Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 193/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou D., s. r. o., B., na základe substitučného splnomocnenia Advokátskou

kanceláriou T. K., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. T. K.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 27. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012

faxom a následne 5. apríla 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,

B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v

a 2 a (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. októbra

2011 (ďalej len „rozsudok z 27. októbra 2011“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 19. februára 2004 I. L. (ďalej len

„navrhovateľ“) podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu

o ochranu osobnosti, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal sťažovateľa ospravedlniť

sa za údaje uvedené v článku v denníku S. s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu

biskupa B.“ uverejnenom 30. januára 2004, ako i náhrady nemajetkovej ujmy v sume

33 193,92 € (1 000 000 Sk). V obsahu predmetného článku bolo uvedené:

„B.– Bývalí vedúci pracovnici S. sú v kauze triptych Klaňanie sa troch kráľov

obvinení zo zneužitia právomocí verejného činiteľa. V roku 1995 mal L. schváliť vybratie

200-tisíc dolárov z mimoriadnych prostriedkov S. Za ne potom príslušník S. pod cudzím

menom švajčiarskeho občana kúpil triptych od Biskupského úradu v B. Hneď po tejto

fingovanej kúpe polícia zaistila jej sprostredkovateľa. Po čase však bolo konanie proti

nemu zastavené, lebo sa nepreukázalo spáchanie trestného činu. Obraz totiž nebol zapísaný

v zozname kultúrnych pamiatok. Domová prehliadka bola vykonaná aj v biskupskom úrade.

Prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa B.

S. sa mal na prípade podieľať tým, že vyúčtoval 200 tisíc dolárov bez uvedenia

dôvodu a podriadenému prikázal, aby ich zúčtoval na iný spis, ktorý s týmto prípadom

nesúvisel. Obraz bol biskupskému úradu vrátený 17. novembra 2000. Vláda sa zároveň za

skutky štátnych orgánov ospravedlnila.“

Predmetný článok bol zverejnený ako doplnok k spravodajstvu o pojednávaní

v trestnej veci, v ktorej bol navrhovateľ obžalovaný z trestného činu zneužitia právomoci

verejného činiteľa. V článku sa rekapitulovali už skôr známe a často diskutované informácie

o kauze „T.– Klaňanie sa troch kráľov“ (ďalej len «kauza „T.“»), ktorá bola predmetom

širokej verejnej diskusie prebiehajúcej po relatívne dlhú dobu, k veci sa vyjadrovali bežne

politici, právnici, ako aj štátne orgány, ktoré zaujali jasné stanoviská.

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 8. júna 2009 (ďalej len „rozsudok z 8. júna 2009“) tak, že zaviazal sťažovateľa v denníku

S. na prvej strane uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie navrhovateľovi, druhým

výrokom mu uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

sumu 33 193,92 € a tretím výrokom vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne až

po právoplatnosti rozsudku.

Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu z 8. júna 2009

rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011 v časti prvého výroku (zverejnenie

ospravedlnenia) potvrdený, v časti týkajúcej sa druhého výroku (nemajetkovej ujmy)

zrušený a vrátený na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti právoplatnému prvému výroku rozsudku

krajského súdu z 27. októbra 2011.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci svoje rozhodnutie

(prvý výrok rozsudku krajského súdu z 27. októbra 2011) nedostatočne odôvodnili. Ich

postupom bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a to preto, že „súdy

svojim postupom porušili zásady spravodlivého procesu keďže Súdy sa v odôvodnení

rozsudkov dostatočne nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa a z odôvodnenia

rozsudkov (prvostupňového rozsudku aj Rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho

názoru súdov. Súd vady konania prvostupňového súdu neodstránil a prvostupňový rozsudok

v časti Výroku I. potvrdil“.

S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že rozsudok krajského súdu

z 27. októbra 2011 je nespravodlivý, jeho odôvodnenie je nedostatočné, zmätočné,

a to predovšetkým preto, že právny záver súdov logicky nevyplýva zo skutkových zistení.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že z odôvodnenia rozsudku

z 27. októbra 2011 nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru, že predmetný článok,

resp. namietané údaje sa dotýkajú navrhovateľa. Aktívnu legitimáciu navrhovateľa krajský

súd v rozsudku z 27. októbra 2011 odôvodňuje „z čiastkových, z kontextu vytrhnutých častí

Článku“, v ktorom zároveň konštatuje, že „námietky sťažovateľa ohľadom aktívnej

legitimácie považuje za irelevantné“. Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní vykonané

dôkazy neposkytujú základ pre právny záver o existencii aktívnej vecnej legitimácie

na strane navrhovateľa. Sťažovateľ následne poukázal na obsah článku, keď uviedol, že

«Článok informuje verejnosť o činnosti S. (ďalej len „S.“) v čase, keď jej riaditeľom bol I.

L. Článok obsahuje údaje zo Správy o plnení úloh S. (ďalej len „Správa“), ktorá bola

zverejnená na portáli vlády Slovenskej republiky, pričom pravdivosť týchto údajov nebola

spochybnená. Autor článku ako novinár mal právo v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa

na tieto informácie spoliehať a považovať ich za pravdivé. Článok obsahuje zjednodušenia,

ktoré nevybočujú z rámca bežného novinárskeho zjednodušenia informácie určenej pre

širokú verejnosť a vecne sumarizujú kauzu triptych.

Ak je každý článok nutné posudzovať komplexne, nemožno dospieť k názoru, že

Článok sa dotýka I. L. a že tento môže zasiahnuť do jeho osobnostných práv. I. L. je

v Článku spomenutý len ako riaditeľ S. a je v ňom pravdivo uvedená informácia o jeho

aktivitách v rámci predmetnej kauzy. Bolo totiž preukázané, že I. L. v roku 1995 schválil

vybratie 200.000 USD z mimoriadnych prostriedkov S. V Článku nie je uvedené, že samotný

I. L. mal záujem akokoľvek diskreditovať biskupa B., alebo že v tomto smere sám uskutočnil

nejaké kroky.

Takáto informácia sa nenachádza ani v súvisiacom článku „L. je na kauzu t. pyšný“

uverejnenom vedľa Článku na tej istej strane. Rovnako i svedkovia, ktorí vypovedali na

podporu tvrdení I. L. v konaní sa nevedeli jednoznačne vyjadriť, že možný zásah

do osobnostných práv I. L. vznikol práve v dôsledku zverejnenia Článku. Nemožno preto

logicky na podklade zisteného skutkového stavu (z Článku, svedeckých výpovedí) dospieť

k záveru, že I. L. má v dôsledku zverejnenia Článku hmotné právo domáhať sa ochrany

svojich osobnostných práv. Ak Súd bez akéhokoľvek skutkového základu k takémuto záveru

dospeje, tak takéto rozhodnutie nemožno považovať spravodlivé a odôvodnenie Rozsudku

za presvedčivé.».

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že aj v prípade, ak by navrhovateľ bol aktívne vecne

legitimovaný, krajský súd nemohol dospieť k záveru o potrebe obmedziť slobodu prejavu,

pretože v predmetnom konaní nebolo preukázané, či zverejnené údaje sú skutočne

nepravdivé. Krajský súd na základe v článku uvedených výrokov „kauza mala slúžiť

na diskreditáciu biskupa B.“ a „prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný

na diskreditáciu biskupa B.“ dospel k záveru, že údaje o navrhovateľovi zverejnené

v článku boli nepravdivé. K uvedenému záveru dospel napriek tomu, že zo Správy S. (ďalej

len „Správa S.“) vyplýva, že medzi záujmovými osobami S. bol i biskup R. B., ktorý bol

predstaviteľom Biskupského úradu v B. Na základe uvedenej skutočnosti a v spojení

s výrazom použitým na popísanie tejto akcie S.: „v provokačnej akcii na kompromitovanie

Biskupského úradu v B. v roku 1995“, možno podľa sťažovateľa dospieť k záveru, že kauza

„T.“ mala slúžiť na kompromitovanie uvedeného biskupského úradu.

Krajský súd v rozsudku z 27. októbra 2011 dospel k záveru, že zo Správy S.

nevyplýva, že by mal byť biskup R. B. zdiskreditovaný ani že by táto kauza mala byť v

ďalších rokoch zneužívaná na jeho diskreditáciu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd

použil na vytvorenie tohto záveru presne opačný prístup ako pri formovaní si názoru

týkajúceho sa aktívnej legitimácie navrhovateľa, keďže biskup R. B. bol vrcholným

predstaviteľom Biskupského úradu v B., diskreditáciou daného úradu uvedenou v Správe S.

sa môže rozumieť aj diskreditácia jeho osoby. Uvedené zjednodušenie je pre tlač prípustné,

obzvlášť v prípade, ak novinári mali pre daný záver relevantné podklady. Zverejnené údaje

mali pritom podľa sťažovateľa polemický charakter, resp. obsahovali polemický výraz

„údajne“, ako aj podmieňujúci spôsob „mali byť“, čo vylučuje zásah do ochrany osobnosti

navrhovateľa.

Záver krajského súdu o existencii nepravdivej informácie zasahujúcej

do osobnostných práv navrhovateľa preto v spojení s takýmto nedostatočným odôvodnením

vyznieva nelogicky, keďže žiaden argument obsiahnutý v odôvodnení rozsudku

z 27. októbra 2011 preň neposkytuje základ.

V konaní taktiež nebolo preukázané, či výlučne a v priamom dôsledku uverejnenia

predmetného článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa. Súdy zúčastnené na

rozhodovaní v predmetnej veci „neosvedčili príčinnú súvislosť medzi zverejnením Článku

a I. L. tvrdeným neoprávneným zásahom do jeho práv“, pretože viacerí svedkovia v konaní

vypovedali, že zásah do práv navrhovateľa mohol nastať aj v dôsledku zverejnenia iných

článkov.

Podľa sťažovateľa mu súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci upreli jeho právo

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom. V danom

prípade pre rozhodnutie veci samej bolo podstatným zistenie, či došlo k neoprávnenému

zásahu do práv navrhovateľa a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 27. októbra 2011 neobsahuje odpovede

na otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, a to:

„- akým spôsobom súdy zistili, že Článok sa dotýka priamo I. L.,

- akým spôsobom súdy dospeli k názoru, že I. L. namietané údaje sú skutkovým

tvrdením a nie hodnotiacim úsudkom alebo polemikou,

- ako súdy dospeli k záveru, že práve I. L. namietané údaje sú spôsobilé

neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv I. L. a tieto skutočne do jeho práv

neoprávnene zasiahli,

- či v príčinnej súvislosti so zverejnením Článku došlo k I. L. tvrdeným následkom, či

je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v danom prípade obmedziť slobodu prejavu,

- či akékoľvek obmedzenie slobody prejavu je v danom prípade primerané

sledovanému účelu.“

Rozsudok krajského súdu z 27. októbra 2011, ako ani rozsudok okresného súdu

z 8. júna 2009 tak neobsahujú odpovede na otázky, ktorých vyčerpávajúce zodpovedanie

umožňuje vytvorenie právneho názoru, či je potrebné obmedziť slobodu prejavu

a poskytnúť ochranu osobnostnému právu navrhovateľa, preto podľa sťažovateľa v tomto

prípade nemožno hovoriť o presvedčivom odôvodnení a o spravodlivom rozsudku vo veci.

Na základe uvedeného možno podľa neho konštatovať, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v predmetnej veci odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

sa nezaoberali jeho argumentmi, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci samej.

V rámci svojho odvolania sťažovateľ namietal, že okresný súd v rozsudku z 8. júna 2009

vec nesprávne právne posúdil, keď nedostatočne zistil skutkový stav, neosvedčil

predpoklady na obmedzenie slobody prejavu, ktorú napriek tomu obmedzil, nedostatočne

a zmätočne odôvodnil svoje právne závery, ktoré zjavne nevyplývali zo skutkových zistení.

Krajský súd sa väčšinou argumentov sťažovateľa nezaoberal a odôvodnenie jeho rozsudku

z 27. októbra 2011 neobsahuje odpoveď na jeho argumenty, podľa ktorých tento článok

nevybočil z medzí slobody tlače, obmedzenie slobody prejavu v danom prípade nebolo

nevyhnutné, v konaní nebola preukázaná skutočnosť, že výroky uvedené v článku

sú nepravdivé, ako ani skutočnosť, že výlučne a v priamom dôsledku uverejnenia

predmetného článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa.

Uvedeným postupom krajský súd podstatným spôsobom zasiahol

do sťažovateľových práv, keď mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

sťažovateľ okrem iného uviedol: „... Súd v Rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre

obmedzenie slobody prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného

hľadiska neudržateľné. Súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu,

primeranosť medzi právom podľa , ústavne konformnými možnosťami jeho

obmedzenia a právom vyplývajúcim z . Súd však v Rozsudku bez zjavného

dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom sťažovateľa

na slobodu prejavu.

V danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie práva

na slobodu prejavu. Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test

ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce podstatu

a zmysel práva na slobodu prejavu.“

Sťažovateľ pri príprave článku vychádzal z oficiálnej a verejne prístupnej Správy S.,

pričom informácie z nej poskytoval čitateľom v dobrej viere o ich pravdivosti a zverejnené

informácie v celkovom kontexte vyzneli pravdivo. Krajský súd nesprávne právne posúdil

otázku aktívnej legitimácie navrhovateľa, keďže neosvedčil existenciu neoprávneného

zásahu (zverejnené údaje sa nijako nedotýkajú cti navrhovateľa) ako prvého predpokladu na

priznanie morálnej satisfakcie.

V článku bolo uvedené, že kauza „T.“ mala mať diskreditačný charakter, avšak

činnosť pracovníkov S. v ňom nebola nijakým spôsobom hodnotená. Pravdivo bolo

v článku uvedené, že bývalí vedúci pracovníci S. sú v uvedenej kauze obvinení zo zneužitia

právomoci verejného činiteľa, že navrhovateľ mal v roku 1995 schváliť vybratie 200 000

USD z mimoriadnych prostriedkov S., že pán J. S. sa ako vysoký funkcionár mal na prípade

podieľať tým, že zúčtoval 200 000 USD bez uvedenia dôvodu a podriadenému prikázal, aby

ich zúčtoval na iný spis, ktorý s touto kauzou nesúvisel.

V obsahu článku sa nenachádza tvrdenie, za ktoré navrhovateľ zažaloval sťažovateľa,

t. z. tvrdenie, že týmto uvoľnením finančných prostriedkov sa mal zdiskreditovať biskup R.

B. alebo navrhovateľ dovolil, resp. vykonal jeho diskreditáciu, a taktiež

sa v ňom nepojednáva výslovne ani nepriamo o akýchkoľvek úmysloch samotného

navrhovateľa.

Krajský súd v uvedenom prípade obmedzil slobodu prejavu sťažovateľa na základe

vykonštruovanej fikcie navrhovateľa, ktorá v článku publikovaná nebola a podľa ktorej

navrhovateľ mal diskreditovať Biskupský úrad v B., konkrétne biskupa R. B.. Uvedená

fikcia je súkromným názorom navrhovateľa, avšak takéto tvrdenie v článku zverejnené

nebolo.

Navrhovateľ je verejne činná osoba, ktorá sa dobrovoľne vzdala časti svojho

súkromia a musí viac ako bežní občania znášať pozornosť a záujem verejnosti a tlače.

Článok svojím obsahom nezasahuje do intímnej sféry, resp. súkromia navrhovateľa, ale

pravdivo informuje o jeho aktivitách vykonaných v pozícii riaditeľa S. Uvedený článok je

realizáciou slobody prejavu sťažovateľa a v záujme demokratickej spoločnosti nie je

obmedziť diskusiu o činnosti tajnej služby, ktorá podľa verejne pertraktovaného názoru

politikov, ako aj štátnych orgánov vyvoláva pochybnosti o legalite a legitimite. Navyše,

autor článku pri jeho tvorbe postupoval s maximálnou opatrnosťou bez zlého úmyslu

poškodiť navrhovateľa, ktorý sa obmedzil len na strohé vyjadrenie, ako i jeho obhajcov,

ktorí však s autorom tohto článku nekomunikovali. Autor článku sa v ňom venoval

spoločensky aktuálnej téme a v takomto prípade nemôže byť zverejnená informácia

označená za výrok difamačného charakteru. Od novinárov nemožno požadovať, aby

s uverejnením informácie počkali až do skončenia trestného konania prebiehajúceho

v komentovanej veci.

Sťažovateľ namieta, že v tomto prípade nie sú splnené ústavné predpoklady

na obmedzenie práva na slobodu prejavu v prospech práv navrhovateľa. Súdy zúčastnené

na rozhodovaní v predmetnej veci ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test

ústavnej konformity obmedzenia práva vykonali, sú ich závery nesprávne, negujúce

podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu. Povinnosť, ktorá bola súdmi rozhodujúcimi

v tejto veci uložená sťažovateľovi − uverejniť v denníku S. ospravedlnenie za informáciu,

ktorú sťažovateľ nikdy neuverejnil, je jednoznačne neprimeraná a v rozpore s princípmi

právneho štátu.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa a 2 a boli

rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011 porušené, uvedený rozsudok v časti výroku,

ktorým potvrdil jeho povinnosť zverejniť ospravedlnenie, zruší a vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie, zaviaže krajský súd, aby mu uhradil primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej

umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým

(t. j. 1. marca 2012), ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa

(2. apríla 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho

štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j.

k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania,

čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012