Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 197/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob

209/2010 z 8. apríla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. apríla 2011.

Sťažovateľka podaním z 19. decembra 2011 doručeným ústavnému súdu

21. decembra 2011 doplnila svoju sťažnosť o relevantné skutočnosti argumentujúc tým, že

«od podania sťažnosti na odvolacej úrovni sa „ustálila judikatúra, ktorá je v priamej

súvislosti s riešením sporov s rovnakou problematikou aká figuruje v spore napadnutom

touto sťažnosťou“».

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. novembra 2003 podanou

Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa S., ..., B. (ďalej len „žalobca“),

domáhal proti sťažovateľke vydania vecí, a to prevádzkových rozmnoženín na pevných

diskoch technických zariadení ich oprávneným vlastníkom. Podaním z 30. augusta 2005

žalobca rozšíril žalobu a žiadal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku zaplatiť sumu

21 143,19 € s príslušenstvom, predložiť výkaz o všetkých vyhotovených rozmnoženinách v

období po 2. októbri 2002, výkaz o počte prevádzkovaných hudobných automatov od

októbra 2002 s uvedením obdobia prevádzkovania každého z týchto hudobných automatov,

uhradiť za vyhotovenie rozmnoženín zvukových záznamov výrobcom zvukových záznamov

zastúpených žalobcom sumu 16,60 € za každú vyhotovenú rozmnoženinu albumu v období

od 2. októbra 2002, zaplatiť za uskutočnenie verejného prenosu bez vysporiadania nárokov

výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov sumu 49,79 €

za každý hudobný automat, odstrániť z pevných diskov ňou prevádzkovaných automatov

všetky nelegálne vyhotovené rozmnoženiny zvukových záznamov a zakázať vyhotoviť

ďalšie rozmnoženiny zvukových záznamov a ich uskladnenie na pevné disky ňou

prevádzkovaných hudobných automatov, pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto

zvukovým záznamom.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2010

tak, že zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 21 242,78 € so 16 % úrokom

z omeškania ročne od 2. októbra 2002 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti ju zamietol.

Označeným rozsudkom okresný súd zároveň konanie o povinnosti sťažovateľky odstrániť

z pevných diskov ňou prevádzkovaných automatov všetky nelegálne vyhotovené

rozmnoženiny zvukových záznamov a zákaze vyhotovovať ďalšie rozmnoženiny

zvukových záznamov a ukladať ich na pevné disky ňou prevádzkovaných hudobných

automatov, pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto zvukovým záznamom, zastavil na

návrh žalobcu, ktorý v tejto časti zobral žalobu späť.

Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil s poukazom na to, že považoval za

preukázané, že právne vzťahy medzi účastníkmi boli záväzným spôsobom upravené

zmluvami uzavretými 2. augusta 2001 a tieto zmluvy boli pre zmluvné strany záväzné do

času vypovedania zmluvy, t. j. do 2. októbra 2002. V zmluve, predmetom ktorej bola úprava

vzťahov vznikajúcich pri vyhotovovaní prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu,

medzi vyhotoviteľom prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane,

a výrobcami zvukových záznamov, zastúpenými žalobcom, na druhej strane, boli dohodnuté

podmienky týkajúce sa platby za vyhotovenie jednej rozmnoženiny v sume 1,28 € (40 Sk)

za rozmnoženinu, pričom sťažovateľka žalobcovi 9. októbra 2001 oznámila, že bolo

vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín. Sťažovateľka pritom jednu splátku v sume

929,43 € žalobcovi uhradila. Vychádzajúc zo zmluvy dospel okresný súd k záveru, že nárok

žalobcu na zaplatenie sumy 21 143,20 €, ktorá predstavovala poplatok za vyhotovenie

rozmnoženiny, je opodstatnený.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 8. apríla 2011 potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti sťažovateľky

zaplatiť žalobcovi sumu 21 143,20 € so 16 % úrokom z omeškania ročne od 2. októbra 2002

do zaplatenia, a tiež vo výroku o zastavení konania, ako aj vo výroku o trovách konania.

Krajský súd zároveň označeným rozsudkom zmenil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že zamietol žalobu v prevyšujúcej časti

a nad sumu 21 143,20 €.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „súdy uvedeným spôsobom uzavreli spor medzi

účastníkmi, vzniknutého z obchodného vzťahu, v ktorom sťažovateľ vo svojich hudobných

skriniach reprodukuje hudbu a protistrana je organizáciou kolektívnej správy práv autorov.

Ich vzťah bol upravený príslušnými ustanoveniami z. č. Autorský zákon

v znení a z. č. “, a v tejto súvislosti tvrdí, že

«Odôvodnenie prvostupňového rozsudku akceptované a rozšírené odvolacím súdom

obsahuje viacero chýb a omylov zásadného rázu. Uvedené rozšírenie ako doplnenie

dôvodov vykazuje rovnaké známky neujasnenosti o problematike samotného predmetu sporu

oboma súdmi.

Obom súdom neprípustným spôsobom uniklo, z akej zmluvy, z akého obdobia, na

základe akého zákona atď. nárok žalobcu vychádza. Veľkú časť dôvodov tvorí citácia

irelevantných, na vec sa nevzťahujúcich právnych noriem, irelevantných stanovísk

Ministerstva kultúry a vzájomne si odporujúcich záverov (raz môže žalobca vykonávať iba

kolektívnu správu povinnú, nedisponuje oprávnením ohľadne rozmnoženín ani ohľadne

odmien za ne, inokedy sa povinnej kolektívnej správy držať nemusí). Čo však súdom uniklo

celkom zjavne je fakt, že žalobca požaduje - a súdy mu priznali - odmeny podľa

nepodpísanej a teda neuzavretej zmluvy, resp. „Dohody o vysporiadaní záväzkov“, čl. II

ods. 1, v ktorej uvádza, že ide o obdobie pred nadobudnutím účinnosti zmluvy z 2. 8. 2001

a v ktorej žiadna zmienka o sadzobníku nie je... Sám žalobca (viď. vyjadrenie z 19. 1. 2009,

adresovaného súdu) uvádza, že išiel nad rámec aktuálnej zákonnej úpravy. Za tohto stavu

sú jeho motívy, pre ktoré sa rozhodol žiadať od žalovaného odmeny bezpredmetné.».

Ďalej sťažovateľka namieta, že okresnému súdu aj krajskému súdu «uniklo, že jeden

z dôkazov, z ktorých vychádzali, ktorým je faktúra z 24. 4. 2002 sa o rozmnoženinách

a odmenách za ich vyhotovenie nezmieňuje. Išlo pritom, alebo malo ísť o vyrátanie či

zosumarizovanie odmien výlučne za tzv. rozmnoženiny. Celý spor, zmluvy a ich návrhy,

vyjadrenia S., obsah jeho rozsiahlej predsporovej korešpondencie a nakoniec aj rozsudky

samotné užívajú málo zodpovedne množstvo pojmov, pričom sa S. snaží ťažiť zo „sporov“ o

ich výklad: rozmnoženina, prevádzková rozmnoženina, album, pevný disk, prevádzková

rozmnoženina zvukového záznamu. Ako vysvitá z rozsudkov, nakoniec aj súdy nepripisujú

osobitný význam pojmu „vysielanie“ a „zhotovenie rozmnoženiny“ hoci predstavujú

samostatné práva autorov. Napokon v spise založená faktúra, o ktorej je zmienka vyššie je

toho flagrantným dôkazom. Je pre tento spor nepoužiteľná, pretože jej adresát má uhradiť

príslušnú sumu za „... verejnú produkciu komerčných snímkov, prevádzkovanie jukeboxov –

legalizácia“.

Iba nedostatočnej pozornosti súdov, najmä Krajského sa dá pričítať skutočnosť, že

v závere svojho rozsudku uvádza príklady zmlúv medzi S. a výrobcami pričom ani jedna z

týchto firiem nesplnomocňuje S. na vyberanie odmien za rozmnoženiny ale za vysielanie. A

za to sťažovateľ platil a platí osobitne!

Pripájam list č. 234/01 zo 14. 02. 2001, v ktorom žalobca vyhotovenie rozmnoženiny

spoplatňuje 10,- a nie 40,- korunami. To však iba na ilustráciu jeho svojvôle. Aj sumu

28000 Sk, ktorú by rád považoval za akési uznanie dlhu uhradila sťažovateľova učtáreň

automaticky, neskúmajúc oprávnenosť. Žiadosť o jej vrátenie pravdaže rešpektovaná

nebola...».

Napokon sťažovateľka uvádza, že „vo svojej výpovedi vyjadril nesúhlas s počtom

tzv. rozmnožením, nahlásených zamestnankyňou. Aj keď je za ňu formálne zodpovedný, je

zainteresovaným (dokonca aj oboznámenému laikovi) známe, že išlo o zjavný omyl. Medzi

účastníkmi nebolo sporné, že sa mal nahlásiť počet albumov a nie počet skladieb. A albumy

ako je známe, obsahujú cca 10 skladieb. Skladba ako dielo je popísaná v § 5 ods. 7 a § 6

ods. 1 písm. d) z. č. 383/1997 z. z. a album ako pojem je popísaný v tzv. sadzobníku.

Popritom je rovnako dôležité, že existuje objektívna vedomosť o kapacite prístrojov,

vyrábaných pred rokom 2000 a v kritickom čase používaných. Mať 16 000 albumov je

nemysliteľné. A vie to i S. Sankciou za takýto omyl nemôže byť jeho bezdôvodné obohatenie

takého rozsahu na úkor sťažovateľa. Ak by teda bol v krajnom prípade sťažovateľ povinný

za niečo platiť, tak nie za 16 624 ks a nie po 40 Sk rozmnožením, ale max. za 1600 a po 10,-

Sk.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„1. vysloví, že napadnutým rozsudkom boli porušené základné práva sťažovateľa,

chránené a 20 ods. 1 SR a Dohovoru a dodatku

k Dohovoru,

2. zruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8. 4. 2011 a vráti

vec tomuto súdu na ďalšie konanie a

3. zaviaže Krajský súd Košice nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

(ďalej aj „OSP“); toto ustanovenie sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ) s modifikáciou vyplývajúcou z

(„Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody“). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

().

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým prvostupňový súd zaviazal

sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 21 242,78 € s príslušenstvom, pričom v tejto

súvislosti okrem iného v ňom uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

«žalobca... dôvodil, že je nezávislou spoločnosťou výkonných umelcov a výrobcov

zvukových a zvukovoobrazových záznamov založenou podľa

o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. V zmysle zákona o združovaní občanov

je združenie fyzických a právnických osôb s vlastnou právnou subjektivitou a ako združenie

je registrovaný na Ministerstve vnútra SR pod č. VVS/1-900/90-3742. Vykonáva kolektívnu

správu práv podľa Autorského zákona na základe Oprávnenia 3/2004 zo dňa 18. 10. 2004.

V zmysle dodatku č. 1 k Zmluve o zastupovaní práv výrobcov zvukových a zvukovo

obrazových záznamov je taktiež splnomocnený výrobcami zvukových a zvukovoobrazových

záznamov udeľovať povolenie na zhotovenie prevádzkovej rozmnoženiny transformáciou

zvukového záznamu z nosiča výrobcu do špecifického digitálneho formátu a jej uložením na

pevný disk technického zariadenia prevádzkovateľa určeného na reprodukciu zvukových

záznamov uložených na pevnom disku zariadenia rozmnoženín. Dňa 2. 8. 2001 žalobca

uzavrel so žalovaným zmluvu, ktorá upravovala vzťahy medzi žalovaným ako vyhotoviteľom

prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane a výrobcami zvukových

záznamov zastúpených S. na strane druhej vznikajúce pri vyhotovovaní prevádzkovej

rozmnoženiny zvukového záznamu. Na základe listu žalovaného zo dňa 10. 9. 2001, ktorým

nahlásil žalobcovi počet vyhotovených rozmnoženín, žalobca na základe zmluvy

o vyhotovení rozmnoženín, zaslal žalovanému faktúru č. 202181 na sumu 21 143,20 eur,

ktorá je predmetom tohto konania. Keďže žalovaný túto fakturovanú sumu žalobcovi

neuhradil, žalobca listom z 2. 8. 2001 oznámil žalovanému, že s okamžitou platnosťou

odstupuje od zmluvy a vyzval žalovaného na vrátenie súhlasu na vyhotovovanie

prevádzkových rozmnoženín. Napriek tomu, žalovaný rozmnoženiny naďalej vyhotovuje,

ukladá ich na pevné disky prevádzkovaných hudobných automatov, ktoré prevádzkuje

žalovaný prostredníctvom týchto hudobných automatov žalovaný uskutočňuje verejný

prenos bez vysporiadania nárokov k nositeľom práv na primeranú odmenu za takýto verejný

prenos. Žalobca má preto nárok aj na náhradu škody za vyhotovenie rozmnoženín bez

súhlasu nositeľov práv vo výške 16,60 eur za vyhotovenú rozmnoženinu a na úhradu odmien

výkonným umelcom a výrobcov zvukových a zvukovo obrazových záznamov za verejný

prenos ich výkonov vo výške 49,80 eur za každý jeden hudobný automat za jeden mesiac...

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca má nárok na zaplatenie uplatnenej

pohľadávky 21 143,20 eur, čo predstavuje poplatok za vyhotovenie rozmnoženiny. Tento

jeho nárok vyplýva zo zmluvy, ktorú uzatvoril dňa 2. 8. 2001 žalobca ako nezávislá

spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo obrazových záznamov so

žalovaným. Zmluva bola uzatvorená podľa až

o kolektívnej správe práv, - Autorský zákon v znení zákona

č. . Podľa čl. I tejto zmluvy sú upravené vzťahy medzi vyhotoviteľom

prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane a výrobcom zvukových

záznamov zastúpeným žalobcom na strane druhej. Podľa čl. II zmluvy za vyhotovenie

prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu je jej vyhotoviteľ podľa § 47 ods. 3

Autorského zákona povinný uhradiť prostredníctvom žalobcu odmenu výrobcom zvukových

záznamov vo výške stanovenej podľa sadzobníka odmien, ktorá je prílohou uvedenej

zmluvy. Na základe tejto zmluvy žalobca udelil žalovanému súhlas na vyhotovenie

prevádzkových rozmnoženín zvukových záznamov a na ich uloženie na pevný disk

technického zariadenia. Výška odmeny výrobcu zvukového záznamu za vyhotovenie

rozmnoženiny jedného albumu pre jeden stroj vyhotoviteľom je 1,99 eur.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Autorského zákona,

podľa ktorého má výrobca zvukovoobrazového záznamu výhradné právo udeľovať súhlas na

rozmnožovanie zvukovoobrazového záznamu - a udeľovať súhlas na verejný prenos

zvukovoobrazového záznamu, alebo rozmnoženín prostredníctvom technického zariadenia.

Dňa 23. 6. 1998 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vydalo Oprávnenie na výkon

kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona na území Slovenskej republiky držiteľovi

oprávnenia - žalobcovi. Rozsah udeleného oprávnenia spočíval okrem iného v oprávnení

žalobcu ako držiteľa tohto Oprávnenia vykonávať kolektívnu správu práv výkonných

umelcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov pri vyhotovovaní rozmnoženín

zvukových a zvukovoobrazových záznamov pre osobnú potrebu prenesením ich obsahu na

nenahraté nosiče takýchto záznamov. Dňa 10. 4. 2007 Ministerstvo kultúry Slovenskej

republiky vydalo ďalšie Oprávnenie organizácie kolektívnej správy na výkon kolektívnej

správy práv podľa Autorského pre žalobcu.

Podľa stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vykonáva žalobca len povinnú

kolektívnu správu práv podľa § 78 ods. 3 Autorského zákona v odbore „Vyhotovenie

rozmnoženín záznamu umeleckého výkonu zvukového záznamu, zvukovoobrazového

záznamu alebo záznamu vysielania pre osobnú potrebu.“ Do účinnosti

Z. z. - Autorský zákon bolo možné vykonávať kolektívnu správu práv len v taxatívne

vymedzených odboroch, ktoré upravovali citované

Z. z. - Autorský je výpočet odborov

kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona len demonštratívny a pripúšťa kolektívnu

správu aj v iných odboroch. Súd prvého stupňa posúdil, že za účinnosti

Z. z. - Autorský zákon kolektívnu správu práv k spornému predmetu nebolo možné

vykonávať, takýto odbor nebol uvedený v taxatívnom výpočte. Až s príchodom nových

technológií na území Slovenskej republiky začali byť prevádzkované hudobné automaty

v ktorých boli uložené upravené rozmnoženiny zvukových záznamov vyhotovené

prevádzkovateľmi automatov bez súhlasu nositeľov a dochádzalo k hromadnému

porušovaniu práv nositeľov týchto práv - výrobcov záznamov. Nositelia týchto práv

splnomocnili žalobcu, aby udeľoval okrem súhlasu na použitie pri verejnom prenose aj

súhlas na vyhotovovanie rozmnoženiu a uzatvoril v ich mene aj zmluvy. Preto podľa § 24

Autorský zákon mal súd prvého stupňa za preukázané, že právne

vzťahy medzi účastníkmi konania boli záväzne upravené zmluvami uzatvorenými 2. 8. 2001

a tieto boli pre zmluvné strany záväzné do času vypovedania zmluvy dňa 2. l0. 2002.

V zmluve boli dohodnuté platby 40,00 Sk (1,28 eur) za rozmnoženinu, pričom žalovaný

oznámil žalobcovi dňa 9. 10. 2001, že bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín.

Žalovaný žalobcovi uhradil jednu splátku vo výške 28 000,00 Sk (929,43 eur), neuhradil mu

zvyšnú sumu 21 143,20 eur titulom poplatku za vyhotovenie rozmnoženiny. Súd prvého

stupňa preto dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie tejto sumy je oprávnený...».

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, keď najmä

uviedol:

„Odvolací súd podľa konštatuje správnosť napadnutého

rozsudku a jeho odôvodnenia v rozsahu 21 143,20 eur s príslušenstvom a v celom rozsahu

sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania,

teda žalobca aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na

preukázanie svojich tvrdení a tento dôkaz súdu predložiť.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Odvolací súd dospel k

záveru, že súd prvého stupňa, z toho čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a

právne závery a vo veci správne rozhodol o uplatnenej pohľadávke 21 143,20 eur s úrokom

z omeškania.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má samostatnú procesnú spôsobilosť podľa

, , pretože ako nezávislú spoločnosť výkonných

umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov je právnickou osobou podľa

registrovanou na Ministerstve vnútra

Slovenskej republiky pod č. VVS/1-900/90-3742 ako združenie fyzických osôb podľa zákona

č. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Aktívna legitimácia

žalobcu v tomto konaní je odvedená od zmluvy o zastupovaní práv niektorých výrobcov

zvukových a zvukovoobrazových záznamov na zastupovanie ich práv, ktoré žalobca v tomto

konaní doložil. Ide o individuálne splnomocnenia niektorých výrobcov. V spise na č. l. 9 je

zmluva o zastupovaní práv výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov uzatvorená

dňa 11. 11. 1993 medzi žalobcom a výrobcom zvukovoobrazových záznamov – M. s. r. o., B.

z ktorej vyplýva, že žalobca je týmto výrobcom zvukovoobrazových záznamov splnomocnený

na zastupovanie svojich práv na udelenie povolenia a vyberania náhrad za vysielanie

zvukových, alebo zvukovoobrazových záznamov prostredníctvom technického zariadenia.

Žalobca predložil aj ďalšie zmluvy s ďalšími výrobcami zvukovoobrazových záznamov – B.

s. r. o., B., O. a. s., B., B. s. r. o., P. Oprávnenosť sumy 21 143,20 eur (636 960,00 Sk)

vyplýva zo zmluvy, ktorú uzatvoril žalobca a žalovaný dňa 2. 8. 2001, sadzobníka poplatkov

žalobcu, faktúry č. 202181 zo dňa 24. 4. 2002, ktorú žalobca vystavil žalovanému na

základe oznámenia žalovaného žalobcovi dňa 9. 10. 2001, že bolo vyhotovených celkom

16 624 ks rozmnoženín po 1,28 eur (40,00 Sk) za jednu rozmnoženinu.

Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 21 143,20 eur so

16 % úrokom z omeškania ročne od 2. 10. 2002 do zaplatenia, teda od splatnosti uvedenej

faktúry a taktiež potvrdil rozsudok vo výroku o zastavení konania o povinnosti žalovaného

odstrániť z pevných diskov ním prevádzkovaných automatov všetky nelegálne vyhotovené

rozmnoženiny zvukových záznamov a zákazu vyhotovovať ďalšie rozmnoženiny zvukových

záznamov a ich ukladanie na pevné disky k ním prevádzkovaných hudobných automatov,

pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto zvukovým záznamom, pretože tieto výroky sú

vecne správne.

Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania, pretože

účastníci konania mali v konaní na súde prvého stupňa úspech iba pomerný.

Odvolací súd podľa zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a zamietol žalobu v prevyšujúcej časti tak, ako

to rozhodol súd prvého stupňa, avšak zamietol žalobu aj v prevyšujúcej časti nad

pohľadávku 21 143,20 eur do sumy 21 242,78 eur, pretože žalobca nepreukázal, že má

nárok na pohľadávku vyššiu ako 21 143,20 eur.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. apríla 2011 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa

sp. zn. z 11. júna 2010, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)

dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky

[dôvodnosť uplatňovaného nároku žalobcu (zastupujúceho výrobcov zvukových

a zvukovoobrazových záznamov) voči sťažovateľke (ako vyhotoviteľke prevádzkových

rozmnoženín zvukových záznamom)] nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu možno podľa názoru ústavného

súdu považovať z ústavného hľadiska za primerané a dostatočné. Skutkové východiská, na

ktorých je posudzované rozhodnutie odvolacieho súdu založené, zodpovedajú listinným

dôkazom predloženým v predmetnom súdnom konaní, pričom aj právne závery v ňom

obsiahnuté korešpondujú obsahu právnych noriem aplikovaných v danej veci. Na základe

ústavne konformného výkladu a aplikácie týchto právnych noriem krajský súd zároveň

racionálnym spôsobom vysporiadal vzájomné vzťahy dotknutých subjektov vyplývajúce

z autorských práv, ktoré vznikli v súvislosti s vyhotovovaním prevádzkových rozmnoženín

zvukového a zvukovoobrazového záznamu podľa v tom čase platného

Z. z. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších

predpisov (ďalej len „autorský zákon“) a príslušných vykonávacích predpisov.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania

vedeného pred všeobecnými súdmi (okresným súdom a krajským súdom) bol žalobcom

uplatnený peňažný nárok na vyplatenie poplatku za vyhotovenie prevádzkových

rozmnoženín zvukového záznamu, ktorú podľa zmluvy z 2. augusta 2001 mala sťažovateľka

uhradiť výrobcom zvukových a zvukovoobrazových záznamov prostredníctvom žalobcu

zastupujúceho ich práva v súvislosti s udelením súhlasu na vyhotovenie prevádzkových

rozmnožením zvukových a zvukovoobrazových záznamov a ich uloženie na pevný disk

technického zariadenia a vyberaním, spravovaním a rozdeľovaním odmien za toto použitie

(§ 47 ods. 3 a § 49 ods. 2 autorského zákona).

Žalobca je nepodnikateľským subjektom založeným ako združenie podľa zákona

č. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov na ochranu práv

výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov. Rozsah jeho

pôsobnosti je na jednej strane vymedzený autorským zákonom [od 1. januára 2004 zákonom

č. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] a na strane

druhej samostatnými zmluvami uzatvorenými s umelcami a výrobcami zvukových

a zvukovoobrazových záznamov, ktorí na neho delegovali svoje práva.

V posudzovanom prípade rozsah prieskumu krajského súdu ako odvolacieho súdu

sťažovateľka vymedzila svojím odvolaním proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 11. júna 2010. Podstatou jej odvolacích námietok bolo tvrdenie, že

„prvostupňový súd sa dôsledne nevysporiadal ani s jednou z legitimácií žalobcu:

procesnou, vecnou a žalobnou... Popiera, že ide o rozmnoženiny podľa § 21 ods. 1, 2

.., že žalobca sa odvoláva v konaní na individuálne zmluvy

s výrobcami, títo však žalobcu na vyberanie odmien nesplnomocnili, splnomocnenie sa

týkalo výlučne udeľovania súhlasu na zhotovovanie rozmnoženín.“.

Ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľky konajúce všeobecné súdy sa

s otázkou procesnej spôsobilosti, aktívnej legitimácie žalobcu, ako aj oprávnenosťou

uplatňovaného nároku v sume 21 143,20 € (ako poplatku za vyhotovovanie rozmnoženín)

ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysporiadali.

Z obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka nad rámec

odvolacích dôvodov v nej namieta ďalšie skutočnosti, pre ktoré považuje rozsudok súdu

prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny (jej nesúhlas s počtom

nahlásených rozmnoženín, pozn.). Podľa názoru ústavného súdu s poukázaním na

relevantné ustanovenia a z nich predovšetkým na

ods. 1, podľa ktorého je všeobecný súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, uvedený

postup sťažovateľky možno považovať za nerešpektovanie zákonného princípu neúplnej

apelácie v odvolacom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého je jeho právomoc na preskúmanie uznesenia krajského súdu

v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti podľa založená len za

predpokladu, že námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu

boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom prostriedku sťažovateľky proti

prvostupňovému uzneseniu, a tým sa stali, resp. mohli stať predmetom skúmania krajského

súdu a vysporiadania sa s nimi (, m. m. , ,

), k čomu v danom prípade nedošlo. Z uvedeného dôvodu námietky

sťažovateľky nad rámec námietok uplatnených v jej odvolaní proti rozsudku okresného

súdu (aj keby boli oprávnené) nemohli relevantným spôsobom zmeniť postoj ústavného

súdu k namietanému rozsudku krajského súdu.

Okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania okrem iného

ustálil, že žalobca má nárok na zaplatenie uplatnenej pohľadávky v sume 21 143,20 €, ktorej

oprávnenosť vyplýva zo zmluvy z 2. augusta 2001 (uzavretej medzi žalobcom

a sťažovateľkou 2. augusta 2001), sadzobníka poplatkov žalobcu a faktúry č. 202181

z 24. apríla 2002, ktorú žalobca vystavil sťažovateľke na základe jej oznámenia žalobcovi

9. októbra 2001, že bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín po 1,28 € za jednu

rozmnoženinu. Odvolací súd považoval tento záver okresného súdu za správny a v plnom

rozsahu sa s ním stotožnil, a to aj preto, že sťažovateľka ho vo svojom odvolaní

relevantným spôsobom nespochybnila. Ústavný súd nemá oprávnenie zasiahnuť do tohto

záveru vo veci rozhodujúcich všeobecných súdov za okolností, keď sťažovateľka uplatnila

relevantné námietky až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, hoci jej nič nebránilo

v tom, aby ich uplatnila už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

V danom prípade neobstojí ani argumentácia sťažovateľky ustálenou judikatúrou

všeobecných súdov, „ktorá je v priamej súvislosti s riešením sporov s rovnakou

problematikou, aká figuruje v spore napadnutom touto sťažnosťou“. Sťažovateľka totiž

v doplnení sťažnosti poukázala na rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 26. januára 2010 a krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2011, v ktorých

išlo o súdne rozhodnutia v prípadoch, ak medzi účastníkmi nedošlo k dohode o odmene

a odmenu neurčil ani súd podľa , t. j. ide o rozhodnutia,

ktoré sú skutkovo neporovnateľné s posudzovanou vecou.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil, že by odôvodnenie namietaného

rozsudku krajského súdu bolo svojvoľné alebo zjavne vnútorne protirečivé či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade

nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie skutkových a právnych záverov

tohto súdu. Po preskúmaní obsahu namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd

konštatoval, že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným

spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa a tiež

právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. apríla 2011 došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu. Ústavný súd

v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a tiež právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo

základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až

a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom

zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov podľa až . Táto právomoc ústavného súdu

však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne

názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a ani jej práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej

základného práva podľa a ani o porušení jej práva podľa

dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012