Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/139/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ľubora

Šeba a sudkýň JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci ţalobcu P. Š.,

bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E. B., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanej

1/ Sociálnej poisťovni – ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 2/ D., so

sídlom v Š., IČO : X., o zaplatenie 27 282,08 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Galanta pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

z 3. februára 2009 sp. zn. , , , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 3. februára 2009

sp. zn. , , v potvrdzujúcom výroku

a v súvisiacom výroku o trovách konania a rozsudok Okresného súdu Galanta z 8. júla 2008

č.k. -166 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 11. augusta 2008 č.k. 8 C 277/2006-

173 vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu a výroku o trovách

konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie

konanie.

Vo zvyšku dovolanie ţalobcu z a m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

2

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Galanta sa ţalobca domáhal proti ţalovaným podľa

(ďalej len „“) náhrady za stratu

na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity (ďalej len „náhrada za stratu na zárobku“) za obdobie

od 15. septembra 2002 do 31. decembra 2003 a od 1.1.2004 podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) vyplatenia úrazovej renty z titulu

choroby z povolania, za ktorú zodpovedá ţalovaná 2/ ako právny nástupca zodpovedného

zamestnávateľa ţalobcu.

Okresný súd Galanta rozsudkom z 8. júla 2008 č.k. -166 zaviazal ţalované

k povinnosti zaplatiť ţalobcovi spolu celkom 7 920,-- € (238 598,-- Sk), a to od 15. septembra

2002 do 30. septembra 2002 sumu 267,28 € (8 052,-- Sk), od 1. októbra 2002 do 30. júna 2003

mesačne sumu 460,33 € (13 868,-- Sk) a od 1. júla 2003 do 31. decembra 2003 mesačne sumu

508,23 € (15 311,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku konanie zastavil

s tým, ţe po právoplatnosti bude vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu. O trovách konania

rozhodol podľa tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Zároveň rozhodol aj o odpustení poriadkovej pokuty vo výške 331,94 € (10 000,-- Sk) právnej

zástupkyni ţalobcu, ktorá jej bola uloţená uznesením z 13. mája 2008. Dopĺňacím rozsudkom

z 11. augusta 2008 č.k. -173 zaviazal ţalované k povinnosti zaplatiť ţalobcovi

i úroky z omeškania vo výške 16,5 % zo sumy 267,28 € (8 052,-- Sk) od 15. septembra 2002

do zaplatenia; 16,5 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. októbra 2002 do zaplatenia; 16 %

zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. novembra 2002 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 €

(13 868,-- Sk) od 15. decembra 2002 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk)

od 15. januára 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. februára 2003

do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. marca 2003 do zaplatenia; 13 %

zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. apríla 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 €

(13 868,-- Sk) od 15. mája 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. júna

2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 460,33 € (13 868,-- Sk) od 15. júla 2003 do zaplatenia; 13 %

zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. augusta 2003 do zaplatenia; 13 % zo sumy 508,23 €

(15 311,-- Sk) od 15. septembra 2003 do zaplatenia; 12,5 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk)

3

od 15. októbra 2003 do zaplatenia; 12,5 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. novembra

2003 do zaplatenia; 12,5 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. decembra 2003 do zaplatenia;

12 % zo sumy 508,23 € (15 311,-- Sk) od 15. januára 2004 do zaplatenia. Právne svoje

rozhodnutie v časti, v ktorej ţalobcovi priznal náhradu za stratu na zárobku odôvodnil § 134

a . Podľa jeho právneho názoru ţalobcovi patrí táto náhrada za stratu

na zárobku v sume, ktorá sa spolu s jeho čiastočným invalidným dôchodkom, poskytovaným

z dôvodu choroby z povolania rovná jeho pravdepodobnému zárobku pred vznikom škody, keďţe

okrem tohto príjmu (čiastočnému invalidnému dôchodku) iný príjem (zárobok) nemal.

Rozhodnutie v časti, v ktorej k tejto povinnosti zaviazal aj ţalovanú 1/ (predtým v konaní pred

okresným súdom ţalovanú 2/) odôvodnil o Sociálnej poisťovni

(ďalej len „zákon o Sociálnej poisťovni“), podľa ktorého výkon poistenia zodpovednosti

za škodu prechádza zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od 1. apríla 2002, ktorá

je za zamestnávateľa povinná nahradiť poškodenému zamestnancovi škodu a § 259 a § 272 ods. 9

zákona o sociálnom poistení tak, ţe v prípadoch vzniknutých pred 1. januárom 2004, ktoré neboli

skončené do 31. júla 2006 je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra

2003. Povinnosť platiť z dlţných súm i úroky z omeškania, odôvodnil § 517 ods. 1 a 2 a § 797

ods. 3 a nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia (ďalej len „“). V časti, v ktorej

konanie podľa (ďalej len „“) zastavil

a rozhodol, ţe po právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu,

bol toho právneho názoru, ţe právomoc súdu konať v danej veci sa vzťahuje len na obdobie

do konca roka 2003 a ţe podľa zákona o sociálnom poistení o priznaní úrazovej renty rozhoduje

Sociálna poisťovňa – ústredie v dávkovom konaní na základe písomnej ţiadosti poškodeného

zamestnanca.

Krajský súd v Trnave na odvolanie všetkých účastníkov konania rozsudkom z 3. februára

2009 sp. zn. , , zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej tak, ţe ţalovanú 2/ zaviazal k povinnosti

zaplatiť ţalobcovi 4 938,36 € s 8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006

do zaplatenia do troch dní a vo zvyšku ţalobu zamietol. V napadnutej časti zastavenia konania

rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Zároveň zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa. Ţalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd svoje rozhodnutie

v časti, v ktorej rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol,

odôvodnil v znení účinnom od 1. apríla 2002, podľa ktorého

za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého

zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých

vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Rovnako ako súd prvého stupňa mal

za preukázané, ţe ţalobcovi bola choroba z povolania zistená. Avšak na rozdiel od súdu prvého

stupňa bol toho právneho názoru, ţe za škodu touto chorobou spôsobenú zodpovedá výlučne

ţalovaná 2/ ako právny nástupca zodpovedného zamestnávateľa. Nebola preto daná pasívna

vecná legitimácia ţalovanej 1/, voči ktorej mal zodpovedný zamestnávateľ podľa § 44a ods. 2 a 4

zákona o Sociálnej poisťovni účinného do 31. decembra 2003 právo, aby pri vzniku poistnej

udalosti za neho uhradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou

z povolania. Uviedol, ţe ţalobcovi nevznikol priamy nárok na náhradu škody voči ţalovanej 1/,

ale táto je povinná jeho nárok uspokojiť na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým

bude ţalovanej 2/ ako právnemu nástupcovi zodpovedného zamestnávateľa uloţené škodu

ţalobcovi ako bývalému zamestnancovi právneho predchodcu ţalovanej 2/ nahradiť. Zmeňujúce

rozhodnutie, čo do výšky priznanej náhrady za stratu na zárobku odôvodnil § 201 ods. 1

v znení účinnom od 1. apríla 2002. Rovnako ako súd prvého stupňa bol toho

právneho názoru, ţe ţalobcovi patrí za obdobie od 15. septembra 2002 do 31. decembra 2003

náhrada za stratu na zárobku z titulu choroby z povolania a zhodne s ním vychádzal z rovnakého

pravdepodobného zárobku pred vznikom škody. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného

pravdepodobného zárobku v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen ţalobcovi priznaný

čiastočný invalidný dôchodok, ale i sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde podľa § 2 ods. 1

písm. c) o minimálnej mzde (ďalej len „“),

platnú v posudzovanom období, ktorú by ţalobca musel minimálne zarobiť ako čiastočne

invalidný dôchodca, keby pracoval. Podľa jeho názoru k strate na zárobku dochádza preto, ţe

pracovná schopnosť zamestnanca je následkom choroby z povolania zníţená, obmedzená alebo

zanikla a účelom náhrady za túto stratu je poskytnúť odškodnenie zamestnancovi, ktorý nie je

schopný pre následky choroby z povolania dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením.

Škoda spočívajúca v strate na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá predstavuje rozdiel medzi

zárobkom zamestnanca pred vznikom škody a po zistení choroby z povolania, ku ktorému je

5

treba pripočítať prípadný invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok poskytovaný z toho

istého dôvodu. Predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri zistení choroby

z povolania je aj príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody, a teda

zodpovedný zamestnávateľ je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti

so zistenou chorobou z povolania. Skutočnosť, ţe v preskúmavanom prípade nebol poškodený

zamestnanec zamestnaný v zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho v dôsledku choroby

z povolania zníţenej pracovnej schopnosti a nemal príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, nie je

podľa názoru odvolacieho súdu v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Preto, keď je

zamestnanec bez práce a jeho sociálne pomery sa zhoršili aj v dôsledku toho, ţe nemá príjem

z vlastnej zárobkovej činnosti, na tieto okolnosti z hľadiska odškodnenia choroby z povolania

nemoţno prihliadnuť, keďţe nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. V opačnom

prípade by bola podľa jeho názoru odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu

na zárobku neslúţi a ani slúţiť, vzhľadom na účel jej poskytovania nemôţe. Preto, keď

v preskúmavanom prípade ţalobca nepracoval, hoci nebol uznaný za plne invalidného, z ktorého

dôvodu nemal ţiadny príjem, odvolací súd vychádzal zo zárobku, ktorý by ţalobca musel

minimálne zarobiť, keby pracoval. Vzhľadom na to, ţe ţalovaná 2/ ţalobcovi škodu neuhradila

riadne a včas, dostala sa do omeškania, s poukazom na čo vzniklo ţalobcovi právo podľa § 517

ods. 1 a 2 v spojení nariadenia vlády na priznanie úrokov

z omeškania. Potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil a a tak, ţe

rozhodovanie o nároku na úrazovú rentu od 1. januára 2004 nepatrí do právomoci súdu, ale

Sociálnej poisťovne. Poukázal na § 294 bod 27, podľa ktorého bolo zrušené ustanovenie § 198

ods. 1 písm. a) aţ c) a ustanovenia aţ . Jediným nárokom

upraveným v z titulu choroby z povolania tak od 1. januára 2004 zostala len

vecná škoda a ostatné nároky sú upravené zákonom o sociálnom poistení, vrátane nároku

na úrazovú rentu, o ktorom rozhoduje Sociálna poisťovňa v dávkovom konaní. Na základe

uvedeného, keď ţalobca si nárok na úrazovú rentu uplatnil na súde návrhom došlým 6. decembra

2006, teda po nadobudnutí účinnosti zákona o sociálnom poistení, nie je podľa jeho názoru daná

právomoc na rozhodovanie o tomto nároku.

Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa § 236 v spojení s § 237 a § 238

ods. 1 ţalobca. Dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku odôvodnil

6

v spojení s a dovolanie proti výroku rozsudku, ktorým krajský súd zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa odôvodnil a Zároveň namietal, ţe

odvolací súd nerozhodol o jeho trovách konania. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

navrhol, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odňatie moţnosti

konať pred súdom ( ) videl ţalobca v tom, ţe odvolací súd potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým tento súd rozhodol o zastavení konania a o postúpení

veci po právoplatnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovni – ústrediu ako orgánu, do právomoci

ktorého patrí o jeho nároku na úrazovú rentu od 1. januára 2004 rozhodnúť. Uviedol, ţe

rozhodovacia právomoc ţalovanej 1/ o úrazovej rente jej patrí od 1. januára 2004, avšak

predmetný nárok na úrazovú rentu je podľa § 272 ods. 5 zákona o sociálnom poistení potrebné

posudzovať podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 a podľa § 272 ods. 9

zákona o sociálnom poistení, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli

právoplatne skončené do 31. júla 2006, sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných

do 31. decembra 2003 s tým, ţe ak tento nárok trval aj po 1. januári 2004, povaţuje sa za úrazovú

rentu a poskytuje sa v sume, v akej patril do 31. decembra 2003. Z uvedených ustanovení podľa

jeho názoru vyplýva, ţe ak nárok vznikol pred 1. januárom 2004 a trval i po tomto dni, je

potrebné postupovať podľa predpisov, ktoré platili pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení,

z ktorého dôvodu si nemôţe uplatňovať nárok priamo voči ţalovanej 1/, keďţe medzi nimi

neexistuje právny vzťah, a ţalovaná 1/ nemôţe vo veci konať ani rozhodovať, ale je priamo

zo zákona povinná vyplácať po 1. januári 2004 úrazovú rentu v sume, v akej patrila

k 31. decembru 2003, zvýšenú podľa § 82 zákona o sociálnom poistení. Podľa jeho názoru nie je

správny ani záver súdov, ţe konanie ţalobcu tým, ţe sa začalo na súde aţ 6. decembra 2006,

nespadá pod ustanovenie § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, ktoré hovorí len o konaniach

o náhrade za stratu na zárobku, ktoré boli začaté a neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006.

Poukázal na to, ţe súd si predmetné ustanovenie vyloţil účelovo, pretoţe toto ustanovenie hovorí

len o konaniach o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla

2006 a nehovorí o tom, kedy malo byť konanie aj začaté. Ďalšie pochybenie odvolacieho súdu

videl v tom, ţe zmenil vyhovujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa a bez dokazovania do jeho

príjmu započítal v jednotlivých mesiacoch, za ktoré mu náhradu za stratu na zárobku priznal

okrem čiastočného invalidného dôchodku aj minimálnu mzdu, ktorú by zarobil, keby pracoval.

Poukázal na , podľa ktorého, len za splnenia podmienok v ňom

uvedených by súd mohol okrem čiastočného invalidného dôchodku započítať aj priemerný

zárobok, ktorý by mohol ţalobca dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola ponúknutá, keby bez

váţnych dôvodov odmietol ponúkanú prácu alebo vhodné zamestnanie, o čom by musel vykonať

dokazovanie. Tým, ţe súd tieto skutočnosti neskúmal a nevzal do úvahy ani potvrdenie

o pracovnej neschopnosti ţalobcu od 4. februára 2002 do 5. decembra 2002, kedy preukázateľne

pracovať nemohol a i v období od 15. septembra 2002 do 5. decembra 2002 mu započítal

minimálny zárobok do príjmu, zaloţil dovolací dôvod podľa a

Pochybenie odvolacieho súdu nakoniec videl i v tom, ţe rozhodol podľa jeho názoru len

o trovách ţalovaných a nerozhodol aj o jeho trovách.

Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozsudok krajského súdu povaţuje

za vecne správny a navrhla dovolanie zamietnuť. Ohľadom potvrdzujúceho rozhodnutia

poukázala na § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého náhrada za stratu

na zárobku, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003, ak nárok na jej výplatu trval aj po tomto dni,

sa povaţuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu v sume, v akej patrila do 31. decembra 2003.

Ďalej poukázala na § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, v konaniach

o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006, sa po tomto

dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Táto náhrada, ak nárok na jej

výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa povaţuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu

a poskytuje sa v sume, v akej patrila k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa zákona o sociálnom

poistení, pričom jej výška nebola k 31. decembru 2003 známa, ale bola určená aţ právoplatným

súdnym rozhodnutím v konaní, ktoré začalo podaním ţaloby na súde 6. decembra 2006. Podľa jej

názoru, to, ţe § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení nič nehovorí o tom, kedy mali byť

konania začaté, má za to, ţe toto ustanovenie moţno aplikovať i na preskúmavaný prípad, teda

konať o nároku ţalobcu, ale len do 31. decembra 2003, a to bez ohľadu na to, či bola ţaloba

podaná pred alebo po 31. júli 2006. Suma náhrady za stratu na zárobku, určená k 31. decembru

2003 právoplatným rozhodnutím súdu je potom plnením, ktoré má byť podľa § 272 ods. 3 zákona

o sociálnom poistení pretransformované od 1. januára 2004 na úrazovú rentu, o čom nevydáva

rozhodnutie, s výnimkou valorizácie podľa § 82 zákona o sociálnom poistení. Na základe

uvedeného je toho názoru, ţe ţalobcovi moţnosť konať pred súdom odňatá nebola, pričom

poukázala aj na Stanovisko občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. . Ohľadom zmeňujúceho rozhodnutia čo do výšky priznanej náhrady

za stratu na zárobku sa stotoţnila s názorom odvolacieho súdu. Poukázala na § 293ao zákona

o sociálnom poistení, účinný od 1. januára 2008, ktorý potvrdzuje správnosť záveru odvolacieho

súdu. Podľa jej názoru, to, ţe ţalobcovi bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok znamená, ţe

jeho pracovná schopnosť nezanikla, ale bola zníţená a má schopnosť sa zamestnať. Sama

skutočnosť, ţe sa nemôţe zamestnať pre nedostatok pracovných miest nie je v príčinnej súvislosti

s chorobou z povolania, ale ide o objektívnu okolnosť, ktorá postihuje všetkých zamestnancov

bez ohľadu na pracovnú spôsobilosť. Preto poskytovaná náhrada za stratu na zárobku ţalobcovi

nemôţe byť vo výške, akoby bol plne invalidný, a teda jeho pracovná schopnosť zanikla, ale

musí vyjadrovať skutočnú škodu.

Ţalovaná 2/ sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ a 238

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a a dospel k záveru,

ţe dovolanie je sčasti dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný rozsahom dovolania

i uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

9

niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a) aţ g) tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

1/ K dovolaniu žalobcu proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa :

V prejednávanej veci smeruje dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania, ktoré rozhodnutie

má povahu uznesenia ( ). upravuje prípustnosť

dovolania proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v ustanoveniach a

Podľa , proti predmetnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu

dovolanie prípustné nie je. Je však prípustné, pokiaľ došlo k niektorej z vyššie uvedených vád

v

S prihliadnutím na námietku dovolateľa, ale tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242

ods. 1 ) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní,

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa

dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v

Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo ohľadom tohto rozhodnutia k procesným

vadám v zmysle aţ e) a a existencia procesnej vady takejto povahy

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo

k odňatiu moţnosti konať pred súdom ( v spojení s

). Dospel pritom k záveru, ţe konanie je takouto vadou postihnuté.

10

Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto

vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny

poriadok priznáva.

Za takýto postup, odnímajúci účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať

a zakladajúci prípustnosť dovolania treba povaţovať aj zastavenie konania pre nedostatok

procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti

nedostatkom podmienky konania netrpí.

Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania vyvodzuje z toho, ţe

konanie vo veci jeho nároku na úrazovú rentu, na ktorú sa od 1. januára 2004 mal

pretransformovať jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku, bolo zastavené napriek tomu, ţe

súdy mali právomoc o jeho ţalobe konať.

Vzťahmi právomoci (pôsobnosti, kompetencie) sú vzťahy medzi súdmi na jednej strane

a inými orgánmi na strane druhej. Právomocou súdu sa rozumie vymedzenie okruhu vecí, ktoré

súdy prejednávajú a rozhodujú; je procesnou podmienkou konania, ktorej nedostatok nemoţno

odstrániť.

Z ustanovenia vyplýva, ţe v občianskom súdnom konaní súdy

prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,

pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

11

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Citované ustanovenia vymedzujú právomoc súdov, t.j. okruh vecí, ktorých realizácia je

právom aj povinnosťou súdov.

Podľa , kaţdý sa môţe domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Výkladom tohto ustanovenia

moţno dospieť k záveru, ţe prioritne poskytuje ochranu práv súd a iba vtedy, ak tak stanoví

zákon, ju poskytuje iný orgán. Ochrana subjektívnych práv nemôţe byť vylúčená z pôsobnosti

súdu, ak o tejto otázke nie je príslušným podľa zákona na rozhodnutie iný orgán.

Spory o nárokoch zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

spôsobenú chorobou z povolania, vrátane nároku na náhradu za stratu na zárobku totiţ

prejednávali a rozhodovali súdy ako spory vyplývajúce z pracovného vzťahu ( ).

Išlo o nároky podľa aţ d) v znení účinnom do 1. januára

2004. Podľa , zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz

alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ

zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku. Podľa § 51e zákona

o Sociálnej poisťovni, výkon poistenia zodpovednosti za škodu prešiel zo Slovenskej

poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od 1. apríla 2002. Zamestnávateľ mal podľa § 44a zákona

o Sociálnej poisťovni právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa zaň hradila aj

preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania na základe

zákonného poistenia zodpovednosti za škodu (či uţ dobrovoľne, mimosúdne, resp. aţ na základe

právoplatného súdneho rozhodnutia v prípade sporu).

Zo spisu vyplýva, ţe samotný nárok ţalobcu na náhradu za stratu na zárobku z titulu

choroby z povolania zistenej 23. marca 2001, za ktorú zodpovedá ţalovaná 2/ a ktorú je

na základe zákonného poistenia povinná za zodpovedného zamestnávateľa (ţalovanú 2/) uhradiť

12

ţalovaná 1/, popieraný nebol. Sporným bola výška nároku, a v právomoci ktorého orgánu je

rozhodovať o nároku, ktorý by trval i po 31. decembri 2003.

Zákonom o sociálnom poistení účinným od 1. januára 2004 došlo k viacerým zmenám,

ktoré sa týkali aj oblasti právomoci súdov. Z § 294 bod 27 vyplýva, ţe boli zrušené i ustanovenia

aţ c), ako aj aţ a zákon o Sociálnej poisťovni.

Jediným nárokom upraveným v z titulu pracovného úrazu alebo choroby

z povolania zostala vecná škoda. Ostatné nároky sú upravené v zákone o sociálnom poistení,

pričom o týchto nárokoch od 1. januára 2004 rozhoduje Sociálna poisťovňa, ktorej právomoc

na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach vyplýva z ustanovenia § 177 zákona o sociálnom

poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia v rozsahu upravenom

zákonom o sociálnom poistení sú vecne príslušné organizačné zloţky Sociálnej poisťovne. Ide

o konanie vo veciach dávkových podľa § 172 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom poistení.

Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je (okrem iných) daná v konaniach o náhrade

za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (bez ohľadu na to, kedy

bolo konanie začaté), o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003

(§ 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení), lebo o takomto nároku rozhodoval vţdy súd ako

o spore z pracovného vzťahu ( ) a o tomto nároku sa v zmysle novej právnej

úpravy uţ nerozhoduje, ale ak nárok na výplatu náhrady za stratu na zárobku trval aj

po 31. decembri 2003, povaţuje sa od 1. januára 2004 za úrazovú rentu a poskytuje sa v sume,

v akej patril k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa § 82 zákona o sociálnom poistení (§ 272

ods. 9 zákona o sociálnom poistení). Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ nárok na náhradu za stratu

na zárobku trval aj po 31. decembri 2003, od 1. januára 2004 sa zo zákona povaţuje za úrazovú

rentu a o takomto nároku uţ Sociálna poisťovňa nerozhoduje, hoci inak je daná jej právomoc

od 1. januára 2004 rozhodovať o úrazovej rente ako dávke z úrazového poistenia podľa zákona

o sociálnom poistení. Podľa názoru dovolacieho súdu, právomoc rozhodovať o takomto nároku

nebola súdom odňatá (resp. zverená inému orgánu) ani zákonom o sociálnom poistení. Sociálna

poisťovňa rozhoduje o úrazovej rente v prípade chorôb z povolania, ktoré boli zistené

po 31. decembri 2003. V prípade chorôb z povolania, ktoré boli zistené pred 1. januárom 2004

rozhoduje Sociálna poisťovňa o úrazovej rente iba za obdobie po 1. januári 2004, pokiaľ sa

13

nejedná o úrazovú rentu transformovanú podľa § 272 zákona o sociálnom poistení, pretoţe

v takom prípade nie je predmetom konania úrazová renta v zmysle zákona o sociálnom poistení,

ale trvanie a pokračovanie vyplácania náhrady za stratu na zárobku aj po 31. decembri 2003,

na ktorú vznikol nárok pred nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnom poistení. V prípade, ţe

poškodenému zamestnancovi nie je úrazová renta, na ktorú bola pretransformovaná náhrada

za stratu na zárobku po 31. decembri 2003 dobrovoľne poskytovaná, vzniká spor, ktorý je

povinný a zároveň i oprávnený prejednať a rozhodnúť súd. Jednak táto právomoc vyplýva z § 7

ods. 1 , keďţe ide o spor pracovný (nárok na náhradu za stratu na zárobku sa posudzuje

podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a pokiaľ nárok na výplatu tejto náhrady trval aj

po 31. decembri 2003, povaţuje sa za úrazovú rentu bez toho, aby Sociálna poisťovňa o nej

rozhodovala), jednak zo zákona o sociálnom poistení, ani zo ţiadneho iného zákona nevyplýva,

ţe takýto trvajúci nárok prejednáva a rozhoduje o ňom iný orgán ( ) a nakoniec je

táto právomoc daná výslovne v § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom

od 1. januára 2007, podľa ktorého spory o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 rozhodujú súdy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho

a správneho kolégia č. , podľa ktorého, rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu

na zárobku, vzniknutých do 31. decembra 2003, patrí do právomoci súdu, aj keď nároky boli

uplatnené po účinnosti zákona o sociálnom poistení.

Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je záver, spočívajúci v tom, ţe

v preskúmavanom prípade je daná právomoc súdu. K vzniku nároku totiţ dochádza uţ samotným

vznikom škody. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, ţe škoda vznikla pred 1. januárom 2004

a ţalobca tvrdil, ţe nárok trvá i po 31. decembri 2003.

Úlohou súdu prvého stupňa bude preto v ďalšom konaní skúmať, či nárok ţalobcu

na náhradu za stratu na zárobku trval aj po 31. decembri 2003, a teda či došlo zo zákona

k pretransformovaniu náhrady za stratu na zárobku na úrazovú rentu, o ktorom nároku uţ

Sociálna poisťovňa nerozhoduje, ale je povinná ho poskytovať za zodpovedného zamestnávateľa

v sume, v akej patril k 31. decembru 2003, po zvýšení podľa zákona o sociálnom poistení. Bude

na posúdení súdu, či dôvody ţalobcu na ďalšie vyplácanie náhrady za stratu na zárobku,

po 31. decembri 2003 úrazovej renty, obstoja. V tomto konaní tak ţalovaná 1/ nie je v pozícii

14

orgánu, ktorý rozhoduje (resp. môţe rozhodovať) o úrazovej dávke v dávkovom konaní podľa

zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd tým, ţe potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo konanie

podľa zastavené a ktorým bolo rozhodnuté, ţe po právoplatnosti rozhodnutia bude

vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu na ďalšie konanie, za situácie, keď pre tento

procesný postup súdu nebol zákonný dôvod, odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom

v zmysle a realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov priznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

v potvrdzujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania a tieţ ním potvrdené

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému

orgánu a výroku o trovách konania zrušil a podľa vec vrátil Okresnému súdu

Galanta ako súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre

súd záväzný ( ).

2/ K dovolaniu žalobcu proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa :

V prejednávanej veci smeruje dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím je daná prípustnosť dovolania (§ 238

ods. 1 ).

Dovolateľ namietal, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a ţe spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). V ďalšom sa dovolací súd

zameral na posúdenie danosti týchto dovolacích dôvodov.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

15

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak

súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho vyloţil.

Predmetom konania bol ţalobcom uplatnený nárok na náhradu za stratu na zárobku

za obdobie od 15. septembra 2002 do 31. decembra 2003 z titulu choroby z povolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania smerujúceho

proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

čo do výšky priznanej náhrady za stratu na zárobku tak, ţe ţalobcovi priznal menej

a v prevyšujúcej časti jeho ţalobu zamietol.

V preskúmavanom prípade, ako uţ bolo vyššie uvedené, zo zisteného skutkového stavu

vyplynulo, ţe ţalobcovi bola zistená choroba z povolania, za ktorú zodpovedá ţalovaná 2/.

Vykonaným dokazovaním bol zistený aj zárobok pred vznikom škody, ktorý bol vypočítaný

podľa ako pravdepodobný (nie priemerný, keďţe ţalobca neodpracoval

v rozhodujúcom období potrebný počet dní), ktorý výpočet v konaní namietaný nebol.

Namietaným nebolo ani priznanie čiastočného invalidného dôchodku ţalobcovi a jeho

odpočítanie od zisteného pravdepodobného zárobku pred vznikom škody.

Oba súdy pri výpočte náhrady za stratu na zárobku právne posudzovali nárok ţalobcu

podľa účinného od 1. apríla 2002. Rozdielne však toto ustanovenie

vyloţili. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného pravdepodobného zárobku

pred vznikom škody v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen ţalobcovi priznaný čiastočný

invalidný dôchodok ako súd prvého stupňa, ale i sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde podľa

, ktorú by ţalobca minimálne zarobil ako čiastočne

invalidný dôchodca, keby pracoval, ktorý postup odvolacieho súdu ţalobca v dovolaní namietal.

16

Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe rozsudok

odvolacieho súdu treba povaţovať za vecne správny.

Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd bez zopakovania, resp. doplnenia dokazovania

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaťaţil tak konanie vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b)

Z rozhodnutia odvolacieho súdu však vyplýva, ţe odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu

prvého stupňa, a do zárobku ţalobcu po zistení choroby z povolania započítal okrem čiastočného

invalidného dôchodku i minimálnu mzdu, nie z toho dôvodu, ţe by z vykonaného dokazovania

vyvodil iné skutkové závery (rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalobca

v posudzovanom období nepracoval), ale z toho dôvodu, ţe príslušné právne ustanovenie

inak vyloţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto túto námietku dovolateľa

nepovaţoval za dôvodnú.

Podľa v znení účinnom od 1. apríla 2002, náhrada za stratu

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej

invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom

úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku

alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho

priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý

dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa v znení účinnom od 1. apríla 2002, zamestnancovi,

ktorý bez váţnych dôvodov odmietne nastúpiť do práce, ktorá mu bola zabezpečená, patrí

náhrada za stratu na zárobku podľa odsekov 1 aţ 4 iba vo výške rozdielu medzi priemerným

zárobkom pred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola

zabezpečená. Zamestnancovi sa neuhradí škoda do sumy, ktorú si bez váţnych dôvodov

nezarobil.

Z uvedených ustanovení , podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, vyplýva záver, ţe účelom poskytovania náhrady za stratu na zárobku je poškodenému

17

zamestnancovi zmierniť pokles zárobku v dôsledku choroby z povolania (pracovného úrazu)

po jeho opätovnom zaradení sa do pracovného procesu a kompenzovať pokles jeho schopnosti

vykonávať doterajšiu činnosť, t.j. činnosť vykonávanú pred vznikom choroby z povolania.

V prípade, ţe poškodený zamestnanec nepracuje bez váţneho dôvodu súvisiaceho s chorobu

z povolania, tomuto účelu potom, podľa názoru dovolacieho súdu, zodpovedá pouţitie

minimálneho zárobku podľa , ktorý by poškodený zamestnanec

dosiahol pri práci, zodpovedajúcej jeho zdravotnému stavu, keby pracoval. Pokiaľ preto odvolací

súd určil zárobok po zistení choroby z povolania za situácie, keď ţalobca nepracoval (bez

váţneho preukázateľného dôvodu súvisiaceho s chorobou z povolania) ako minimálny zárobok,

to je najniţšiu moţnú hranicu zárobku, ktorú by ţalobca dosiahol, keby pracoval, ţalobcu nijako

nepoškodil.

Zo spisu vyplýva, ţe ţalobca odo dňa priznania čiastočného invalidného dôchodku

nepracoval, nakoľko podľa jeho tvrdenia nebol schopný zo zdravotných dôvodov vykonávať

ţiadnu sústavnú ani opakovanú činnosť, pričom súdu túto skutočnosť, to je neschopnosť vôbec

pracovať práve z dôvodu choroby z povolania, nijako nepreukázal (napr. lekárskym potvrdením,

priznaním plného invalidného dôchodku a pod.), s výnimkou obdobia od 15. septembra

do 5. decembra 2002, kedy poberal nemocenské dávky. Zo zisteného skutkového stavu tak

vyplýva, ţe ţalobca dobrovoľne nepracoval (s výnimkou obdobia od 15. septembra 2002

do 5. decembra 2002), čo nemôţe byť na ujmu zodpovednému zamestnávateľovi, keďţe

dobrovoľná nezamestnanosť poškodeného zamestnanca, nezáujem sa zamestnať v inom

zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníţenej pracovnej schopnosti, nie

je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Nedosahovanie príjmu poškodeného

zamestnanca v dôsledku takejto nezamestnanosti potom nemoţno odškodniť v rámci náhrady

za stratu na zárobku.

Vychádzajúc potom zo situácie na trhu práce (nedostatok pracovných príleţitostí pre

všetkých zamestnancov, zvlášť invalidných), zo ţalobcovej nezamestnanosti a z toho, ţe ţalobca

nebol uznaný za plne invalidného, ale čiastočne invalidného, z čoho je preukázané, ţe nemal

úplne obmedzenú schopnosť pracovať, a teda pracovať mohol, podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, odvolací súd správne započítal do príjmu ţalobcu po zistení choroby

18

z povolania aj minimálnu mzdu, ktorú by ţalobca zarobil, keby pracoval, nakoľko ţalobca súdu

nepreukázal, ţe bol počas celej doby práceneschopný z dôvodu choroby z povolania. To, ţe

nepracoval, odvolací súd správne vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá nemôţe byť na škodu

zamestnávateľovi, ktorý je povinný uhradiť len škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti s chorobou

z povolania, čo v preskúmavanom prípade preukázané nebolo. Predpokladmi zodpovednosti

zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu spôsobenú chorobu z povolania sú nielen existencia

choroby z povolania a škoda, ale aj príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom

škody. Príčinná súvislosť je daná len vtedy, ak vznikla škoda následkom choroby z povolania.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe odvolací súd mu započítal minimálny zárobok i za mesiace

september 2002 aţ 5. december 2002, kedy ţalobca preukázateľne pracovať nemohol z dôvodu

práceneschopnosti, za ktoré obdobie poberal nemocenské (potvrdenie o poberaní nemocenského

na č.l. 24), Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe v takomto prípade nárok na náhradu

za stratu na zárobku, ktorého sa ţalobca domáhal podľa , ani nevzniká.

V prípade straty na zárobku z dôvodu práceneschopnosti vzniká zamestnancovi nárok podľa

. Pokiaľ mu súd priznal túto náhradu podľa

i za toto obdobie, pričom tento postup ţalovanými namietaný nebol, uvedené rozhodnutie je tak

na prospech zamestnanca.

Na základe uvedeného, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací

súd správne rozhodol, keď zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady

za stratu na zárobku.

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľ napadol dovolaním vecne

správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe neboli zistené vady uvedené v a konanie

nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie zamietol.

Ţalobca v dovolaní namietal i nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách

konania, resp. ţe odvolací súd o jeho trovách nerozhodol. Dovolací súd sa týmto podaním

nezaoberal z toho dôvodu, ţe zároveň so zrušením potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu

a výroku prvostupňového súdu o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu, zrušil

19

i súvisiace výroky o trovách konania. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova (v rozsahu

zrušenia) o trovách pôvodného (prvostupňového i odvolacieho) a dovolacieho konania (§ 243d

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. septembra 2011

JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová