Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 132/2012
PDF · 136.8 KB
No categories available
I. ÚS 132/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. D. a V. D., obaja bytom B., zastúpených advokátom Mgr.
J. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 278/2011-108
z 29. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. D. a V. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012
doručená sťažnosť R. D. a V. D., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátom Mgr. J. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 278/2011-108 z 29. novembra 2011 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Návrhom na začatie konania
zo dňa 04. 06. 2010 podanom na Okresný súd Bratislava V Sťažovatelia žiadali, aby
prvostupňový súd vydal platobný rozkaz a zaviazal tak odporcov zaplatiť Sťažovateľom
sumu 2 000,00 EUR s príslušenstvom...
Okresný súd Bratislava V dňa 16. 07. 2010... vydal platobný rozkaz pod sp. zn.
26Ro 2021/2010, v ktorom návrhu Sťažovateľom v plnom rozsahu vyhovel...
Proti predmetnému platobnému rozkazu dňa 23. 11. 2010 podali odporcovia odpor...
Okresný súd Bratislava V vydal dňa 21. 03. 2011 Rozsudok, č. k. 13C 79/2010,
ktorým... návrh Sťažovateľov v plnom rozsahu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania...
Proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava V podali Sťažovatelia... odvolanie...
O podanom odvolaní Krajský súd v Bratislave dňa 29. 11. 2011 rozhodol tak, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“
Sťažovatelia sa domnievajú, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené ich právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže rozsudok krajského súdu je arbitrárny a nedostatočne
zdôvodnený. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia podrobne odôvodňujú porušenie ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovatelia tiež uvádzajú, že proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:
„Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, bolo postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn.
5Co 278/2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 278/2011-108 zo dňa
29. 11. 2011 porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 278/2011-108 zo dňa 29. 11. 2011
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700,00 EUR
(slovom sedemsto euro), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, a to do 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného
vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu
právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis
mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je
okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta
a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva
alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia podali vo veci
dovolanie ešte predtým (t. j. 3. februára 2012), ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (6. marca 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia
podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili
stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd],
čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa
predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti
ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovatelia v prípade,
ak podali dovolanie, zároveň podali aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj
za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom prípade sťažovatelia, t. j.
k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania,
čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
ich návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012