Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 174/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

K., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v znení protokolu č. 11 (ako

uvádza sťažovateľ, pozn.) postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva: „V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

KS) tento súd rozhodoval o mojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III.

(ďalej len OS) rozsudkom zo dňa 8. decembra 2010 sp. zn. -231, ktorým

v celom rozsahu zamietol moje odvolanie...

Svoje odvolanie som odôvodnil tým, že môj zamestnávateľ okamžite rozviazal

so mnou pracovný pomer po tom, čo som nerešpektoval jeho nariadenie zo dňa 18. 2. 2009

dostaviť sa dňa 23. 2. 2009 k výkonu práce do B., nakoľko neboli splnené zákonné

podmienky na výkon tejto pracovnej cesty zo strany môjho zamestnávateľa .

Môj postup – nerešpektovanie nariadenia môjho zamestnávateľa vychádzal

zo skutočnosti, že môj výkon práce v B., ktorá i keď bola jedným z dvoch dojednaných miest

výkonu práce v pracovnej zmluve, nebola mojím pravidelným pracoviskom.

Pravidelným pracoviskom podľa pracovnej zmluvy uzavretej s mojím

zamestnávateľom bolo H. a okolie (čo som doložil písomnými dôkazmi – pracovnou

zmluvou zo dňa 8. septembra 2008) a preto na výkon pracovnej cesty do B. ako druhého

miesta výkonu práce podľa ust. o cestovných náhradách (ďalej

len zákon), mal môj zamestnávateľ postupovať tak, že pred jej výkonom mi mal písomne v

súlade s ust. § 3 zákona určiť kedy mám nastúpiť na pracovnú cestu; akým dopravným

prostriedkom ju mám vykonať; miesto a ako dlho bude pracovná cesta trvať: termín

nástupu pracovnej cesty a termín jej ukončenia. Bez týchto relevantných skutočností som ja

nemohol realizovať pracovnú cestu.

Môj zamestnávateľ mi pred výkonom pracovnej cesty do B., kde som mal nastúpiť

dňa 23. 2. 2009 k inej než dojednanej práci bez môjho písomného súhlasu a k inému

zamestnávateľovi bez môjho písomného súhlasu – teda v rozpore s ust. § 58 Zákonníka

práce; bez predloženia cestovného príkazu, ktorý by obsahoval uvedené náležitosti podľa

ust. § 3 zákona a tiež skutočnosti, že v tom čase som sa osobne staral o moju 78 – ročnú

ťažko zdravotne postihnutú matku načo som upozornil OS vo svojej svedeckej výpovedi som

do súdnej zápisnici OS zo dňa 8. decembra 2010 na str. 3 ods. 2, riad. 1 až 4 odspodu

uviedol, že ja som mal ťažko onkologický chorú mamu o ktorú som sa staral, a v prípade,

že by mi môj zamestnávateľ dal riadny cestovný príkaz so všetkými náležitosťami podľa ust.

§ § zákona o cestovných náhradách, tak ja by som túto skutočnosť, – že sa starám o ťažko

zdravotne postihnutú osobu oznámil (keďže zamestnávateľ mi nedoručil cestovný príkaz

s príslušnými náležitosťami, ja som nemal dôvod mu oznámiť túto skutočnosť, ktorá mi

bránila ísť na pracovnú cestu, o ktorej som okrem iného ani nevedel, dokedy bude trvať

(v tejto súvislosti poukazujem na ust. par. 68 ods. 3 , že zamestnávateľ

nesmie skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý sa stará o blízku osobu, ktorá je

osobou s ťažkým zdravotným postihnutím), môj zamestnávateľ písomným prejavom zo dňa

16. 3. 2009 napriek porušeniu horeuvedených platných právnych noriem z jeho strany

okamžite so mnou skončil pracovný pomer. Uvedené okamžité skončenie pracovného

pomeru som prevzal dňa 3. apríla 2009.

Som presvedčený o tom, že Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý bude o tejto

sťažnosti rozhodovať, prihliadne napriek princípu subsidiarity podľa môjho názoru

k porušeniu uvedených zákonov zo strany aj KS, ktorý v uvedenom konaní nevykladal

a neaplikoval príslušné zákony na uvedený prípad v súlade s . Podľa môjho názoru

došlo k praktickej nefunkčnosti všeobecných súdov, ktoré sa mali na ochrane ústavnosti (na

mojej súdnej ochrane podľa ) podieľať.

V tejto súvislosti mám za to, že je nutný inštitucionálny postup Ústavného súdu

Slovenskej republiky ultima ratio, ktorý o mojej ústavnej sťažnosti rozhodne tak, že

napadaný rozsudok KS zruší v celom rozsahu a vec vráti KS na ďalšie konanie

a rozhodnutie za účelom zachovania právnej istoty.“

V sťažnosti ďalej uvádza: „Pre úplnosť uvádzam, že voči napadanému rozsudku KS

a rozsudku OS som podal dňa 29. januára 2012 dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej

republiky.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa Ing. J. J. podľa a čl.

6 ods. 1 dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 v

konaní krajského súdu v Bratislave sp. zn. bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 11. októbra 2011 sp. zn. -316 a nariaďuje Krajskému súdu

v Bratislave bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť.

3. Sťažovateľovi Ing. J. J. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 313,04 Eur,

ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J.

K... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu..“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. V obsahu sťažnosti

sa nezmieňuje o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , a preto ústavný súd text bodu 2 petitu sťažnosti „a nariaďuje

Krajskému súdu v Bratislave bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť“

posudzoval v intenciách obsahu sťažnosti a bodu 1 petitu.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného

vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu

právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody

za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis

mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je

okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba

k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta

a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva

alebo slobody ().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie ešte predtým

(t. j. 29. januára 2012), ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa

(15. marca 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho

štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j.

k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania,

čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

jeho návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012