Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 174/2012
PDF · 157.19 KB
No categories available
I. ÚS 174/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 115/2011 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2012
doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
K., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v znení protokolu č. 11 (ako
uvádza sťažovateľ, pozn.) postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 115/2011 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011.
Zo sťažnosti vyplýva: „V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
KS) tento súd rozhodoval o mojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III.
(ďalej len OS) rozsudkom zo dňa 8. decembra 2010 sp. zn. 42C/42/2009-231, ktorým
v celom rozsahu zamietol moje odvolanie...
Svoje odvolanie som odôvodnil tým, že môj zamestnávateľ okamžite rozviazal
so mnou pracovný pomer po tom, čo som nerešpektoval jeho nariadenie zo dňa 18. 2. 2009
dostaviť sa dňa 23. 2. 2009 k výkonu práce do B., nakoľko neboli splnené zákonné
podmienky na výkon tejto pracovnej cesty zo strany môjho zamestnávateľa .
Môj postup – nerešpektovanie nariadenia môjho zamestnávateľa vychádzal
zo skutočnosti, že môj výkon práce v B., ktorá i keď bola jedným z dvoch dojednaných miest
výkonu práce v pracovnej zmluve, nebola mojím pravidelným pracoviskom.
Pravidelným pracoviskom podľa pracovnej zmluvy uzavretej s mojím
zamestnávateľom bolo H. a okolie (čo som doložil písomnými dôkazmi – pracovnou
zmluvou zo dňa 8. septembra 2008) a preto na výkon pracovnej cesty do B. ako druhého
miesta výkonu práce podľa ust. § 2 zákona č. 530/2004 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej
len zákon), mal môj zamestnávateľ postupovať tak, že pred jej výkonom mi mal písomne v
súlade s ust. § 3 zákona určiť kedy mám nastúpiť na pracovnú cestu; akým dopravným
prostriedkom ju mám vykonať; miesto a ako dlho bude pracovná cesta trvať: termín
nástupu pracovnej cesty a termín jej ukončenia. Bez týchto relevantných skutočností som ja
nemohol realizovať pracovnú cestu.
Môj zamestnávateľ mi pred výkonom pracovnej cesty do B., kde som mal nastúpiť
dňa 23. 2. 2009 k inej než dojednanej práci bez môjho písomného súhlasu a k inému
zamestnávateľovi bez môjho písomného súhlasu – teda v rozpore s ust. § 58 Zákonníka
práce; bez predloženia cestovného príkazu, ktorý by obsahoval uvedené náležitosti podľa
ust. § 3 zákona a tiež skutočnosti, že v tom čase som sa osobne staral o moju 78 – ročnú
ťažko zdravotne postihnutú matku načo som upozornil OS vo svojej svedeckej výpovedi som
do súdnej zápisnici OS zo dňa 8. decembra 2010 na str. 3 ods. 2, riad. 1 až 4 odspodu
uviedol, že ja som mal ťažko onkologický chorú mamu o ktorú som sa staral, a v prípade,
že by mi môj zamestnávateľ dal riadny cestovný príkaz so všetkými náležitosťami podľa ust.
§ § zákona o cestovných náhradách, tak ja by som túto skutočnosť, – že sa starám o ťažko
zdravotne postihnutú osobu oznámil (keďže zamestnávateľ mi nedoručil cestovný príkaz
s príslušnými náležitosťami, ja som nemal dôvod mu oznámiť túto skutočnosť, ktorá mi
bránila ísť na pracovnú cestu, o ktorej som okrem iného ani nevedel, dokedy bude trvať
(v tejto súvislosti poukazujem na ust. par. 68 ods. 3 Zákonníka práce, že zamestnávateľ
nesmie skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý sa stará o blízku osobu, ktorá je
osobou s ťažkým zdravotným postihnutím), môj zamestnávateľ písomným prejavom zo dňa
16. 3. 2009 napriek porušeniu horeuvedených platných právnych noriem z jeho strany
okamžite so mnou skončil pracovný pomer. Uvedené okamžité skončenie pracovného
pomeru som prevzal dňa 3. apríla 2009.
Som presvedčený o tom, že Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý bude o tejto
sťažnosti rozhodovať, prihliadne napriek princípu subsidiarity podľa môjho názoru
k porušeniu uvedených zákonov zo strany aj KS, ktorý v uvedenom konaní nevykladal
a neaplikoval príslušné zákony na uvedený prípad v súlade s ústavou. Podľa môjho názoru
došlo k praktickej nefunkčnosti všeobecných súdov, ktoré sa mali na ochrane ústavnosti (na
mojej súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) podieľať.
V tejto súvislosti mám za to, že je nutný inštitucionálny postup Ústavného súdu
Slovenskej republiky ultima ratio, ktorý o mojej ústavnej sťažnosti rozhodne tak, že
napadaný rozsudok KS zruší v celom rozsahu a vec vráti KS na ďalšie konanie
a rozhodnutie za účelom zachovania právnej istoty.“
V sťažnosti ďalej uvádza: „Pre úplnosť uvádzam, že voči napadanému rozsudku KS
a rozsudku OS som podal dňa 29. januára 2012 dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej
republiky.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa Ing. J. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 v
konaní krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/115/2011 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 11. októbra 2011 sp. zn. 14Co/115/2011-316 a nariaďuje Krajskému súdu
v Bratislave bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť.
3. Sťažovateľovi Ing. J. J. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 313,04 Eur,
ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J.
K... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu..“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. V obsahu sťažnosti
sa nezmieňuje o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd text bodu 2 petitu sťažnosti „a nariaďuje
Krajskému súdu v Bratislave bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť“
posudzoval v intenciách obsahu sťažnosti a bodu 1 petitu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného
vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu
právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis
mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je
okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta
a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva
alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie ešte predtým
(t. j. 29. januára 2012), ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(15. marca 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho
štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal
dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j.
k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania,
čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
jeho návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012