Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 295/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana

Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou

Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia a 3

Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu

Galanta č. k. -602 z 5. februára 2019 v spojení s opravným uznesením

Okresného súdu Galanta č. k. -617 z 8. marca 2019, postupom a uznesením

Okresného súdu Galanta č. k. -660 zo 6. novembra 2019, ako aj postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. augusta

2018 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Galanta č. k. -660 zo 6. novembra 2019

p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Odkladá vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Galanta č. k. 23 C 293/2011-

602 z 5. februára 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 23 C

293/2011-617 z 8. marca 2019 a v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 23 C

293/2011-660 zo 6. novembra 2019 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2020 elektronickou formou s autorizáciou doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len ,,sťažovateľ“), právne

zastúpeného JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia a 3 (ďalej len „“), práva vlastniť

majetok podľa , práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -602 z 5. februára 2019 v spojení s opravným

uznesením okresného súdu č. k. -617 z 8. marca 2019 a uznesením okresného

súdu č. k. -660 zo 6. novembra 2019, ako aj postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. augusta 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom

na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. domáhal náhrady za stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti a úrazovej renty proti a obchodnej

spoločnosti , ako žalovaným.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -166 z 8. júla 2008 rozhodol tak,

že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi od 15. septembra 2002 do 30. septembra 2002

8 052 Sk, od 1. októbra 2002 do 30. júna 2003 mesačne 13 868 Sk, od 1. júla 2003

do 31. decembra 2003 mesačne 15 311 Sk, čo spolu celkom predstavuje 238 598 Sk.

Vo zvyšku okresný súd konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti bude vec postúpená

. Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania, a právnej zástupkyni sťažovateľa odpustil uložené poriadkové pokuty.

4. Proti rozsudku okresného súdu podali strany odvolanie. Krajský súd v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom z 3. februára 2009 tak, že rozhodnutie

okresného súdu vo výroku o zastavení konania potvrdil a vo vyhovujúcej časti ho zmenil

tak, že zaviazal len žalovaného v 2. rade – , na zaplatenie istiny v sume

4 938,36 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol.

5. O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 3. februára 2009 rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. septembra 2011 tak, že rozsudok

krajského súdu z 3. februára 2009 v potvrdzujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách

konania a rozsudok okresného súdu z 8. júla 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu a vo výroku o trovách

zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšku

dovolanie zamietol.

6. Následne okresný súd rozsudkom č. k. -434 z 10. apríla 2014 uložil

ako žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť sťažovateľovi za obdobie

od 1. januára 2004 do 31. decembra 2008 sumu 15 952,62 € s úrokmi z omeškania, žalobu

proti žalovanej v 2. rade – , zamietol.

7. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa a proti rozsudku

okresného súdu z 10. apríla 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn. z 22. októbra

2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

8. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2014 podal

sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. augusta 2018

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) rozsudok krajského súdu z 22. októbra 2014,

rozsudok okresného súdu z 10. apríla 2014 a uznesenie okresného súdu zo 7. mája 2015

zrušil, konanie zastavil a vec postúpil na ďalšie konanie.

ako žalovanej v 1. rade priznal proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania

v pomere 100 %, obchodnej spoločnosti , ako žalovanej v 2. rade priznal

proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v pomere 58,62 %.

9. Okresný súd uznesením č. k. -602 z 5. februára 2019 vydaným

vyšším súdnym úradníkom v spojení s opravným uznesením č. k. -617

z 8. marca 2019 (ďalej spolu len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) zaviazal

sťažovateľa na náhradu trov konania ako žalovanému v 1. rade v sume

7 321,30 € a obchodnej spoločnosti , ako žalovanému v 2. rade v sume

7 953,35 €.

10. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť.

11. Okresný súd uznesením č. k. -660 zo 6. novembra 2019 vydaným

sudcom (ďalej len „uznesenie sudcu“) sťažnosť sťažovateľa zamietol a v odôvodnení

rozhodnutia okrem iného konštatoval: „Vyšší súdny úradník tunajšieho súdu rozhodol

Uznesením č. k. -602 zo dňa 5.2.2019 v znení opravného uznesenia č.k.

-546 zo dňa 78.3.2019, proti ktorému žalobca podal sťažnosť, o výške trov

konania, nakoľko sa riadil právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý rozhodol o nároku žalovaných na náhradu trov konania...

... predmetom sporu bolo konanie o zaplatenie sumy 15 952,62 Eur (v peniazoch

vyčíslený základ), ktoré konanie bolo v tejto časti aj zastavené, súd preto správne pri určení

základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z výšky pohľadávky a nemal dôvod aplikovať

vyhlášky č. “

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:

„Nakoľko porušovateľ v 2. rade vo výroku rozhodnutia, neuviedol, že o výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením,

odchýlil sa od vlastnej rozhodovacej činnosti a súčasne porušovateľ v 1. rade rozhodoval

o výške náhrady trov konania na poklade rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľné,

už aj zo samotnej formulácie výroku o náhrade trov konania, keď porušovateľ v 2. rade

formulovať výrok o náhrade trov konania, tak že

- žalovaná v 1/ má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %

- žalovaná v 2/ má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 58,62 %.

pričom z výroku rozhodnutia nie je zrejmé čo slovné vyjadrenie v pomere 100 % znamená

t. j. v pomere k čomu, komu a pod.

Ak porušovateľ v 2. rade použil formuláciu „v pomere 100%“ mal vo výroku uviesť

k akej čiastke – sume sa pomer týka, hlavne preto, že v danom prípade bolo plnené

na základe čiastočne vyhovenej žalobe a ku dňu vydania rozhodnutia porušovateľa v 2. rade

bol nárok žalobcu pravidelne uspokojovaný.

Vychádzajúc z uvedeného formulácia výroku o nároku na náhrade trov konania

uznesenia porušovateľa v 2. rade nemá oporu v a táto

skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá ústavnú neudržateľnosť ním vydaného

rozhodnutia.

Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné

( ), pričom rozhodnutie, ktoré upravuje pomer nároku, z ktorého nie je

zrejmé k čomu sa uvedený pomer vzťahuje, nie je vykonateľné a je ústavne neudržateľné,

a preto nie je možné, aby následne porušovateľ v 1. rade vydal zákonné rozhodnutie o výške

náhrady trov konania.

Sťažovateľ sa domnieva, že porušovateľ v 1. rade mal prvom rade, žiadať o opravu

výroku rozhodnutia porušovateľa v 2. rade, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov

konania, v ktorom jednak je uvedená nesprávna formulácia a jednak absentuje výrok,

že o konkrétnej výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným

uznesením.

Pri určovaní povinnosti účastníka nahradiť trovy konania je relevantné a potrebné

rozlišovať, z akého dôvodu k zastaveniu konania došlo a na tomto základe zvážiť

aj aplikáciu toho-ktorého ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

V prípade sťažovateľa došlo k zastaveniu konania z dôvodu nedostatku právomoci

súdu, pričom nedostatok právomoci nemožno považovať za správanie sa účastníka,

v dôsledku ktorého došlo k zastaveniu konania, už aj s tým poukazom, že novelou

č. zákona o Sociálnom poistení bolo doplnené ustanovenie

podľa ktorého spory o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 rozhodujú súdy a práve v intenciách

tohto ustanovenia rozhodol v prejednávanej veci i NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa

13.09.2011 sp. zn. na str. 12 rozsudku a následne rozhodnutím zo dňa

13.08.2018 rozhodol, tak že priznal nárok na náhradu trov konania žalovaným,

a to bez toho, aby bližšie odôvodnil aké zavinenie mal žalobca na tom, že sa konanie muselo

zastaviť.

Z ust. jednoznačne vyplýva, že ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu

Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

Súdy v predmetnom konaní opakovanie zastavovali konanie z nedostatku právomoci

a tieto rozhodnutia boli rušené, dokonca rozhodnutím NS SR zo dňa 13.09.2011 bolo

rozhodnuté, že je daná právomoc súdu, pričom ten istý porušovateľ v 2. rade o 7 rokov

neskôr konanie z dôvodu nedostatku právomoci v časti zastavil t.j. ako mal sťažovateľ

vedieť či je alebo nie je daná právomoc súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď o tejto veci

mal rozdielny právny názor aj samotný porušovateľ v 2. rade t.j. NS SR.

Ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe, o náhrade trov konania v prípade,

ak bolo konanie zastavené z dôvodu nedostatku právomoci, rozhodujú súdu v zmysle § 262

ods. 1 v spojení s ustanovením , t.j. že žiadna zo strán nemá na náhradu

trov konania právo. Vzhľadom k tomu, že aj v prípade sťažovateľa bolo v časti konanie

zastavené pre nedostatok právomoci súdu, nemôže byť ani priznaný nárok na náhradu trov

konania.

Súčasne je potrebné uviesť, že porušovateľ v 2. rade zastavil konanie z dôvodu

nedostatku právomoci, pričom subjektom povinným uhrádzať nárok sťažovateľa bol

od počiatku žalovaný v 1. rade, lebo na neho zo zákona prešli práva a povinnosti

žalovaného v 2. rade t.j. sťažovateľ nežaloval nesprávny subjekty, ale subjekt ktorý bol a je

povinný vyplácať nároky sťažovateľa, a ktorý je zo zákona právnym nástupcom žalovaného

v 2. rade.

Pri určovaní výšky základnej odmeny za jeden úkon právnej služby poskytnutej

právnym zástupcom žalovanej sťažovateľovi nie je zrejmé, prečo porušovateľ v 1. rade

vychádzal práve zo sumy 15.952,62 €, keď predmetná suma bolo sťažovateľovi zo strany

žalovaného uhradená a nárok sťažovateľa na úhradu uvedenej sumy nebolo zamietnutý. Súd

zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania, pri ktorej výpočte vychádzal zo sumy

15.952,62 €, ktorá mu nepochybne patrila a bola vyplatená t.j. nebol v tejto časti neúspešný

a dokonca náhrada je mu v mesačných splátkach poskytovaná do dnešného dňa, na základe

rozhodnutia žalovaného v 1. rade – č. 222-4448/2009 zo dňa

18.08.2009.

Sťažovateľ je presvedčený, že ak konanie v časti uplatneného nároku 15.952,62 €

bolo zastavené a vec postúpená žalovanému v 1. rade na nové rozhodnutie, nemohla byť

ani suma 15.952,62 € predmetom konania, pretože o tejto časti súd nemohol konať z dôvodu

nedostatku právomoci. Predmetom konania v konečnom dôsledku nebola suma 15.952,62 €,

ale výlučne otázka právomoci t.j. ktorý orgán je oprávnený vo veci konať a rozhodnúť.

Rovnako zastavenie konania z dôvodu nedostatku právomoci v časti sumy 15.952,62 €

nemožno považovať za úspech žalovaných, nakoľko predmetná suma bola sťažovateľovi

vyplatená žalovaným v 1. rade. Nie je možné považovať za úspech žalovaných, keď konanie

v časti 15.952,62 € bolo zastavené z dôvodu nedostatku právomoci, nakoľko je nepochybné,

že nárok sťažovateľa je a bol daný, sporné bolo len to, ktorý orgán o nároku rozhodne.

... trovy konania, na ktoré zaviazal súd sťažovateľa vznikli výlučne z dôvodu,

že porušovateľ v 1.rade vo svojich rozhodnutiach o trovách konania vychádzal

z rozhodnutia NS SR, ktorý rozhodol o zastavení konania a postúpení veci od 01.01.2004

na rozhodnutie . Tieto trovy by nikdy neboli mohli vzniknúť

pretože nárok žalobcu bol oprávnený a priznaná náhrada v sume 15.952,62 € a vzniku trov

došlo výlučne tým, že podľa predpisov o sociálnom poistení č. sťažovateľ sa

nemôže domáhať ani náhrady trov a v konečnom dôsledku ani úrokov z omeškania.

Podľa názoru sťažovateľa ide retroaktivitu, pretože nárok vznikol sťažovateľovi roku 2002

teda pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení a podľa predpisov účinných v roku 2002

sťažovateľ mal nárok aj na trovy konania a úrok z omeškania v prípade, že zamestnávateľ,

resp. (na ktorú prešli práva a povinnosti zo

ešte v roku 2002) neuhradili stratu na zárobku riadne a včas. Postupom porušovateľa

v 1. rade v napadnutých rozhodnutiach došlo k použitiu právneho predpisu a postupu,

ktorý zhoršil vydaním novej právnej normy k zhoršeniu postavenia

sťažovateľa, čo je podľa už viacerých vydaných rozhodnutí Ústavného súdu SR v rozpore

s SR...

Ani jedno uznesenie nebolo náležite odôvodnené a neaplikovalo sa správne

ustanovenie tarify. Tým, že sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania na podklade

nevykonateľného rozhodnutia porušovateľa v 2. rade a následne boli trovy vypočítané

z nesprávnej sumy, došlo k porušeniu práva sťažovateľa...“

13. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vo veci samej takto rozhodol:

„Okresný súd Galanta konaním a rozhodnutím sp. zn. -602 zo dňa

05.02.2019 v spojení s rozhodnutím sp. zn. -617 zo dňa 08.03.2019, v spojení

s rozhodnutím sp. zn. -660 zo dňa 06.11.2019 a Najvyšší súd SR konaním

a rozhodnutím sp. zn. zo dňa 13.08.2018

p o r u š i l

- povinnosti konať na základe a v jej medziach v zmysle a 3 SR

- právo vlastniť majetok v zmysle SR

- právo na súdnu ochranu a práva na domáhať sa svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde zakotveného v SR

- právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd SR

z r u š u j e

uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. -602 zo dňa 05.02.2019 v spojení

s uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. -617 zo dňa 08.03.2019,

v spojení uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. -660 zo dňa 06.11.2019

v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13.08.2018

a prikazuje, aby Okresný súd Galanta a Najvyšší súd SR vo veci opätovne konal a rozhodol.

Okresný súd Galanta je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

450,29 € (1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu 177 € –

2 úkony á 177 € – príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, rozšírenie, 2 x režijný paušál

á 10,62 €, 20% DPH) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia.“

14. Sťažovateľ zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť uznesenia vyššieho súdneho

úradníka v spojení s uznesením sudcu do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci

samej. Návrh na odklad vykonateľnosti uznesení odôvodnil tým, že „... suma 15.274,65 €,

ktorú tvoria trov konania (7.321,30 € + 7.953,35 €), je pre sťažovateľa likvidačná,

pričom ide o takmer totožnú sumu, ktorú mu žalovaný v 1. rade vyplatil (15.952,62 €),

a ktorá má kompenzovať škodu, ktorá vznikla v dôsledku choroby z povolania. Sťažovateľ je

invalidným dôchodcom, čím ujma, ktorá mu môže výkonom rozhodnutia vzniknúť je

nepomerne vyššia ako ujma, ktorá môže byť spôsobená iným osobám pri odložení

vykonateľnosti. Žalovaní sú právnické osoby, ktoré by odkladom vykonateľnosti neutrpeli

ujmu v takom rozsahu ako sťažovateľ, fyzická osoba a invalidný dôchodca. Dôvody

pre odklad vykonateľnosti vznikli u sťažovateľa i z toho dôvodu, že opakovanými žalobami

sa musel domáhať nielen priznania invalidného dôchodku, ale i sumy, ktorú po priznaní

invalidného dôchodku mali uhrádzať žalovaní, a to dobrovoľne, pretože základ nároku

nikdy sporný nebol a o výške nároku mal rozhodnúť žalovaný v 1. rade.“.

II.

Relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa a 3 , štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý môže konať, čo nie je

zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) v čl. I až a až a až a

a § 251.

22. Podľa podanie sa ústavnému súdu podáva

písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

23. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane (ďalej len „“).

24. Podľa na konanie pred ústavným súdom sa použije

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,zákon o e-Governmente“).

25. Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa

končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď nastala

skutočnosť určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.

26. Podľa ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň

pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

27. Podľa lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí

úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí

aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo

pracovného času.

28. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

29. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

30. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

31. Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

32. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že uznesenie najvyššieho

súdu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania je nevykonateľné.

Sťažovateľ tiež vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam tvrdí, že mu nemožno pričítať

na ťarchu čiastočné zastavenie konania pre nedostatok právomoci súdu rozhodnúť o jeho

nároku, pričom namieta, že súd postupoval nesprávne, keď za tarifnú hodnotu veci

považoval sumu 15 952,62 € a neaplikoval § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho

súdu

33. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

34. V nadväznosti na citované ustanovenie ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok

prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124

. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene [§ 56 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde]. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, ).

35. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie v záhlaví

označeného a 3 , základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. septembra 2018. Podľa už uvedených zákonných

ustanovení upravujúcich počítanie lehôt posledným dňom lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu podľa bol

19. november 2018 (18. november 2018 bol dňom pracovného pokoja).

36. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť až 25. januára

2020, ústavnému súdu nezostávalo iné, než ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie ním označených práv postupom (sťažovateľ v ústavnej sťažnosti používa

pojem „konaním“, pozn.) a uznesením najvyššieho súdu, odmietnuť s poukazom na § 56

ods. 2 písm. f) ako podanú oneskorene.

37. Ústavný súd zároveň uvádza, že proti uzneseniu najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo

23/2016 z 13. augusta 2018) smerovala aj skoršia ústavná sťažnosť sťažovateľa doručená

ústavnému súdu 19. novembra 2018 (), ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojho základného práva podľa , a práva podľa

dohovoru v spojení s namietaným porušením a . Konanie

o tejto skoršej ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo vedené pod sp. zn. ,

pričom ústavný súd uznesením sp. zn. zo 6. februára 2019 predmetnú

sťažnosť odmietol.

38. Z už uvedeného vyplýva, že sťažnosť doručená ústavnému súdu 25. januára 2020

() je už v poradí druhou sťažnosťou sťažovateľa smerujúcou proti tomu

istému súdnemu rozhodnutiu – uzneseniu najvyššieho súdu a tomu istému porušovateľovi –

najvyššiemu súdu. Rozhodnutie ústavného súdu o skoršej ústavnej sťažnosti, uznesenie

sp. zn. zo 6. februára 2019 nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2019, teda

pred podaním v poradí druhej ústavnej sťažnosti z 25. januára 2020. V rozsahu, v ktorom

sa v týchto dvoch ústavných sťažnostiach kryjú sťažovateľom označené práva podľa

a dohovoru, teda pokiaľ ide o namietané porušenie , a

ods. 1 dohovoru, ide v prípade v poradí druhej ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu

25. januára 2020 () o existenciu prekážky rei iudicatae, ktorú založilo

právoplatné rozhodnutie ústavného súdu o skoršej ústavnej sťažnosti sťažovateľa

(, uznesenie ústavného súdu sp. zn. zo 6. februára 2019).

V tejto časti je preto ústavná sťažnosť z 25. januára 2020 okrem oneskorenosti aj

neprípustná podľa , čo zakladá dôvod na jej

odmietnutie podľa .

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením vyššieho

súdneho úradníka

39. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (m. m. , , , ). Z princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať

postupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu (m. m. , ).

40. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa

ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

).

41. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

uznesenia vyššieho súdneho úradníka a postupu mu predchádzajúcemu využitím prostriedku

nápravy, a to sťažnosti podľa , ktorú sťažovateľ napokon pred podaním ústavnej

sťažnosti aj účinne využil a o tejto jeho sťažnosti bolo rozhodnuté napadnutým uznesením

sudcu. Preto právomoc sudcu okresného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia

vyššieho súdneho úradníka a postupu súdu, ktorý mu predchádzal, vylučuje právomoc

ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného, bolo preto

potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka (ústavný súd tu upozorňuje, že súčasťou tejto skratky je aj opravné uznesenie č. k.

-617 z 8. marca 2019) a postupu súdu, ktorý predchádzal vydaniu tohto

uznesenia, odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením sudcu

42. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát vylovil, že a 3 má

charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní , a je vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo

slobôd garantovaných . Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné vyslovovať

vo výrokovej časti svojich rozhodnutí skutočnosť, že spolu s porušením niektorého

základného práva došlo aj k porušeniu niektorého z ústavných princípov – v posudzovanej

veci princípu vyvoditeľného z a 3 . V nadväznosti na uvedené ústavný

súd, rešpektujúc postupy uplatňované vo svojej doterajšej judikatúre, v tejto časti sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

43. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda nielen samotné uznesenie sudcu,

ale aj postup okresného súdu (sťažovateľ v ústavnej sťažnosti používa pojem „konaním“,

pozn.). V tejto časti ústavnej sťažnosti však vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20

ods. 1, a dohovoru nevytýka žiadne nedostatky spočívajúce

v procesnom postupe predchádzajúcom vydaniu napadnutého uznesenia sudcu či po jeho

vydaní, nijako nekonkretizuje, v čom vidí pochybenie okresného súdu (sudcu) týkajúce sa

jeho postupu v konaní.

44. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a prípadne

navrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy na podporu tvrdených dôvodov sťažnosti.

45. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa (vyplývajú

z neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa

viazaný), nie je možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť

po uplynutí lehoty stanovenej v , ústavný súd v okolnostiach

daného prípadu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti spočívajúcich

v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia

sťažovateľových práv postupom okresného súdu nevyzýval (m. m. ).

46. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného

porušenia základných práv podľa , a práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.

47. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením sudcu podľa predbežne prerokoval,

preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom

súde (§ 39, § 43, § 123) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Keďže nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach

a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých

treba posúdiť v konaní vo veci samej, v časti namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením sudcu

prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.

IV.

Odklad vykonateľnosti

48. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore

s verejným záujmom. Podľa ústavný súd môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom

a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal

pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu

verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa

dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

49. Podľa odklad vykonateľnosti aj dočasné

opatrenie zanikajú najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,

ak ústavný súd nerozhodne o ich skoršom zrušení. Podľa § 131 ods. 2 citovaného zákona

odklad vykonateľnosti aj dočasné opatrenie môže ústavný súd zrušiť aj bez návrhu, ak sa

v priebehu konania ukáže, že pominuli dôvody, pre ktoré sa nariadili, alebo sa ukáže,

že tieto dôvody vôbec neboli dané.

50. Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľa na odklad vykonateľnosti rozhodnutí

a dospel k záveru, že tento návrh nie je v rozpore s verejným záujmom a spĺňa aj ďalšie

podmienky ustanovené v až .

51. Uznesenie vyššieho súdneho úradníka aj uznesenie sudcu sú vykonateľné

a právoplatné, na ich základe možno nútene vymáhať splnenie nimi uloženej povinnosti

sťažovateľa.

52. Ústavný súd, majúc na zreteli ujmu, ktorá by mohla okamžitým výkonom

rozhodnutí všeobecných súdov vzniknúť sťažovateľovi, v pomere k ujme, ktorá môže

vzniknúť žalovaným pri odklade vykonateľnosti rozhodnutí, vyhovel návrhu na odklad

vykonateľnosti do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Ústavný súd

v tomto smere bral zreteľ na sumu náhrady trov konania, ktorú je podľa uznesenia vyššieho

súdneho úradníka v spojení s uznesením sudcu sťažovateľ povinný zaplatiť žalovaným

(15 274,65 €), pričom sťažovateľ je invalidným dôchodcom, teda osobou, na sociálnu sféru

ktorej by splnenie uloženej peňažnej povinnosti mohlo mať značne nepriaznivý dopad.

Na druhej strane, obaja žalovaní sú právnickými osobami. Vyhovenie návrhu na odklad

vykonateľnosti však nijako nepredpokladá výsledok vlastného konania o ústavnej sťažnosti.

53. Cieľom podanej ústavnej sťažnosti je zvrátiť stav, kedy bol sťažovateľ zaviazaný

na náhradu trov konania žalovaným v celkovej výške 15 274,65 €. Napriek skutočnosti,

že ústavná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie len vo vzťahu k namietanému porušeniu

práv uznesením sudcu (ktorým bola sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

zamietnutá), ústavný súd pristúpil k odloženiu vykonateľnosti nielen uznesenia sudcu,

ale aj uznesenia vyššieho súdneho úradníka (ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu

trov konania žalovaným v celkovej výške 15 274,65 € v spojení s opravným uznesením)

s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle uznesenie vyššieho súdneho

úradníka ukladajúce povinnosť plniť vo všeobecnosti nadobúda vykonateľnosť nezávisle

na rozhodnutí o sťažnosti podanej proti takémuto uzneseniu súdneho úradníka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. augusta 2020

Martin Vernarský predseda senátu