Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 197/2012
PDF · 289.17 KB
No categories available
IV. ÚS 197/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K., zastúpenej advokátom
JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob
209/2010 z 8. apríla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 209/2010 z 8. apríla 2011.
Sťažovateľka podaním z 19. decembra 2011 doručeným ústavnému súdu
21. decembra 2011 doplnila svoju sťažnosť o relevantné skutočnosti argumentujúc tým, že
«od podania sťažnosti na odvolacej úrovni sa „ustálila judikatúra, ktorá je v priamej
súvislosti s riešením sporov s rovnakou problematikou aká figuruje v spore napadnutom
touto sťažnosťou“».
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. novembra 2003 podanou
Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa S., ..., B. (ďalej len „žalobca“),
domáhal proti sťažovateľke vydania vecí, a to prevádzkových rozmnoženín na pevných
diskoch technických zariadení ich oprávneným vlastníkom. Podaním z 30. augusta 2005
žalobca rozšíril žalobu a žiadal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku zaplatiť sumu
21 143,19 € s príslušenstvom, predložiť výkaz o všetkých vyhotovených rozmnoženinách v
období po 2. októbri 2002, výkaz o počte prevádzkovaných hudobných automatov od
októbra 2002 s uvedením obdobia prevádzkovania každého z týchto hudobných automatov,
uhradiť za vyhotovenie rozmnoženín zvukových záznamov výrobcom zvukových záznamov
zastúpených žalobcom sumu 16,60 € za každú vyhotovenú rozmnoženinu albumu v období
od 2. októbra 2002, zaplatiť za uskutočnenie verejného prenosu bez vysporiadania nárokov
výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov sumu 49,79 €
za každý hudobný automat, odstrániť z pevných diskov ňou prevádzkovaných automatov
všetky nelegálne vyhotovené rozmnoženiny zvukových záznamov a zakázať vyhotoviť
ďalšie rozmnoženiny zvukových záznamov a ich uskladnenie na pevné disky ňou
prevádzkovaných hudobných automatov, pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto
zvukovým záznamom.
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 Cb 108/2003 z 11. júna 2010
tak, že zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 21 242,78 € so 16 % úrokom
z omeškania ročne od 2. októbra 2002 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti ju zamietol.
Označeným rozsudkom okresný súd zároveň konanie o povinnosti sťažovateľky odstrániť
z pevných diskov ňou prevádzkovaných automatov všetky nelegálne vyhotovené
rozmnoženiny zvukových záznamov a zákaze vyhotovovať ďalšie rozmnoženiny
zvukových záznamov a ukladať ich na pevné disky ňou prevádzkovaných hudobných
automatov, pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto zvukovým záznamom, zastavil na
návrh žalobcu, ktorý v tejto časti zobral žalobu späť.
Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil s poukazom na to, že považoval za
preukázané, že právne vzťahy medzi účastníkmi boli záväzným spôsobom upravené
zmluvami uzavretými 2. augusta 2001 a tieto zmluvy boli pre zmluvné strany záväzné do
času vypovedania zmluvy, t. j. do 2. októbra 2002. V zmluve, predmetom ktorej bola úprava
vzťahov vznikajúcich pri vyhotovovaní prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu,
medzi vyhotoviteľom prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane,
a výrobcami zvukových záznamov, zastúpenými žalobcom, na druhej strane, boli dohodnuté
podmienky týkajúce sa platby za vyhotovenie jednej rozmnoženiny v sume 1,28 € (40 Sk)
za rozmnoženinu, pričom sťažovateľka žalobcovi 9. októbra 2001 oznámila, že bolo
vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín. Sťažovateľka pritom jednu splátku v sume
929,43 € žalobcovi uhradila. Vychádzajúc zo zmluvy dospel okresný súd k záveru, že nárok
žalobcu na zaplatenie sumy 21 143,20 €, ktorá predstavovala poplatok za vyhotovenie
rozmnoženiny, je opodstatnený.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 209/2010
z 8. apríla 2011 potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti sťažovateľky
zaplatiť žalobcovi sumu 21 143,20 € so 16 % úrokom z omeškania ročne od 2. októbra 2002
do zaplatenia, a tiež vo výroku o zastavení konania, ako aj vo výroku o trovách konania.
Krajský súd zároveň označeným rozsudkom zmenil odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že zamietol žalobu v prevyšujúcej časti
a nad sumu 21 143,20 €.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „súdy uvedeným spôsobom uzavreli spor medzi
účastníkmi, vzniknutého z obchodného vzťahu, v ktorom sťažovateľ vo svojich hudobných
skriniach reprodukuje hudbu a protistrana je organizáciou kolektívnej správy práv autorov.
Ich vzťah bol upravený príslušnými ustanoveniami z. č. 383/1997 Z. z. Autorský zákon
v znení zákona č. 234/2000 Z. z. a z. č. 283/1997 Z. z.“, a v tejto súvislosti tvrdí, že
«Odôvodnenie prvostupňového rozsudku akceptované a rozšírené odvolacím súdom
obsahuje viacero chýb a omylov zásadného rázu. Uvedené rozšírenie ako doplnenie
dôvodov vykazuje rovnaké známky neujasnenosti o problematike samotného predmetu sporu
oboma súdmi.
Obom súdom neprípustným spôsobom uniklo, z akej zmluvy, z akého obdobia, na
základe akého zákona atď. nárok žalobcu vychádza. Veľkú časť dôvodov tvorí citácia
irelevantných, na vec sa nevzťahujúcich právnych noriem, irelevantných stanovísk
Ministerstva kultúry a vzájomne si odporujúcich záverov (raz môže žalobca vykonávať iba
kolektívnu správu povinnú, nedisponuje oprávnením ohľadne rozmnoženín ani ohľadne
odmien za ne, inokedy sa povinnej kolektívnej správy držať nemusí). Čo však súdom uniklo
celkom zjavne je fakt, že žalobca požaduje - a súdy mu priznali - odmeny podľa
nepodpísanej a teda neuzavretej zmluvy, resp. „Dohody o vysporiadaní záväzkov“, čl. II
ods. 1, v ktorej uvádza, že ide o obdobie pred nadobudnutím účinnosti zmluvy z 2. 8. 2001
a v ktorej žiadna zmienka o sadzobníku nie je... Sám žalobca (viď. vyjadrenie z 19. 1. 2009,
adresovaného súdu) uvádza, že išiel nad rámec aktuálnej zákonnej úpravy. Za tohto stavu
sú jeho motívy, pre ktoré sa rozhodol žiadať od žalovaného odmeny bezpredmetné.».
Ďalej sťažovateľka namieta, že okresnému súdu aj krajskému súdu «uniklo, že jeden
z dôkazov, z ktorých vychádzali, ktorým je faktúra z 24. 4. 2002 sa o rozmnoženinách
a odmenách za ich vyhotovenie nezmieňuje. Išlo pritom, alebo malo ísť o vyrátanie či
zosumarizovanie odmien výlučne za tzv. rozmnoženiny. Celý spor, zmluvy a ich návrhy,
vyjadrenia S., obsah jeho rozsiahlej predsporovej korešpondencie a nakoniec aj rozsudky
samotné užívajú málo zodpovedne množstvo pojmov, pričom sa S. snaží ťažiť zo „sporov“ o
ich výklad: rozmnoženina, prevádzková rozmnoženina, album, pevný disk, prevádzková
rozmnoženina zvukového záznamu. Ako vysvitá z rozsudkov, nakoniec aj súdy nepripisujú
osobitný význam pojmu „vysielanie“ a „zhotovenie rozmnoženiny“ hoci predstavujú
samostatné práva autorov. Napokon v spise založená faktúra, o ktorej je zmienka vyššie je
toho flagrantným dôkazom. Je pre tento spor nepoužiteľná, pretože jej adresát má uhradiť
príslušnú sumu za „... verejnú produkciu komerčných snímkov, prevádzkovanie jukeboxov –
legalizácia“.
Iba nedostatočnej pozornosti súdov, najmä Krajského sa dá pričítať skutočnosť, že
v závere svojho rozsudku uvádza príklady zmlúv medzi S. a výrobcami pričom ani jedna z
týchto firiem nesplnomocňuje S. na vyberanie odmien za rozmnoženiny ale za vysielanie. A
za to sťažovateľ platil a platí osobitne!
Pripájam list č. 234/01 zo 14. 02. 2001, v ktorom žalobca vyhotovenie rozmnoženiny
spoplatňuje 10,- a nie 40,- korunami. To však iba na ilustráciu jeho svojvôle. Aj sumu
28000 Sk, ktorú by rád považoval za akési uznanie dlhu uhradila sťažovateľova učtáreň
automaticky, neskúmajúc oprávnenosť. Žiadosť o jej vrátenie pravdaže rešpektovaná
nebola...».
Napokon sťažovateľka uvádza, že „vo svojej výpovedi vyjadril nesúhlas s počtom
tzv. rozmnožením, nahlásených zamestnankyňou. Aj keď je za ňu formálne zodpovedný, je
zainteresovaným (dokonca aj oboznámenému laikovi) známe, že išlo o zjavný omyl. Medzi
účastníkmi nebolo sporné, že sa mal nahlásiť počet albumov a nie počet skladieb. A albumy
ako je známe, obsahujú cca 10 skladieb. Skladba ako dielo je popísaná v § 5 ods. 7 a § 6
ods. 1 písm. d) z. č. 383/1997 z. z. a album ako pojem je popísaný v tzv. sadzobníku.
Popritom je rovnako dôležité, že existuje objektívna vedomosť o kapacite prístrojov,
vyrábaných pred rokom 2000 a v kritickom čase používaných. Mať 16 000 albumov je
nemysliteľné. A vie to i S. Sankciou za takýto omyl nemôže byť jeho bezdôvodné obohatenie
takého rozsahu na úkor sťažovateľa. Ak by teda bol v krajnom prípade sťažovateľ povinný
za niečo platiť, tak nie za 16 624 ks a nie po 40 Sk rozmnožením, ale max. za 1600 a po 10,-
Sk.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:
„1. vysloví, že napadnutým rozsudkom boli porušené základné práva sťažovateľa,
chránené čl. 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 dodatku
k Dohovoru,
2. zruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach 4 Cob 209/2010 z 8. 4. 2011 a vráti
vec tomuto súdu na ďalšie konanie a
3. zaviaže Krajský súd Košice nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“); toto ustanovenie sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 OSP) s modifikáciou vyplývajúcou z § 219 ods. 2 OSP
(„Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody“). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku najskôr poukázal na obsah
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým prvostupňový súd zaviazal
sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 21 242,78 € s príslušenstvom, pričom v tejto
súvislosti okrem iného v ňom uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
«žalobca... dôvodil, že je nezávislou spoločnosťou výkonných umelcov a výrobcov
zvukových a zvukovoobrazových záznamov založenou podľa zákona č. 83/1990 Zb.
o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. V zmysle zákona o združovaní občanov
je združenie fyzických a právnických osôb s vlastnou právnou subjektivitou a ako združenie
je registrovaný na Ministerstve vnútra SR pod č. VVS/1-900/90-3742. Vykonáva kolektívnu
správu práv podľa Autorského zákona na základe Oprávnenia 3/2004 zo dňa 18. 10. 2004.
V zmysle dodatku č. 1 k Zmluve o zastupovaní práv výrobcov zvukových a zvukovo
obrazových záznamov je taktiež splnomocnený výrobcami zvukových a zvukovoobrazových
záznamov udeľovať povolenie na zhotovenie prevádzkovej rozmnoženiny transformáciou
zvukového záznamu z nosiča výrobcu do špecifického digitálneho formátu a jej uložením na
pevný disk technického zariadenia prevádzkovateľa určeného na reprodukciu zvukových
záznamov uložených na pevnom disku zariadenia rozmnoženín. Dňa 2. 8. 2001 žalobca
uzavrel so žalovaným zmluvu, ktorá upravovala vzťahy medzi žalovaným ako vyhotoviteľom
prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane a výrobcami zvukových
záznamov zastúpených S. na strane druhej vznikajúce pri vyhotovovaní prevádzkovej
rozmnoženiny zvukového záznamu. Na základe listu žalovaného zo dňa 10. 9. 2001, ktorým
nahlásil žalobcovi počet vyhotovených rozmnoženín, žalobca na základe zmluvy
o vyhotovení rozmnoženín, zaslal žalovanému faktúru č. 202181 na sumu 21 143,20 eur,
ktorá je predmetom tohto konania. Keďže žalovaný túto fakturovanú sumu žalobcovi
neuhradil, žalobca listom z 2. 8. 2001 oznámil žalovanému, že s okamžitou platnosťou
odstupuje od zmluvy a vyzval žalovaného na vrátenie súhlasu na vyhotovovanie
prevádzkových rozmnoženín. Napriek tomu, žalovaný rozmnoženiny naďalej vyhotovuje,
ukladá ich na pevné disky prevádzkovaných hudobných automatov, ktoré prevádzkuje
žalovaný prostredníctvom týchto hudobných automatov žalovaný uskutočňuje verejný
prenos bez vysporiadania nárokov k nositeľom práv na primeranú odmenu za takýto verejný
prenos. Žalobca má preto nárok aj na náhradu škody za vyhotovenie rozmnoženín bez
súhlasu nositeľov práv vo výške 16,60 eur za vyhotovenú rozmnoženinu a na úhradu odmien
výkonným umelcom a výrobcov zvukových a zvukovo obrazových záznamov za verejný
prenos ich výkonov vo výške 49,80 eur za každý jeden hudobný automat za jeden mesiac...
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca má nárok na zaplatenie uplatnenej
pohľadávky 21 143,20 eur, čo predstavuje poplatok za vyhotovenie rozmnoženiny. Tento
jeho nárok vyplýva zo zmluvy, ktorú uzatvoril dňa 2. 8. 2001 žalobca ako nezávislá
spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo obrazových záznamov so
žalovaným. Zmluva bola uzatvorená podľa § 5 ods. 7 až § 37 zákona č. 283/1997 Z. z.
o kolektívnej správe práv, zákona č. 383/1997 Z. z. - Autorský zákon v znení zákona
č. 234/2000 Z. z.. Podľa čl. I tejto zmluvy sú upravené vzťahy medzi vyhotoviteľom
prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane a výrobcom zvukových
záznamov zastúpeným žalobcom na strane druhej. Podľa čl. II zmluvy za vyhotovenie
prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu je jej vyhotoviteľ podľa § 47 ods. 3
Autorského zákona povinný uhradiť prostredníctvom žalobcu odmenu výrobcom zvukových
záznamov vo výške stanovenej podľa sadzobníka odmien, ktorá je prílohou uvedenej
zmluvy. Na základe tejto zmluvy žalobca udelil žalovanému súhlas na vyhotovenie
prevádzkových rozmnoženín zvukových záznamov a na ich uloženie na pevný disk
technického zariadenia. Výška odmeny výrobcu zvukového záznamu za vyhotovenie
rozmnoženiny jedného albumu pre jeden stroj vyhotoviteľom je 1,99 eur.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Autorského zákona,
podľa ktorého má výrobca zvukovoobrazového záznamu výhradné právo udeľovať súhlas na
rozmnožovanie zvukovoobrazového záznamu - a udeľovať súhlas na verejný prenos
zvukovoobrazového záznamu, alebo rozmnoženín prostredníctvom technického zariadenia.
Dňa 23. 6. 1998 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vydalo Oprávnenie na výkon
kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona na území Slovenskej republiky držiteľovi
oprávnenia - žalobcovi. Rozsah udeleného oprávnenia spočíval okrem iného v oprávnení
žalobcu ako držiteľa tohto Oprávnenia vykonávať kolektívnu správu práv výkonných
umelcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov pri vyhotovovaní rozmnoženín
zvukových a zvukovoobrazových záznamov pre osobnú potrebu prenesením ich obsahu na
nenahraté nosiče takýchto záznamov. Dňa 10. 4. 2007 Ministerstvo kultúry Slovenskej
republiky vydalo ďalšie Oprávnenie organizácie kolektívnej správy na výkon kolektívnej
správy práv podľa Autorského zákona na území Slovenskej republiky č. 3/2004 pre žalobcu.
Podľa stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vykonáva žalobca len povinnú
kolektívnu správu práv podľa § 78 ods. 3 Autorského zákona v odbore „Vyhotovenie
rozmnoženín záznamu umeleckého výkonu zvukového záznamu, zvukovoobrazového
záznamu alebo záznamu vysielania pre osobnú potrebu.“ Do účinnosti zákona č. 618/2003
Z. z. - Autorský zákon bolo možné vykonávať kolektívnu správu práv len v taxatívne
vymedzených odboroch, ktoré upravovali citované zákonné ustanovenia zákona č. 283/1997
Z. z. - Autorský zákon. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 618/2003 je výpočet odborov
kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona len demonštratívny a pripúšťa kolektívnu
správu aj v iných odboroch. Súd prvého stupňa posúdil, že za účinnosti zákona č. 283/1997
Z. z. - Autorský zákon kolektívnu správu práv k spornému predmetu nebolo možné
vykonávať, takýto odbor nebol uvedený v taxatívnom výpočte. Až s príchodom nových
technológií na území Slovenskej republiky začali byť prevádzkované hudobné automaty
v ktorých boli uložené upravené rozmnoženiny zvukových záznamov vyhotovené
prevádzkovateľmi automatov bez súhlasu nositeľov a dochádzalo k hromadnému
porušovaniu práv nositeľov týchto práv - výrobcov záznamov. Nositelia týchto práv
splnomocnili žalobcu, aby udeľoval okrem súhlasu na použitie pri verejnom prenose aj
súhlas na vyhotovovanie rozmnoženiu a uzatvoril v ich mene aj zmluvy. Preto podľa § 24
zákona č. 618/2003 Z. z. Autorský zákon mal súd prvého stupňa za preukázané, že právne
vzťahy medzi účastníkmi konania boli záväzne upravené zmluvami uzatvorenými 2. 8. 2001
a tieto boli pre zmluvné strany záväzné do času vypovedania zmluvy dňa 2. l0. 2002.
V zmluve boli dohodnuté platby 40,00 Sk (1,28 eur) za rozmnoženinu, pričom žalovaný
oznámil žalobcovi dňa 9. 10. 2001, že bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín.
Žalovaný žalobcovi uhradil jednu splátku vo výške 28 000,00 Sk (929,43 eur), neuhradil mu
zvyšnú sumu 21 143,20 eur titulom poplatku za vyhotovenie rozmnoženiny. Súd prvého
stupňa preto dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie tejto sumy je oprávnený...».
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, keď najmä
uviedol:
„Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť napadnutého
rozsudku a jeho odôvodnenia v rozsahu 21 143,20 eur s príslušenstvom a v celom rozsahu
sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania,
teda žalobca aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na
preukázanie svojich tvrdení a tento dôkaz súdu predložiť.
Podľa § 132 ods. 1 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvého stupňa, z toho čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a
právne závery a vo veci správne rozhodol o uplatnenej pohľadávke 21 143,20 eur s úrokom
z omeškania.
Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má samostatnú procesnú spôsobilosť podľa
§ 18, § 19 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ako nezávislú spoločnosť výkonných
umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov je právnickou osobou podľa
§ 18 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku registrovanou na Ministerstve vnútra
Slovenskej republiky pod č. VVS/1-900/90-3742 ako združenie fyzických osôb podľa zákona
č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Aktívna legitimácia
žalobcu v tomto konaní je odvedená od zmluvy o zastupovaní práv niektorých výrobcov
zvukových a zvukovoobrazových záznamov na zastupovanie ich práv, ktoré žalobca v tomto
konaní doložil. Ide o individuálne splnomocnenia niektorých výrobcov. V spise na č. l. 9 je
zmluva o zastupovaní práv výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov uzatvorená
dňa 11. 11. 1993 medzi žalobcom a výrobcom zvukovoobrazových záznamov – M. s. r. o., B.
z ktorej vyplýva, že žalobca je týmto výrobcom zvukovoobrazových záznamov splnomocnený
na zastupovanie svojich práv na udelenie povolenia a vyberania náhrad za vysielanie
zvukových, alebo zvukovoobrazových záznamov prostredníctvom technického zariadenia.
Žalobca predložil aj ďalšie zmluvy s ďalšími výrobcami zvukovoobrazových záznamov – B.
s. r. o., B., O. a. s., B., B. s. r. o., P. Oprávnenosť sumy 21 143,20 eur (636 960,00 Sk)
vyplýva zo zmluvy, ktorú uzatvoril žalobca a žalovaný dňa 2. 8. 2001, sadzobníka poplatkov
žalobcu, faktúry č. 202181 zo dňa 24. 4. 2002, ktorú žalobca vystavil žalovanému na
základe oznámenia žalovaného žalobcovi dňa 9. 10. 2001, že bolo vyhotovených celkom
16 624 ks rozmnoženín po 1,28 eur (40,00 Sk) za jednu rozmnoženinu.
Odvolací súd preto podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 21 143,20 eur so
16 % úrokom z omeškania ročne od 2. 10. 2002 do zaplatenia, teda od splatnosti uvedenej
faktúry a taktiež potvrdil rozsudok vo výroku o zastavení konania o povinnosti žalovaného
odstrániť z pevných diskov ním prevádzkovaných automatov všetky nelegálne vyhotovené
rozmnoženiny zvukových záznamov a zákazu vyhotovovať ďalšie rozmnoženiny zvukových
záznamov a ich ukladanie na pevné disky k ním prevádzkovaných hudobných automatov,
pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto zvukovým záznamom, pretože tieto výroky sú
vecne správne.
Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania, pretože
účastníci konania mali v konaní na súde prvého stupňa úspech iba pomerný.
Odvolací súd podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a zamietol žalobu v prevyšujúcej časti tak, ako
to rozhodol súd prvého stupňa, avšak zamietol žalobu aj v prevyšujúcej časti nad
pohľadávku 21 143,20 eur do sumy 21 242,78 eur, pretože žalobca nepreukázal, že má
nárok na pohľadávku vyššiu ako 21 143,20 eur.“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 Cob 209/2010 z 8. apríla 2011 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa
sp. zn. 27 Cb 108/2003 z 11. júna 2010, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)
dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky
[dôvodnosť uplatňovaného nároku žalobcu (zastupujúceho výrobcov zvukových
a zvukovoobrazových záznamov) voči sťažovateľke (ako vyhotoviteľke prevádzkových
rozmnoženín zvukových záznamom)] nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu.
Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu možno podľa názoru ústavného
súdu považovať z ústavného hľadiska za primerané a dostatočné. Skutkové východiská, na
ktorých je posudzované rozhodnutie odvolacieho súdu založené, zodpovedajú listinným
dôkazom predloženým v predmetnom súdnom konaní, pričom aj právne závery v ňom
obsiahnuté korešpondujú obsahu právnych noriem aplikovaných v danej veci. Na základe
ústavne konformného výkladu a aplikácie týchto právnych noriem krajský súd zároveň
racionálnym spôsobom vysporiadal vzájomné vzťahy dotknutých subjektov vyplývajúce
z autorských práv, ktoré vznikli v súvislosti s vyhotovovaním prevádzkových rozmnoženín
zvukového a zvukovoobrazového záznamu podľa v tom čase platného zákona č. 383/1997
Z. z. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „autorský zákon“) a príslušných vykonávacích predpisov.
Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania
vedeného pred všeobecnými súdmi (okresným súdom a krajským súdom) bol žalobcom
uplatnený peňažný nárok na vyplatenie poplatku za vyhotovenie prevádzkových
rozmnoženín zvukového záznamu, ktorú podľa zmluvy z 2. augusta 2001 mala sťažovateľka
uhradiť výrobcom zvukových a zvukovoobrazových záznamov prostredníctvom žalobcu
zastupujúceho ich práva v súvislosti s udelením súhlasu na vyhotovenie prevádzkových
rozmnožením zvukových a zvukovoobrazových záznamov a ich uloženie na pevný disk
technického zariadenia a vyberaním, spravovaním a rozdeľovaním odmien za toto použitie
(§ 47 ods. 3 a § 49 ods. 2 autorského zákona).
Žalobca je nepodnikateľským subjektom založeným ako združenie podľa zákona
č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov na ochranu práv
výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov. Rozsah jeho
pôsobnosti je na jednej strane vymedzený autorským zákonom [od 1. januára 2004 zákonom
č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 618/2003 Z. z.“)] a na strane
druhej samostatnými zmluvami uzatvorenými s umelcami a výrobcami zvukových
a zvukovoobrazových záznamov, ktorí na neho delegovali svoje práva.
V posudzovanom prípade rozsah prieskumu krajského súdu ako odvolacieho súdu
sťažovateľka vymedzila svojím odvolaním proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
27 Cb 108/03 z 11. júna 2010. Podstatou jej odvolacích námietok bolo tvrdenie, že
„prvostupňový súd sa dôsledne nevysporiadal ani s jednou z legitimácií žalobcu:
procesnou, vecnou a žalobnou... Popiera, že ide o rozmnoženiny podľa § 21 ods. 1, 2
zákona č. 383/1997 Z. z..., že žalobca sa odvoláva v konaní na individuálne zmluvy
s výrobcami, títo však žalobcu na vyberanie odmien nesplnomocnili, splnomocnenie sa
týkalo výlučne udeľovania súhlasu na zhotovovanie rozmnoženín.“.
Ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľky konajúce všeobecné súdy sa
s otázkou procesnej spôsobilosti, aktívnej legitimácie žalobcu, ako aj oprávnenosťou
uplatňovaného nároku v sume 21 143,20 € (ako poplatku za vyhotovovanie rozmnoženín)
ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysporiadali.
Z obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka nad rámec
odvolacích dôvodov v nej namieta ďalšie skutočnosti, pre ktoré považuje rozsudok súdu
prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny (jej nesúhlas s počtom
nahlásených rozmnoženín, pozn.). Podľa názoru ústavného súdu s poukázaním na
relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a z nich predovšetkým na § 212
ods. 1, podľa ktorého je všeobecný súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, uvedený
postup sťažovateľky možno považovať za nerešpektovanie zákonného princípu neúplnej
apelácie v odvolacom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého je jeho právomoc na preskúmanie uznesenia krajského súdu
v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy založená len za
predpokladu, že námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu
boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom prostriedku sťažovateľky proti
prvostupňovému uzneseniu, a tým sa stali, resp. mohli stať predmetom skúmania krajského
súdu a vysporiadania sa s nimi (IV. ÚS 144/2010, m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,
IV. ÚS 266/08), k čomu v danom prípade nedošlo. Z uvedeného dôvodu námietky
sťažovateľky nad rámec námietok uplatnených v jej odvolaní proti rozsudku okresného
súdu (aj keby boli oprávnené) nemohli relevantným spôsobom zmeniť postoj ústavného
súdu k namietanému rozsudku krajského súdu.
Okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania okrem iného
ustálil, že žalobca má nárok na zaplatenie uplatnenej pohľadávky v sume 21 143,20 €, ktorej
oprávnenosť vyplýva zo zmluvy z 2. augusta 2001 (uzavretej medzi žalobcom
a sťažovateľkou 2. augusta 2001), sadzobníka poplatkov žalobcu a faktúry č. 202181
z 24. apríla 2002, ktorú žalobca vystavil sťažovateľke na základe jej oznámenia žalobcovi
9. októbra 2001, že bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín po 1,28 € za jednu
rozmnoženinu. Odvolací súd považoval tento záver okresného súdu za správny a v plnom
rozsahu sa s ním stotožnil, a to aj preto, že sťažovateľka ho vo svojom odvolaní
relevantným spôsobom nespochybnila. Ústavný súd nemá oprávnenie zasiahnuť do tohto
záveru vo veci rozhodujúcich všeobecných súdov za okolností, keď sťažovateľka uplatnila
relevantné námietky až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, hoci jej nič nebránilo
v tom, aby ich uplatnila už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.
V danom prípade neobstojí ani argumentácia sťažovateľky ustálenou judikatúrou
všeobecných súdov, „ktorá je v priamej súvislosti s riešením sporov s rovnakou
problematikou, aká figuruje v spore napadnutom touto sťažnosťou“. Sťažovateľka totiž
v doplnení sťažnosti poukázala na rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 340/2009
z 26. januára 2010 a krajského súdu sp. zn. 1 Co 224/2010 z 20. októbra 2011, v ktorých
išlo o súdne rozhodnutia v prípadoch, ak medzi účastníkmi nedošlo k dohode o odmene
a odmenu neurčil ani súd podľa § 82 ods. 5 zákona č. 618/2003 Z. z., t. j. ide o rozhodnutia,
ktoré sú skutkovo neporovnateľné s posudzovanou vecou.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil, že by odôvodnenie namietaného
rozsudku krajského súdu bolo svojvoľné alebo zjavne vnútorne protirečivé či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade
nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie skutkových a právnych záverov
tohto súdu. Po preskúmaní obsahu namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd
konštatoval, že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným
spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 209/2010
z 8. apríla 2011 došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd
v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy
a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07,
Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom
zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu
však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne
názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ani o porušení jej práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2012