Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 193/2012
PDF · 224.62 KB
No categories available
I. ÚS 193/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou D., s. r. o., B., na základe substitučného splnomocnenia Advokátskou
kanceláriou T. K., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. T. K.,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 325/2009
z 27. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012
faxom a následne 5. apríla 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,
B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v
čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 325/2009 z 27. októbra
2011 (ďalej len „rozsudok z 27. októbra 2011“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 19. februára 2004 I. L. (ďalej len
„navrhovateľ“) podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu
o ochranu osobnosti, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal sťažovateľa ospravedlniť
sa za údaje uvedené v článku v denníku S. s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu
biskupa B.“ uverejnenom 30. januára 2004, ako i náhrady nemajetkovej ujmy v sume
33 193,92 € (1 000 000 Sk). V obsahu predmetného článku bolo uvedené:
„B.– Bývalí vedúci pracovnici S. sú v kauze triptych Klaňanie sa troch kráľov
obvinení zo zneužitia právomocí verejného činiteľa. V roku 1995 mal L. schváliť vybratie
200-tisíc dolárov z mimoriadnych prostriedkov S. Za ne potom príslušník S. pod cudzím
menom švajčiarskeho občana kúpil triptych od Biskupského úradu v B. Hneď po tejto
fingovanej kúpe polícia zaistila jej sprostredkovateľa. Po čase však bolo konanie proti
nemu zastavené, lebo sa nepreukázalo spáchanie trestného činu. Obraz totiž nebol zapísaný
v zozname kultúrnych pamiatok. Domová prehliadka bola vykonaná aj v biskupskom úrade.
Prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa B.
S. sa mal na prípade podieľať tým, že vyúčtoval 200 tisíc dolárov bez uvedenia
dôvodu a podriadenému prikázal, aby ich zúčtoval na iný spis, ktorý s týmto prípadom
nesúvisel. Obraz bol biskupskému úradu vrátený 17. novembra 2000. Vláda sa zároveň za
skutky štátnych orgánov ospravedlnila.“
Predmetný článok bol zverejnený ako doplnok k spravodajstvu o pojednávaní
v trestnej veci, v ktorej bol navrhovateľ obžalovaný z trestného činu zneužitia právomoci
verejného činiteľa. V článku sa rekapitulovali už skôr známe a často diskutované informácie
o kauze „T.– Klaňanie sa troch kráľov“ (ďalej len «kauza „T.“»), ktorá bola predmetom
širokej verejnej diskusie prebiehajúcej po relatívne dlhú dobu, k veci sa vyjadrovali bežne
politici, právnici, ako aj štátne orgány, ktoré zaujali jasné stanoviská.
Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 239/2004
z 8. júna 2009 (ďalej len „rozsudok z 8. júna 2009“) tak, že zaviazal sťažovateľa v denníku
S. na prvej strane uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie navrhovateľovi, druhým
výrokom mu uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
sumu 33 193,92 € a tretím výrokom vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne až
po právoplatnosti rozsudku.
Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu z 8. júna 2009
rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011 v časti prvého výroku (zverejnenie
ospravedlnenia) potvrdený, v časti týkajúcej sa druhého výroku (nemajetkovej ujmy)
zrušený a vrátený na ďalšie konanie.
Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti právoplatnému prvému výroku rozsudku
krajského súdu z 27. októbra 2011.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci svoje rozhodnutie
(prvý výrok rozsudku krajského súdu z 27. októbra 2011) nedostatočne odôvodnili. Ich
postupom bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a to preto, že „súdy
svojim postupom porušili zásady spravodlivého procesu keďže Súdy sa v odôvodnení
rozsudkov dostatočne nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa a z odôvodnenia
rozsudkov (prvostupňového rozsudku aj Rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho
názoru súdov. Súd vady konania prvostupňového súdu neodstránil a prvostupňový rozsudok
v časti Výroku I. potvrdil“.
S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že rozsudok krajského súdu
z 27. októbra 2011 je nespravodlivý, jeho odôvodnenie je nedostatočné, zmätočné,
a to predovšetkým preto, že právny záver súdov logicky nevyplýva zo skutkových zistení.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že z odôvodnenia rozsudku
z 27. októbra 2011 nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru, že predmetný článok,
resp. namietané údaje sa dotýkajú navrhovateľa. Aktívnu legitimáciu navrhovateľa krajský
súd v rozsudku z 27. októbra 2011 odôvodňuje „z čiastkových, z kontextu vytrhnutých častí
Článku“, v ktorom zároveň konštatuje, že „námietky sťažovateľa ohľadom aktívnej
legitimácie považuje za irelevantné“. Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní vykonané
dôkazy neposkytujú základ pre právny záver o existencii aktívnej vecnej legitimácie
na strane navrhovateľa. Sťažovateľ následne poukázal na obsah článku, keď uviedol, že
«Článok informuje verejnosť o činnosti S. (ďalej len „S.“) v čase, keď jej riaditeľom bol I.
L. Článok obsahuje údaje zo Správy o plnení úloh S. (ďalej len „Správa“), ktorá bola
zverejnená na portáli vlády Slovenskej republiky, pričom pravdivosť týchto údajov nebola
spochybnená. Autor článku ako novinár mal právo v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa
na tieto informácie spoliehať a považovať ich za pravdivé. Článok obsahuje zjednodušenia,
ktoré nevybočujú z rámca bežného novinárskeho zjednodušenia informácie určenej pre
širokú verejnosť a vecne sumarizujú kauzu triptych.
Ak je každý článok nutné posudzovať komplexne, nemožno dospieť k názoru, že
Článok sa dotýka I. L. a že tento môže zasiahnuť do jeho osobnostných práv. I. L. je
v Článku spomenutý len ako riaditeľ S. a je v ňom pravdivo uvedená informácia o jeho
aktivitách v rámci predmetnej kauzy. Bolo totiž preukázané, že I. L. v roku 1995 schválil
vybratie 200.000 USD z mimoriadnych prostriedkov S. V Článku nie je uvedené, že samotný
I. L. mal záujem akokoľvek diskreditovať biskupa B., alebo že v tomto smere sám uskutočnil
nejaké kroky.
Takáto informácia sa nenachádza ani v súvisiacom článku „L. je na kauzu t. pyšný“
uverejnenom vedľa Článku na tej istej strane. Rovnako i svedkovia, ktorí vypovedali na
podporu tvrdení I. L. v konaní sa nevedeli jednoznačne vyjadriť, že možný zásah
do osobnostných práv I. L. vznikol práve v dôsledku zverejnenia Článku. Nemožno preto
logicky na podklade zisteného skutkového stavu (z Článku, svedeckých výpovedí) dospieť
k záveru, že I. L. má v dôsledku zverejnenia Článku hmotné právo domáhať sa ochrany
svojich osobnostných práv. Ak Súd bez akéhokoľvek skutkového základu k takémuto záveru
dospeje, tak takéto rozhodnutie nemožno považovať spravodlivé a odôvodnenie Rozsudku
za presvedčivé.».
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že aj v prípade, ak by navrhovateľ bol aktívne vecne
legitimovaný, krajský súd nemohol dospieť k záveru o potrebe obmedziť slobodu prejavu,
pretože v predmetnom konaní nebolo preukázané, či zverejnené údaje sú skutočne
nepravdivé. Krajský súd na základe v článku uvedených výrokov „kauza mala slúžiť
na diskreditáciu biskupa B.“ a „prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný
na diskreditáciu biskupa B.“ dospel k záveru, že údaje o navrhovateľovi zverejnené
v článku boli nepravdivé. K uvedenému záveru dospel napriek tomu, že zo Správy S. (ďalej
len „Správa S.“) vyplýva, že medzi záujmovými osobami S. bol i biskup R. B., ktorý bol
predstaviteľom Biskupského úradu v B. Na základe uvedenej skutočnosti a v spojení
s výrazom použitým na popísanie tejto akcie S.: „v provokačnej akcii na kompromitovanie
Biskupského úradu v B. v roku 1995“, možno podľa sťažovateľa dospieť k záveru, že kauza
„T.“ mala slúžiť na kompromitovanie uvedeného biskupského úradu.
Krajský súd v rozsudku z 27. októbra 2011 dospel k záveru, že zo Správy S.
nevyplýva, že by mal byť biskup R. B. zdiskreditovaný ani že by táto kauza mala byť v
ďalších rokoch zneužívaná na jeho diskreditáciu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd
použil na vytvorenie tohto záveru presne opačný prístup ako pri formovaní si názoru
týkajúceho sa aktívnej legitimácie navrhovateľa, keďže biskup R. B. bol vrcholným
predstaviteľom Biskupského úradu v B., diskreditáciou daného úradu uvedenou v Správe S.
sa môže rozumieť aj diskreditácia jeho osoby. Uvedené zjednodušenie je pre tlač prípustné,
obzvlášť v prípade, ak novinári mali pre daný záver relevantné podklady. Zverejnené údaje
mali pritom podľa sťažovateľa polemický charakter, resp. obsahovali polemický výraz
„údajne“, ako aj podmieňujúci spôsob „mali byť“, čo vylučuje zásah do ochrany osobnosti
navrhovateľa.
Záver krajského súdu o existencii nepravdivej informácie zasahujúcej
do osobnostných práv navrhovateľa preto v spojení s takýmto nedostatočným odôvodnením
vyznieva nelogicky, keďže žiaden argument obsiahnutý v odôvodnení rozsudku
z 27. októbra 2011 preň neposkytuje základ.
V konaní taktiež nebolo preukázané, či výlučne a v priamom dôsledku uverejnenia
predmetného článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa. Súdy zúčastnené na
rozhodovaní v predmetnej veci „neosvedčili príčinnú súvislosť medzi zverejnením Článku
a I. L. tvrdeným neoprávneným zásahom do jeho práv“, pretože viacerí svedkovia v konaní
vypovedali, že zásah do práv navrhovateľa mohol nastať aj v dôsledku zverejnenia iných
článkov.
Podľa sťažovateľa mu súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci upreli jeho právo
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom. V danom
prípade pre rozhodnutie veci samej bolo podstatným zistenie, či došlo k neoprávnenému
zásahu do práv navrhovateľa a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 27. októbra 2011 neobsahuje odpovede
na otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, a to:
„- akým spôsobom súdy zistili, že Článok sa dotýka priamo I. L.,
- akým spôsobom súdy dospeli k názoru, že I. L. namietané údaje sú skutkovým
tvrdením a nie hodnotiacim úsudkom alebo polemikou,
- ako súdy dospeli k záveru, že práve I. L. namietané údaje sú spôsobilé
neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv I. L. a tieto skutočne do jeho práv
neoprávnene zasiahli,
- či v príčinnej súvislosti so zverejnením Článku došlo k I. L. tvrdeným následkom, či
je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v danom prípade obmedziť slobodu prejavu,
- či akékoľvek obmedzenie slobody prejavu je v danom prípade primerané
sledovanému účelu.“
Rozsudok krajského súdu z 27. októbra 2011, ako ani rozsudok okresného súdu
z 8. júna 2009 tak neobsahujú odpovede na otázky, ktorých vyčerpávajúce zodpovedanie
umožňuje vytvorenie právneho názoru, či je potrebné obmedziť slobodu prejavu
a poskytnúť ochranu osobnostnému právu navrhovateľa, preto podľa sťažovateľa v tomto
prípade nemožno hovoriť o presvedčivom odôvodnení a o spravodlivom rozsudku vo veci.
Na základe uvedeného možno podľa neho konštatovať, že súdy zúčastnené na rozhodovaní
v predmetnej veci odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
sa nezaoberali jeho argumentmi, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci samej.
V rámci svojho odvolania sťažovateľ namietal, že okresný súd v rozsudku z 8. júna 2009
vec nesprávne právne posúdil, keď nedostatočne zistil skutkový stav, neosvedčil
predpoklady na obmedzenie slobody prejavu, ktorú napriek tomu obmedzil, nedostatočne
a zmätočne odôvodnil svoje právne závery, ktoré zjavne nevyplývali zo skutkových zistení.
Krajský súd sa väčšinou argumentov sťažovateľa nezaoberal a odôvodnenie jeho rozsudku
z 27. októbra 2011 neobsahuje odpoveď na jeho argumenty, podľa ktorých tento článok
nevybočil z medzí slobody tlače, obmedzenie slobody prejavu v danom prípade nebolo
nevyhnutné, v konaní nebola preukázaná skutočnosť, že výroky uvedené v článku
sú nepravdivé, ako ani skutočnosť, že výlučne a v priamom dôsledku uverejnenia
predmetného článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa.
Uvedeným postupom krajský súd podstatným spôsobom zasiahol
do sťažovateľových práv, keď mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ústavy
sťažovateľ okrem iného uviedol: „... Súd v Rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre
obmedzenie slobody prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného
hľadiska neudržateľné. Súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu,
primeranosť medzi právom podľa čl. 26 ústavy, ústavne konformnými možnosťami jeho
obmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy. Súd však v Rozsudku bez zjavného
dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom sťažovateľa
na slobodu prejavu.
V danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie práva
na slobodu prejavu. Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test
ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce podstatu
a zmysel práva na slobodu prejavu.“
Sťažovateľ pri príprave článku vychádzal z oficiálnej a verejne prístupnej Správy S.,
pričom informácie z nej poskytoval čitateľom v dobrej viere o ich pravdivosti a zverejnené
informácie v celkovom kontexte vyzneli pravdivo. Krajský súd nesprávne právne posúdil
otázku aktívnej legitimácie navrhovateľa, keďže neosvedčil existenciu neoprávneného
zásahu (zverejnené údaje sa nijako nedotýkajú cti navrhovateľa) ako prvého predpokladu na
priznanie morálnej satisfakcie.
V článku bolo uvedené, že kauza „T.“ mala mať diskreditačný charakter, avšak
činnosť pracovníkov S. v ňom nebola nijakým spôsobom hodnotená. Pravdivo bolo
v článku uvedené, že bývalí vedúci pracovníci S. sú v uvedenej kauze obvinení zo zneužitia
právomoci verejného činiteľa, že navrhovateľ mal v roku 1995 schváliť vybratie 200 000
USD z mimoriadnych prostriedkov S., že pán J. S. sa ako vysoký funkcionár mal na prípade
podieľať tým, že zúčtoval 200 000 USD bez uvedenia dôvodu a podriadenému prikázal, aby
ich zúčtoval na iný spis, ktorý s touto kauzou nesúvisel.
V obsahu článku sa nenachádza tvrdenie, za ktoré navrhovateľ zažaloval sťažovateľa,
t. z. tvrdenie, že týmto uvoľnením finančných prostriedkov sa mal zdiskreditovať biskup R.
B. alebo navrhovateľ dovolil, resp. vykonal jeho diskreditáciu, a taktiež
sa v ňom nepojednáva výslovne ani nepriamo o akýchkoľvek úmysloch samotného
navrhovateľa.
Krajský súd v uvedenom prípade obmedzil slobodu prejavu sťažovateľa na základe
vykonštruovanej fikcie navrhovateľa, ktorá v článku publikovaná nebola a podľa ktorej
navrhovateľ mal diskreditovať Biskupský úrad v B., konkrétne biskupa R. B.. Uvedená
fikcia je súkromným názorom navrhovateľa, avšak takéto tvrdenie v článku zverejnené
nebolo.
Navrhovateľ je verejne činná osoba, ktorá sa dobrovoľne vzdala časti svojho
súkromia a musí viac ako bežní občania znášať pozornosť a záujem verejnosti a tlače.
Článok svojím obsahom nezasahuje do intímnej sféry, resp. súkromia navrhovateľa, ale
pravdivo informuje o jeho aktivitách vykonaných v pozícii riaditeľa S. Uvedený článok je
realizáciou slobody prejavu sťažovateľa a v záujme demokratickej spoločnosti nie je
obmedziť diskusiu o činnosti tajnej služby, ktorá podľa verejne pertraktovaného názoru
politikov, ako aj štátnych orgánov vyvoláva pochybnosti o legalite a legitimite. Navyše,
autor článku pri jeho tvorbe postupoval s maximálnou opatrnosťou bez zlého úmyslu
poškodiť navrhovateľa, ktorý sa obmedzil len na strohé vyjadrenie, ako i jeho obhajcov,
ktorí však s autorom tohto článku nekomunikovali. Autor článku sa v ňom venoval
spoločensky aktuálnej téme a v takomto prípade nemôže byť zverejnená informácia
označená za výrok difamačného charakteru. Od novinárov nemožno požadovať, aby
s uverejnením informácie počkali až do skončenia trestného konania prebiehajúceho
v komentovanej veci.
Sťažovateľ namieta, že v tomto prípade nie sú splnené ústavné predpoklady
na obmedzenie práva na slobodu prejavu v prospech práv navrhovateľa. Súdy zúčastnené
na rozhodovaní v predmetnej veci ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test
ústavnej konformity obmedzenia práva vykonali, sú ich závery nesprávne, negujúce
podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu. Povinnosť, ktorá bola súdmi rozhodujúcimi
v tejto veci uložená sťažovateľovi − uverejniť v denníku S. ospravedlnenie za informáciu,
ktorú sťažovateľ nikdy neuverejnil, je jednoznačne neprimeraná a v rozpore s princípmi
právneho štátu.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy boli
rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011 porušené, uvedený rozsudok v časti výroku,
ktorým potvrdil jeho povinnosť zverejniť ospravedlnenie, zruší a vec vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie, zaviaže krajský súd, aby mu uhradil primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým
(t. j. 1. marca 2012), ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(2. apríla 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho
štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal
dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j.
k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania,
čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012