Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 174/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M.,

pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -86 z 24. mája

2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012

doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď.,

M., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -86 z 24. mája 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

podaným Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) 19. júla 2010 domáhal zníženia

výživného na maloletého syna L. (1998) na sumu 76 € a maloletého syna T. (2001) na sumu

66 €. Svoj návrh odôvodnil tým, že od posledného rozsudku okresného súdu

č. k. -44 z 28. septembra 2009 (potvrdeného rozsudkom krajského súdu

č. k. -67 z 9. marca 2010) o určení výživného k maloletým deťom sa

u neho výrazne zmenili pomery, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal.

Sťažovateľ uviedol, že žije v spoločnej domácnosti s priateľkou, s ktorou má maloletú dcéru

M. (2008), a okrem toho si osvojil aj jej maloletú dcéru L. (2004). Všetky jeho deti by mali

mať rovnakú životnú úroveň so zohľadnením ich potrieb v závislosti od ich veku.

Okresný súd rozsudkom č. k. -66 z 11. februára 2011 návrh

sťažovateľa zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že

porovnaním okolností, z ktorých vychádzal v čase predchádzajúceho rozhodovania,

a okolností zistených v čase terajšieho rozhodnutia, nezistil takú zmenu pomerov otca, ktorá

by odôvodňovala zníženie výživného na maloletých synov. Sťažovateľ nepreukázal

zhoršenie svojich majetkových pomerov. Došlo síce k zníženiu jeho priemernej mesačnej

mzdy o 17 €, avšak znížilo sa jeho úverové zaťaženie o 55 €, pričom výdavky na bývanie

a stravu ostali v podstate na rovnakej úrovni. Okresný súd zároveň uviedol, že „mohol si

zvážiť osvojenie dcéry svojej priateľky, dôsledkom čoho je aj strata výživného, ktoré bol jej

otec povinný platiť a pribudnutie vyživovacej povinnosti otcovi maloletých. Otec takto

konať môže, ale musí si byť vedomý svojej rodičovskej zodpovednosti predovšetkým k svojim

vlastným deťom.“.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -86

z 24. mája 2011 rozsudok okresného súdu č. k. -66 z 11. februára 2011

potvrdil. Z relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že odvolanie

sťažovateľa nebolo dôvodné. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a skutkový stav

zistil úplne a správne, pričom sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľa. Sťažovateľ neuviedol žiadne nové okolnosti, na základe ktorých by odvolací

súd videl dôvody na zmenu prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval

pribudnutím vyživovacej povinnosti osvojením dieťaťa, musel si byť vedomý právnych

následkov z toho vyplývajúcich, preto ani odvolací súd na túto skutočnosť nemohol

prihliadnuť. Sťažovateľ si môže plniť vyživovaciu povinnosť bez ohrozenia svojich

základných životných potrieb.

Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2011 odmietol z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému

je neprípustné, ako aj z dôvodu, že vady konania v zmysle § 237 písm. a) až f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nezistil.

Sťažovateľ je toho názoru, že „bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne

konanie a právo, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky

zamietol dovolanie napriek tomu, že už nemal inú možnosť ako sa domáhať ochrany svojich

subjektívnych práv. Ďalej... bol porušený aj , nakoľko

vzhľadom k tomu, že sťažovateľ si osvojil maloletú dcéru svojej priateľky v zmysle

ustanovení Zákona o rodine medzi nimi vznikol rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi

a deťmi. Súdy v rámci rozhodovania o znížení vyživovacej povinnosti svojimi rozhodnutiami

neprihliadli na skutočnosť, že sťažovateľovi vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť, a to len

preto, že maloletá dcéra nie je vlastným dieťaťom sťažovateľa.“. Napadnutým rozsudkom

krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa , 3 a 4

a uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 1, 3, 4

a a právo podľa dohovoru.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom

krajského súdu č. k. -86 z 24. mája 2011 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 15. decembra 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41

ods. 1, 3 a 4 a a právo podľa dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, a aby

sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv (m. m. , ).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , ).

Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

upravujú ustanovenia a .

Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že sťažnosť

neobsahuje jasný a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu.

Petit nezodpovedá odôvodneniu sťažnosti. Slovné a číselné označenie jednotlivých

základných práv sťažovateľa sa nezhoduje s ich označením v ústave. Článok 46 ods. 1

je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok je

primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov, a tým aj „bránou“

do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu ochranu (). Z obsahu

sťažnosti však vôbec nevyplýva, aký aspekt tohto práva sťažovateľ namieta. Sťažovateľ

v sťažnosti osobitne nezdôvodnil ani námietku porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , ani jednotlivých práv vyplývajúcich z . Okrem toho sťažovateľ

sťažnosť podal vo svojom mene, nie ako zákonný zástupca (osvojenej) maloletej dcéry,

ktorej prerokovanie práv tiež namieta, ktorá v danom prípade ani nebola účastníčkou

konania pred všeobecnými súdmi.

Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odvodzuje z toho, že najvyšší

súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu

(napr. , , a iné) však vyplýva, že právo na súdnu

ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, v sebe nezahŕňa záruku úspechu

v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka

konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia

týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým

a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd

nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu.

Pokiaľ ide o namietané vady procesu konaného pred všeobecnými súdmi, tieto sa

viažu na skutkové zistenia, ich vyhodnotenia a neuvádzajú také právne pochybenia, ktoré by

mali za následok porušenie práva zaručeného čl. 6 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatkov sťažnosti

by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia sťažovateľa týkajúca sa nesprávnosti

rozhodnutia okresného súdu o neznížení výživného na maloletých synov z dôvodu

osvojenia ďalšieho maloletého dieťaťa a na neho nadväzujúceho rozhodnutia krajského

súdu je účelová a vytrhnutá z kontextu. Sťažovateľ obsahovo identickú námietku nastolil na

všetkých stupňoch všeobecných súdov, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Obsah

napadnutého rozsudku krajského súdu (a aj rozsudku okresného súdu) už prima facie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore s platnou

právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Námietka sťažovateľa

sa tak javí ako zjavne neopodstatnená.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m.

, , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012