázal (napr. lekárskym potvrdením,
priznaním plného invalidného dôchodku a pod.), s výnimkou obdobia od 15. septembra
do 5. decembra 2002, kedy poberal nemocenské dávky. Zo zisteného skutkového stavu tak
vyplýva, ţe ţalobca dobrovoľne nepracoval (s výnimkou obdobia od 15. septembra 2002
do 5. decembra 2002), čo nemôţe byť na ujmu zodpovednému zamestnávateľovi, keďţe
dobrovoľná nezamestnanosť poškodeného zamestnanca, nezáujem sa zamestnať v inom
zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníţenej pracovnej schopnosti, nie
je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Nedosahovanie príjmu poškodeného
zamestnanca v dôsledku takejto nezamestnanosti potom nemoţno odškodniť v rámci náhrady
za stratu na zárobku.
Vychádzajúc potom zo situácie na trhu práce (nedostatok pracovných príleţitostí pre
všetkých zamestnancov, zvlášť invalidných), zo ţalobcovej nezamestnanosti a z toho, ţe ţalobca
nebol uznaný za plne invalidného, ale čiastočne invalidného, z čoho je preukázané, ţe nemal
úplne obmedzenú schopnosť pracovať, a teda pracovať mohol, podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, odvolací súd správne započítal do príjmu ţalobcu po zistení choroby
z povolania aj minimálnu mzdu, ktorú by ţalobca zarobil, keby pracoval, nakoľko ţalobca súdu
nepreukázal, ţe bol počas celej doby práceneschopný z dôvodu choroby z povolania. To, ţe
nepracoval, odvolací súd správne vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá nemôţe byť na škodu
zamestnávateľovi, ktorý je povinný uhradiť len škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti s chorobou
z povolania, čo v preskúmavanom prípade preukázané nebolo. Predpokladmi zodpovednosti
zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu spôsobenú chorobu z povolania sú nielen existencia
choroby z povolania a škoda, ale aj príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom
škody. Príčinná súvislosť je daná len vtedy, ak vznikla škoda následkom choroby z povolania.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe odvolací súd mu započítal minimálny zárobok i za mesiace
september 2002 aţ 5. december 2002, kedy ţalobca preukázateľne pracovať nemohol z dôvodu
práceneschopnosti, za ktoré obdobie poberal nemocenské (potvrdenie o poberaní nemocenského
na č.l. 24), Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe v takomto prípade nárok na náhradu
za stratu na zárobku, ktorého sa ţalobca domáhal podľa § 201 Zákonníka práce, ani nevzniká.
V prípade straty na zárobku z dôvodu práceneschopnosti vzniká zamestnancovi nárok podľa
§ 200 Zákonníka práce. Pokiaľ mu súd priznal túto náhradu podľa § 201 Zákonníka práce
i za toto obdobie, pričom tento postup ţalovanými namietaný nebol, uvedené rozhodnutie je tak
na prospech zamestnanca.
Na základe uvedeného, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací
súd správne rozhodol, keď zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady
za stratu na zárobku.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľ napadol dovolaním vecne
správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie
nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie zamietol.
Ţalobca v dovolaní namietal i nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách
konania, resp. ţe odvolací súd o jeho trovách nerozhodol. Dovolací súd sa týmto podaním
nezaoberal z toho dôvodu, ţe zároveň so zrušením potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu
a výroku prvostupňového súdu o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu, zrušil
i súvisiace výroky o trovách konania. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova (v rozsahu
zrušenia) o trovách pôvodného (prvostupňového i odvolacieho) a dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. septembra 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová