Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 143/2012
PDF · 193.48 KB
No categories available
I. ÚS 143/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej
spoločnosťou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4 Co 120/2011-77 z 19. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej spoločnosťou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 Co 120/2011-77 z 19. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka
návrhom na začatie konania doručeným 2. novembra 2011 Okresnému súdu Prievidza
(ďalej len „okresný súd“) domáhala voči odporcovi zaplatenia sumy 35,20 € a náhrady trov
konania na tom skutkovom základe, že „s odporcom ako dlžníkom uzavrel zmluvu
o zabezpečovacom prevode práva, na základe ktorej odporca na navrhovateľa previedol
vlastnícke právo k bytu, pričom navrhovateľ zaplatil Mestu H. za roky 2008, 2009 a 2010
daň z bytu a v zmluve o zabezpečovaco prevode práva bolo dojednané, že ak právne
predpisy budú vyžadovať zaplatenie dane z nehnuteľnosti zaplatiť ju odporca, a to aj
v prípade, že by ju podľa práva mal platiť dlžník“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 188/2012-57 zo 14. februára 2011 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol a na jej odvolanie krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.
Krajský súd zhodne s okresným súdom v rámci posudzovania platnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva, od ktorej sťažovateľka odvíja svoje nároky ako
predbežnej otázky, dospeli k záveru o jej absolútnej neplatnosti a nároky sťažovateľky
posúdili ako nedôvodné.
Podstatou argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu
ako odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, ako aj závermi okresného súdu v jeho
rozsudku, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii uviedla:
«… máme za to, že zmluvné dojednanie zabezpečovacieho inštitútu v súlade
so zákonom nemožno v žiadnom prípade posúdiť ako protiprávne konanie. Prijmúc
argumentáciu prvostupňového súdu, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, že bolo možné
využiť aj inú formu zabezpečenia našej pohľadávky, považujeme za nesprávnu. Stotožnenie
sa s predmetnou právnou konštrukciou by znamenalo (ad absurdum), že súd by v každom
súdnom konaní z vlastnej vôle zisťoval pre ktoréhokoľvek účastníka konania „správnejšie“
riešenie zmluvného vzťahu, a to založené na vlastnej úvahe súdu a následne by nesprávne
riešenie, napriek tomu, že sa pre uvedené riešenie zmluvné strany rozhodli na základe
zásady zmluvnej voľnosti a v súlade so všeobecne záväzným predpisom, vyhlásil za
rozporné s účelom zákona a teda absolútne neplatné, čo považujeme za neprijateľné. Na
základe uvedeného sme toho názoru, že postup súdu, ktorým súd predpisuje účastníkom
konania využitie zabezpečovacieho inštitútu, napriek tomu, že zmluvné strany si zmluvne
dojednali aplikáciu iného zabezpečovacieho inštitútu, resp. aby trestal dojednanie zákonom
aprobovaného právneho inštitútu jeho absolútnou neplatnosťou s odkazom na účel zákona,
resp. účel iného zabezpečovacieho inštitútu a možnosť použitia iného zabezpečovacieho
inštitútu, je v rozpore s účelom súdneho konania, resp. s úlohou súdu v rámci súdneho
konania. Predstavuje tak výrazný zásah do nášho práva na spravodlivý proces
a v neposlednom rade absolútne nenáležitý zásah zo strany súdnej inštancie do právnej
istoty subjektov práva a ich zmluvnej voľnosti.
Vyššiu uvedenú argumentáciu Prvostupňového súdu, resp. Odvolacieho súdu
o rozpore s účelom, ktorý sa dosahuje záložným právom považujeme za nesprávnu, a to
z toho dôvodu, že inštitút zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, ako aj inštitút
záložného práva predstavujú štandardné a zákonom aprobované zabezpečovacie inštitúty,
ktorých hlavným účelom je zabezpečenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi…
Čo sa týka... úvah Prvostupňového súdu ohľadom priradenia zmluvy o úvere pod
rámec spotrebiteľského práva, sme jednoznačne toho názoru, že predmetná Zmluva o úvere
nie je a nemôže byť posudzovaná ako spotrebiteľská. Argumentácia a prípadné dokazovanie
o charaktere zmluvy o úvere však nielenže presahuje, ale nijako nesúvisí s predmetom sporu
a s prejednávanou vecou. Napriek tomu máme za to, že Zmluva o úvere bola uzatvorená
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a je potrebné ju posudzovať podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka platných a účinných v čase jej uzatvorenia.
Sme toho názoru, že ju nie je možné označiť za zmluvu spotrebiteľskú nielen podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ale ani v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľa platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, resp. zákona
o spotrebiteľských úveroch. Taktiež sme presvedčení, že odôvodnenie Rozsudku obsahuje
i neprípustné poučenia druhého účastníka konania…
V odôvodnení Rozsudku Prvostupňového súdu následne Prvostupňový súd označil
postup správcu dane za nesprávny, čím podľa nás neprípustne zasiahol do právoplatného
rozhodnutia vydaného v správnom konaní a teda do právomoci príslušného správneho
orgánu. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd následne konštatoval, že osobou povinnou
zaplatiť daň z nehnuteľností nebol navrhovateľ (pozn. t. j. naša spoločnosť), ale odporca
(pozn. t. j. Dlžník).
Ak aj Prvostupňový súd dospel vykonaným dokazovaním a právnym posúdením
k zisteniu, podľa ktorého je Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
absolútne neplatná, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, v dôsledku čoho osobou povinnou
zaplatiť daň z nehnuteľností bol Dlžník (podľa práva mal plniť sám), avšak daň bola
nesprávne vyrubená a zaplatená našou spoločnosťou, sme jednoznačne toho názoru, že zo
strany Dlžníka došlo k bezdôvodnému obohateniu na náš úkor a Prvostupňový súd mal
uplatnený nárok posúdiť v nami uvedených intenciách, čo však neurobil...
naša spoločnosť daň z nehnuteľnosti za rok 2008, 2009 a 2010 reálne správcovi dane
zaplatila a od Dlžníka sme na základe čl. IV. bodu 2 Zmluvy o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva žiadali iba náhradu takto poskytnutého plnenia. Tvrdenie
Prvostupňového súdu, ako i tvrdenie Odvolacieho súdu o nemožnosti prenesenia daňovej
povinnosti z jedného subjektu na druhý subjekt, považujeme vzhľadom na uvedené za
irelevantné a nesúvisiace s nárokom, ktorý sme si uplatnili súdnou cestou. Pri výklade
právneho úkonu možno na vôľu toho, kto právny úkon urobil, usudzovať tiež s prihliadnutím
na následné správanie zmluvných strán. Sme toho názoru, že znenie čl. IV. bodu 2 Zmluvy
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je potrebné vykladať v súlade s prejavom
vôle zmluvných strán, ktorá nespochybniteľne vyjadrila ich úmysel ustanovenia zmluvnej
povinnosti Dlžníka poskytnúť veriteľovi, t. j. našej spoločnosti, náhradu za zaplatenú daň
z nehnuteľnosti za príslušné obdobie, čo vyplýva aj z toho, že daň z nehnuteľnosti vyrubenú
správcom dane sme zaplatili a až následne žiadali Dlžníka o jej náhradu, čo v žiadnom
prípade nie je možno vykladať ako prenesenie zákonnej povinnosti z našej strany na
Dlžníka...
Ak aj Prvostupňový súd, resp. Odvolací súd dospeli vykonaným dokazovaním
a právnym posúdením k zisteniu, podľa ktorého je Zmluva o zabezpečovacom prevode
absolútne neplatná, s čím sa samozrejme nestotožňujeme, v dôsledku čoho osobou povinnou
zaplatiť daň z nehnuteľností bol odporca (podľa práva mal plniť sám), avšak daň bola
nesprávne vyrubená a zaplatená našou spoločnosťou, sme jednoznačne toho názoru, že
zo strany Dlžníka došlo k bezdôvodnému obohateniu na náš úkor a súd mal uplatnený nárok
posúdiť v uvedených intenciách, čo však neurobil.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že náš uplatnený nárok je oprávnený v prípade, ak je
Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva platná (o čom sme bez akýchkoľvek
pochybností presvedčení), a to z titulu plnenia zo zmluvy, pričom oprávnený je aj v prípade,
ak bude Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva posúdená ako neplatná
(s čím sa samozrejme nestotožňuje), a to z titulu bezdôvodného obohatenia získaného
Dlžníkom na náš úkor. Povinnosť súdu rozhodnúť o uplatnenom nároku kladne vyplýva
takisto z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyšších inštancií...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„a/ Základné právo spoločnosti H., s. r. o. na spravodlivý súdny proces zaručené
článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením (správne má byť rozsudkom,
pozn.) Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn. 4Co/120/2011 zo dňa 19. 01. 2011.
b/ Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn.
4Co/120/2011 zo dňa 19. 01. 2011 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.
c/ Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti H., s. r. o. trovy právneho
zastúpenia vo výške 323,50 € vrátane DPH… na účet spoločnosti H., s. r. o... v lehote
určenej Ústavným súdom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka videla porušenie ňou označeného základného a iného práva
v nesprávnych právnych záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by
krajským súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
Naopak, krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď
skutkový a právny stav veci zhrnul takto: „Z návrhu navrhovateľa vyplýva, že svoju
pohľadávku voči odporcovi uplatňuje na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 23. 05. 2007 a to čl. IV. ods. 2, podľa ktorého sa
účastníci zmluvy dohodli, že v prípade, ak príslušné právne predpisy budú vyžadovať
zaplatenie dane z prevodu a prechodu nehnuteľností alebo dane z nehnuteľností, zaplatí ju
dlžník /v danom prípade odporca/, a to aj v prípade, že by ju podľa práva mal platiť veriteľ,
a na základe toho, že zaplatil Mestu H. daň z nehnuteľnosti za roky 2008, 2009 a 2010
spolu vo výške 35,20 eur. Súd prvého stupňa najskôr vyriešil ako predbežnú otázku, že
Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je neplatná.
Vyslovil právny názor, že dojednanie zabezpečovacieho prevodu práva v prípade typicky
spotrebiteľského a dlhodobého úverového vzťahu navrhovateľa a odporcu svojím obsahom
a účelom obchádza účel bežne dosahovaný záložnou zmluvou podľa § 552 Občianskeho
zákonníka. Preto súd dospel k záveru, že zmluva, na základe ktorej odporca dočasne,
v tomto prípade na 20 rokov, previedol vlastnícke právo k svojmu bytu na zabezpečenie
svojho spotrebiteľského dlhu, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka v rozpore s účelom
zákona, konkrétne s účelom, ktorý sa dosahuje záložným právom. Rovnako je táto zmluva
v rozpore s dobrými mravmi, keďže vlastníka bytu na dlhú dobu splácania úveru vystavuje
svojvôli výkonu dočasného vlastníckeho práva navrhovateľa a bez primeraného
ekonomického dôvodu zbavuje odporcu možnosti disponovať s bytom iným spôsobom
neohrozujúcim zabezpečenie splácania jeho dlhu navrhovateľovi. Vychádzajúc z uvedenej
absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorá v tomto konaní mala
charakter predbežnej otázky, odporca nikdy neprestal byť vlastníkom svojho bytu, a preto je
povinný ako daňovník podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov
platiť daň z bytu. Preto nesprávne postupoval správca dane, keď zápis navrhovateľa ako
vlastníka bytu na základe zabezpečovacieho prevodu práva vyhodnotil tak, že navrhovateľ
je povinný zaplatiť daň z bytu. Rovnako nesprávne postupoval navrhovateľ, keď takto
vymeranú daň zaplatil a následne ju žiadal od odporcu. Osobou povinnou zaplatiť daň
z nehnuteľnosti nebol navrhovateľ, ale odporca. Preto navrhovateľ proti odporcovi nemá
nárok na náhradu zaplatenej dane a svojho práva sa môže domáhať proti správcovi dane.“
Svoje závery zhrnul takto: „Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje
za vecne správny. K odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:
Odvolaciu námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa nad rámec predmetu
konania vyslovil názor na zmluvný vzťah účastníkov založených Zmluvou o úvere z 23. 05.
2007, a že ju posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
Navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi pohľadávku, ktorej nárok vyplýva z čl. IV. ods. 2
Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 23. 05. 2007,
podľa ktorého sa účastníci zmluvy dohodli, že v prípade, ak príslušné právne predpisy budú
vyžadovať zaplatenie dane z prevodu a prechodu nehnuteľností alebo dane z nehnuteľností,
zaplatí ju dlžník /v danom prípade odporca/, a to aj v prípade, že by ju podľa práva mal
platiť veriteľ /navrhovateľ/. Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací súd prikláňa k tomu, že
minimálne bolo treba posudzovať pre účely tohto konania čiastočnú platnosť tejto zmluvy
a to článok IV. ods. 2. Odvolací súd poukazuje na súdnu prax v otázke zaplatenia daní,
podľa ktorej do verejnoprávnej povinnosti, ktorou platenie dane nesporne je, nemôže
vstúpiť iný subjekt, ako ten, ktorého stíha daňová povinnosť podľa zákona. Keďže v danom
prípade od roku 2007 je navrhovateľ stále vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti
/bytu č. 9 a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
bytového domu..., bol povinný podľa § 13 ods. 1 zák. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a
miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a VZN Mesta H. č.
7/2007 zaplatiť daň z tejto nehnuteľnosti /bytu/ za rok 2008, 2009 a 2010. Preto správne aj
správca dane /Mesto H./ túto daň vyrubil navrhovateľovi. Navrhovateľ preto zmluvne
nemohol preniesť svoju povinnosť zaplatiť daň na odporcu. Možno len konštatovať, že v
tejto časti je zmluva absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a preto nárok
navrhovateľa na zaplatenie žalovanej pohľadávky voči odporcovi nie je dôvodný.
Ani ďalšiu námietku navrhovateľa, že aj v prípade, že bude Zmluva
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, posúdená ako neplatná, má
nárok na žalovanú pohľadávku a to z titulu bezdôvodného obohatenia získaného odporcom
na jeho úkor v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.
Pri uvedenom spôsobe získania bezdôvodného obohatenia ide o prípady, keď je tu právna
povinnosť na konkrétne plnenie u toho, za ktorého bolo plnené, a naopak, nie je tu
povinnosť na strane toho, kto za neho jeho povinnosť splnil. Ten, kto plnenie poskytol za
iného, má právo žiadať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil,
a nie od toho, komu plnil. Nevyhnutným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia
podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka však je, že medzi tým, kto plnil za druhého
jeho veriteľovi, a tým, komu sa plnilo /veriteľovi/, bolo zrejmé, že je plnené za iného /za
dlžníka, ktorému vzniká bezdôvodné obohatenie tým, že plnením ktoré za neho na splnenie
jeho dlhu poskytol niekto iný, jeho dlh zanikol splnením v zmysle ustanovenia § 559
Občianskeho zákonníka/. O takýto prípad sa v danej veci nejedná, keď navrhovateľ
nezaplatil daň z nehnuteľnosti za rok 2008, 2009 a 2010 za odporcu, ale za seba ako
vlastníka nehnuteľnosti vedený na liste vlastníctva č. 3207 k. ú. H..“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že argumentácia sťažovateľky
nebola spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť záverov krajského súdu, a preto medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a označeným základným a iným právom
sťažovateľky neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2012