Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 143/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej

spoločnosťou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -77 z 19. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej spoločnosťou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -77 z 19. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka

návrhom na začatie konania doručeným 2. novembra 2011 Okresnému súdu Prievidza

(ďalej len „okresný súd“) domáhala voči odporcovi zaplatenia sumy 35,20 € a náhrady trov

konania na tom skutkovom základe, že „s odporcom ako dlžníkom uzavrel zmluvu

o zabezpečovacom prevode práva, na základe ktorej odporca na navrhovateľa previedol

vlastnícke právo k bytu, pričom navrhovateľ zaplatil Mestu H. za roky 2008, 2009 a 2010

daň z bytu a v zmluve o zabezpečovaco prevode práva bolo dojednané, že ak právne

predpisy budú vyžadovať zaplatenie dane z nehnuteľnosti zaplatiť ju odporca, a to aj

v prípade, že by ju podľa práva mal platiť dlžník“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -57 zo 14. februára 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol a na jej odvolanie krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Krajský súd zhodne s okresným súdom v rámci posudzovania platnosti zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva, od ktorej sťažovateľka odvíja svoje nároky ako

predbežnej otázky, dospeli k záveru o jej absolútnej neplatnosti a nároky sťažovateľky

posúdili ako nedôvodné.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu

ako odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, ako aj závermi okresného súdu v jeho

rozsudku, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii uviedla:

«… máme za to, že zmluvné dojednanie zabezpečovacieho inštitútu v súlade

so zákonom nemožno v žiadnom prípade posúdiť ako protiprávne konanie. Prijmúc

argumentáciu prvostupňového súdu, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, že bolo možné

využiť aj inú formu zabezpečenia našej pohľadávky, považujeme za nesprávnu. Stotožnenie

sa s predmetnou právnou konštrukciou by znamenalo (ad absurdum), že súd by v každom

súdnom konaní z vlastnej vôle zisťoval pre ktoréhokoľvek účastníka konania „správnejšie“

riešenie zmluvného vzťahu, a to založené na vlastnej úvahe súdu a následne by nesprávne

riešenie, napriek tomu, že sa pre uvedené riešenie zmluvné strany rozhodli na základe

zásady zmluvnej voľnosti a v súlade so všeobecne záväzným predpisom, vyhlásil za

rozporné s účelom zákona a teda absolútne neplatné, čo považujeme za neprijateľné. Na

základe uvedeného sme toho názoru, že postup súdu, ktorým súd predpisuje účastníkom

konania využitie zabezpečovacieho inštitútu, napriek tomu, že zmluvné strany si zmluvne

dojednali aplikáciu iného zabezpečovacieho inštitútu, resp. aby trestal dojednanie zákonom

aprobovaného právneho inštitútu jeho absolútnou neplatnosťou s odkazom na účel zákona,

resp. účel iného zabezpečovacieho inštitútu a možnosť použitia iného zabezpečovacieho

inštitútu, je v rozpore s účelom súdneho konania, resp. s úlohou súdu v rámci súdneho

konania. Predstavuje tak výrazný zásah do nášho práva na spravodlivý proces

a v neposlednom rade absolútne nenáležitý zásah zo strany súdnej inštancie do právnej

istoty subjektov práva a ich zmluvnej voľnosti.

Vyššiu uvedenú argumentáciu Prvostupňového súdu, resp. Odvolacieho súdu

o rozpore s účelom, ktorý sa dosahuje záložným právom považujeme za nesprávnu, a to

z toho dôvodu, že inštitút zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, ako aj inštitút

záložného práva predstavujú štandardné a zákonom aprobované zabezpečovacie inštitúty,

ktorých hlavným účelom je zabezpečenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi…

Čo sa týka... úvah Prvostupňového súdu ohľadom priradenia zmluvy o úvere pod

rámec spotrebiteľského práva, sme jednoznačne toho názoru, že predmetná Zmluva o úvere

nie je a nemôže byť posudzovaná ako spotrebiteľská. Argumentácia a prípadné dokazovanie

o charaktere zmluvy o úvere však nielenže presahuje, ale nijako nesúvisí s predmetom sporu

a s prejednávanou vecou. Napriek tomu máme za to, že Zmluva o úvere bola uzatvorená

podľa príslušných ustanovení a je potrebné ju posudzovať podľa

príslušných ustanovení platných a účinných v čase jej uzatvorenia.

Sme toho názoru, že ju nie je možné označiť za zmluvu spotrebiteľskú nielen podľa

príslušných ustanovení , ale ani v zmysle zákona o ochrane

spotrebiteľa platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, resp. zákona

o spotrebiteľských úveroch. Taktiež sme presvedčení, že odôvodnenie Rozsudku obsahuje

i neprípustné poučenia druhého účastníka konania…

V odôvodnení Rozsudku Prvostupňového súdu následne Prvostupňový súd označil

postup správcu dane za nesprávny, čím podľa nás neprípustne zasiahol do právoplatného

rozhodnutia vydaného v správnom konaní a teda do právomoci príslušného správneho

orgánu. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd následne konštatoval, že osobou povinnou

zaplatiť daň z nehnuteľností nebol navrhovateľ (pozn. t. j. naša spoločnosť), ale odporca

(pozn. t. j. Dlžník).

Ak aj Prvostupňový súd dospel vykonaným dokazovaním a právnym posúdením

k zisteniu, podľa ktorého je Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

absolútne neplatná, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, v dôsledku čoho osobou povinnou

zaplatiť daň z nehnuteľností bol Dlžník (podľa práva mal plniť sám), avšak daň bola

nesprávne vyrubená a zaplatená našou spoločnosťou, sme jednoznačne toho názoru, že zo

strany Dlžníka došlo k bezdôvodnému obohateniu na náš úkor a Prvostupňový súd mal

uplatnený nárok posúdiť v nami uvedených intenciách, čo však neurobil...

naša spoločnosť daň z nehnuteľnosti za rok 2008, 2009 a 2010 reálne správcovi dane

zaplatila a od Dlžníka sme na základe čl. IV. bodu 2 Zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva žiadali iba náhradu takto poskytnutého plnenia. Tvrdenie

Prvostupňového súdu, ako i tvrdenie Odvolacieho súdu o nemožnosti prenesenia daňovej

povinnosti z jedného subjektu na druhý subjekt, považujeme vzhľadom na uvedené za

irelevantné a nesúvisiace s nárokom, ktorý sme si uplatnili súdnou cestou. Pri výklade

právneho úkonu možno na vôľu toho, kto právny úkon urobil, usudzovať tiež s prihliadnutím

na následné správanie zmluvných strán. Sme toho názoru, že znenie čl. IV. bodu 2 Zmluvy

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je potrebné vykladať v súlade s prejavom

vôle zmluvných strán, ktorá nespochybniteľne vyjadrila ich úmysel ustanovenia zmluvnej

povinnosti Dlžníka poskytnúť veriteľovi, t. j. našej spoločnosti, náhradu za zaplatenú daň

z nehnuteľnosti za príslušné obdobie, čo vyplýva aj z toho, že daň z nehnuteľnosti vyrubenú

správcom dane sme zaplatili a až následne žiadali Dlžníka o jej náhradu, čo v žiadnom

prípade nie je možno vykladať ako prenesenie zákonnej povinnosti z našej strany na

Dlžníka...

Ak aj Prvostupňový súd, resp. Odvolací súd dospeli vykonaným dokazovaním

a právnym posúdením k zisteniu, podľa ktorého je Zmluva o zabezpečovacom prevode

absolútne neplatná, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, v dôsledku čoho osobou povinnou

zaplatiť daň z nehnuteľností bol odporca (podľa práva mal plniť sám), avšak daň bola

nesprávne vyrubená a zaplatená našou spoločnosťou, sme jednoznačne toho názoru, že

zo strany Dlžníka došlo k bezdôvodnému obohateniu na náš úkor a súd mal uplatnený nárok

posúdiť v uvedených intenciách, čo však neurobil.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že náš uplatnený nárok je oprávnený v prípade, ak je

Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva platná (o čom sme bez akýchkoľvek

pochybností presvedčení), a to z titulu plnenia zo zmluvy, pričom oprávnený je aj v prípade,

ak bude Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva posúdená ako neplatná

(s čím sa samozrejme nestotožňuje), a to z titulu bezdôvodného obohatenia získaného

Dlžníkom na náš úkor. Povinnosť súdu rozhodnúť o uplatnenom nároku kladne vyplýva

takisto z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyšších inštancií...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„a/ Základné právo spoločnosti H., s. r. o. na spravodlivý súdny proces zaručené

článkom 46 ods. 1 a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením (správne má byť rozsudkom,

pozn.) Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn. zo dňa 19. 01. 2011.

b/ Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn.

zo dňa 19. 01. 2011 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.

c/ Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti H., s. r. o. trovy právneho

zastúpenia vo výške 323,50 € vrátane DPH… na účet spoločnosti H., s. r. o... v lehote

určenej Ústavným súdom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka videla porušenie ňou označeného základného a iného práva

v nesprávnych právnych záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

Naopak, krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru, keď

skutkový a právny stav veci zhrnul takto: „Z návrhu navrhovateľa vyplýva, že svoju

pohľadávku voči odporcovi uplatňuje na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 23. 05. 2007 a to čl. IV. ods. 2, podľa ktorého sa

účastníci zmluvy dohodli, že v prípade, ak príslušné právne predpisy budú vyžadovať

zaplatenie dane z prevodu a prechodu nehnuteľností alebo dane z nehnuteľností, zaplatí ju

dlžník /v danom prípade odporca/, a to aj v prípade, že by ju podľa práva mal platiť veriteľ,

a na základe toho, že zaplatil Mestu H. daň z nehnuteľnosti za roky 2008, 2009 a 2010

spolu vo výške 35,20 eur. Súd prvého stupňa najskôr vyriešil ako predbežnú otázku, že

Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je neplatná.

Vyslovil právny názor, že dojednanie zabezpečovacieho prevodu práva v prípade typicky

spotrebiteľského a dlhodobého úverového vzťahu navrhovateľa a odporcu svojím obsahom

a účelom obchádza účel bežne dosahovaný záložnou zmluvou podľa § 552 Občianskeho

zákonníka. Preto súd dospel k záveru, že zmluva, na základe ktorej odporca dočasne,

v tomto prípade na 20 rokov, previedol vlastnícke právo k svojmu bytu na zabezpečenie

svojho spotrebiteľského dlhu, je podľa v rozpore s účelom

zákona, konkrétne s účelom, ktorý sa dosahuje záložným právom. Rovnako je táto zmluva

v rozpore s dobrými mravmi, keďže vlastníka bytu na dlhú dobu splácania úveru vystavuje

svojvôli výkonu dočasného vlastníckeho práva navrhovateľa a bez primeraného

ekonomického dôvodu zbavuje odporcu možnosti disponovať s bytom iným spôsobom

neohrozujúcim zabezpečenie splácania jeho dlhu navrhovateľovi. Vychádzajúc z uvedenej

absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorá v tomto konaní mala

charakter predbežnej otázky, odporca nikdy neprestal byť vlastníkom svojho bytu, a preto je

povinný ako daňovník podľa o miestnych daniach a miestnom

poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov

platiť daň z bytu. Preto nesprávne postupoval správca dane, keď zápis navrhovateľa ako

vlastníka bytu na základe zabezpečovacieho prevodu práva vyhodnotil tak, že navrhovateľ

je povinný zaplatiť daň z bytu. Rovnako nesprávne postupoval navrhovateľ, keď takto

vymeranú daň zaplatil a následne ju žiadal od odporcu. Osobou povinnou zaplatiť daň

z nehnuteľnosti nebol navrhovateľ, ale odporca. Preto navrhovateľ proti odporcovi nemá

nárok na náhradu zaplatenej dane a svojho práva sa môže domáhať proti správcovi dane.“

Svoje závery zhrnul takto: „Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje

za vecne správny. K odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:

Odvolaciu námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa nad rámec predmetu

konania vyslovil názor na zmluvný vzťah účastníkov založených Zmluvou o úvere z 23. 05.

2007, a že ju posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi pohľadávku, ktorej nárok vyplýva z čl. IV. ods. 2

Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 23. 05. 2007,

podľa ktorého sa účastníci zmluvy dohodli, že v prípade, ak príslušné právne predpisy budú

vyžadovať zaplatenie dane z prevodu a prechodu nehnuteľností alebo dane z nehnuteľností,

zaplatí ju dlžník /v danom prípade odporca/, a to aj v prípade, že by ju podľa práva mal

platiť veriteľ /navrhovateľ/. Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací súd prikláňa k tomu, že

minimálne bolo treba posudzovať pre účely tohto konania čiastočnú platnosť tejto zmluvy

a to článok IV. ods. 2. Odvolací súd poukazuje na súdnu prax v otázke zaplatenia daní,

podľa ktorej do verejnoprávnej povinnosti, ktorou platenie dane nesporne je, nemôže

vstúpiť iný subjekt, ako ten, ktorého stíha daňová povinnosť podľa zákona. Keďže v danom

prípade od roku 2007 je navrhovateľ stále vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti

/bytu č. 9 a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

bytového domu..., bol povinný podľa zák. o miestnych daniach a

miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a VZN Mesta H. č.

7/2007 zaplatiť daň z tejto nehnuteľnosti /bytu/ za rok 2008, 2009 a 2010. Preto správne aj

správca dane /Mesto H./ túto daň vyrubil navrhovateľovi. Navrhovateľ preto zmluvne

nemohol preniesť svoju povinnosť zaplatiť daň na odporcu. Možno len konštatovať, že v

tejto časti je zmluva absolútne neplatná podľa a preto nárok

navrhovateľa na zaplatenie žalovanej pohľadávky voči odporcovi nie je dôvodný.

Ani ďalšiu námietku navrhovateľa, že aj v prípade, že bude Zmluva

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, posúdená ako neplatná, má

nárok na žalovanú pohľadávku a to z titulu bezdôvodného obohatenia získaného odporcom

na jeho úkor v zmysle , odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.

Pri uvedenom spôsobe získania bezdôvodného obohatenia ide o prípady, keď je tu právna

povinnosť na konkrétne plnenie u toho, za ktorého bolo plnené, a naopak, nie je tu

povinnosť na strane toho, kto za neho jeho povinnosť splnil. Ten, kto plnenie poskytol za

iného, má právo žiadať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil,

a nie od toho, komu plnil. Nevyhnutným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia

podľa ustanovenia však je, že medzi tým, kto plnil za druhého

jeho veriteľovi, a tým, komu sa plnilo /veriteľovi/, bolo zrejmé, že je plnené za iného /za

dlžníka, ktorému vzniká bezdôvodné obohatenie tým, že plnením ktoré za neho na splnenie

jeho dlhu poskytol niekto iný, jeho dlh zanikol splnením v zmysle ustanovenia § 559

/. O takýto prípad sa v danej veci nejedná, keď navrhovateľ

nezaplatil daň z nehnuteľnosti za rok 2008, 2009 a 2010 za odporcu, ale za seba ako

vlastníka nehnuteľnosti vedený na liste vlastníctva č. 3207 k. ú. H..“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že argumentácia sťažovateľky

nebola spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť záverov krajského súdu, a preto medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a označeným základným a iným právom

sťažovateľky neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012