Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 174/2012
PDF · 167.14 KB
No categories available
III. ÚS 174/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M.,
pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/41/2011-86 z 24. mája
2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 211/2011
z 15. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012
doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď.,
M., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/41/2011-86 z 24. mája 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 211/2011
z 15. decembra 2011.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
podaným Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) 19. júla 2010 domáhal zníženia
výživného na maloletého syna L. (1998) na sumu 76 € a maloletého syna T. (2001) na sumu
66 €. Svoj návrh odôvodnil tým, že od posledného rozsudku okresného súdu
č. k. 22 P/209/2009-44 z 28. septembra 2009 (potvrdeného rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co/91/2009-67 z 9. marca 2010) o určení výživného k maloletým deťom sa
u neho výrazne zmenili pomery, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal.
Sťažovateľ uviedol, že žije v spoločnej domácnosti s priateľkou, s ktorou má maloletú dcéru
M. (2008), a okrem toho si osvojil aj jej maloletú dcéru L. (2004). Všetky jeho deti by mali
mať rovnakú životnú úroveň so zohľadnením ich potrieb v závislosti od ich veku.
Okresný súd rozsudkom č. k. 20 P/213/2010-66 z 11. februára 2011 návrh
sťažovateľa zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že
porovnaním okolností, z ktorých vychádzal v čase predchádzajúceho rozhodovania,
a okolností zistených v čase terajšieho rozhodnutia, nezistil takú zmenu pomerov otca, ktorá
by odôvodňovala zníženie výživného na maloletých synov. Sťažovateľ nepreukázal
zhoršenie svojich majetkových pomerov. Došlo síce k zníženiu jeho priemernej mesačnej
mzdy o 17 €, avšak znížilo sa jeho úverové zaťaženie o 55 €, pričom výdavky na bývanie
a stravu ostali v podstate na rovnakej úrovni. Okresný súd zároveň uviedol, že „mohol si
zvážiť osvojenie dcéry svojej priateľky, dôsledkom čoho je aj strata výživného, ktoré bol jej
otec povinný platiť a pribudnutie vyživovacej povinnosti otcovi maloletých. Otec takto
konať môže, ale musí si byť vedomý svojej rodičovskej zodpovednosti predovšetkým k svojim
vlastným deťom.“.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP/41/2011-86
z 24. mája 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 20 P/213/2010-66 z 11. februára 2011
potvrdil. Z relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že odvolanie
sťažovateľa nebolo dôvodné. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a skutkový stav
zistil úplne a správne, pričom sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami
sťažovateľa. Sťažovateľ neuviedol žiadne nové okolnosti, na základe ktorých by odvolací
súd videl dôvody na zmenu prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval
pribudnutím vyživovacej povinnosti osvojením dieťaťa, musel si byť vedomý právnych
následkov z toho vyplývajúcich, preto ani odvolací súd na túto skutočnosť nemohol
prihliadnuť. Sťažovateľ si môže plniť vyživovaciu povinnosť bez ohrozenia svojich
základných životných potrieb.
Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 211/2011
z 15. decembra 2011 odmietol z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému
je neprípustné, ako aj z dôvodu, že vady konania v zmysle § 237 písm. a) až f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nezistil.
Sťažovateľ je toho názoru, že „bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne
konanie a právo, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky
zamietol dovolanie napriek tomu, že už nemal inú možnosť ako sa domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv. Ďalej... bol porušený aj článok 41 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko
vzhľadom k tomu, že sťažovateľ si osvojil maloletú dcéru svojej priateľky v zmysle
ustanovení Zákona o rodine medzi nimi vznikol rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi
a deťmi. Súdy v rámci rozhodovania o znížení vyživovacej povinnosti svojimi rozhodnutiami
neprihliadli na skutočnosť, že sťažovateľovi vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť, a to len
preto, že maloletá dcéra nie je vlastným dieťaťom sťažovateľa.“. Napadnutým rozsudkom
krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy
a uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 1, 3, 4
a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom
krajského súdu č. k. 8 CoP/41/2011-86 z 24. mája 2011 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 211/2011 z 15. decembra 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41
ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté
rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, a aby
sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.
Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že sťažnosť
neobsahuje jasný a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu.
Petit nezodpovedá odôvodneniu sťažnosti. Slovné a číselné označenie jednotlivých
základných práv sťažovateľa sa nezhoduje s ich označením v ústave. Článok 46 ods. 1
ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je
primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov, a tým aj „bránou“
do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu ochranu (I. ÚS 22/03). Z obsahu
sťažnosti však vôbec nevyplýva, aký aspekt tohto práva sťažovateľ namieta. Sťažovateľ
v sťažnosti osobitne nezdôvodnil ani námietku porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ani jednotlivých práv vyplývajúcich z čl. 41 ústavy. Okrem toho sťažovateľ
sťažnosť podal vo svojom mene, nie ako zákonný zástupca (osvojenej) maloletej dcéry,
ktorej prerokovanie práv tiež namieta, ktorá v danom prípade ani nebola účastníčkou
konania pred všeobecnými súdmi.
Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odvodzuje z toho, že najvyšší
súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu
(napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07 a iné) však vyplýva, že právo na súdnu
ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, v sebe nezahŕňa záruku úspechu
v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka
konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia
týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým
a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd
nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu.
Pokiaľ ide o namietané vady procesu konaného pred všeobecnými súdmi, tieto sa
viažu na skutkové zistenia, ich vyhodnotenia a neuvádzajú také právne pochybenia, ktoré by
mali za následok porušenie práva zaručeného čl. 6 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatkov sťažnosti
by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia sťažovateľa týkajúca sa nesprávnosti
rozhodnutia okresného súdu o neznížení výživného na maloletých synov z dôvodu
osvojenia ďalšieho maloletého dieťaťa a na neho nadväzujúceho rozhodnutia krajského
súdu je účelová a vytrhnutá z kontextu. Sťažovateľ obsahovo identickú námietku nastolil na
všetkých stupňoch všeobecných súdov, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Obsah
napadnutého rozsudku krajského súdu (a aj rozsudku okresného súdu) už prima facie
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore s platnou
právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Námietka sťažovateľa
sa tak javí ako zjavne neopodstatnená.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do
právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m.
IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2012